V Rwande si v nemocnici vyberiete jazyk
V Nyone sa Klimentovci zoznámili s manželmi z Rwandy. Ich deti chodili do spoločnej školy. Africká krajina zažila genocídu a Jeana-Bosca a Francine ešte ako deti odviezli do Švajčiarska. „Pozvali sme ich aj s ich deťmi Maxom a Andy na Slovensko, pozreli si Bratislavu, boli aj na Tehelnom poli na futbale, ktorý ich veľmi baví. Na revanš sme sa potom aj my vybrali do ich rodnej krajiny. Tam som sa celkom nečakane dostala aj do nemocnice, syn mal zdravotné problémy, trápili ho hnačky a dva dni vracal," vraví pani Tatiana.
Na odporúčanie domácich si vybrali súkromnú kliniku. Strávili tam iba deň, ale všímala si viaceré detaily a bola to pre ňu cenná skúsenosť. „Keď sme prišli na recepciu, povedali nám, že si môžeme vybrať lekára a jazyk, v ktorom s ním chceme komunikovať: po francúzsky, nemecky alebo anglicky. To hneď na mňa urobilo dojem, to je vymoženosť, s ktorou sa u nás nestretnete."
Na recepcii ich zaregistrovali a pridelili im osobné číslo. „Nik nevyšiel na chodbu a nekričal vaše meno, niekedy aj s diagnózou, ako to neraz vidím u nás. Správali sa k nám profesionálne, diskrétne. Lekár predpísal Ondrejovi infúziu, naordinoval mu to isté, čo by dostal aj u nás. Poslali ho na oddelenie a mohla som ísť s ním. Nemajte obavy, postarám sa o neho, som taká istá sestra, ako aj vy, vravela som mladej žene. Po tom, čo mu dotiekla infúzia, sa jeho stav zlepšil, nechali ho v nemocnici ešte tri hodiny. Všetko si hneď zaúčtovali, zaplatili sme asi tristo eur. Dojem bol veľmi dobrý, hoci Švajčiarsko to úplne nebolo. Najmä čo sa týka stopercentnej hygieny."
Čítajte viac Austrálski aborigéni na cestách piesní
V Rwande sa vybrali navštíviť aj farnosť, ktorá sa stará o opustené deti a bezdomovcov. Leží asi štyri hodiny cesty od hlavného mesta Kigali. „Je tam známe pútnické miesto, volá sa Kibeho a vedie ho Jean de Dieu, domácim menom Hagumamahoro. K nemu sme sa vybrali. Majú tam radi futbal, je to ich najväčšia zábava, tak sme zobrali so sebou vrece s niekoľkými futbalovými loptami, ktoré sme rozdali deťom.
Zastavili sme sa pri jednej skupine chudobných chlapcov. Hrali na poli futbal so slamenou loptou, typickou v tejto časti sveta. Venovali sme im ozajstnú, koženú, vyskúšali ju, ale jeden z nich stále držal v rukách ich slamenú, strážil ju celý čas ako oko v hlave. Možno sa im naša páčila, ale aj tak som mala dojem, že ich slamená má pre nich väčšiu cenu."
Dozvedeli sa, že jej výroba trvá dva týždne, kombinuje sa slama s mikroténovými vreckami, postup je veľmi špeciálny. Takýto originálny darček si doniesli aj domov. „Venovali nám ju deti a videli sme, aký k nej majú vzťah. Keď ju majú, chodia aj do školy. Motivuje ich. Aj preto sme si vážili ich gesto. Máme ju odloženú ako cennú trofej."
