V lete v roku 1981 mi telefonoval kamarát, že v Bratislave je Josif Lavreckij, autor zaujímavej knihy o Ernestovi Che Guevarovi a mohli by sme sa stretnúť. S Lavreckým sa poznal zo štúdií v Moskve, kde mu bol konzultantom v práci na diplomovke. Vedel, že sa o Guevarove osudy zaujímam a Lavreckij napísal o ňom knihu. Bola síce čiastočne poplatná dobovej propagande, ale najmä vecná a objektívna, čo bolo v tom čase nezvyčajné.
Stretli sme sa v známej bratislavskej kaviarni Štefánke na káve a rozprávali sme sa vari tri hodiny. Bol jedným z prvých sovietskych novinárov, ktorí sa dostali na Kubu po víťazstve barbudos – bradáčov Fidela Castra nad diktátorským režimom Fulgencia Batistu na prelome rokov 1958 – 1959. Lavreckij skontaktoval Ernesta Che Guevaru so zámerom urobiť s ním interview pre Izvestije, jedny z vtedajších veľkých sovietskych denníkov. Guevara ho najprv tvrdo odmietol, ale Lavreckij bol neodbytný: "To interview je prvoradá požiadavka môjho najvyššieho šéfa, bez neho sa nemôžem vrátiť do Moskvy.“ Guevara: "Kto je ten tvoj šéf?“ Lavreckij: "Nikita Chruščov – to je šéf všetkých šéfov u nás.“ Guevara: "Ja som o ňom nič nepočul…“ Lavreckij mu vysvetľoval, ako to u nich chodí a kubánsky politik napokon privolil a zrodilo sa interview.
Foto: SOLOVYOV
V Štefánke vyšlo tiež najavo, že Lavreckij sa v skutočnosti volá Josif Grigulevič. Ako autor mnohých kníh najmä z histórie Latinskej Ameriky a z dejín cirkví použil matkino priezvisko Lavreckij za slobodna iba zriedka. Bola to napríklad kniha o legendárnom hrdinovi protikoloniálneho boja latinskoamerických národov Simonovi Bolívarovi a aj kniha o Guevarovi. Tieto boli jeho najobľúbenejšie a venoval ich svojej matke. Na Slovensku v nakladateľstve Pravda vyšla jeho kniha Pápeži 20. storočia dvakrát a zrejme práve to bol aj hlavný dôvod jeho pobytu v Bratislave začiatkom osemdesiatych rokov.
Spomínal, že v roku 1936 sa v Španielsku, kde vypukla občianska vojna, zoznámil aj s Ernestom Hemingwayom, s ktorým sa stretol ešte viackrát. Naposledy na Kube v roku 1960. V jeho tamojšom dome bolo úžasne veľa kníh. Mal ich doslova všade. Dokonca aj v dvoch toaletách – v jednej rozličné príručky, v druhej cestopisy.
Zaujalo ho, že Hemingway písal postojačky bosý v debničke so zemou. U nás to bolo už známe. S kolegom Dušanom Kerným v Pravde sme si tiež zvykli písať postojačky, nie síce bosí, ale s písacím strojom na skrinke, lebo sme stoly mali zapratané novinami a knihami. Zistili sme, že postojačky sme písali hutnejšie a zrozumiteľnejšie… ako Hemingway.
Lenže zoznámenie s Grigulevičom – Lavreckým malo šokujúce pokračovanie.
Foto: MUSEUM OF YUGOSLAVIA
Po dvadsiatich rokoch
V roku 2001 som medzi knižnými novinkami naďabil na Mitrochinov archív, český preklad knihy, ktorá vyšla v Londýne v roku 1999.
Vzbudila senzáciu a nejeden škandál. Zaslúžil sa o to vysoký dôstojník sovietskej zahraničnej rozviedky KGB Vasilij Mitrochin, dôstojník KGB, ktorý pôsobil takmer tridsať rokov až do odchodu do dôchodku v roku 1984 v archíve rozviedky KGB. Opisoval záznamy zo zložiek, uložených a evidovaných výhradne pre potreby sovietskej spravodajskej služby. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mu podarilo skontaktovať britskú tajnú službu a tá ho dostala spolu s rodinou a hlavne s obrovským množstvom dovtedy skrytých archívnych materiálov do Spojeného kráľovstva. V spolupráci s Christopherom Andrewom, vedúcim katedry histórie na univerzite v Cambridgei, autorom dvanástich kníh venovaných využívaniu a zneužívaniu špionáže, pripravili aj publikácie o aktivitách KGB.
