Žena – žijúca kronika – pochovala manžela 11. januára v r. 2009, pred dvoma rokmi aj hendikepovanú a jedinú dcéru Zuzanku († 62). A 1. januára tohto roku skonala ona sama – v geriatrickej nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Médiá poznajú ich rodinný príbeh, veď novinári, umelci i dokumentaristi neraz zazvonili pri dverách Rúfusovcov. Ale čo všetko odišlo s „prorokovou ženou i múzou“? A čo tu, naopak, navždy zostáva? Ako vlastne žila po skone manžela a neskôr aj po odchode jedinej dcérky?
Magda Rúfusová, doktorka filozofie, dlhé roky pracovala v televízii, ale ešte dlhšie táto pôvabná tanečnica z Lúčnice tvorila zázemie, ba priam „hradnú oporu“ Milanovi Rúfusovi a dcére Zuzanke. Ako napísal vo svojej spomienke bývalý redaktor – dnes kňaz a rehoľník Karol Lovaš, ktorý ju navštevoval a nechýbal ani pri jej skone, s manželom sa spoznali vo výťahu na filozofickej fakulte.
Známy básnik bol v tom čase mladým učiteľom, ona študentkou. A ako katolíčka sa privydala do chýrnej evanjelickej rodiny. V jednom z rozhovorov u nej doma mi povedala: „Ja som mala veľké šťastie na manžela. Aj na všeličo iné.“ Povedala to napriek tomu, že na svojich útlych pleciach niesla „horu starostí“ celej rodiny: nielen časy slávy popredného básnika a dni, keď sa u nich striedali návštevy – od prezidenta cez umelcov, novinárov, príbuzných, priateľov, ale aj obdobie, keď manžel chradol a vyžadoval opateru, rovnako ako „krehká kvetinka“ domu – Zuzanka. Priznala sa, že odchod manžela ju – napriek jeho veku († 80) – zaskočil. „Nevyzeral, že mu je fyzicky alebo psychicky zle alebo žeby ho duša bolela,“ vyslovila úprimne. Nikdy pred ľuďmi nehrala divadlo, „nekrášlila titulky“. Žila pravdu s básnikom a žila ju aj po jeho odchode.
Foto: Archív Karola Lovaša
Prečo si ju vybral?
A takto okomentovala odpoveď na otázku, prečo si ju manžel vybral: „Našiel vo mne asi protipól povahy. On bol introvert, ja som skôr extrovert, on vážil slová, ja zas poviem všeličo, potom to vezmem alebo nevezmem naspäť. Ale možnože som bola krásna, že som sa mu páčila, neviem. Tak sa musím aj trošku pochváliť a prvé, čo mi prišlo na um je, že každý mladý človek je vlastne krásny.“
Narodila sa ako jedináčik matke vo vyššom veku. Pri mojej návšteve u nich doma to „rozmenila na drobné“: „Život v malom meste sa delil na život v niekoľkých kolektívoch: doma bol jeden, v škole boli iné vetry a sú obdobia, keď dieťa verí viac svojim spolužiakom ako rodičom. Postupne sa odhaľujú aj danosti, ktoré si človek z rodiny nesie. My sme boli taká poloproletárska rodina, nič extra, ale viete, ako to chodí: jedináčikovia a najmladšie deti v rodine bývajú „tí najmúdrejší“. Mala som veľmi šťastné detstvo, aj veľmi dobrú školu, dobrú triedu, viaceré spolužiačky sme išli spolu až po vysokú školu v Bratislave. Potom som prežila krásne časy v Lúčnici. Tie priateľstvá boli veľmi súdržné a trvalé, lebo boli vybudované na drine a absolútnom vyťažení voľného času. A keď som ja študovala, okrem diskoték nejaké „zradnosti“ neboli. Bola kopa telocviční, ihrísk, záujmov, kde sa telo „vyžilo“, takže času na tie hopsa-hopsa nebolo, lebo som sa musela aj niečo naučiť v škole.“
Čítajte viac Na Nový rok navždy odišla Magda Rúfusová, výrazná osobnosť kultúrneho života a manželka básnika Milana Rúfusa
Priznala, že po smrti manžela návštevy i záujem o jej život utíchol. Ale ako nezabudla dodať, „ľudia ku mne neboli nepriateľskí ani vlezlí. Nemala som také skúsenosti.“ Intenzívne sledovala dianie. „Nežijeme veselé časy a nemám vlohy na nejaké predpovede. Počúvam všetko, čo sa dá, vyberám si z toho. Myslím si, že taká rozdrobená societa ako dnes, ešte nebola. A čo by na to povedal môj muž? Obávam sa, že nič lichotivé. Asi sa s tým narodil a bola to súčasť jeho talentu, že vedel pomenovať veci presne a aj medzi riadkami. Mnohí z jeho generácie zažiarili ako hviezdy a zhasli. On bol múdrejší ako ja, bol rozvážnejší, vedel pomenovať veci aj doma aj vonku a malo to absolútnu platnosť. Bol to úžasný človek, hovoril pravdu. V Závažnej Porube je jeho pamätná izba, je to časť domu, ktorú Milan daroval po rodičoch a chodia tam nielen žiaci, ale aj dospelí. Sprievodcovia – pán Migaľa a pani Sonička sú veľmi pôvabní – pridajú pri výklade vždy aj čosi zo života, z príhod, ktoré sa stali v Porube ešte z Milanovho detstva, keď musel so sestrou Oľgou poslúchať rodičov. Jeho otec bol taký dedinský mudrák, čiže mal to po kom zdediť,“ púšťam si slová z nahrávky z rozhovoru s ňou.
