Dozviete sa, aké majú názory a ako vidia svoju budúcnosť. Sú to príbehy o nás všetkých. Dnes si prečítate, ako sa žije a pracuje robotníkovi zo Starej Turej. Náš redaktor strávil deň s 50-ročným Petrom Nemčekom.
Má za sebou 32-ročnú prax robotníka, jeho zamestnávatelia sa striedali, menili sa názvy firmy, tak ako sa menili jej majitelia, ale on celý život robí v jednej fabrike. Do revolúcie sa volala Chirana Stará Turá, teraz nesie názov Chirana T. Injecta.
Rodák z neďalekých Čachtíc dnes býva s manželkou Annou a synom Petrom v menšom trojizbovom byte v paneláku neďaleko fabriky. Dcéry Adriana a Renáta sa už osamostatnili.
5.25 h
Budíček. Peter Nemček vstáva spolu so svojou manželkou, ktorá tiež pracuje v Chirane. Na pracovisku sa zoznámili a potom zosobášili. Je to už 23 rokov. Do práce sa nemusia ponáhľať, zo svojho bytu do fabriky prejdú peši za päť minút. Za bránu sa novinár nedostane, fabrika si vraj chce chrániť svoje výrobné tajomstvá.
„Predmet obchodného a výrobného charakteru neumožňuje návštevu na tomto pracovisku,“ také bolo stanovisko vedenia spoločnosti po niekoľkodňovom zvažovaní. S pracovnou náplňou Petra Nemčeka sa tak môžeme zoznámiť len z jeho rozprávania.
5.50 h
Peter Nemček je už na pracovisku a rozbaľuje si raňajky. Tak si zvykol: raňajky ako pokojný úvod hektického pracovného dňa. S chuťou sa púšťa do ochuteného tvarohu s malými cereálnymi keksíkmi. Je totiž vegetarián. Na vegetariánstvo sa dal asi pred trinástimi rokmi. Začal sa zaujímať o stravu a jej vplyv na fungovanie ľudského tela. Najskôr vyraďoval zo svojho jedálneho lístka mastné jedlá a salámy, potom si povedal, že to skúsi s vegetariánstvom.
„Chcel som vyskúšať, čo to so mnou spraví. Nemal som na to žiadne zdravotné ani etické dôvody. Ten prechod bol fantastický, cítil som sa vynikajúco. Schudol som síce na nejaký čas asi šesť kíl, ale to sa mi časom vrátilo. Dnes mám rovnakú váhu, ako keď som sa vrátil z vojenčiny,“ smeje sa päťdesiatnik na svojej vyšportovanej, chlapčenskej postave.
6.00 h
Začína sa pracovná zmena. Peter pracuje ako robotník na strojnej údržbe. V dielni má dva sústruhy, frézu a brúsky, na ktorých zhotovuje náhradné dielce. Napríklad ak sa na niektorej skrutke zoderie závit, tak vyrobí novú skrutku. Okrem toho má ešte na starosti stroje, na ktorých sa robia veterinárne ihly. Kým na nich robotníčky začnú vyrábať, kontroluje, či sú stroje v poriadku, premeriava a skúša ihly na tesnosť. Ihlu zapichne do hmoty, čo vyzerá ako školská guma, ponorí do vody a do ihly pustí vzduch pod predpísaným tlakom. Ak je ihla v poriadku, nesmú vychádzať bublinky. Potom premeriava, či je ihla dobre zalisovaná a či je taká dlhá, ako má byť. Skontroluje aj ochranný obal, bužírku, čo sa navlieka na ihlu, aj kvalitu zalisovania, či nie je príliš stlačená. Vtedy by bol otvor v ihle zdeformovaný, prietok by nebol taký, ako by mal byť.
7.00 h
Z výdajne náhradných dielcov prišla objednávka. Peter Nemček sa púšťa do práce na svojich mašinách. Zvyčajne vyrába nové súčiastky podľa tej opotrebovanej, niektoré podľa technického nákresu. Má na sebe pohodlné oblečenie: nohavice, blúza aj tričko sú modré, lebo to je farba spoločnosti. Na blúze aj nohaviciach svietia reflexné prvky.
10.00 h
Polhodinová prestávka. Stroje stíchnu, ľudia sa odchádzajú najesť. Jedáleň je hneď vedľa. V ponuke bývajú aj vegetariánske jedlá, ale nie vždy si z nich Peter Nemček dokáže vybrať. Nevybral si ani dnes. Dal prednosť tomu, čo si priniesol – tuniak v konzerve, rajčiaky a celozrnná žemľa.