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Prelistoval som Mitrochinov archív. V kapitole venovanej Juhoslávii sa mi zatajil dych: Na malej fotografii bol môj známy z bratislavskej Štefánky, Josif Grigulevič alebo Josif Lavreckij. Nie ako historik a autor mnohých kníh zaoberajúcich sa dejinami latinskoamerických národov a štátov a dejinami cirkví. Mitrochin ho identifikoval ako agenta KGB, ktorý bol poverený začiatkom roku 1953 osobne najvyšším vodcom Sovietskeho zväzu Josifom Vissarionovičom Stalinom a šéfom NKVD (Ľudový komisariát vnútorných vecí – predchodca KGB) Lavrentijom Berijom zlikvidovať juhoslovanského prezidenta Josipa Broza Tita.
Foto: M. J. SLADE
Ani Hitler ho nemal rád
Nebol to prvý pokus zlikvidovať Tita. Počas druhej svetovej vojny bol kľúčovým organizátorom ozbrojeného protifašistického odboja v Juhoslávii, ktorý bol veľmi úspešný. Už od roku 1941 sa niekoľkokrát podarilo vytvoriť oslobodené územia v jednotlivých častiach krajiny. Napríklad v západnom Srbsku to bola Užická republika. V novembri 1942 partizáni oslobodili mesto Bihać a dostali pod kontrolu veľkú časť západnej Bosny, Dalmácie a Liky a podobne.
Na týchto územiach fungovala Antifašistická rada oslobodenia národov Juhoslávie (AVNOJ) ako parlament odboja na čele s chorvátskym politikom Ivanom Ribarom, ktorý bol v roku 1918 prvým predsedom vlády Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, prvého juhoslovanského štátu po prvej svetovej vojne. Tito bol popri pozícii vojenského veliteľa odboja aj predsedom vlády – Národného výboru oslobodenia Juhoslávie, so 14 povereníkmi. Mali na starosti rozličné sektory, napríklad školstvo, zdravotníctvo, zahraničnú politiku. Stalinovi sa nepáčilo toto budovanie štátnych štruktúr Juhoslávie bez konzultácie a súhlasu Moskvy. Boli to prvé zdroje konfliktov medzi Stalinovým a Titovým vedením, ktoré potom v rokoch po druhej svetovej vojne prerástli do otvorených sporov a pokusov Stalinovho vedenia zlikvidovať Titovo vedenie.
Už predtým sa však vo vražednej hre o Juhosláviu angažovalo vo vojnovom ťažení nacistické Nemecko, jeho regionálni spojenci a osobne Adolf Hitler. Agresori a uchvatitelia nedokázali úplne potlačiť a poraziť odboj na území Juhoslávie. Naopak, partizánske hnutie prerástlo do dobre organizovaných armádnych jednotiek. Podľa štatistík vojenských odborníkov v roku 1943 vyradili mesačne desať až dvanásťtisíc nemeckých vojakov. Tieto akcie ohrozovali pre nacistov dôležité komunikácie smerujúce do juhovýchodnej Európy, kam siahala sieť ich vojenskej mašinérie. Nemci boli nútení vytvoriť osobitné armádne zoskupenie na Západnom Balkáne, ktoré od konca leta 1943 viedol generálplukovník Lothar Rendulic. Bol to potomok hraničiarov z týchto končín, ktorí mnoho rokov úspešne vzdorovali osmanskej expanzii.
Foto: ZNACI.ORG
V jeho štábe vypracovali plán bleskovej operácie Rösselsprung (Ťah koňom) s cieľom zlikvidovať hlavný štáb juhoslovanských ozbrojených síl vo vtedy slobodnom bosnianskom meste Drvar a v jeho okolí. Podľa Hitlerových osobných pokynov mali ich veliteľa Tita chytiť živého; len v krajnej situácii ho zabiť. Hitler bol zvedavý, chcel hovoriť s Titom, vypočuť ho a potom ho mali zlikvidovať.
