Topánky Made in Czechoslovakia. Kam odkráčali?

Na prvý pohľad a s trochou fantázie máme pred očami zväčšenú policovú skriňu, do ktorej sa v obuvníckych dielňach ukladajú stielky do topánok zoradené podľa veľkostí. V skutočnosti je to však budova, ktorú už bagre oskalpovali o prednú stenu (vidno len miestnosti - police) a ktorá odovzdane čaká na svoju definitívnu popravu. Rozľahlý obuvnícky komplex v Partizánskom prichádza o ďalší zub. Štrbavý je už dlho.

29.10.2013 07:00
VIKEND-obuv1 1 Foto: ,
Búranie jednej z budov komplexu bývalého podniku ZDA Partizánske.
debata (141)

Ešte pred tridsiatimi rokmi pritom asi 130 miliónov ľudí po celom svete nechávalo na zemi odtlačok podrážky s nápisom Made in Czechoslovakia. Nemalú časť týchto topánok vyrobili práve ruky 12-tisíc zamestnancov v Partizánskom. Veľké obuvnícke fabriky boli od čias Baťu roztrúsené po celej republike. Aké meno mali topánky Made in Czechoslovakia? A ako pokračuje obuvnícka tradícia na Slovensku?

Od B(aťu) po Z(DA)

Obvykle sa začína od písmena A. V československom obuvníckom príbehu však nemožno inak, ako odštartovať pri písmene B. A nielen kvôli Baťovi. Napríklad jeden z prvých veľkých priemyselných závodov na výrobu obuvi sa viazal na mesto Třebíč a značku Budischowsky (počas prvej svetovej vojny mal tento podnik napríklad monopolné postavenie v dodávkach obuvi pre celú c. k. rakúsko-uhorskú armádu!).

Topánky s podpisom novej spoločnej republiky však preslávil predovšetkým Tomáš Baťa. V medzivojnovej ére boli jeho závody dokonca najväčším exportérom obuvi na svete! Prím v obuvníckom priemysle hrali vtedy, samozrejme, veľké štáty ako USA a Nemecko. Bol to však práve Tomáš Baťa a po jeho smrti nevlastný brat Jan Antonín, ktorí spravili aj z Československa obuvnícku veľmoc.

Silný export pekne dokumentuje aj známa anekdota, ktorú vo svojej reportáži o Baťovi opisuje poľský reportér Mariusz Szczygiel: Dvaja Baťovi splnomocnenci letia do severnej Afriky s cieľom zmapovať možnosti odbytu. Do Zlína od nich dorazia dva odlišné telegramy. Prvý znie: „Tu nikto nenosí topánky. Žiadny obchod. Vraciam sa späť.“ Druhý však napíše: „Všetci sú bosí. Ohromná príležitosť. Pošlite rýchlo topánky!“

Rozmach firmy bol obrovský. Za Tomáša Baťu mala spoločnosť 24 podnikov, 1 045 predajní a 16 560 zamestnan­cov. Za Jana Antonína už 120 podnikov, 5 810 predajní a 105 700 zames­tnancov. Práve za „panovania“ Jana vzniká aj dodnes najväčšie slovenské obuvnícke centrum. Tak trochu omylom.

Manželia Michníkovci. Obaja zasvätili svoj... Foto: Andrej Barát, Pravda
VIKEND-obuv2 Manželia Michníkovci. Obaja zasvätili svoj život obuvníckemu priemyslu.

Baťovany, ako sa pôvodne mesto Partizánske nazývalo, mali byť najskôr strojárskym závodom. Typické baťovské mestečko vznikalo však až počas delenia štátu a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Keďže Baťa mal už v tom čase na Slovensku mnoho predajní a bál sa, ako bude fungovať cezhraničné zásobovanie, v Baťovanoch napokon založil obuvnícku továreň. A tiež Baťovu školu práce. Ako 15-ročný do nej spolu s mnohými ďalšími chlapcami prichádza aj Július Michník.

Dnes 85-ročný pán prežil väčšinu svojej obuvníckej kariéry v závode nazvanom ZDA Partizánske, no viac ako polovicu svojho spomínania venuje práve tým pár rokom, keď pracoval pre Baťu. Do Baťovian prišiel v roku 1943 z rodného Martina. Podľa vlastných slov pracoval ako študent vo fabrike hneď od prvého dňa. „Učili nás najskôr absolventi zlínskej školy, neskôr ich nahradili naši slovenskí,“ spomína Michník.