„Z mäsa jem iba ryby. Veľmi mám rád aj mliečne výrobky, či je to tvaroh, jogurty alebo syry. A všetky vločky, či sú to kukuričné, ovsené, ražné, doma mám v škatuľkách všetky možné druhy. Raňajky si niekedy nachystám už večer, vločky zalejem mliekom, potom si pridám jogurt alebo sušienky. Na pracovisku si už na to zvykli, najmä ženy vravia, že by sa tiež na to dali. Ale doma to ťažko presadia, pretože keď manžel nemá kusisko mäsa, tak je hladný. Ani moja rodina nie je vegetariánska. Keď manželka robí na obed mäso, mne spraví sójové kocky alebo tofu,“ hovorí Peter Nemček.
Aj po prechode na vegetariánsku stravu zostal darcom krvi. S darcovstvom začal, keď prišiel z vojenčiny a doteraz ju daroval 91-krát.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
10.30 h
Všetci sú už opäť na pracovisku, kde budú až do fajrontu, bez ďalšej prestávky. Robotníčky spúšťajú stroje, Peter Nemček ich ide opäť skontrolovať. Robí to priebežne a ako vraví, poruchu dokáže rozoznať aj sluchom. Keď počuje nejaký iný zvuk, ktorý je odlišný od bežného výrobného ruchu, hneď sa ide pozrieť na stroj, či nemá poruchu. Ak ju zistí, pustí sa do opravy.
V Chirane prešiel rôznymi robotníckymi profesiami. Robil upravovača na klasických sklených striekačkách, obsluhoval lis, potom brúsil injekčné ihly a lancety. Asi pred desiatimi rokmi začal robiť prácu, pri ktorej je doteraz. Hodil sa na ňu aj preto, lebo poznal celú výrobu, vedel robiť na sústruhu, na fréze aj na brúske.
„Je to najťažšia, ale aj najzaujímavejšia práca, akú som doteraz v Chirane robil. Idem do práce, ale neviem, čo budem v priebehu dňa robiť, čo sa vyskytne. Je to pestré. Mám svoju robotu, ale ak niekto príde a spýta sa: dokázal by si nám toto vyrobiť? Páči sa mi, že to nie je rutinná práca, každý deň musím niečo spraviť na sústruhu, niečo na fréze, niečo obrúsiť. Každú chvíľu sa vyskytne niečo, čo som ešte nerobil, a je to výzva, či to dokážem spraviť,“ priznáva Peter Nemček.
13.00 h
Prichádza údržbár s podložkou, do ktorej ide ložisko. Doslúžila, je už zodratá. Chce, aby mu Peter vyrobil dve takéto podložky. Púšťa sa do práce, do konca zmeny stihol vyrobiť aspoň jednu, aby ju hneď namontovali a stroj na výrobu lanciet mohol opäť vyrábať. Tú druhú, náhradnú, vyrobí zajtra, keď príde do práce.
14.00 h
Fajront. Pre dnešok sa pracovné povinnosti končia. Peter Nemček odchádza do šatne, kde sa umyje, prezlečie, berie tašku a ide k vrátnici. O päť minút je doma.
14.15 h
V kuchyni si chystá obed: vločky zaliate mliekom a k tomu jogurt. Manželka nie je doma, išla do Čachtíc, asi 17 kilometrov od Starej Turej. Petrovi tam zostala po rodičoch záhrada a tá sa stala srdcovou záležitosťou jeho manželky. Prácu v nej považujú predovšetkým za relax, úroda nie je prvoradá.
„Záhrada by bola veľkou výhodou pre vegetariána, keby som tam býval. Ale takto je to trochu od ruky. Ja veľa času na záhradu nemám. Aktívne hrávam kolky, dvakrát do týždňa trénujem, v sobotu sú zápasy. Okrem toho mi dosť času zaberie hasičský šport, najmä práca s mládežou. Takže väčšinu sobôt mám obsadených. Na záhradku stihnem odbehnúť po robote, urobiť to najnutnejšie a ísť domov,“ hovorí.
15.00 h
Peter Nemček sa prezlieka do športového a odchádza do kolkárne. Kolky hráva vyše 20 rokov. Stará Turá je kolkárske mesto, má družstvá dospelých v prvej, druhej aj tretej lige, dorastenecké družstvo účinkuje v prvej lige a už 18 rokov sa tu hrá mestská liga. Peter okrem toho vedie krúžky mladých dobrovoľných hasičov, v zime s nimi chodí do telocvične. Na súťažiach v hasičskom športe sa zúčastňuje ako rozhodca, v súťaži detí aj dospelých.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
17.00 h
Opäť doma. V príjemnom prostredí obývačky zapína Peter Nemček televízor s veľkou obrazovkou. Kúpili ho len pred pár dňami aj so satelitným prijímačom, za výhodnú cenu. Starý televízor preložili do izby synovi. Hneď preladí na športový kanál, nezaprie v sebe športovca. O výške svojho príjmu nechce hovoriť.
