Z maliara bytov Hitlerov ochranca. Z ochrancu maliar Hitlerovho imidžu

, 22.09.2013 06:00

Najskôr vidíme záber na fotografiu. Je na nej mladý muž v uniforme SS, ktorý stojí na stráži pred vchodom do bunkra vo Vlčom brlohu, pevnosti Adolfa Hitlera v (dnešnom) severovýchodnom Poľsku.

Rochus Misch pred vstupom do bunkra vo Vlčom...
Rochus Misch pred vstupom do bunkra vo Vlčom brlohu. Svoju podpísanú fotografiu kedysi poslal priaznivcovi. Ten ju dnes predáva na portáli Ebay za 99 dolárov. Autor: Ebay.com

Režisérka Yael Katz Ben Shalom potom prestrihne na toho istého muža, len o 61 rokov staršieho. V rukách drží spomínanú snímku z mladosti a s iskrou v očiach vzrušene vysvetľuje do kamery: „Šéf vtedy spal.“

Scéna je z dokumentárneho filmu Posledný svedok, ktorého hlavným hrdinom je Rochus Misch. Bývalý nemecký dôstojník, ktorý strávil s Hitlerom ako jeho osobná ochranka takmer celú vojnu. Až do posledných dní v berlínskom bunkri. Misch zomrel minulý týždeň vo veku 96 rokov s presvedčením, že kedysi pracoval pre dobrého šéfa. Svoj pohľad na vodcu si však nevzal so sebou do hrobu. Preberajú ho jeho fanúšikovia z celého sveta, ktorí mu roky posielali žiadosti o autogramy. Dáva argumenty konšpirátorom.

Jeho príbeh teda nie je zaujímavý len preto, že je prepojený s Hitlerom a poodhaľuje súkromie nacistického vodcu. Rochus Misch nastavuje zrkadlo aj dnešnej spoločnosti. Poslední svedkovia najhrôzostraš­nejšieho konfliktu v dejinách ľudstva odchádzajú. Svetová kríza vytvára depresívne masy. A čas obrusuje hrany. A preto práve v tejto dobe sú posolstvá, aké svetu roky ponúkal Misch, nesmierne nebezpečné. V aktuálnej ére skratkovitosti môžu zatieniť historické fakty a po čase získať ničivú silu dynamitu. Ale pekne po poriadku.

Hitlerova sirota

Rochus Misch sa narodil v roku 1917 v Alt Schalkowitzi, obci, ktorá vtedy patrila Nemecku, ale dnes sú z nej poľské Stare Siołkowice. Už vo veku troch rokov osirel. Jeho otec zomrel ešte na bojisku prvej svetovej vojny, mama zahynula v roku 1920 na zápal pľúc. Pod dohľadom starých rodičov sa z malého Rochusa stal maliar príbytkov. Ešte skôr, ako sa začal poriadne venovať svojej profesii, ho zlákala armáda. Písal sa rok 1937 a Misch nadšene vstúpil do jednotiek SS. Vo svojich memoároch napísal, že sa k SS pridal z presvedčenia.

„Bol som antikomunista. Pridal som sa k boju proti boľševizmu, proti Stalinovi, za ochranu Európy. A nie za Adolfa Hitlera,“ vysvetľoval po rokoch bývalý esesák. Už krátko po napadnutí Poľska sa však Misch ocitol dva centimetre od istej smrti. Guľka zo zbrane poľského vojaka preletela cez jeho hruď a minula srdce len o dva centimetre. Toto zranenie mu však vydláždilo cestu k práci, ktorú si celý život držal v srdci.

V nemocnici sa totiž dozvedel, že nebude odvelený späť na front, ale ho čakajú iné špeciálne úlohy. V roku 1940 sa tak vystresovaný ocitol v ríšskej kancelárii Hitlera na pohovore s jeho pobočníkom. „Šéf nemá rád vojenské čižmy na svojom koberci.“ Dozvedel sa a okamžite pochopil, že ho čaká iná atmosféra, akú zažíval na bojisku v Poľsku. „Celé to bolo viac uvoľnené. Žiadne áno, pane. A keď som sa otočil a chcel odísť z miestnosti, zrazu tam stál Hitler. Spýtal sa ma odkiaľ som a dal mi list, ktorý som mal odniesť jeho sestre do Viedne,“ spomína.