Útok nemeckého letectva, motorizovaných a peších jednotiek – Nemci nasadili vcelku vyše 17 000 vojakov, partizánske vojsko tam malo asi 8 000 chlapov a žien – sa začal na svitaní 25. mája 1944. Bol to deň Titových narodenín. Najprv nemecké letectvo bombardovalo. Po lietadlách, ktoré rozsievali smrť, sa o siedmej ráno priblížilo k Drvaru a k okolitým osadám štyridsať trojmotorových junkersov. Mali v závese veľké dopravné klzáky. Mnohí obrancovia mesta dovtedy nevideli klzáky, a keď sa postupne odpútavali od ťažných lán a spúšťali sa na zem, mysleli si, že ich zostrelili ich spolubojovníci. Chvíľami to vyvolalo nadšenie. Lenže vzápätí si všimli, že z nich vyskakujú nemeckí vojaci – tak priletelo asi 800 výsadkárov. Začali obsadzovať mesto, vraždiť obyvateľov. Mali so sebou fotografie Tita – pýtali sa na neho, chceli ho zajať.
Čítajte viac Prečo Stalin a nie Trockij? Boj o nástupníctvo po Leninovi
Jedným z cieľov útokov bol drevený domček v stráni nad mestom. Ženisti ho postavili pred vchodom do jaskyne, v ktorom bolo velenie – Tito s najbližšími spolubojovníkmi. Napriek sústredenej streľbe sa im podarilo uniknúť. Nemeckí parašutisti získali iba novú Titovu maršalskú uniformu, ktorú mu šili v krajčírskej dielni a chceli mu ju darovať na narodeniny. Generálplukovník Rendulic zostal s prázdnymi rukami. Zaznamenal si: "Po útoku na Drvar sme stratili stopu po Titovi.“ On sa medzitým predieral 80 kilometrov horami až na Kupreské pole spolu s ďalšími príslušníkmi velenia a členmi americkej, britskej a sovietskej misie. Odtiaľ odleteli na dvakrát do talianskeho prístavu Bari – vždy dvadsať ľudí – v noci 4. júna americkým douglasom pilotovaným sovietskou osádkou majora Alexandra Šornikova. Z Bari sa potom presunuli na juhoslovanský ostrov Vis.
Sami oslobodili svoju krajinu
V druhej svetovej vojne v Európe iba partizánska, juhoslovanská národnooslobodzovacia armáda dokázala sama oslobodiť svoju vlasť v boji s nemeckými nacistickými vojskami a ich spojencami. Samozrejme, aj s prispením pomoci sovietskych, britských a amerických spojencov. S výnimkou oslobodzovania Belehradu a oblasti Sriemu s priamou spoluprácou Červenej armády, celé územie Juhoslávie oslobodili domáce sily.
Lenže to vytvorilo pôdu aj pre nedorozumenia, spory, napätie a konflikty s Moskvou v štyridsiatych až päťdesiatych rokoch 20. storočia. Stalin formoval v tých rokoch blok východoeurópskych satelitných krajín takpovediac pod "jednotným velením“. Tomu slúžila organizácia Informbyro. Juhoslávia bola spočiatku takisto jej členom, ale sebavedomým, chcela si zachovať nezávislosť a samostatnosť. Rozdielne postoje sa prejavili najmä od roku 1948.
Tito a jeho ľudia sa pokúšali v ostrých diskusiách a polemikách aj na stránkach tlače vysvetliť svoje stanoviská. Hlavne to, že samostatnosť ich postojov neznamená nepriateľské odmietanie blízkych vzťahov so Sovietskym zväzom. Reakcie Moskvy však boli čoraz agresívnejšie. Odpovede Belehradu boli nepoddajné. V januári a vo februári znelo jednoznačné posolstvo do Moskvy: "My nie sme figúrky na vašej šachovnici!“
Moskva si vynútila jednomyseľné rozhodnutie všetkých členov Informbyra (komunistické strany Albánska, Bulharska, Československa, Maďarska, Poľska, Rumunska, východného Nemecka, Francúzska a Talianska), vylúčiť Juhosláviu z tejto organizácie. Začala sa totálna blokáda krajín, v ktorých vládli spomínané strany (okrem Francúzska a Talianska). Zrušili 46 dohôd o hospodárskej spolupráci a obchodnej výmene s Juhosláviou. V prvej polovici roku 1949 dokonca prerušili s ňou železničné a poštové spojenie. Pritom dovtedy bola Juhoslávia skoro vo všetkých sférach závislá od ZSSR a východoeurópskych krajín.
