Balleka si pamätáme zároveň ako znamenitého románopisca, uvážlivého diplomata, esejistu, estéta v prejavoch, aj v zmýšľaní. Druhého apríla by sa bol dožil 85 rokov.
Na banskobystrickom evanjelickom cintoríne, kde odpočíva († 15.4. 2014) spolu s manželkou Annou, sa na jeho náhrobníku vinie citát z jeho románu Agáty: „Celý kraj zosmutnel. V tichom a zádumčivom Ipli, v ktorom sa cez leto niesli chlapčenské loďky, člnky a veľké sny, jagali sa teraz len biele hviezdy, akoby v ňom iskrili podkovičky koní. Rieka, rieka divá, tichá, melancholická, búrlivá, aj čušiaca, práve taká, ako jej ľudia, tiekla mlčky ďalej, plynula bez postátia, hadila sa omamným krajom na svojom dolnom toku, krajom, krajom raz jasným, raz temným ako vzlyk.“
Agáty – ich omamná vôňa i symbol sa tiahli celým jeho osudom. V jednom z rozhovorov, ktorý som s ním viedla pred niekoľkými rokmi, prezradil: „Keď zakvitnú agáty, musím ísť na juh. Agátovými lesmi chodím zvlášť rád. To je moja láska. Najzvláštnejší zážitok som mal v Prahe v roku 2002, keď Vltava znivočila svoje brehy a v Tróji pod zoologickou záhradou, kde rástli rady agátov, ich vyvrátila, ostali ležať a čo ma zvlášť prekvapilo, v jeseni ležiace, umierajúce, naposledy zakvitli. V živote som nevidel kvitnúť agáty v jeseni. A jeden z tých kvietkov som doniesol aj svojej panej a keď videla ten agát, hovorí: A kde si kúpil ten umelý kvet? Hovorím jej: Nie je umelý, to je kvet, ktorý sa so mnou rozlúčil.“
Nečudo, že rád pripomínal aj osobnosť Samuela Tešedíka, slovenského kňaza z dolnozemského Sarvaša, pedagóga i národohospodára, „bez ktorého“, podľa jeho slov, „nebolo by v južných krajoch súvislých agátových lesov. On prišiel s myšlienkou vysadiť ich. A tak zmenil život v našich južných a dolnozemských krajoch: bolo v nich menej vetra, viac vlahy, väčších úrod, pribudlo dreva do zimy, na stavby domov, mostov. Pusté kraje zázračne premenil na žírne, a v našich školských rokoch ako kňaz vzorom nám byť nemohol."
Foto: TASR, Martin Baumann
Románopisec par excellance
„Stále považujem Balleka za najväčšieho slovenského spisovateľa. O románe nevedel nikto tak uvažovať, ako on. Bol aj vo filozofovaní taký ‚masarykovský‘. Do svojho slovníka som prebral mnohé jeho výrazy,“ povedal na podujatí venovanom tejto osobnosti politológ a publicista Eduard Chmelár, ktorý za jeho najväčší román označil práve Agáty. „Bol spisovateľom európskeho formátu. Zanechal nám veľký odkaz: kultúra, to nie je len folklór, to nie sú len vyčlenené žánre, umenie, to je spôsob života. To, čo v deväťdesiatych rokoch Ballek predpovedal, to sa napĺňa. Celá spoločnosť sprimitívnela. Práve preto pre mňa Laco zostáva majákom, jedným z posledných veľkých,“ zdôraznil Chmelár.