Misch sa do histórie zapísal ako Hitlerov bodyguard, bol však aj akýmsi asistentom či dnešným jazykom – produkčným. Často mal službu pri telefónoch. Aj preto ho vlastná rodina, ktorá sa od neho neskôr odvrátila, pejoratívne nazývala Hitlerovým telefonistom. Misch však často robil aj kuriéra, a to nie pre hocijakých adresátov. „Pamätám si, že keď sa Hitler dozvedel, že Wolfgang Wagner sa zasnúbil, prikázal mi, aby som kúpil kvety a priniesol mu ich,“ hovorí. Pri inej príležitosti takto zase stretol Hitlerovu dvornú filmárku Leni Riefenstahlovú.

Svedok z bunkrov

Keď v dokumentárnom filme ukazuje Misch obrázky, ktoré nafotil počas vojny, je jasné, že mal k Hitlerovi naozaj veľmi blízko. Na jednej snímke napríklad zachytil Evu Braunovú, ktorá práve fotografovala vodcu s malým chlapcom. Od istého času sú však obrázky menej civilné a uvoľnené a viac vojenské. Viaceré zhotovil vo Vlčom brlohu, komplexe bunkrov, ktorý Hitler začal obývať počas operácie Barbarossa, teda po napadnutí Sovietskeho zväzu. Führer tu plánoval zostať pár mesiacov, kým sa blesková vojna so Sovietmi skončí. Prerátal sa.

Vo Vlčom brlohu strávil stovky dní a napokon ho z neho vyštvala na konci roku 1944 postupujúca Červená armáda. „Tu bol Hitlerov bunker, kde pracoval,“ ukazuje Misch ďalšiu z fotografií. „Jeden z nás musel byť vždy na dohľad alebo dopočutie, keby na nás zakričal, že niečo potrebuje. Často sa nás napríklad pýtal, či je vonku zima, aby vedel, ako sa má obliecť. Keď opustil bunker, vždy sme ho sprevádzali. Preto sme sa volali eskortovacie komando. Dnes by tomu asi hovorili bodyguardi,“ dodáva hrdo Misch.

Na historickej dôležitosti Mischovi však pridal až jeho pobyt v inom bunkri – v tom berlínskom na sklonku vojny. Keď Hitler 22. apríla 1945 oznámil personálu v úkryte, že vojna je prehraná a že môžu odísť, Mischa sa to netýkalo. Bol teda svedkom, ako do bunkra prišiel oddávajúci, ktorý z Evy Braunovej spravil Evu Hitlerovú. A bol jedným z prvých, ktorí vstúpili do miestnosti, kde bol Hitler s prestrelenou hlavou a s otrávenou manželkou. „Priamo výstrel som nepočul, mal som vtedy službu pri telefónoch,“ opisoval neskôr.

Svetu podal aj svedectvo o tom, ako pani Goebbelsová krátko po tom, čo otrávila svojich šesť detí a chvíľu predtým, ako si s manželom sama vzala život, hrala kartovú hru pasians a popíjala šampanské. To už z bunkra utekal aj Misch. Skrýval sa v kanalizácii a vyliezol až potom, keď začul vravu nemeckých vojakov. Nanešťastie pre neho to boli zajatci, takže sa sám vydal do rúk sovietskych vojakov. Následne cestoval 32 dní do gulagu, kde ho väznili až do roku 1954, keď sa vrátil znova k svojej manželke a dcérke.

Za otca sa hanbila

Bolo skoro ráno a stará mama kričala – Rochus je tu, Rochus je tu! Spomínam si, ako som pribehla k dverám a objala ho. Bol to krásny moment," spomínala v dokumente Posledný svedok jeho dcéra Brigitta Jacob-Engelkenová. Nadšenie sa však rýchlo vytratilo. Brigitta sa ako malá dozvedela, že má židovské korene a rodina jej starej mamy mala socialistické zmýšľanie. Do toho prišiel otec, ktorý nekorešpondoval s ideálom, ktorý pre Brigitte vykreslila jej mama, a okrem toho nezdieľal jej svetonázor.