Niektorí dnes hovoria o vykorisťovaní študentov, Michník však na svoje študentské časy spomína s úsmevom. Okrem toho, že sa naučil, rovnako ako všetci jeho spolužiaci, pracovať na každom jednom úseku výroby, z platu si dokázal aj odkladať bokom. Niečo povinne, keďže Baťa ľuďom ovládal aj súkromie. Po tom, čo si odkrútil vojenčinu, pôsobil najskôr v učilišti, aby sa neskôr opäť vrátil do výroby.

To sa už písali 50. roky a ďalšia kapitola československej obuvníckej histórie. Už v roku 1945 štát znárodnil Baťove podniky a obvinil Jana Antonína z kolaborácie s fašistami (rehabilitovali ho až v roku 2007). V roku 1949 značka Baťa celkom zaniká a nahrádza ju názov Svit. Zo Zlína sa stáva Gottwaldov, z Baťovian Partizánske. „Len vo fabrike sa nič nemení. Výroba išla tak, ako ju nastavil Baťa, pokojne ďalej,“ spomína Michník.

Plynulý prechod potvrdzuje aj Juraj Šuška. Obuvnícky dizajnér, ktorý momentálne pracuje v rámci doktorandského štúdia na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne na výskumnej práci o problematike vývoja dizajnu obuvi na území Československa v rokoch 1948 až 1989. „Napríklad pri zoštátnení odevného priemyslu boli veľké problémy pri prechode na centrálne riadenie. Pri obuvi nie. Baťa to už centrálne riadil predtým,“ doplnil Šuška.

Robili sa u nás aj „conversky“

ZDA Partizánske bol len jedným z veľkých československých obuvníckych závodov. V Zlíne, neskôr Gottwaldove, to bol podnik Svit, v Skutči závod Botas, v Třebíči značka Bopo, ktorú produkoval ZGK (Závod Gustava Klimenta), detská obuv Sázavan sa vyrábala v Zruči nad Sázavou a neskôr pribudol aj slovenský JAS v Bardejove a napokon aj v Snine.

Hoci si to mnohí mylne myslia, obuvnícky priemysel nešiel ďalej od Baťových čias len zotrvačnosťou. Ako jedno z mála odvetví produkoval pre Československo prepotrebné valuty, preto do obuvníckych závodov smerovali veľké investície. V tejto oblasti neexistovali ani informačné embargá. Modelári mali k dispozícii najnovšie západné časopisy a katalógy, nakupovali sa moderné stroje aj zo západného bloku.

„Tento priemysel ani nemohol fungovať na Baťových strojoch. Kým totiž ešte pred druhou svetovou vojnou sa podošvy buď prišívali, alebo pribíjali pomocou malých drevených kolíkov zospodu, po vojne sa už používalo lepidlo, ktoré dve spomenuté metódy vytlačilo úplne na okraj. Preto boli potrebné aj úplne iné stroje, nové metódy,“ vysvetlil Šuška.

„Objem výroby priebežne rástol, pričom vrchol dosiahol na prelome 70. a 80. rokov. Vtedy sa v Československu ročne navrhovalo až 4-tisíc modelov obuvi a vyrábalo až 130 miliónov párov topánok, z ktorých polovica išla na export. Polovica párov, ktoré smerovali za hranice ČSSR, putovala do Sovietskeho zväzu, ostatné na iné trhy vo východnom, ale aj západnom bloku,“ opisoval obuvnícky dizajnér.

Keď porovnávame československé topánky s inou európskou obuvníckou veľmocou – Talianskom, nachádzame však veľké rozdiely. „Značku Made in Italy začali propagovať v 50. rokoch a už v 60. a 70. ju ľudia vnímali a vedeli, že je symbolom módy a kvality. V Taliansku však fungovali najmä malí výrobcovia, firmy s povedzme 20 zamestnancami, ktorí sa so svojimi modelmi mohli takpovediac piplať,“ opisuje Šuška.

Aké meno mala značka Made in Czechoslovakia? Predstavovala efektívnosť a masovosť. Veď niektoré modely z pásov nevytlačili novinky celé mesiace. Nebola to však len značka kvantity. O kvalite svedčia mnohé ocenenia. Už v roku 1958 získala kolekcia zlínskych návrhárov zlatú medailu na svetovej výstave Expo v Bruseli. Pravidelne oceňované boli československé topánky aj na výstave v Lipsku, kde sa stretával Západ s Východom.