Zaujímavý „ponor“ do témy poskytol aj literárny kritik Alexander Halvoník: „Ballek bol mojím predchodcom na literárnom oddelení Ministerstva kultúry SR. Jeho aura sa tu však udržala dlho po jeho odchode v roku 1980. Ministerské úradníčky spomínali, ako si ich málo všímal, v každej situácii si niečo zapisoval na papieriky a rozmýšľal o inom, než bola úradnícka robota. Ministerské úradníčky i ministerskí úradníci však s obdivom spomínali na jeho charizmatické prejavy, v ktorých sa vždy zaskvelo niečo originálne a možno až hriešne duchovné. Veď v tom čase už mal za sebou legendárneho Pomocníka a dokončieval Agáty, kde sa určite objavilo i niečo z jeho čudných zápiskov.“
Čítajte viac Ladislav Ballek: Staršie ročníky nemali problém čítať po slovensky
Halvoník pridal aj ďalšie postrehy: „Bol vždy decentný, dobre oblečený a pripravený zaujať vecné stanovisko k najzložitejším problémom. Naposledy som sa s ním stretol v Bratislave po jeho návrate z Prahy v roku 2008 na Dolných Honoch, kde bol na prechádzke. Jeho choroba zjavne pokročila, ale nebola to jediná príčina jeho smútku. Rozprávali sme sa, prirodzene, o kultúre, ktorú sme obaja pokladali za živú vodu prestupujúcu svojím humanistickým potenciálom všetky ľudské, spoločenské i vesmírne záležitosti a dodávajúcu životnú miazgu všetkému živému. ,A vidíš ‚ – povedal mi pamätnú vetu – 'kultúra mala zachrániť ľudskú pospolitosť, ale teraz nevie zachrániť ani seba samu‘. Nezdá sa mi nadnesené, že napísal najlepší slovenský román všetkých čias. Jeho Pomocník je koncentráciou slovenskosti, slovenskej krajiny, dobra i zla, sklamaní i nádejí. Jeho veľkorysé posolstvo zostane navždy svedectvom životaschopnosti slovenského človeka a prísľubom jeho perspektívnost."
Precestoval Slovensko
Vzťah k literatúre získal Ballek už v detstve. Spomínal, že otcovi záležalo na tom, aby on i súrodenci poznali tvorbu Pavla Országha Hviezdoslava (ktorého otec poznal osobne), Ladislava Nádašiho Jégé (ktorý bol aj ich rodinným lekárom a po ktorom mal Ballek krstné meno) a tvorbu veľkých oravských autorov. „Najčastejšie sme boli orientovaní na slovenskú, českú, stredoeurópsku literatúru, ale aj na ruskú. Stará klasická ruská literatúra je geniálna. Ako povedal Ernest Hemingway, v ringu by som si trúfol na každého, okrem Leva Nikolajeviča Tolstého, toho by som nikdy neporazil. Mal pravdu, bol to geniálny spisovateľ, aj Turgenev, Bunin, Dostojevskij. Týchto autorov sme mali doma.“
V spomienkach sa osobitne rád vracal k tomu, čo zostalo hlboko zapísané v jeho duši: „Otecko hovorieval, že v Dolnom Kubíne po omši v katolíckom a evanjelickom kostole obaja páni farári vyšli na námestie, pozdravili sa, prešli sa po námestí spolu a potom šli na svoje fary. A podľa otecka v Dolnom Kubíne nikdy žiaden konfesionálny spor nevznikol preto, že tam vládla takáto atmosféra – aj vďaka pánom farárom: evanjelickému aj katolíckemu. Toto bola výchova z domu. Takže, ak som trošku tolerantný k názorom ľudí, tak som to dostal v detstve.“ (Je teda celkom príznačné, že ako katolík spočíva na evanjelickom cintoríne – vedľa manželky).
Foto: TASR
Ballek vyštudoval slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Považoval za devízu, že v čase, keď učil na Orave – ešte pred pôsobením v rozhlase – cestoval po krajine. Práve tam sa zrodila aj jeho prvá knižka: „Zmeškal som autobus, tak som vošiel do miestnej prázdnej krčmy, sadol som si k miestnej peci. Robil som si poznámky na vyučovanie. Obrátil som list a napísal som prvé vety mojej prvej knižky,“ prezradil.
Redaktorské pôsobenie na strednom Slovensku mu podľa neho otvorilo oči. „Doplnil som si informácie o Slovensku.“ Pôsobil aj v novinách Smer, vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, ako námestník riaditeľa Slovenského literárneho fondu (1980 – 1984). Bol členom parlamentu (1992 – 1994), prednášal na univerzitách.
