Jeho vášňou sú stredoveké hrady. Práve na nich sa ako 15-ročný chalan zoznamoval s archeológiou pod vedením Václava Hanuliaka. Dnes sa prechádza na rovnakých miestach ako šéf zvolenskej pobočky Archeologického ústavu SAV a tiež ako vedúci výskumu na Pustom hrade a koordinátor Letnej školy archeológie. Vedie mládež k čomusi zmysluplnému. S dobrovoľníkmi a ďalšími ľuďmi, pre ktorých je úcta k starobylým hodnotám čosi posvätné, vyťahujú z hlbín zeme ruiny. A pomáhajú im pritom aj draci, ale k tomu neskôr…
6.00
Archeológ vstáva z postele v byte vo Zvolene. Urobí si kávu. Zapne si počítač, vybaví prvé maily. Zaviaže si šnúrky na lesníckych topánkach, ktoré sú omnoho lepšie ako trekové. Spoznáte to v daždi… Oblečie si termobundu. Schmatne ešte raňajky, čiže croissant, ktorý si dá cestou do práce. A rozlúči sa s manželkou, tiež archeologičkou. „Preto nám to tak dobre funguje.“
7.30
Cestou ešte zoberie ďalších členov tímu, archeológov Alberta Loydla a Kristínu Kučerákovú. Vyrážajú smerom na hrad Modrý Kameň. Dnes tu ukončia archeologický výskum. Cesta sa kľukatí cez turistami takmer nepoznaný kraj. Vedie napríklad blízko chráneného areálu Gavúrky pri Dobrej Nive, kde rastú mohutné 400-ročné duby, a postupne prechádza do Novohradu, kde podľa Beljaka ešte len čakajú mnohé nálezy na objavenie. „Je to kraj, kde archeologické výskumy neboli také intenzívne ako na juhozápadnom Slovensku. Preto sa nám vždy podarí objaviť niečo nové a postupne dopĺňame mozaiku osídlenia na Slovensku.“ Riadne sa pritom nacestuje. Mesačne najazdí 3 000 kilometrov. Auto je pre neho druhý domov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
9.15
Na nádvorí hradu Modrý Kameň sa rozlieha klopkanie, vŕtanie. Teraz prichádza na rad jedna z úloh archeológa, a to manažérska práca. Zadelí robotníkom úlohy, rozvrhne miesto posledného výkopu odvodňovacieho kanála. A pritom poodhalí čo-to zo sociálnych pomerov v regióne. Na sanácii severnej časti opevnenia pracuje 19 nezamestnaných, ktorí sa zapojili do projektu Obnovme si svoj dom. „Vo Veľkom Krtíši dosahuje nezamestnanosť vyše 20 percent, hlásili sa nám desiatky uchádzačov.“ Na obnove hradov pracujú aj starší páni, ktorých pre vyšší vek nikde nechcú prijať. Majú tu aj Rómov, ktorí si tiež ťažko nachádzajú zamestnanie, no tu ich ukazujú ako vzor. Všetkých vrátane majstra Dušana Šajbana spája jedno – obrovské nasadenie a nadšenie, keď môžu byť pri objavoch.
Beljak tento projekt hodnotí veľmi pozitívne. Správne zaučení nezamestnaní prinášajú mimoriadne kvalitnú prácu. Čo potvrdzuje aj Miloslav Haľama z občianskeho združenia Hradčan a dopovie, že na Modrom Kameni sa muruje pôvodným materiálom a priamo na mieste si vyrábajú stredovekú maltu z vápna, piesku a vody. Beljak skontroluje stav nehnuteľných nálezov vrátane pravdepodobne najstaršej rezidenčnej časti hradu – kruhovej veže s múrmi hrubými päť metrov. S kolegami tiež zdokumentuje vrstvy v poslednej sonde. Potom vyráža na ďalší hrad, Divín.
10.55
„Ty si nedal mincu, predtým než ste zasypali sondy?“ vyčítavo sa pýta Beljak Františka Radingera, riaditeľa Osvetového strediska správy kultúrnych pamiatok v Divíne. „Vždy dávame mincu. Aspoň jedno euro. To sa patrí, je to odkaz pre budúce generácie,“ vysvetľuje. Veď podobne to spravili napríklad aj Július Thomka a Ľudovít Leustach počas výskumu vo veži na Pustom hrade na konci 19. storočia, po ktorých tam zostala prázdna fľaša od vína s nápisom Buda a tiež fajka, na ktorej bolo napísané Schemnitz, čo je nemecky Banská Štiavnica… Obe skončili v depozite.