Tí, čo pri nej zostali až do konca
„Pre mňa zostane navždy v pamäti krásna etapa môjho života v prítomnosti rodiny Rúfusovcov a úprimných sedení s múdrou, vysoko inteligentnou, bystrou a šibalsky veselou pani Magdou. Život vážnych a významných slovenských velikánov sprevádzajú múdre, silné a vysoko inteligentné ženy. Pani Magda Rúfusová bola akoby súčasnou Hanou Gregorovou, ktorá bola manželkou Jozefa Gregora Tajovského.
Foto: Archív Zuzany Mathéovej
Toľko lásky a obetavosti, ktorú celý život venovali Rúfusovci dcére Zuzanke a jej uzdravovaniu, presahovalo všetky emočné ľudské rozmery,“ spomína učiteľka Eva Šothová, ktorá ju navštevovala a iniciovala aj osadenie pamätnej tabule na ich dome. Ako sa od nej ďalej dozvedáme: „Pani Magda sa napriek vysokému veku snažila veľmi pomáhať Zuzanke, a to po každej stránke, aj v čase, keď zostali samy. Dcérku postavila na nohy, neúnavne s ňou cvičila. Zuzanka vedela aj otcove básne naspamäť, občas mi ich recitovala do telefónu a bola som dojatá. Pani Magda ju brávala na kultúrne akcie a snažila sa ju viesť k samostatnosti.
V roku 2018 zatúžila ešte skúsiť formu Zuzankinho uzdravovania cez delfínoterapiu. Oslovila som vtedy jedinú odbornú lektorku tejto terapie na Slovensku, pani Zuzanu Mathéovú, ktorá všetko vybavila a boli potom spoločne na delfínoterapiách v Turecku. Keď Zuzanka zomrela, samota bola pre pani Magdu zaťažujúca. Preto aj keď mala svoj okruh blízkych, vždy sa potešila návštevám a dobrým ľuďom. A zvlášť ju potešilo, keď sa podarilo osadenie pamätnej tabule na Milana Rúfusa na ich dome. Finančne k tomu pomohla aj predsedníčka Asociácie francúzsko-slovenského priateľstva z Paríža, dlhoročná známa Rúfusovcov,“ doplní Eva Šothová.
Čítajte viac Zverejnili novú pieseň Milana Lasicu. Ide o poctu Rúfusovi a jeho dcére
Ešte pripomenie pred verejnosťou ukrytý vklad ďalšej dámy – Ingeborg Pavlovičovej, ženy, ktorá sa o pani Magdu intenzívne starala počas posledných mesiacov: pomáhala s nákupmi, vozením k lekárom i na kultúrne podujatia. Postarala sa o ňu aj v nemocnici. „S kňazom Karolom Lovašom boli pri jej dôstojnej poslednej chvíli,“ dodá Eva Šothová. S pani Ingeborg sme sa stretli v lete v dome Rúfusovcov a vtedy k svojej opatere uviedla: „Manžel aj dcérka boli hybnou silou pani Magdy a po ich odchode je trochu v apatii, ale tie spomienky jej zostali, aj živosť jej zostala, stále je veľmi zvedavá, veľmi čiperná, hoci každodenný život je pre ňu dosť náročný. Je mi blízka tým, že moji rodičia boli jej rovesníci a poznali sme sa vzájomne.“
Foto: archív Juraja Mertuša
Nerada trúchlila, rada sa smiala
Mužom, ktorý sa môže pochváliť vzácnymi fotkami s Magdou Rúfusovou zrealizovanými uňho doma v Dunajskej Lužnej, kde s ňou viedol pozoruhodné rozhovory, je umelecký rezbár Juraj Mertuš. „Pani Magdu si pamätám ako ženu veľkého srdca, veselého ducha, s neľahkým životným údelom, no plnú životného optimizmu. Bývala zdieľnejšia než manžel. Keď sme sedeli spolu, on mi v rámci našich rozhovorov dokázal tlmočiť svoje myšlienky i veľavravným mlčaním. Rozumel som mu. Po smrti Zuzanky však veľmi ťažko znášala samotu… Keď prišla k nám, prvýkrát po odchode mojej manželky Majky do večnosti, povedala mi, že sa veľmi bála tej návštevy, lebo bola presvedčená, že obidvaja budeme len trúchliť.
Veľmi sa tešila, že to tak nebolo. Posledné dva razy ju k nám už priviezol doktor Jozef Máčaj, ktorý jej bol ku koncu neľahkého životného údelu veľmi nápomocný. Dovtedy robievala šoférku k nám výhradne ona! Živo sa zaujímala o moju tvorbu, rodinu, ale i spoločenské dianie. V rámci rozhovoru sa ma s jej obligátnym úsmevom spýtala – kedy môžem prísť znovu?“ listuje v spomienkach Juraj Mertuš.
Čo dodať pri rozlúčke so ženou proroka? Pri nej prichodí na um to biblické: „…ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“. V Závažnej Porube čoskoro pochovajú ženu, ktorá celý život žila to, čo je láska. Tá bezhraničná. Tá, ktorá ide až za hrob a čas nad ňou nemá moc. „Len vernosť človeka na svedka povýši… Aj more premostí,“ napísal Milan Rúfus v zbierke básní Vernosť.
