Vo svojej profesii získala najvyššiu kvalifikáciu až po titul magistry. Absolvovala viacero špeciálnych kurzov, ktorými si zvyšovala odbornosť v rôznych oblastiach zdravotnej starostlivosti. Vždy ju bavilo študovať a púšťať sa do nových projektov.
V tomto roku, už ako šesťdesiatnička, úspešne ukončila štvorročné štúdium verejného zdravotníctva na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave. Pôsobila aj ako manažérka v domove sociálnych služieb. „Chcela som si vyskúšať niečo úplne nové v zdravotníckej oblasti," vysvetlila.
Z Kramárov do Ružinova
Povolanie zdravotnej sestry akoby jej bolo súdené. Hoci keď uvažovala, po akej ceste sa v živote pustí, spočiatku o ňom vôbec neuvažovala. Chcela pokračovať v štúdiu na hotelovej škole. Učiteľka biológie poradila mame, aby si dala prihlášku na zdravotnícku školu, že by sa na prácu sestričky hodila. Mala dobrý nos. Stala sa jej celoživotným poslaním. „Bolo úplne jedno, na akom oddelení som pôsobila, vždy to bola práca, ktorá ma bavila," tvrdí diplomovaná operačná sestra.
Po maturite začínala v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Nemala ešte ani celých osemnásť. Najskôr ako sestra na traumatológii a po dvoch mesiacoch sa dostala na operačnú sálu. Postupne praxovala na všetkých oddeleniach, oboznamovala sa s povinnosťami sestry v rôznych zdravotníckych špecializáciách.
Neraz som si poplakala. Najmä keď som dostala nejakú úlohu a netušila som presne, čo odo mňa očakávajú.
„V tom čase budovali novú nemocnicu v Bratislave, vybrali ma ako perspektívny káder do Ružinovskej nemocnice pre komplex operačných sál. Tak sa to presne volalo. Mala som zaúčať sestry. Ružinovská nemocnica fungovala od roku 1986. Bola významným krokom v rozvoji zdravotnej starostlivosti v Bratislave. Nastúpila som do nej ako prvá sestra v operačnej sále. Pre mňa, ale asi nie som sama, bola najkomplikovanejšia vždy neurochirurgia a kardiochirurgia. Vyžaduje si mnohé vedomosti a zručnosti, pracuje sa s mnohými nástrojmi. Ale nepodceňujem nijaký odbor v zdravotníctve. V každom sú aj špecifické, náročné operácie, ktoré dajú zabrať," domnieva sa.
Zlomom v jej profesionálnom živote sa stal rok 1997. S doktorom Jozefom Fábrym sa stali spolumajiteľmi kliniky, kde sa začali ako prví u nás venovať jednodňovej plastickej chirurgii. „Od nemeckého majiteľa sme si prenajali exkluzívne priestory v Marianke, postupne sme ich vybavili, získali širokú klientelu a veľmi sa nám darilo. Bola som tam sestrička, recepčná, manažérka v jednej osobe," približuje.
Foto: archív Tatiany Klimentovej
Za miznúce lieky k prokurátorovi
Rada pracuje so staršími ľuďmi. Práve to ju doviedlo aj do domovov sociálnych služieb. Táto práca ju bavila, ale jej skúsenosti neboli najlepšie. Zistila, že klienti nedostávali vždy starostlivosť a podmienky, za ktoré si platili. „V jednom domove som asi po dvoch rokoch zistila, že mi vo veľkom miznú lieky, a podobná prax nebola výnimočná ani v minulosti. Išla som na oznamovací úrad a podala som trestné oznámenie. Vypovedala som aj u prokurátora. Ale napokon to išlo všetko do stratena. Dokonca som sa ocitla v problémoch, lebo v mojej neprítomnosti do kancelárie naukladali chýbajúce lieky a zavolali políciu. Našťastie svedok videl, ako si vzali z recepcie kľúče a lieky doniesli do mojej pracovne…"
Čítajte viac Príbeh austrálskej železnice napísali afganské ťavy
V Nyone cvičiteľka i sestrička
Medzi ich pacientmi boli aj cudzinci, najmä Angličania. Keďže v tom čase neovládala cudzie jazyky, vybrala sa do Londýna a absolvovala jazykový kurz. Z Marianky sa po niekoľkých rokoch presťahovali do Bratislavy na Tehelnú ulicu. V tom čase však čakala špičkovú zdravotnú sestru závažná zmena. Jej manžel dostal atraktívnu ponuku pracovať vo švajčiarskom Nyone v sídle Európskej futbalovej únie.