Raif Dizdarević zo známej bosnianskej antifašistickej rodiny, ktorý v tých "informbyrovských“ rokoch bol v štruktúrach juhoslovanskej diplomacie aj na veľvyslanectve v ZSSR, v jednej zo svojich spomienkových kníh napísal, že propagandistická vojna proti jeho vlasti nabrala vtedy neuveriteľné rozmery. Juhoslovanské vedenie titulovali od najmiernejšieho označenia ako "zradcov socializmu“ až za "fašistov, vrahov a špiónov“. Podľa neho "goebbelsovská propaganda nebola nič v porovnaní s tým, čo sa v tých rokoch viedlo voči Juhoslávii“. Na hraniciach s ňou sa koncentrovala aj veľká vojenská sila, predovšetkým sovietske vojská, ale aj jednotky susedných krajín.
Sovietsky zväz si potom vyskúšal niečo podobné aj v roku 1956 v útoku proti Maďarsku, potom v auguste 1968 v obsadení Československu na čele s ozbrojenými silami ZSSR a vojskami ďalších členských krajín Varšavskej zmluvy. A dnes Ruská federácia vedie už štvrtý rok agresívnu vojnu proti Ukrajine, ktorá v mnohom oživuje spomienky na ťaženie proti Juhoslávii v rokoch po druhej svetovej vojne.
Čítajte viac Kde bolo, tam bolo... Žil raz jeden Stalin
Tito – častý cieľ atentátov
Podľa niektorých nepotvrdených informácií sa Stalin pokúšal zabiť Tita až 22-krát. Niekoľko dní po smrti veľkého vodcu 5. marca 1953 vynášali z jeho rezidencie v Kunceve na okraji Moskvy všetok nábytok. Bývalý Chruščovov tajomník A. V. Snegov rozprával Žoresovi a Rojovi Medvedevovcom (píšu o tom vo svojej knihe Neznámy Stalin vydanej v Charkove v roku 2001), že v jednej zo zásuviek jeho písacieho stola pod výstelkou z novín, našli päť listov, ktoré dostal od rozličných ľudí v rôznom čase. Jeden z nich bol od Tita z roku 1950. Okrem iného v ňom písal: "Prestaňte ku mne posielať vrahov. Už sme ich chytili piatich – jedného s bombou, iného s puškou. Pokiaľ tých vrahov neprestanete posielať, pošlem vám do Moskvy jediného, ale už nebudem musieť posielať ďalšieho.“
Na scéne sa potom zjavil Josif Grigulevič, náš neskorší "známy zo Štefánky“. V tomto prípade bol občanom Kostariky, v moskovskom sídle NKVD na Lubjanke ho poznali pod krycím menom Maks. Ako Kostaričan sa volal Teodoro Bonnefil Castro, pôsobil zväčša v Ríme ako známy obchodník. V máji 1952 odovzdal talianskemu prezidentovi Luigimu Einaudimu poverovacie listiny veľvyslanca od kostarického prezidenta Josého Figuerasa. S hlavou svojho vtedajšieho štátu bol Teodoro B. Castro takpovediac spriaznený. Figuerasovej politickej strane napísal volebný program nazvaný "Proti imperializmu a komunizmu“. Aj vďaka tomu sa stal Figueras prezidentom Kostariky.
Foto: YEW-OBSERVER.COM
Kostarický minister zahraničných vecí Jorge Moreno ho dokonca zaradil do delegácie na 6. zasadanie Valného zhromaždenia OSN, ktoré sa vtedy schádzalo ešte v Paríži. Vo všeobecnej rozprave minister zahraničných vecí ZSSR Andrej Vyšinskij kritizoval latinskoamerické krajiny, že sa podriaďujú americkému imperializmu a tým prispievajú k "rozpútaniu studenej vojny“. Sarkastická a vtipná odpoveď Teodora B. Castra sa stretla s veľkým úspechom medzi západnými diplomatmi v OSN.
