Kay Strelková ako maklérka úspešne predala byt nositeľke Pulitzerovej ceny, synovcovi ruského cára, cigánskemu kráľovi či telekomunikačnému magnátovi. Zadovážila si dom pri oceáne. A svoj život uzavrela ako úspešná spisovateľka s množstvom besied po Slovensku.
Ako vyzeral jej život po odchode z vlasti? „Najťažším obdobím boli prvé dva roky v emigrácii. Bol to boj o prežitie. Nepredstaviteľné úsilie čo najskôr postúpiť do radu seberovných. Rýchlo sme si uvedomili, že nestačí iba dohovoriť sa. Dôležitejšia bola bohatosť jazyka, plynulosť vyjadrovania, pohotovosť, schopnosť improvizovať. V nijakom prípade sme nechceli zaostávať,“ vyznala sa v jednej zo svojich kníh s názvom Letenka do raja.
Zároveň sa priznala aj k dôvodom emigrácie: „Odchodom z domova sme protestovali proti násilnej okupácii našej vlasti. Chceli sme žiť ako slobodní občania. Usilovne sme sa učili, sledovali televíziu, čítali noviny. Kto v živote neprešiel takou skúškou, ťažko pochopí pocit menejcennosti. Môžeš byť doma umelcom, vedcom, do neba vychvaľovaným učencom, ale ak tvoje jazykové schopnosti nie sú primerané tvojim vedomostiam, tak sú v zahraničí všetky tvoje múdrosti a umenie zbytočné.“
Nebola som nijako hrdá, že opíjam ľudí
V čase, keď úspešná rozhlasová redaktorka s dvojročnou dcérou na popud manžela opúšťali republiku, ešte neboli na svete mobily, internet, prekladače umelej inteligencie ani sociálne siete, a tak sa za oceánom pasovali nielen s jazykom. „Veľkým pomocníkom nám bola naša Eva. Všetko nové, čo priniesla zo školy, sme sa učili ešte dychtivejšie ako ona. Oči nám otvárala najmä tvrdá realita. Smiešne velikášstvo vystriedala pokora. Z upratovačky a potom z čašníčky som postúpila na barmanku. To už som hovorila dosť plynule po anglicky,“ vyznala sa, zápasiac s tým, čo jej nebolo po chuti: „Nebola som nijako hrdá, že opíjam ľudí. Psychicky som to znášala veľmi zle."
Ako sa s tým snažila vyrovnať? „Jedinou obranou bolo, že som si v pude sebazáchovy vypestovala akýsi zvláštny svet. Mysli si, že si herečka, nahovárala som si každodenne. Si herečka, tvojím javiskom je barový pult a obecenstvo sú hostia. Večer čo večer som sa vo svojej úlohe zdokonaľovala a dosahovala som čoraz väčšie úspechy. No po záverečnej som bola na smrť vyčerpaná. A nemala som sa ani komu posťažovať. Prichádzala som domov, keď už manžel a Evka spali.“
Čítajte viac Fedor Bartko, režisér, ktorý nezohol chrbát: Film nie je o sláve, ale o nesení vlastného kríža
Nočnej práce sa nevzdala
Potom prišla nová výzva, aby deti v škole, ktorú navštevovala jej dcéra, učila trikrát týždenne telocvik. Prijala ju, veď na Univerzite Komenského s vyznamenaním vyštudovala slovenčinu i telocvik. A bola držiteľkou bronzovej medaily v trojboji, ba i zlatej medaily vo volejbale za Československo (1952).
Ale nočnej práce sa kvôli financiám nevzdala. „Hoci som bývala často úplne vyčerpaná, nereptala som. Stával sa zo mňa typ modernej, emancipovanej, aktívnej ženy, čo zvládne devätoro remesiel, ale aj výchovu dieťaťa a domácnosť. Navyše, dokáže byť stále upravená, prívetivá, vždy s úsmevom, slovom superwoman.“
Do zahraničia pritom odchádzala iba so zbaleným kufrom, Sunarom pre dcérku, fľaškou s cumlíkom a zopár drobnosťami, zanechávajúc za sebou miesto úspešnej rozhlasovej redaktorky Československého rozhlasu (do roku 1968), tvorkyne kabaretov, estrád, nedeľnej Panorámy. „Mala som krásne povolanie, robila som desať rokov v rozhlase, a to s tými najlepšími umelcami! Ja by som azda nikdy nebola odišla z republiky, ale môj manžel povedal, že treba myslieť na budúcnosť dieťaťa.“ On ju ešte prosil, aby sa nelúčila s rodičmi, lebo by ju mohli odhovárať. „To bol najťažší krok v mojom živote,“ prezradila mi osobne pred niekoľkými rokmi v rozhovore, v ktorom bilancovala svoj život.