„Myslím si o sebe, že som dosť flexibilný typ, dokážem sa prispôsobiť novým podmienkam," približuje matka troch synov. „Dlho som neuvažovala a presťahovala som sa s manželom do Švajčiarska. Brala som to ako realitu. Spočiatku sme tam plánovali zostať rok a potom som sa mala vrátiť k svojej práci. Ale nakoniec sa náš pobyt natiahol na štyri roky. Išla som do neznáma, nemala som tam dohodnutú nijakú prácu. Moja predstava bola, že sa budem starať o rodinu, o dvoch malých synov. Najstarší Matúš zostal doma so starou mamou, lebo študoval na vysokej škole v Nitre.“
Foto: Tatiana Klimentová
Vždy vynikala mimoriadnou aktivitou a nápadmi a netrvalo dlho a našla si uplatnenie aj v novom prostredí. Najprv sa pustila na jazykovej škole do štúdia francúzštiny. A zamestnala sa v školskej jedálni, kde vydávala stravu deťom. Jej švajčiarsky život dostal nový náboj, keď sa dozvedela, že v miestnom športovom klube práve hľadajú cvičiteľky aerobiku. Tomuto koníčku sa venovala aj doma, prihlásila sa a stala sa členkou klubu.
„Cvičila som so ženami rôznych vekových kategórií a keďže väčšina bola staršia, absolvovala som dva razy aj špeciálne školenie ako cvičiť so seniorkami. S viacerými cvičenkami sme nadviazali aj priateľstvá. Jedna z nich bola vrchná sestra zo súkromnej kliniky Genolier, od nej som sa dozvedela, že hľadajú sestry. Podala som si žiadať, predložila som všetky doklady o dovtedajšej praxi a absolvovaných školách a kurzoch. Po ich dlhom a dôkladnom preverovaní ma prijali, dohodli sme sa na 50-percentnom pracovnom úväzku. Mohla som už vtedy porovnávať, lebo som absolvovala aj stáž v štátnej nemocnici v Nyone."
Čítajte viac Líderka, ktorá dojčila, ubránila svoj národ pred najhorším
Viete, za čo platíte?
Vo Švajčiarsku ju zaujali mnohé veci, ktoré by si vedela predstaviť aj v slovenských podmienkach. Napríklad práca dobrovoľníkov. „Samozrejme, nedostávali peniaze, pomáhali v nemocnici za stravu. Boli často pravou rukou sestier. Keď potrebovala poslať pacienta na vyšetrenie do inej ambulancie, niekde na inom poschodí, zavolala dobrovoľníka, a ten ho odprevadil na miesto, kde sme sa mal hlásiť. Pacient neblúdil po nemocnici. Keď je v strese, cíti bolesť, nepamätá si pokyny, ktoré dostane. Je to možno detail, ale zjednodušuje mu to pobyt v nemocnici. Nielen v tom bola organizácia lepšia ako v slovenských zariadeniach."
Švajčiarske súkromné kliniky sú pre pacienta finančne neporovnateľne náročnejšie, sumy za jednotlivé úkony sú výrazne vyššie ako na Slovensku. „Švajčiar však úplne presne vie, za čo zaplatil. Vie o každom tampóne či kvapke nejakého roztoku, ktorý dostal, má faktúru, kde si to môže ľahko skontrolovať. U nás pacient neraz nevie, za čo platí. Je to netransparentné."
Zmenila by som prostredie v nemocniciach, skultúrnila ho, spríjemnila. Lebo prostredie v nich je zväčša frustrujúce.
Klinika Genolier, kde strávila niekoľko rokov, sa nachádzala v príjemnom prostredí, bola zasadená do prírody. Mimochodom, neďaleko nej mal sídlo aj legendárny francúzsky futbalista Michel Platini, ktorý zastával aj funkciu šéfa UEFA.