Československá obuvnícka výroba a tradícia lákali západných výrobcov počas celého obdobia vlády KSČ. Pán Michník si spomína, ako už v 50. rokoch robili zákazku pre amerického podnikateľa. „Dávali nám za pár tuším v prepočte dva doláre. Keď som sa potom dostal do Spojených štátov, videl som tie naše topánky vo výklade obchodu a predávali ich za sedem či osem dolárov. Okabátili nás pekne,“ usmieva sa po rokoch.

Štátostrana však dala spolupráci so Západom zelenú najmä začiatkom 80. rokov. Prvou známou firmou, ktorá presunula časť výroby k nám, bol Adidas, ktorý tu začal vyrábať v roku 1982. Adidasky vyrábali len na Slovensku – ZDA Partizánske a JAS Bardejov produkovali až 10-tisíc párov denne! Neskôr sa tu robili aj tenisky značiek Puma či Converse, ale aj topánky Caterpillar.

Šéfdizajnér Novesty Lukáš Beliansky drží v ruke... Foto: Andrej Barát, Pravda
VIKEND-obuv4 Šéfdizajnér Novesty Lukáš Beliansky drží v ruke topánku, ktorá vychádza z modelu zo 60. rokov.

Ázii sme vtedy vedeli konkurovať aj preto, že trend presúvania výroby na Východ bol relatívne nový, začal sa až v 60. rokoch minulého storočia. „V Ázii sa začali najskôr robiť najlacnejšie topánky. Nebola tam tradícia výroby. Tú sme my, naopak, mali. Okrem toho bolo naším plusom aj dobré školstvo a v neposlednom rade aj oveľa zaujímavejšie výrobné náklady ako na Západe,“ dodáva Šuška.

Kým v iných odvetviach dizajn kopíroval politickú situáciu, inými slovami, najlepšie kúsky vznikali počas „zlatých šesťdesiatych“, pri obuvi Šuška takýto trend nevníma. „Keď si prelistujete módne časopisy, tak pri odevoch to určite platí. Šaty politické nálady kopírovali. Obuv je však trochu bokom. Nie je až takým viditeľným nosičom názoru či postavenia,“ mieni.

Prežili len špecialisti

Zlaté časy československej obuvníckej výroby sa končili skôr, ako padla železná opona. Výroba prvýkrát mierne klesala už v druhej polovici osemdesiatych rokov. Manželka pána Michníka Františka pracovala celý život v obuvníckom učilišti v Partizánskom a spomína, že práve koncom 80. rokov, tesne pred jej odchodom do dôchodku, začalo na škole pribúdať študentov, ktorí to so šusterčinou nemysleli vážne.

Hlavná rana však prišla po roku 1989. Dôvody? Podobné ako v iných odvetviach. Neprispôsobenie sa manažmentu na prechod od plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku, ale aj divoké privatizácie. „Partneri v bývalom Sovietskom zväze, ktorý bol hlavným cieľom exportu našich topánok, začali mať zase problémy s platením za tovar, na čo tiež mnohí naši výrobcovia doplatili,“ doplnil ešte Šuška.

Topánky Made in Czechoslovakia odkopli aj samotní spotrebitelia. Túžba po západných výrobkoch a záplava lacných topánok z Východu spôsobili, že o domácu obuv prestal byť záujem. „Kým v 80. rokoch počas prvého poklesu výroby sa znížil počet vyrobených párov zo 130 na povedzme 125 miliónov, po roku 1989 sa za desaťročie produkcia znížila drasticky, viac ako desaťnásobne,“ dodal obuvnícky dizajnér.

V najlepších časoch v obuvníckom komplexe ZDA Partizánske našlo prácu 12-tisíc ľudí, súčasný najväčší zamestnávateľ a svojím spôsobom pokračovateľ tradície ZDA, spoločnosť Novesta, dáva prácu asi piatim stovkám ľudí. Pri prechádzke fabrikou si všímame, že v dielňach sú buď ľudia pred dôchodkovým vekom, alebo potom úplne mladí zamestnanci, čerství stredoškolskí absolventi. „Po roku 1989 z tohto priemyslu vypadla celá jedna generácia. Dnes sa síce k nám hlásia aj mladí, ale nie preto, že by obuvnícky priemysel rozkvital, ale z existenčných príčin. Inej práce niet,“ povedal nám vedúci technickej prípravy výroby v Noveste Vlastimil Butek. Spoločnosť sa na Slovensko presťahovala len pred tromi rokmi zo Zlína. Kedysi sa špecializovala výlučne na pracovnú obuv, dnes je jej ponuka širšia.