Foto: YEW-OBSERVER.COM
Vyšinskij sa nahneval a "bezočivého predstaviteľa Kostariky“ označil za "psa imperializmu“. Pápež Pius XII. ho pozval na audienciu – vo Vatikáne si totiž vážili jeho znalosti o dejinách katolíckej cirkvi. Hlava cirkvi mu udelila vyznamenanie Maltézsky kríž a dokonca uvažovali zaradiť ho do rádu maltézskych rytierov. O týchto kúskoch napísal v apríli 2014 Semion Kiperman, analytik týždenníka Secret, pre ukrajinský mesačník Jevrejskij obozrevateľ, čo je informatívno-analytické vydanie Židovskej konfederácie Ukrajiny.
Teodoro B. Castro bol popri Taliansku súčasne vyslanec vo Vatikáne a nerezidenčne v Juhoslávii. Chodil tam pomerne často. Neraz sa stretol aj s prezidentom Josipom Brozom Titom. V Moskve sa zrodila v januári 1953 myšlienka, že práve to by bolo dobré využiť na atentát na Tita. Stalin ho vtedy už priam nenávidel, lebo odolával, nepodvolil sa mu.
A tak padla voľba na Maksa, ktorý mal dlhodobé skúsenosti z pôsobenia v Latinskej Amerike. Dokonca v roku 1940 viedol v Mexiku – vtedy s krycím menom Juzik – skupinu, ktorá takisto na Stalinov príkaz mala zlikvidovať jeho veľkého konkurenta Leva Trockého, ktorého vyhnali zo Sovietskeho zväzu a v Mexiku žil ako emigrant. Atentátnici vystrieľali plné zásobníky, ale úlohu nesplnili – Trockij sa zachránil skrytý pod posteľou.
Druhý pokus agentov NKVD zabiť Trockého sa podaril. Grigulevič bol už však mimo. Atentátnik Ramon Mercader pochádzajúci z katalánskej Barcelony rozbil Trockému hlavu horolezeckým čakanom. Nezomrel síce hneď, ešte niekoľko hodín v nemocnici žil, ale 20. augusta 1940 vydýchol naposledy.
Tentoraz si na Tita vzali Stalin a Berija znovu do partie náčelníka zahraničnej rozviedky Pavla Sudoplatova (mal na starosti technickú stránku atentátu aj v Trockého prípade). Maks alias Teodoro Castro si mal vybaviť audienciu u Tita. Pripravovali niekoľko variantov atentátu. Prikláňali sa k pľúcnemu moru (pneumonický mor), ktorý sa roznáša medzi ľuďmi vysoko nákazlivou baktériou yersinia pestis. Zaočkovaný Maks ju mal vypustiť v Titovej prítomnosti z nehlučného mechanizmu. Človek zasiahnutý touto baktériou zomiera do 24 hodín.
Ako sme však spomenuli, Stalin zomrel 5. marca 1953 a projekt atentátu na Tita hneď zrušili. "Na veľkú radosť Maksa“, ako napísal už citovaný Semion Kiperman, pričom nevysvetlil, ako prišiel na to, že Maks sa tešil.
Čítajte viac Tajná správa CIA: Clementisa chceli oslobodiť. Stalin bol proti
Prezident Tito však vyhovel žiadosti veľvyslanca Kostariky. Prijal ho koncom apríla 1953. Juhoslovanská tlačová agentúra Tanjug vydala fotografiu dokumentujúcu príjemnú atmosféru ich stretnutia. Teodoro B. Castro na ňom hovoril najmä o potrebe rozvíjať obchodné vzťahy medzi oboma krajinami, kostarickú kávu vychvaľoval ako najlepšiu na svete. Tito bol trochu sklamaný, lebo v ťažkých rokoch izolácie a hrubého nátlaku zo strany ZSSR a jeho spojencov mal záujem skôr o rozšírenie politických vzťahov s väčším počtom štátov.
Teodoro B. Castro sa vzápätí "vytratil“ a aj do Kostariky oznámil, že končí s diplomatickou misiou, lebo manželka je ťažko chorá, musí sa liečiť…
Po rokoch sa už ako Josif Grigulevič objavoval čoraz viac vo vedeckých kruhoch. V katalógu knižnice Kongresu USA je evidovaných 58 jeho diel. Stal sa dokonca členom korešpondentom Akadémie vied ZSSR. Údajne niekde povedal: "Píšem také sračky ako všetci, ale píšem ich oveľa viac ako všetci ostatní.“ Ovládal 14 jazykov. Zomrel v Moskve 2. júna 1988 vo veku 75 rokov.