Netajil sa svojím „otesaným“ výrokom: „Kultúra by mala usporadúvať tento svet. Je to najlepší diplomat na svete. Dokáže aj najväčšiu vzdialenosť zmeniť na psychologickú blízkosť. Trh veľmi milosrdný nie je. A ak tú milosrdnosť nevnesie do života kultúra, budeme len súťažiť, zápasiť, závidieť jeden druhému a nemať sa radi. Svet nie je možné zmeniť bez kultúry, bez umenia, bez príbehu. Bez znalosti kultúry, toho, čo urobila filozofia, veda a umenie, sa vladár môže len mýliť. Toto som si uvedomoval aj v politike. Pre mňa je určujúce to, že okrem života a kultúry neuprednostním nič pred ničím. Je to vec mojej výchovy, ale aj životnej skúsenosti."
Keby žil dnes a bol by svedkom tých neustálych prekáračiek, aké „verejne“ žijeme, zrejme by bol zhrozený, že z nej robíme rukojemníka trúfalosti, povrchnosti a rétorického gýča.
Čítajte viac Šulaj nakrúca s Lasicom a Kňažkom podľa Balleka
Filmári a jeho knihy
Najlepším z najlepších románopiscov u nás sa stal najmä preto, že na tvorbu nazeral takto: „Román ako taký má zvyčajne ctižiadosť zhrnúť v sebe maximum ľudských skúseností. Ak však chce byť zrelý, súvislý, ak má vidieť celistvejšie svet a človeka v ňom, musí vedieť skĺbiť mnohé, premnohé v jedno, v jedno to etické, filozofické, sociálne, mravné, estetické, intelektuálne aj citové."
A pokračoval: „Román spriada veľa nití, aby vytvoril celistvý či najcelistvejší obraz o živote. Toto všetko je problém, na aký nevystačí jednoduché či prostoduché myslenie, ale moderné, syntetické a analytické zároveň; je to teda problém určitej architektúry myslenia, schopnosti tú architektúru tvoriť, teda problém, ako všetky prvky zladiť tak, aby románu, géniovi epiky, ako ho nazývajú, nič nechýbalo – aby v ňom bolo všetko primerane zastúpené, na svojom mieste, vo svojom poradí.“
Na otázku, či sleduje pokusy sfilmovať jeho knihy, odpovedal takto: „Videl som film Pomocník aj Južná pošta, aj takmer všetky divadelné predstavenia mojich kníh, myslím, že sa to hralo aj kdesi vo Vietname. Bol som zvedavý, aký výklad môjmu textu a príbehu režiséri a herci dajú. Vstupovať do scenárov som nechcel. Ale s uznaním hovorím o režiséroch, ktorí nakrútili práve film Pomocník a Južná pošta, Zorovi Záhonovi a Stanovi Párnickom.“
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Očarený českým sedliackym barokom
Ballek osem rokov reprezentoval Slovenskú republiku ako veľvyslanec v Česku. K našim susedom za riekou Moravou ho viazali silné väzby: „Ja a moja generácia sme žili v dvoch kultúrach: ak je človek určený dvoma informáciami, tou genetickou a kultúrnou, tak my sme určení oboma kultúrami – slovenskou aj českou. Ja bez českej kultúry nemôžem byť.“
Čítajte viac Ballek: Vďaka knihám som bol aj námorníkom
Ešte v mladosti precestoval západné i južné Čechy. Aj po rokoch s iskrou v očiach spomínal na heligonkárov, ktorých našiel vysedávať v povestných českých krčmičkách vyhrávajúc juhočeské pesničky. „Nevedel som odtiaľ odísť,“ poznamenal a na dôvažok dokreslil: „Využijem každú príležitosť vycestovať do južných Čiech, na južnú Moravu a vlastne do všetkých českých krajov. Keby som bol milionárom, tak si kúpim v jednej z bočných uličiek v Českých Budějoviciach nejakú vilku, lebo sú inšpirované sedliackym barokom a ich architektúra je úžasná.“