Klinika sa špecializovala na všetky lekárske odbory, čo privítala, pokladala to za svoju výhodu. „Postupne som získala nové skúsenosti na gynekológii, chirurgii, kardiológii i ďalších oddeleniach. Po krátkom čase ma nasmerovali najmä na plastickú chirurgiu, vedeli, že tam som najviac doma, že mám z nej dlhoročnú prax. Mnohé veci som robila už poslepiačky. Ale keďže som vo Švajčiarsku najmä spočiatku ešte poriadne neovládala jazyk, vznikali aj rôzne nedorozumenia. Neraz som si poplakala. Najmä keď som dostala nejakú úlohu a netušila som presne, čo odo mňa očakávajú. Poslali ma po niečo do skladu a nevedela som to dlho nájsť," pousmeje sa s odstupom času pri tejto spomienke.
Čítajte viac Režisérka Piussi: Dobre poznáme srdce ochranára, ako však rozmýšľa lesník?
Cestu domov preplakala
Neskrýva, že vo Švajčiarsku si zvykla a vedela by si predstaviť, že by tam vo svojej práci pokračovala. Keď sa vracali domov na Slovensko, zažila aj viaceré ťažké rozlúčky. „V klube i na klinike. Cestu v aute som až po hranice celú preplakala. Každá z priateliek mi dala pred odchodom nejaký drobný darček. Do Švajčiarska sa teraz pomerne často vraciam a vždy navštevujem aj moje bývalé kolegyne a kamarátky. Jedna z nich má v izbe stále zavesený aj môj portrét. Vždy ma to dojme."
Po návrate zo Švajčiarska sa vrátila do slovenského zdravotníctva. Prihlásila sa do výberového konkurzu na vrchnú sestru do Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb na Kramároch. Dôkladne si pripravila prezentáciu, vychádzala zo svojich švajčiarskych skúseností. „Nezobrali ma, primár mi vtedy povedal, že ja sa nehodím do štátneho zariadenia, ale súkromného," vysvetlila.
Foto: Tatiana Klimentová
Na stránke Profesia našla oznam, že novovznikajúca očná klinika hľadá vrchnú sestru. Poslala svoj profesijný životopis a zažila kurióznu situáciu. „Zavolal mi doktor Pavol Veselý a dohodli sme si schôdzku v nákupnom centre. Keď sme sa stretli, položil mi jedinú otázku. Spýtal sa, odkiaľ pochádzam. Z Topoľčian, vravím mu. V poriadku, ste prijatá, odpovedal a tým bolo všetko vybavené. Začala som sa podieľať od gruntu na budovaní kliniky, v jej priestoroch boli vtedy len holé múry. Zadanie znelo, aby som využila moje švajčiarske skúsenosti," opisuje Tatiana Klimentová, ktorá aj v súčasnosti pôsobí v modernom očnom centre OptiLase v petržalských Slnečniciach.
Čítajte viac Ako nestratiť jazyk, ktorý pozná človeka i človečku
Každý si lekára nevyberie
Dodáva, že teraz už vie, čo všetko vo švajčiarskom zdravotníctve funguje a čo nefunguje na Slovensku. Platilo to pred desiatimi rokmi a platí to stále aj teraz.
Podľa nej sa na rozdiel od Švajčiarska hazarduje predovšetkým s časom pacienta. „Švajčiari sa aj v zdravotníctve riadia svojimi povestnými presnými hodinkami. Dodržiavajú vždy pravidlá, všetky štandardy, procesy. Keď je operácia naplánovaná na siedmu hodinu ráno, tak to stopercentne platí a nezačína sa ani o päť minút neskôr. Tam niekde sa začína aj úcta k pacientovi. Tá nám chýba. Aj my plánujeme operácie, ale naše hodinky sa často zastavia. Stáva sa, že je všetko pripravené, ale nakoniec operáciu z rôznych dôvodov zrušia. Termíny neplatia a nevážime si čas pacienta, ktorý často čaká a žije v neistote. Chýba poriadok a disciplína. To sa vo Švajčiarsku nestáva, hoci aj tam majú problémy a medzi nemocnicami sú tiež rozdiely. Ale vždy je na prvom mieste pacient."
Foto: Tatiana Klimentová
Existuje aj veľa iných okolností, ktoré ovplyvňujú úroveň zdravotnej starostlivosti v oboch krajinách. Aj napriek tomu, že niektoré základné pravidlá platia na Slovensku i vo Švajčiarsku. „Ale u nás sa v praxi nedodržiavajú. Platí, že si pacient môže vybrať lekára. V našich podmienkach to však nefunguje. Lekár vás nezoberie, urobil by to možno rád, ale má toľko pacientov, že ďalším sa už jednoducho pri najlepšej vôli nemôže venovať. S týmto sa stretávame najmä u špičkových odborníkov, ktorí majú zároveň k dispozícii aj moderné vybavenie. Zdravotníctvo však nemôžeme stavať na niekoľkých špičkových lekároch, pri všetkej úcte k ich schopnostiam. Rovnako kvalitní musia byť všetci a musia mať aj rovnaké možnosti, aby pomohli pacientom."