Najväčší obuvársky závod v Partizánskom dnes... Foto: Andrej Barát, Pravda
VIKEND-obuv6 Najväčší obuvársky závod v Partizánskom dnes zamestnáva okolo 500 ľudí.

Firma sa pri navrhovaní mestskej obuvi snaží využívať tradície. A spájať ich so súčasnou retro vlnou. „Príkladom môže byť model Star,“ rozhovorí sa šéfdizajnér Novesty Lukáš Beliansky. „Navrhli sme ho podľa starých armádnych topánok zo 60. rokov. Trochu sme zmenili materiál, farebnosť. Starší si na to spomínajú, mladým sa to páči a pre zahraničie je to trend,“ opisuje Beliansky.

V podniku ZDA ľudia z Novesty nachádzajú rôzne poklady – materiálne aj ľudské. „Je tu veľa pracovníkov, čo vo fachu robia celý život. Tí nám vedia poradiť, aby sme neobjavovali už objavené,“ hovorí Beliansky. Materiálnymi pokladmi sú zase staré katalógy. „Človek si listuje stránky s modelmi zo 70. rokov a inšpiruje ho to. Nachádzame tu aj staré formy, vybavenie, ktoré sa stále môže používať,“ dodáva.

Za pravdu mu dáva aj Butek. A ukazuje nám, čo starostlivo opatruje v šuplíku. Je tam nielen katalóg topánok z 50. rokov s veľkými fotografiami, ale aj príručka z Baťovej školy práce z 30. rokov. Režimy prichádzali a odchádzali, ale šustri si svoje know-how podávali plynule ďalej. „Aj niektoré modely prežívajú všetky zmeny. Zopár párov z tohto katalógu z 50. rokov vyrábame dodnes,“ uzatvára.

Ide o modely pracovnej obuvi a tá sa veľmi nemení. Akurát materiály sú modernejšie, tvar zostáva. Takisto ako pre Novestu ostáva ako hlavná náplň práce výroba pracovnej obuvi. Hoci v Partizánskom a okolí, ako aj po celom Slovensku a takisto v Česku existuje aj viacero malých výrobcov, Slovensko a Česko sa neuberajú cestou drobných talianskych obuvníkov.

„U nás takmer všetci malí výrobcovia prežívajú len preto, že sa dali na špecializáciu. Jestvuje tu viacero malých obuvníckych firiem, ktoré vyrábajú topánky pre deti, prípadne pracovnú obuv. Títo si vedia nájsť odberateľov a prežiť,“ uzatvára Šuška. Ani on, ani experti z Novesty však na návrat k zlatým obuvníckym časom neveria.

Zo závodu Novesty nás vyprevádzajú cez veľkú halu. Za jej oknami vidno, ako bagre práve hryzú do obrovských „políc“ starej obuvníckej budovy. V hale obchádzame desiatky menších a skutočných kovových políc. Na každej je číslo – 36, 37, 38… Ženy z nich vyberajú stielky a vyrábajú nové topánky. Ešte nie je koniec.

„Ale my sme pyšní, že sme šustri, však?“ usmeje sa na záver návštevy na svojho manžela pani Michníková.

Shoeast zbiera staré topánky

Keď Juraj Šuška, rodák z Partizánskeho, študoval na Univerzite Tomáša Bati v Zlíne obuvnícky dizajn, dotklo sa ho, že v rámci predmetu dejiny obuvi sa vôbec nespomenul povojnový rozmach obuvníckeho priemyslu.

Zároveň aj pre neho ako obuvníckeho dizajnéra nebolo ľahké dostať sa k starým modelom, menám dizajnérov. Preto sa rozhodol vytvoriť projekt Shoeast (www.shoeast.com), ktorý sleduje vývoj dizajnu obuvi v Československu v rokoch 1945 až 1989.

Jeho súčasťou je aj zbierka starých topánok Made in Czechoslovakia. Šuškovi sa takto podarilo vyzbierať už viac ako 130 párov topánok, ustavične pribúdajú ďalšie. „Dlhodobým cieľom je ponúknuť ich nejakému múzeu pre stálu expozíciu. Nateraz organizujeme výstavy v rôznych mestách – už sa konali v Bratislave, Košiciach, Partizánskom, na budúci rok plánujeme ešte Bardejov a Třebíč a potom veľkú výstavu v Zlíne,“ hovorí Šuška a dodáva, že v prípade obuvi z mapovaného obdobia máme byť na čo hrdí.

© Autorské práva vyhradené

141 debata chyba
Viac na túto tému: #Partizánske #obuv #Baťa