V Kanade a v USA si však osvojila niečo, bez čoho by sa za „veľkou mlákou“ nepohla. „Bez stonania sme všetku energiu obrátili k tomu, aby sme uspeli. Absolvovala som všelijaké kurzy a fantasticky sa vyplatili. Nič nie je zadarmo, nesmiete fňukať. Keby ste sa ma opýtali, či by som dnes išla na Slovensku podnikať, s istotou by som povedala: nie. My sme totiž „padli“ v zahraničí do usporiadaného systému zákonov," objasnila.
Dcérin úspech ako odmena
Život za oceánom jej dodal sebavedomie i odvahu. „Mala som rôzne licencie a na ich základe a na základe mojej odbornosti sme mohli vybudovať reštauráciu, ale robili sme od svitu do mrku. Naučili sme zamestnancov, aby boli úslužní, milí, pre nás zákazník bol náš pán. Slovenky sú šikovné ženy, ale stále zabúdame na úsmev, zabúdame si vážiť zákazníka. Majiteľ si zabúda vážiť zamestnancov. Musíme sa ešte veľa naučiť… Keď žena vstúpi do miestnosti, musí zasvietiť, ako keby slnko vyšlo a keď chce uspieť v podnikaní, musí byť presvedčená, že urobí „biznis.“
Vravela, že keď má žena tieto predpoklady, ľudia ju začnú obdivovať, povedia si: Ona sa nebojí! A podala mi ruku! „Získať aj na základe telefonického rozhovoru klienta, veď to je zázrak, keď ho dokážete presvedčiť aj cez telefón,“ pripomenula pri svojich návratoch na Slovensko po zmene režimu v roku 1989.
Foto: Profimedia, ČTK / Štěrba Martin
A prečo podnikanie v gastronómii vymenili za biznis s realitami? Nechceli, aby ich jediná dcéra Evka vyrastala v reštaurácii, či v bare. Vyplatilo sa. Dcéra dosahovala vynikajúce študijné výsledky, uspela v rôznych súťažiach. Keď vyhrala ako najlepšia študentka – tínedžerka súťaž Miss štátu Florida, rodinu zaplavili ponuky z cca 400 univerzít, kde sa mohla uchádzať o ďalšie štúdium. V štáte, ktorý mal v tom čase 13 miliónov obyvateľov, to bol pre Slovenku nebývalý úspech.
Dcéra napokon zamierila do vojenského letectva a keď ju americký prezident povýšil na plukovníčku, ktorá mala viesť zhruba tisíc zamestnancov z toho asi 800 mužov) a stala sa veliteľkou základne Pearl Harbor na Hawaji, dostala sa Eva Strelka Jenkins na stránky mnohých časopisov a do médií v zahraničí i u nás.
Čítajte viac Vynikajúci spisovateľ Ladislav Ballek bol „veľvyslancom“ slovenského juhu a s noblesou v DNA
Spisovateľská „kométa“
Kamila Strelková si „vyskúšala“ dokonca rolu honorárnej konzulky na Floride. A hoci si ako podnikateľka s túlavými topánkami a so zvedavou dušou splnila mnohé sny a videla Čínu, Japonsko, najšťastnejšia sa cítila, keď sa pred ňou v zrelom veku otvorila dráha spisovateľky.
Priznala sa, že keď si splnila aj ten „najnáročnejší“ sen – bývať nad morom a kúpiť si dom pri oceáne, zažila kľúčový moment, ktorý jej opäť raz zmenil život: „Ráno som išla na terasu, pozerám sa na more. Bol to úžasný pohľad – vidíte až obzor, kde sa stretá more s oblohou. A tam zrazu vyhuplo žeravé slniečko. Pomaly sa začalo zdvíhať hore. A mne prebehlo mysľou: tak teraz máš to, čo si chcela. A zrazu, namiesto toho, aby som sa tešila, zovrelo mi srdce i hrdlo, vystúpili slzy, povedala som si: To slniečko vyskočilo práve tam, kde je moja vlasť. Keby som nebola začala písať a ukladať moje pocity, obrovskú túžbu po domove, krásnej slovenčine, nádherných horách, po červenom maku, čo kvitne na kraji cesty, do kníh, moje srdce by som bola utopila v slzách.“
A tak sa zrodila nová spisovateľka. Knižnice, obce i mestá ju radi pozývali na besedy. Tieto „hviezdne“ chvíle si zamilovala. Preto sa na Slovensko pravidelne vracala. „Niektorí sa ma pýtali: A načo sem chodíš? Veď v Amerike máš všetko, žiješ si tam ako v raji! Bolo ťažké im vysvetliť, že keď som odchádzala, myslela som, že je to navždy. Ja som sa však tešila z každej návštevy. Najviac človek vidí, ako sa mení krajina, v ekonomike. Nemeníme sa však dostatočne v srdciach. Neviním zato ľudí, ale systém, v ktorom sa tu žilo. To zanechalo veľké brázdy. Bol to systém, ktorý sa zakorenil v našom myslení, konaní. A toto zmizne za dve, možno tri pokolenia. Až keď mladí ľudia pôjdu do cudziny a prinesú odtiaľ to, čo je dobré, sem,“ hovorievala na besedách.
Z písania sa stala nielen jej záľuba, ale aj terapia, vášeň. Jej knihy majú vybrúsený štýl, autenticitu, humor. Napríklad v knihe Letenka do Bratislavy (2004), napísala: toto „A čo hovorí manžel na moje potulky po svete? Je presvedčený, že ma z voza Cigáni stratili…“ Listy od čitateľov ešte umocňovali jej presvedčenie o záujme o jej spomienky i bohaté skúsenosti. „ Je to literatúra faktu plná úsmevov, citov,“ netajila . Všetky svoje knihy načítala aj do zvukovej podoby pre nevidiacich v Levoči. A dôvod vysvetlila takto: „Teším sa, že aj oni so mnou prežijú jeden veľký život. Dostávam od nich vzácne listy."
Hviezdne chvíle
Jej besedy bývali často spojené aj s bohatým kultúrnym programom. Vystupovali na nich napríklad známy kráľ evergreenov Zdenko Sychra či speváčka Marcella Molnárová. Keď som Molnárovú oslovila pre víkendovú Pravdu, aby si zaspomínala, reagovala takto: „Naša drahá Kay bola vždy plná energie, chuti do života, nových vízií a nápadov. Rozžiarila svojou osobnosťou každú spoločnosť, do ktorej vstúpila. Spoznala som ju na módnej prehliadke, kde ma oslovila. Odvtedy sa naše priateľstvo krásne rozvinulo. V ten večer mi povedala, že mi pošle letenku a musím ju prísť pozrieť do Ameriky. To bolo ale také malé nedorozumenie, lebo som jej vravela, že mi nemusí poslať žiadnu letenku a že i tak za ňou rada prídem. Podarené bolo, že mi po čase prišiel poštou balík a v ňom kniha od Kamilky – LETENKA do raja! Čiže ona myslela svoju knihu! Tak sme sa na tom spoločne zasmiali."
