Hneď na druhý deň je jasné, že to naozaj bolo veľké šťastie. Slnko zmizlo za oparom čohosi dosť ťažko identifikovateľného.
Žaby v rybníku
„Toto je moja obľúbená fotografia Pekingu,“ hovorí s jasnou iróniou v hlase Chris Cheung, riaditeľ Centra Európskej únie pre malé a stredné podnikanie v Číne. Pri svojich slovách ukazuje na obrázok, na ktorom nič nevidno. Až pri pozornejšom pohľade z pozadia snímky vystupuje televízna veža, ktorá sa však úplne stráca v smogu.
Delegácia Európskej komisie na čele s jej podpredsedom Antoniom Tajanim a eurokomisárom pre životné prostredie Janezom Potočnikom zavítala v júli do Pekingu. Ich cesta s asi šesťdesiatimi podnikateľmi z krajín Európskej únie mala názov Misia zelený rast.
„Existuje čínske príslovie, že žaba nikdy nepije z rybníka, v ktorom žije,“ povedal počas návštevy Potočnik. „Čína čelí mnohým environmentálnym výzvam pre svoj rýchly hospodársky rast. Aby ich zvládla, tak ako v Európe, je dôležité, aby zastavila následky znečisťovania a potrestala tých, ktorí ho spôsobujú. Nestačí to však. V prvom rade je oveľa lepšie znečisťovaniu a ničeniu zabrániť,“ pripomenul eurokomisár.
Podľa čínskeho ministerstva pre životné prostredie mali v prvej polovici roka len štyri zo 74 veľkých mestských aglomerácii v krajine prijateľnú kvalitu ovzdušia.
„A to Číňania zverejňujú len údaje, ktoré chcú. Niektoré skutočnosti sú ešte horšie,“ hovorí diplomat z európskej krajiny, ktorý si neželal byť menovaný. „V Pekingu vonku nebehám,“ dodáva.
Ekologická civilizácia?
Čína už niekoľko rokov hovorí o koncepte takzvanej ekologickej civilizácie. Má to byť odklon od doterajšieho neoficiálneho motta Pekingu: Najprv to znečistíme, potom to vyčistíme. Peking zatiaľ všetko staval na ekonomickom raste, ktorý je podľa niektorých pozorovateľov absolútne nevyhnutný pre udržateľnosť režimu. Lenže znečistené mestá či voda, ktorá sa nedá piť, začínajú byť pre čínskych komunistov aj politickým problémom. Ľudia síce nevyhnutne nemusia žiadať slobodné voľby, ale keď ich deti nemôžu na ulici dýchať, hnevá ich to.
V júli si protestujúci v meste Ťiang-men vynútili zastavenie budovania prevádzky na spracovanie uránovej rudy. A nebolo to prvý raz, čo čínske komunistické úrady takto ustúpili, hoci aktivisti upozorňujú, že podobné kontroverzné projekty sa väčšinou len niekam presunú.
„Úrady sú zodpovedné za to, aby sa ľudia vo svojich regiónoch mali dobre nielen v dôsledku hrubého domáceho produktu, ale aj preto, že majú zelené lesy a čistú vodu,“ citovali noviny China Daily Meng Weja, šéfa čínskej Výskumnej akadémie environmentálnych vied. „Udržiavanie dobrého ekologického prostredia by sa malo brať do úvahy ako oficiálny politický výsledok.“ "Ekologická civilizácia je viac ako len politický slogan,“ tvrdí veľvyslanec EÚ v Číne Markus Ederer. "Ekologické škody už predstavujú problém i pre ekonomiku, a teda pre politickú stabilitu,“ vysvetľuje Ederer.
„Nie som si istá, nakoľko sú noví čínski lídri presvedčení o tom, že musia riešiť environmentálne problémy,“ hovorí skeptickejšie čínska sociologička Yiyi Lu. „Určite pociťujeme ťarchu ekologických problémov, ale urobí vláda naozaj dosť preto, aby zvrátila a zastavila negatívny trend?“ pýta sa expertka z organizácie ChangeCe.