Čítajte viac Lesy budú horieť viac. Je Slovensko pripravené?
Aj my máme špičku
Zdravotných sestier je nedostatok, ale niečo by sa dalo vyriešiť aj bez veľkých investícií. „Potrebujeme zlepšiť ich podmienky a nehovorme len o peniazoch. Napríklad aj časové. Často sa pýtam, prečo nemôžu pracovať na tridsať-, päťdesiat- či sedemdesiatpercentný úväzok. Mohli by byť oveľa flexibilnejšie. Na také rozhodnutie môže mať žena rôzne dôvody. Zdravotné, starostlivosť o dieťa a podobne. Zaplaťme im toľko, koľko odpracujú, ako im to vyhovuje. Takto ich zbytočne strácame. Sestra má v popise povinností stanovené, že musí pracovať odvtedy dovtedy. A stane sa, že časť z tohto času ani nemá čo robiť. A inde sa jej kolegyne nezastavia, môžu sa aj potrhať. Vo Švajčiarsku tento problém nepoznajú," pokračuje.
Ako je teda na tom slovenské zdravotníctvo?
„Vôbec nie je také zlé, ako sa niekedy hovorí. Máme veľa výborných odborníkov, špecialistov. A aj šikovné a obetavé zdravotné sestry, hoci stále nie sú dobre zaplatené. Odborníci nie sú často dostatočne využití, pretože nám chýbajú najnovšie technológie, stále nie sú na ne peniaze. V praxi to znamená, že ani sestry sa nemôžu s nimi naučiť pracovať a držať krok s vývojom," myslí si.
Foto: Tatiana Klimentová
Odpovedá aj na otázku, čo by urobila ako prvé, keby sa ocitla vo funkcii ministerky.
„Asi by som začala tým, čo by prinieslo pomerne rýchly efekt. Zmenila by som prostredie v nemocniciach, skultúrnila ho, spríjemnila. Lebo prostredie v nich je zväčša frustrujúce. Keď vstúpite do nejakej nemocnice, máte zlý pocit. Už prvý kontakt na centrálnom príjme nebýva ideálny. V jednej čakárni sedia všetci – pacient s ostrou bolesťou brucha, vedľa niekto so zlomenou rukou či inými ťažkosťami. To môže pôsobiť nekomfortne pre pacientov, ale aj pre zdravotníkov, ktorí musia riešiť naraz rôzne urgentné stavy. Vidím priestor na zlepšenie nielen v organizácii príjmu pacientov, ale aj v pracovných podmienkach pre zamestnancov. Jasnejšie rozdelenie pacientov podľa závažnosti, vhodnejšie priestory na prvotné vyšetrenie a lepšia podpora personálu by prispeli k efektívnejšiemu fungovaniu."
Tatiana Klimentová na záver zhrnie svoje poznatky, ktoré získala za vyše štyridsať rokov práce v rôznych zdravotníckych zariadeniach. „Za kľúčové považujem najmä tri veci: chýbajúce najmodernejšie technológie, nedostatok ľudí a neschopnosť zaplatiť tých, čo máme. Ale vždy sa vraciam predovšetkým k pacientovi. Nevážime si ho! To považujem za veľký problém, na ktorého vyriešenie nepotrebujeme vždy ani veľké prostriedky."
Čo robia synovia
Tatiana Klimentová je matka troch dospelých synov. Najstarší Matúš pracuje v Toronte a tiež sa uchytil v zdravotníctve – ale ako počítačový odborník. Pripravuje rôzne aplikácie, ktoré uľahčujú život najmä pacientom. Ondrej pôsobí ako fyzioterapeut na bratislavských Kramároch. Najmladší syn Jakub študuje v Lausanne analytickú informatiku. „Nie je vylúčené, že tiež skončí v zdravotníctve. Manžel síce v zdravotníctve nepracoval, ale vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu a jeho odbornosť, šport, pohyb, súvisí so zdravým spôsobom života.“