Čítajte viac So špiónom na káve v legendárnej Štefánke: Ako sa Stalin 22-krát pokúšal zlikvidovať Tita
Neskôr Molnárová dostala pozvanie od českého veľvyslanectva na niekoľko koncertov po východnom pobreží USA: „Mala som priletieť do Miami, no nikto ma na letisku nečakal. Zatelefonovala som drahej Kay a tá mi poradila, aby som prišla taxíkom, že sa o mňa postarajú. Tak sa i stalo. Po roku mi predsa len prišla poštou skutočná letenka, kedy ma Kay pozvala na krstiny vnučky Katarínky, kde som mala v kostole na krste spievať. Vždy vedela vyhútať najlepšie výlety, zobrala nás na najlepšie steaky, ktoré sa nedali veľkosťou ani ľudsky zvládnuť. S Kay bolo vždy veselo.“
Na viacerých fotografiách je zachytená s prezidentkou Top centra podnikateliek Elvírou Chadimovou (+2018), ktorá ju charakterizovala slovami: „Všade, kde prišla, vzbudila pozornosť. Nielen tým, ako výborne vyzerala, vždy elegantne oblečená , ale hlavne energiou a charizmou bola vítaná v každej spoločnosti. Teda žiadna babička, ale žena, ktorá lietala po svete, písala knihy, bola vtipná, zábavná, múdra. Neznášala debaty o chorobách. Kaja mi ukázala, že sa netreba báť zrelého veku, lebo ona v 65 rokoch len začínala žiť! Keby neprišli choroby, bola by to stále tá Kaja, ktorej nikto inak nepovedal, ako uragán!“
Aj bývalý starosta obce Báhoň Milan Bušo je rád, že vďaka jednej relácii objavil túto mimoriadnu osobnosť. „Zaznel v nej aj názov obce Báhoň a vtedy som pracoval na monografii Báhone. Následne ako starosta obce som ju pozval na stretnutie s rodáčkami, keďže s rodinou ako študentka päť rokov žila v Báhoni. Dovtedy ju v dedine na verejnosti nik nespomínal."
Už natrvalo v Pezinku
Libuša Sabová, bývalá hlásateľka a moderátorka, sa s pani Kamilou zoznámila netradične: „V roku 1996 sa mi splnil veľký cestovateľský sen. Išli sme s mojou rodinou na dovolenku do New Yorku. Kúpili sme si lístok na okružnú jazdu autobusom po meste. Ako sme čakali na autobus, prešli okolo nás dve ženy. Všimla som si ich, lebo sa mi zdalo, že hovoria po slovensky. Nastúpili sme do autobusu a tie dve ženy sedeli za nami. Vtom mi jedna zaťuká na rameno a pýta sa ma: ‚Odkiaľ ste, keď tak pekne hovoríte po slovensky? Ja hovorím, že z Bratislavy. Lepšie som sa na ženu pozrela a pýtam sa: „Nie ste vy pani Strelková?‘ Nechcela veriť, že si ju pamätám z televízie.“
Podľa jej spomienok Kamila Strelková po zmene režimu trávila na Slovensku aj niekoľko mesiacov v roku. Keď sa objavila choroba, pôvodne chcela dožiť na Slovensku, hoc aj s podlomeným zdravím. Bola presvedčená, že tu má priateľov, ktorí s ňou radi strávia čas, pripravia jej zaujímavý program a nikdy nebude sama. Manžel však chcel zostať už iba v USA.
Čítajte viac Magda Rúfusová: žena s brisknou mysľou a „nepredajnou dušou“, manželka proroka. Prečo si ju Milan vybral?
Po striedavom období pobytov v Bratislave i v Amerike napokon predsa dožila život v dcérinej opatere v USA. Deviateho júna 2023 sa jej životný príbeh uzavrel vo veku 89 rokov. Dcéra jej splnila túžbu: pochovala ju v rodnom Pezinku, kde odpočíva vedľa manžela i rodičov. Eva Strelka Jenkins si osvojila to podstatné z poznania svojej mamy, na Slovensko sa vracia a tvrdí: „Slovensko si nosím v srdci, aj dcéra Katka, a je to naša vlasť.“
Príbeh pozoruhodnej ženy, hodný aj filmového scenára, však stále žije v jej knihách, kde možno nájsť aj jej odkaz: „Za všetko dobré aj zlé vďačím najmä dvom bytostiam. Môjmu mužovi, pretože mal odvahu zmeniť smer nášho života a statočne znášal všetko, čo nás stretlo. A že ma v tom najhoršom držal nad hladinou, keď som si myslela, že všetko stratilo zmysel. A rovnako vďačím Eve, že presvetlila moje dni nehou, radosťou a hrdosťou, ktorú vie oceniť iba matka. Som vďačná, že som mala práve taký život. Plný práce, ale aj plný krásy. Za nič by som ho nechcela vymeniť za iný, hoc aj pohodlnejší.“