Pre čínsky režim však skutočný či domnelý dôraz na ekologické problémy prináša politické body. Vláda dokonca uviedla, že na riešenie environmentálnych výziev použije v nasledujúcich rokoch 1,7 bilióna jüanov (viac ako 200 miliárd eur).
„Životné prostredie a korupcia sú z taktického hľadiska dobré ciele, lebo dlhodobo sú to problémy, ktoré bežných Číňanov najviac trápia. Takže je to aj politická účelovosť, prečo sa týmito problémami režim zaoberá,“ myslí si Mikael Mattlin, expert na Čínu z Fínskeho inštitútu pre medzinárodné vzťahy. „No na druhej strane sa lídri režimu skutočne obávajú, že by mohli prísť o politickú legitimitu, keď nebudú riešiť najhoršie prípady ekologických problémov a korupcie,“ uviedol Mattlin.
Moc strany
Korupcia je však, rovnako ako špina, zažratá. „Je to endemický problém. Odkedy nové vedenie na čele s prezidentom Si Ťin-pchingom v zime ohlásilo boj s korupciou, tá sa ešte znásobila. Ľudia si buď vravia, že je potrebné ešte niečo získať, alebo si, naopak, myslia, že aj tak to vláda nemyslí vážne,“ tvrdí diplomat zo západnej Európy, ktorý chcel zostať v anonymite.
Boj s korupciou v Číne nadobúda rozmer, keď ide viac o prežitie komunistickej strany, ako o zlepšenie verejného prostredia. Podľa správy Human Rights Watch čínska polícia zatkla tento rok už viac ako tucet aktivistov poukazujúcich na protizákonné správanie sa úradov. Vláda však tvrdí, že tento rok už riešila takmer 2 300 prípadov korupcie medzi úradníkmi. Poslednou prominentnou obeťou je Liou Tchie-nan, bývalý podpredseda Národnej komisie pre rozvoj a reformy, čo je jeden z hlavných plánovacích orgánov režimu. Tento týždeň ho vylúčili z komunistickej strany za zneužitie moci a branie úplatkov.
„Nie je to len jednoduchá kampaň, ktorej cieľom má byť trestanie vinníkov a udobrenie si verejnosti,“ vysvetľuje Lu. „Je to tiež projekt, ktorý má upevniť kontrolu strany nad svojimi kádrami a členmi, zlepšiť ich disciplínu. Rozšírená korupcia je podľa vedenia výsledkom toho, že strana stráca schopnosť ovplyvňovať svojich členov. A pre lídrov je to veľká hrozba,“ pripomína čínska sociologička.
Hovorí sa tiež, že korupcia možno čínsku komunistickú stranu zničí, ale boj proti korupcii ju zničí určite.
„Pochybujem, že korupcia sa dá v Číne radikálne obmedziť. Problémom je, že krajina sa stále nachádza medzi trhovou ekonomikou a centrálne plánovaným hospodárstvom,“ hovorí expert na Čínu Vincent Wang z Richmondskej univerzity v americkej Virgínii. „Korupcia slúži ako mazivo, ktoré olejuje stranícko-štátny stroj. Boj proti korupcii by bol aj zásahom do sponzorsko-klientelistickej siete, ktorá umožnila Komunistickej strane Číny prežiť a prosperovať počas posledných troch desaťročí. Je nemožné zápasiť s korupčným správaním a zároveň pritom nenarušiť základy režimu,“ tvrdí Wang.
Na čínskom trhu pomáhajú aj politické kontakty
Foto: ARCHÍV MARKA PLESKA
„Keď Európania prichádzajú na čínsky trh, majú peniaze a technológie. Môžu si diktovať podmienky. Lenže kto má moc po niekoľkých rokoch? Číňania,“ povedal o podnikaní v najľudnatejšej krajine sveta Mark Plesko, zakladateľ a šéf slovinskej firmy Cosylab, ktorá poskytuje kontrolné systémy pre nukleárne urýchľovače a ďalšie veľké fyzikálne zariadenia. Plesko navštívil v júli Peking v rámci takzvanej misie zelený rast Európskej komisie spolu s ďalšími desiatkami podnikateľov z EÚ.
Vnímate čínsky trh ako perspektívny, preto ste prišli do Pekingu?