11.20
Stúpame k zrúcanine Divína. O rekonštrukciu sa v tomto prípade stará firma a ide im to dobre. Beljak tu len krátko pomáha kolegyni s dokumentáciou, fotí a asistuje pri logistike. Výskum totiž vedie archeologička Eva Fottová v spolupráci s Kristínou Kučerákovou. Počas dlhých mesiacov sa im podarilo vyniesť sutinu zo suterénnych priestorov, ktoré datujú do 14. storočia, a našli tu zvyšky keramiky, delových gúľ, mincí. Tiež sklá, nádoby, kus meča, brnenia a kovové pláty z brány. Beljak nakladá škatule s nálezmi do auta a ide sa na obed do reštaurácie v dedine.
11.45
Každý si objednal detviansku náturu, čo je pikantné soté s ryžou. Beljak priznáva, že je zvolenská nátura. Miluje Zvolen, akurát so smiechom dodáva, že má v občianskom preukaze zapísané, že sa narodil v Banskej Bystrici. Čo je dosť „tragédia“, najmä, keď ho kvôli tomu kedysi nechceli pustiť do sektora domácich na hokeji… Po obede nasleduje ešte rýchle zakreslenie sondy pri miestnom kostole. S farárom sa rozprávajú o možnostiach ďalšieho výskumu a o pietnom pochovaní kostí, ktoré tu našli. Sám sa chce dať spopolniť a dôvody vysvetľuje so širokým úsmevom. „Z hľadiska praxe je to pre nás archeológov také prirodzenejšie. A tiež sa nám ľahšie skúmajú urnové pohrebiská.“ Na záver cesty sa blížime k Beljakovej srdcovej záležitosti – k Pustému hradu, kde treba tiež dokončiť poslednú fotodokumentáciu.
15.20
Parkujeme pri dolnom Pustom hrade. K nebu sa týči torzo kedysi obrovskej štvorcovej veže. Na jedno poschodie by sa pomestili štyri dnešné štandardné dvojizbové byty a Beljak pripomína, že v určitých časoch bol hrad miestom, odkiaľ sa spravovalo celé Uhorsko. Rozlohou predstihuje Pustý hrad aj ten Spišský. Vstupujeme dnu a Beljak hrdo ukazuje jeden z výsledkov výskumu a Letnej školy archeológie. Spoločne so študentmi a nezamestnanými sa prekopali naprieč šiestimi metrami zeminy, vyvláčili odtiaľ haldy kameňov.
Objavili pritom pôvodný vstup a množstvo ďalších nálezov. Dračia robota. „Študenti sa volajú draci a dračice a mňa prezývajú Dračí otec. Je to aj kvôli tomu, že sme na Pustom hrade našli zvyšky kovovej knižnej väzby s motívom draka,“ hovorí Beljak, a pritom ukáže tričko s dračím ornamentom. Vlani zapojili do vykopávok aj študentov 3. veku, ktorí sem prišli z celého Slovenska. Radi by sa k tomuto projektu vrátili. Zbližovala sa staršia a mladšia generácia a učili sa pochopiť jeden druhého. Taký bonus k chápaniu pestrosti človečenstva. A pre Beljaka to bola úloha byť dobrým manažérom koordinátorom. „Inak komunikujete s tínedžerom a inak so seniorom.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
17.00
Po krátkej zastávke v kancelárii smeruje archeológ domov. Navečeria sa a… padla? Kdeže. „Archeológom je človek počas celého dňa,“ nadhodí Beljak a sadne si za počítač. Jeseň je obdobím, keď sa končí väčšina prác v teréne a teraz treba všetky poznatky po večeroch analyzovať, publikovať a predstaviť v dostupnej podobe verejnosti.
19.10
Beljak sa hľadaním na internete púšťa do ďalšej závažnej agendy, s ktorou sa zaoberá takmer do polnoci, kým si ľahne. „Archeológ celú jeseň a celú zimu hľadá a pripravuje granty, aby mal finančne zabezpečené výskumy na ďalší rok. A to znamená hodiny, dni a noci, kým sa tie projekty pripravia.“ A treba tiež v predstihu plánovať aj jarnú prospekciu. Takmer každý rok lietajú malým lietadlom po okolí a v ostrom svetle, keď z krajiny a stromov zlieza posledný sneh, fotia a hľadajú zvláštnosti v teréne.
Vtedy sa zíde šťastie, aké mal napríklad archeológ Ján Rajtár, keď sa žito raz pekne vyfarbilo a ukázalo obrysy ďalších rímskych vojenských táborov pri obci Iža. Beljak však už šťastie v práci má. Aj keď to sám nepovie, je jasné, že ho napĺňa. Plácu má asi ako vysokoškolský pedagóg, ktorá je na úrovni 600 eur v čistom. Je spokojný, pretože môže skrz vedu prispieť k záchrane kultúrneho dedičstva.