Ani v českých krajoch sa už v mladosti nezaobišiel bez agátov: „Keď som bol v Písku, prejdúc most som zistil, že za ním kvitne môj milovaný strom. A po vyše štyridsiatich rokoch, keďže som pod tým stromom napísal niekoľko riadkov budúcej najvyššej autorite svojej rodiny – svojej panej, tak som ju tam v taký deň, keď som tušil, že agát bude rozkvitnutý, zobral. Aj takéto krásne spomienky mám na mestá, ktorými som prešiel. Lásky ku všetkým týmto krajom prijala moja generácia v krátkych nohaviciach, teda v detstve, a tie trvajú celý život.“
Krajina – rovina ako celoživotná láska
Do konca života so zvláštnou nehou rozprával o juhu Slovenska. Detstvo prežil v Šahách a Dudinciach. „Som dieťa otca z Oravy, mamičky zo Spiša. Ale ja som sa narodil a vyrastal na južnom Slovensku, mám rád rovinu a rád po rovine chodím. Vidím do ďaleka a premýšľam. Okrem toho, juh kvitne. A veľmi rád tam chodím vtedy, keď kvitnú agáty. Ale s rešpektom hovorím aj o dolinách severu, vrchoch. Sú nezabudnuteľné, však som chodil k milovanej starej mame, ktorá ma previedla celým Spišom. Ale keď potrebujem premýšľať o tvorbe, tak sa vyberiem na rovinu,“ vyznal sa.
Potom dodal tieto slová: „Niekedy na túto tému žartujem, ale na rovine vidíte, kto k vám prichádza z diaľky. Ak ide šarmantná dáma, tak si pripravíte nejakú vtipnú, zaujímavú vetičku, ak ide staršia pani, ktorá z vás môže mať strach, tak odbočíte z cesty, a trošku zahnete za kukuricu, čo môžete urobiť aj vtedy, ak vidíte príliš urasteného muža, ktorého nepoznáte. Máte na výber. V horniackych dolinách takýto výber nemáte. Vstúpite do doliny a ak ten človek oproti vám nedá najavo, že má dobré úmysly, tak ustráchaná stará pani môže skončiť aj v rokline – od strachu.“
A ešte doplnil: „Kraj určuje miery a váhy, ale vo všetkom. Nielen tie viditeľné, ale aj tie neviditeľné. Na juhu priestor a čas inak tečie ako na severe, kde akoby človek nemal na nič čas. Tam každá dolina je iná: iné obyčaje, iné kroje, aj architektúra. Na severe je plot do výšky pliec: aby ľudia mohli medzi sebou komunikovať, alebo plotov okolo domov nevidíte. Ale na juhu, ktorým prechádzali všelijaké útočné skupiny, sa ľudia museli opevniť. Dom na južnom Slovensku vyzerá ako opevnenie: mocná brána, vysokánsky plot, no a vedomie, že sme odkázaní na všetkých, čo sa prejaví vo všetkom v živote ľudí, ktorí tam žijú.“
Hovorieval ešte toto: „Každý kraj mi dal niečo, čo mi nemohol dať iný. A to všetko, čo som dostal od drahých rodičov, z kraja, detstva a dospievania, je raz a navždy vo mne.“ V posledných rokoch života varoval, že naším najväčším ideálom prestáva byť pravda, mravnosť a ľudská celistvosť.
Kultúre a kultúrnosti pritom pripisoval priam prorockú úlohu: „Je príliš veľa rozdielov vo svete. A kým sa kultúra nepokúsi vyvolať komunikáciu medzi národmi, tak tento svet sa neusporiada. Kultúra je pokrok, to značí krok za krokom, a nie skok za skokom či prevrat za prevratom, je to jednoducho život sám,“ odkázal muž s noblesou. A či sa cítil lepšie v koži spisovateľa alebo diplomata? „Rád citujem básnika Jána Nerudu: „vším, čím jsem byl, byl jsem rád,“ priznal.
Už opäť zakvitli na juhu agáty, majstre…
Čítajte viac Ladislav Ballek: Nezabúdajme, že život má aj vôňu