Naša spoločnosť je úzko špecializovaná. Našimi zákazníkmi sú veľké národné laboratóriá. Ale ako hovorím, sme úzko špecializovaní. Z toho napríklad vyplýva aj fakt, že v samotnom Slovinsku nemáme zákazníka. Jednoducho sa nemôžeme sústrediť len na Európu, ale musíme sa pozerať do celého sveta. Máme pobočku v Japonsku či Spojených štátoch. Čína je pre nás jedným z veľmi sľubných trhov. Peking plánuje do piatich rokov vybudovať šestnásť veľkých vedeckých zariadení, ktoré by mohli byť našimi zákazníkmi. Je to viac ako v celej Európe. Takže čínsky trh je veľký, ale, samozrejme, zložitý.
Prečo?
Číňania sú zvyknutí, že si robia všetko sami. Majú pocit, že služby cudzincov, predovšetkým Európanov, sú drahé. A existuje tu aj jazyková bariéra. Aby ste sa dostali na čínsky trh, musíte tvrdo pracovať. Dá sa povedať, že musíte skladať akési puzzle. Vedieť, kedy využiť ktorý kúsok a kde. Takže sa musím priznať, že ešte presne neviem, čo chcem v Číne dokázať. Prišiel som do Pekingu za kontaktmi, stretnúť sa aj s miestnymi predstaviteľmi. V Číne je to totiž veľmi dôležité. Našimi partnermi sú štátne inštitúcie. Pre nich je podstatné, že vidia vaše napojenie na politiku. Bol som napríklad v Číne v roku 2010 so slovinským premiérom Borutom Pahorom. Len som podpisoval nejakú dohodu o spolupráci s jedným laboratóriom. Tamojší ľudia si však hovorili, že som dobrý priateľ predsedu vlády. To my pomohlo, rešpektovali ma.
Vaša spoločnosť je špecifická, má však aj obavy z kopírovania a právnych problémov týkajúcich sa duševného vlastníctva?
Sme špecifická firma, ale všetky prípady sú špeciálne, každá oblasť podnikania. Áno, počul som o problémoch, ktoré spomínate. Snažím sa zistiť, či môžu ovplyvniť môj biznis. Ale myslím si, že klasický európsky či americký prístup v Číne jednoducho nefunguje.
Čo tým myslíte?
Hovoril som o tom s Číňanmi. Nemajú problém s tým, že má niekto z produktov, ktoré vyrobia v ich krajine, zisk. Ak však urobia topánky za päť dolárov a niekto ich predáva za 50 alebo 100 dolárov, pokladajú to za neférové. Takže s tým bojujú aj prostredníctvom napodobenín. Bol som na stretnutí klubu čínskych podnikateľov. Jeden z miestnych účastníkov hovoril o tom, že chcú robiť biznis zo zahraničím, ale prečo sa Európa nepodelí o svoje obchodné značky. Európania sa na seba pozerali s výrazom: O čom ten človek rozpráva, veď sú to naše značky. Číňania však tvrdili, že by ich nemali brať len ako nejakých distribútorov, ale partnerov. Je logické, že nám Európanom sa to nepáči, z čínskej strany je to však legitímny pohľad na vec. Takže čo sa týka mojej spoločnosti, chcel by som obchod postaviť na rovnocennom partnerstve. Je to ako s manželstvom. Funguje vtedy, keď sú obe strany od seba závislé.
Dá sa dosiahnuť rovnocenná spolupráca v podnikaní?
Keď Európania prichádzajú na čínsky trh, majú peniaze a technológie. Môžu si diktovať podmienky. Lenže kto má moc po niekoľkých rokoch? Číňania. Majú pod kontrolou pracovnú silu, poznajú trh. Môžu si povedať, že oni majú skutočnú moc, tak prečo by sa mali deliť. Preto rozmýšľam nad formou joint venture s nejakým čínskym inštitútom, do ktorého by obe strany vložili know-how. Ľudia sa boja, že ich Číňania okradnú. Keď budeme spolupracovať na vývoji, budú mať predsa obavy, aby som ich neokradol ja. Ak im poviem, že my sa postaráme o medzinárodný trh a oni o ich vlastný, tak stále budú od nás aj závislí. (am)