„Keby som povedal, aký mám plat, porušil by som pracovný poriadok. Ale pozeral som si mzdový bod na dôchodok a zistil som, že nedosahujem priemerný ročný zárobok na Slovensku. Jeho hodnotu ovplyvňujú automobilky, kde sú vyššie platy a zvyšujú celkový priemer. Väčšina robotníkov má však platy nižšie a potom sú z toho nízke dôchodky,“ vraví Peter.
Hovorí, že rozdiely medzi zárobkami robotníkov a manažérov sa stále viac zväčšujú. Uvádza príklad. V roku 1989 špičkový robotník v Chirane zarobil 4 000 korún a vedúci cechu, čo je pozícia dnešného riaditeľa, mal 6 000 korún. Dnes špičkový robotník zarobí v hrubom 800 eur, riaditeľ vraj dostáva aj desaťnásobne viac. Zamestnávatelia sa odvolávajú na krízu a nechcú sa o zisk deliť s robotníkmi, koncoročné odmeny alebo 13. plat sú už minulosťou.
„Ale bolo by nespravodlivé voči iným ľuďom, keby som si sťažoval. Mám najvyššiu triedu, čo je výhoda, manželka je zamestnaná, a to je ďalšia výhoda. Syn je momentálne bez práce, pomáhame mu, ale vychádza nám to. Peter je tiež kolkár, oveľa lepší ako ja, účastník majstrovstiev sveta. Má ponuky od športových klubov zo zahraničia, zvažuje, či by si tam nenašiel aj prácu, tak sa teraz intenzívne učí po nemecky,“ dodal Peter Nemček.
Rodina má auto Ford Mondeo. Peter Nemček st. ho kupoval ako ojazdené a teraz má sedem rokov. Je to diesel so spotrebou 5,5 litra nafty na 100 kilometrov. Nevie si ho vynachváliť, pretože je veľké, spoľahlivé a pritom má výbornú spotrebu. S manželkou chodí na zahraničné dovolenky, ktoré pripravuje odborová organizácia a svojim členom na ne aj prispieva. Boli už v Chorvátsku, Grécku, aj Španielsku. Všetko autobusom. Teraz v lete sa chystajú do Čiernej Hory, opäť autobusom. Za 10 dovolenkových dní zaplatí spolu s manželkou 600 eur. V tom je doprava aj polpenzia.
22.00 h
Peter Nemček zalieva vločky mliekom, chystá si raňajky na ďalší deň. Nasleduje večerná hygiena a ide sa spať.
Prečo nie je záujem o prácu robotníka
Na robotnícke profesie sa spoločnosť pozerá akosi cez prsty. Postavenie robotníka sa radikálne zmenilo oproti tomu, aké bolo v socializme. Vtedy malo status najvyššie postavenej sociálnej skupiny, dnes je niekde dolu. O takéto povolanie je minimálny záujem.
" Dnes je nedostatok robotníckych profesií, odborné učilištia sú zdecimované, neprinášajú to, čo by trh žiadal. Aj mediálne zameranie na iné hodnoty, napríklad na život celebrít, do značnej miery odrádza ľudí od robotníckej profesie. Vidno určitý negativizmus voči ľuďom, ktorí sa živia prácou svojich rúk. Realita je taká, že robotník nie je spoločensky ohodnocovaný tak, ako by mal byť," vraví odborársky predák Pavol Adámek, člen Rady odborového zväzu KOVO.
Skôr narodení si ešte pamätajú heslá typu „ja som baník, kto je viac“. V minulosti bolo postavenie robotníka príliš zdôrazňované, teraz sa zase v spoločnosti neprimerane znižuje význam tejto profesie. Prešli sme z jedného extrému do druhého. Podľa sociologičky Sylvie Porubänovej sa však ani za socializmu robotníci netešili ozajstnej spoločenskej prestíži, a to aj napriek oficiálne deklarovanému rešpektu k ťažkým a fyzicky náročným povolaniam.
„Paradoxne boli robotnícke profesie určené pre tých ,menej nadaných'. Po roku 1989 sa istý čas javilo, že všeobecnou ambíciou a ašpiráciou sú povolania ako právnik či manažér. S odstupom rokov možno povedať, že reálny život priniesol potrebu znovuoživenia rešpektu, tentoraz realistického, k základným a nevyhnutným robotníckym profesiám, ktorých nedostatok sa pomaly prejavuje,“ hodnotí situáciu Sylvia Porubänová.
Potvrdzuje sa tak príslovie o remesle, ktoré má zlaté dno. V súčasnosti už robotnícka profesia môže znamenať slušný a uspokojivý zárobok, na druhej strane však stále pretrváva potreba zvýšenia spoločenského statusu, prestíže, a tým aj motivovanosti mladých ľudí pre výber povolania v tejto oblasti.
„Stojí za zváženie, či by tento problém nestál za cielenú, inteligentnú celoštátnu kampaň, ktorá by zohľadňovala dlhodobé potreby národného hospodárstva,“ dodala sociologička.(mk)