„Bol stále ticho. O vojne nehovoril. Ani vtedy, keď mal. Boli sme raz napríklad na večeri u starých známych – otec tej rodiny mal v Tretej ríši vysokú funkciu. Pri večeri sa téma dostala k politike a vtedy mali hostitelia nejakú nevhodnú poznámku. Niečo o tom, že tých odvlečených židov predsa nemohlo byť tak veľa. Mama vstala a povedala, že títo ľudia nič nepochopili, že s nimi sa už stretávať nebudeme. Otec však nepovedal ani slovo. Veľmi som sa vtedy za neho hanbila,“ spomína Jacob-Engelkenová.

Po rokoch, keď sa trochu obrúsili hrany, Misch prestal mlčať a začal si užívať svoju pozíciu posledného žijúceho svedka Hitlerovho konca. V deväťdesiatych rokoch sa u neho začali striedať návštevy, ľudia z celého sveta si pýtali autogramy. Podľa článku v magazíne Salon.com vraj dokonca občas zašiel v Berlíne, kde býval, k miestu, kde kedysi stál bunker a kričal na okoloidúcich, či vedia, kto on je. „Ja som Misch. Ja som tam dole vtedy bol.“

Hoci nebol popieračom holokaustu, sám vždy tvrdil, že o hrôzach v koncentračných táboroch sa dozvedel, až keď sa vrátil z gulagu, Hitlerovu nevraživosť k židom sa vždy snažil zmierňovať rôznymi tvrdeniami. „Keď tak nenávidel židov, prečo mal potom židovského šoféra? Prečo si púšťal židovského skladateľa?“ Pýtal sa v dokumentárnom filme. V ňom, ale aj v mnohých iných interview, ktoré poskytoval, často a rád označoval Hitlera za dobrého šéfa. A tvrdil, že je dodnes šťastný, že pre neho mohol pracovať.

Paródie i konšpirácie

Mohol však tento pomýlený dedko niekoho ovplyvniť? Aj na túto otázku dal až mrazivú odpoveď dokument Posledný svedok. Ako vedľajšia postava v ňom vystupovala jeho chyžná, jednoduchá žena, ktorá mu chodila upratovať. Kamery zaznamenávali aj jej názory. „Teda v škole sme sa učili niečo iné. Ale keď pán Misch hovorí, že bol dobrým šéfom, nechce sa mi veriť, že by bol zlým človekom,“ hovorila na začiatku filmu, zatiaľ čo s nemeckou pedantnosťou utierala prach na darčekoch, ktoré Mischovi posielajú ľudia z celého sveta.

Neskôr sa jej pochybnosti ešte viac stupňovali. „Viete, ja som citlivý človek, a keď nás vzali do Osvienčimu, aj som si poplakala, keď som to tam videla. A teraz mi je to aj ľúto, keď od človeka, ktorý Hitlera poznal, viem, aký naozaj bol. Mám veriť škole alebo niekomu, kto to naozaj zažil?“ Pýta sa pred samým koncom filmu a vzápätí si odpovedá, že bude veriť pánovi Mischovi. Iste – poviete si, jednoduchá stará žena, navyše so snahou zaujať pred kamerami dokumentaristov­. Ale…

Ale stačí si prečítať internetové diskusie súčasnej „vzdelanej“ generácie k rozhovorom a článkom o Rochusovi Mischovi a človek hneď pochopí, že u mnohých jedno zachované subjektívne svedectvo s prehľadom zatieni roky školských hodín dejepisu. Keď sa teda pred rokmi rozpútala diskusia o tom, či pohľad na Hitlera ako na ľudskú bytosť vo filme Pád Tretej ríše nebol nebezpečný, určite mala svoje opodstatnenie. Potvrdzujú to aj dnešní obdivovatelia Mischovej interpretácie osoby Hitlera.

Apropos. Film Pád Tretej ríše je súčasnej generácii známy najmä pre svoje paródie. Na YouTube nájdete stovky kópií jednej scény s nahnevaným Hitlerom, do ktorej ľudia z celého sveta prirábajú vtipné titulky. Nemá to vonkoncom nič spoločné s neonacizmom, ale svedčí to o tom, že od vojny je už tak ďaleko, že viac nie je spoločenským tabu vykresľovať Hitlera inak, ako v druhej polovici 20. storočia. Niekedy vtipne – parodicky. Ale neraz i nebezpečne – konšpiratívne. Rochus Misch by o tom vedel rozprávať…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Adolf Hitler #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku