Držala ma za ruku celý čas, lozila po mne, skákala, hovorila mi čosi po svahilsky a pritom sa smiala. A takáto veselá k nám už prišla. Nejakým spôsobom dokázala tie hrôzy, čo zažila, prekonať sama. Je tiež mimoriadne šikovná. Veľmi rýchlo porozumie učivu, všetko jej stačí vysvetliť raz a hneď vie robiť úlohy bez pomoci iných. Má tiež AIDS a doktori jej predpovedali smrť už minulé leto.
Všetko, čo vlastnia a potrebujú, majú v jednej malej poličke. Aj tá je poloprázdna. Pár kúskov šiat, zubná kefka a nejaká malá spomienka na domov. Každé ráno vstávajú o šiestej. Vzali ich od rodín. Nepoznajú súkromie. Niektoré z nich už nemajú rodinu, kam by sa mohli raz vrátiť. Pre niektoré by zas bolo lepšie, keby ani žiadnu nemali. Niektoré sa možno toho ani nedožijú. Ani to tak neznie, ale takto sa začína jeden šťastný príbeh. O skupine detí, ktoré majú svoje sny. Nádeje. Milujú život. A momentálne prežívajú najkrajšie obdobie svojho života.
Zneužívanie, sexuálne alebo fyzické, je veľký problém v rôznych častiach Afriky. Konžskú demokratickú republiku označila OSN za krajinu znásilnení. Neexistujú presné odhady, ale v štúdii The American Journal of Public Health sa odhaduje až 48 znásilnení žien vo veku od 15 do 49 rokov za hodinu! Podobným problémom čelí aj Somálsko, ale aj Keňa, ktorá zďaleka nie je len krajinou svetoznámych safari a nekonečných bielych piesočných pláží na pobreží Indického oceánu. A práve v kenskom meste Naivasha sa nachádzalo centrum, v ktorom som pôsobil.
Temné tiene v turistickom raji
Mesto s asi 170-tisíc obyvateľmi sa nachádza doslova uprostred raja. Je tu jazero s kŕdľami pelikánov, veľkou populáciou hrochov. V okolí môžete natrafiť aj na byvoly či rôzne druhy opíc. Vo voľnej prírode sa preháňajú stáda zebier či žirafy. Nie veľká vzdialenosť od hlavného mesta Kene, Nairobi, robí z oblasti turistický raj. V okolí jazera je tiež niekoľko kvetinových fariem. Tie sú aj hlavným zdrojom práce pre miestne obyvateľstvo. V oblasti nie je veľa iných príležitostí zamestnať sa. Ľudia preto hladujú, čo spôsobuje vysokú kriminalitu.
Cez mesto a niektoré okolité dediny prúdi hlavná dopravná tepna, ktorá spája Južný Sudán a Keňu s Tanzániou. Oblasťou denne prejdú stovky kamiónov, preto sa pre miestne ženy núka prostitúcia ako jedna z mála možností obživy. Najmä po večeroch vidíte popri ceste bežne odstavené nákladiaky. Veľká chudoba a vysoká miera prostitúcie sa podpísali aj pod zvýšený výskyt fyzického a najmä sexuálneho zneužívania detí v tejto oblasti. Centrum či stredisko profesionálnej pomoci pre tieto deti tu však chýbalo. Až do minulého roku.
Otec nového centra pre zneužívané deti Kanaďan Isaac Makarios v oblasti pôsobil dlhodobejšie. Pomáhal najmä ženám, ktoré boli nútené sa živiť prostitúciou. Sexuálne násilie bolo bežnou súčasťou ich života. Vďaka Makariosovej pomoci si však dokázali nájsť iný spôsob obživy a dnes pomáhajú ženám v podobnej situácii. Pri práci si Kanaďan uvedomil, že pri deťoch je tento problém ešte vypuklejší. Nevedia požiadať o pomoc, mnohé si ani neuvedomujú, že sa im deje niečo zlé.
Ich matky, ktoré si často prešli niečím podobným, ich nevedia ochrániť. St. Therese Development Center slávnostne otvorili v lete 2012. Mesiac po otvorení ma tam ako dobrovoľníka vyslala organizácia Savio. V priebehu roka centrum otvorilo školu aj kliniku. Tá má slúžiť bezplatne všetkým ženám, ktoré potrebujú odbornú starostlivosť súvisiacu so sexuálnym násilím. Centrum bolo pôvodne určené pre deti od 6 do 12 rokov. Prax však ukázala, že záber musí byť širší. Najmladšie dieťa v centre má dnes 2 roky, najstaršie už 15.
Oddelenie pre obete zíva prázdnotou
Tak sa k nám do centra dostala aj 11-ročná Njeri. Pochádza z blízkeho mesta Mai Mahiu, v ktorom sa križuje spomínaná hlavná cesta s odbočkou na Narok, ktorá vedie na územie slávnych Masajov. Na ulici sa každý deň hrá množstvo detí. Smerom na západ sa tiahnu obrovské savany, kde detváky chodia pásť dobytok, na východe sa zase rozprestierajú kopce, na ktorých sa farmárči. Idylka sa končí západom slnka, keď na okraji cesty začnú postávať mladé ženy a čakajú na zákazníkov. Práve toto miesto je neslávne známe najvyšším počtom znásilnení v oblasti.
V tme na krajnici poľahky nájdete aj mladšie ako 15-ročné dievčatá. Njeri takúto skúsenosť nemá, bola príliš mladá. Ako prostitútka pracovala jej matka. V ich malom a skromnom príbytku bola preto Njeri zvyknutá na cudzích mužov. Keď jedného dňa matka nebola doma, zákazník sa rozhodol ukojiť iným spôsobom. Keď Njeri rozprávala svoj príbeh, mala sklený pohľad, akoby mysľou bola ešte stále v danom okamihu. Nechtami sa nervózne zadierala do podpery na stoličke. Slová plynuli pomaly. Prešli dlhé mesiace, kým ho dokázala otvorene vyrozprávať.
Dnes už vie, že to, čo sa stalo, nebolo správne a ona na tom nenesie žiadnu vinu. Podobných príbehov sú v centre desiatky, jeden smutnejší ako druhý. Platí tu nepísaná úmera – čím staršie dieťa, tým väčšia trauma. Preto je pre ne nutné zabezpečiť hneď po príchode zdravotnú aj psychologickú pomoc. Je potrebné zistiť, či neboli nakazené, niektoré takto dostali AIDS. Tie staršie môžu byť tiež tehotné. Do riadneho rozbehnutia kliniky treba, žiaľ, využívať aj miestnu nemocnicu. Okrem parkoviska pri nej niet asfaltu. S dieťaťom v bolestiach sa neraz hrkoceme po rozbitom areáli.
Laboratórium je malé a špinavé, po odbere krvi nedávajú žiadnu náplasť. Preto boli deti po odbere dosť zakrvavené. Pozornosť tiež upúta oddelenie venujúce sa sexuálnemu násiliu. Zaberá významnú časť nemocnice. Oproti iným oddeleniam tam však žiadne zástupy ľudí nevidíte. A pritom podľa niektorých štatistík znásilnia v Keni každú tretiu ženu vo veku od 18 do 24 rokov… Niet lepšej ukážky toho, že úrady síce oficiálne venujú problému pozornosť, ale strach zo spoločenskej hanby je silnejší.
Aj africké deti plačú
V Keni je dnes veľké množstvo rôznych centier venujúcich sa sirotám, deťom z ulice, zdravotnej starostlivosti, znevýhodneným ženám a podobne. Krajina patrila aj k prioritám pre rozvojovú pomoc zo strany Slovenska, takže ste tu mohli nájsť i mnoho našich dobrovoľníkov. A každý, kto tu pôsobil, isto potvrdí, že v krajine existuje silný pozitívny rasizmus. Belosi sú automaticky vnímaní ako bohatí, múdri a krásni. Bývanie vo vlastných domoch, oddelené stravovanie od detí či komunity sú toho príkladom.
Mnoho lekárov, dobrovoľníkov, humanitárnych pracovníkov sa však predsudky snaží zmeniť. Tu v centre pri Naivashi je napríklad stravovanie i ubytovanie spoločné. Má to mnoho nevýhod pre dobrovoľníkov, ale neporovnateľne viac výhod pre deti. Pre dobrovoľníka nastane najkrajší moment vtedy, keď vás dieťa viac nepovažuje za Mzungu – bieleho, ale keď vás berie za svojho. Vďaka tomu je bielym umožnené vyvrátiť niektoré mýty, ktoré kolujú o Afričanoch či o afrických deťoch. Hovorí sa napríklad, že africké deti neplačú.
Ony však plačú ako každé iné. Aspoň tie mladšie. Po každom páde, každej krivde či neprávosti. Plačú, keď cítia, že môžu plakať, keď sú v bezpečí. Tento mýtus teda vznikol pravdepodobne preto, že pocity bezpečia zažívajú naozaj zriedkavo. Málokedy môžu byť naozaj deťmi. Pri ich životných skúsenostiach akoby sa zabúdalo na ich nízky vek. Napriek tomu, ako hrdinsky bojujú s démonmi minulosti, im potom často k starostiam pribudne márny a ťažký boj o spravodlivosť. S ním sú spájané najťažšie momenty.
V niekoľkých prípadoch sexuálneho zneužívania detí z nášho centra sa podarilo dostať vinníka pred súd. Na pojednávanie však museli prísť aj detské obete, bez vekového obmedzenia. Niečo nepredstaviteľné sa tak stalo skutočnosťou. Keby to nebolo také smutné, bolo by to až groteskné. Ako inak by ste opísali situáciu, keď štvorročné dieťa musí svedčiť pred neznámymi dospelými ľuďmi proti svojmu vlastnému otcovi. To isté dieťa, ktoré sa po páde na zem rozplače a chce vidieť mamičku a otecka…
Nie je neobvyklé vidieť, ako deti na pojednávaní arogantne chytajú za každé slovíčko. V štandardných súdnych sporoch ide samozrejme o normálny jav. V týchto prípadoch to viedlo k pocitom beznádeje. Sudca nariadi obrátenie vinníka tvárou k stene len ojedinele. Za posledný rok pritom nijaký z vinníkov napokon vo väzbe neskončil. Záhadne zmizli alebo jednoducho z väzenia ušli. Aj preto je naše centrum oplotené a chránené. Nik totiž nevie, kedy môže naraziť na násilníka. Stal sa prípad, keď pracoval priamo na pozemku ako robotník. Alebo sedel v kostole počas omše.
Môžu sa pýtať a majú sny
Najmä preto je neuveriteľný zážitok vidieť, ako tieto deti nič z toho nezlomí. Program v centre je pritom celkom náročný. Veľkú časť dňa zaberá škola. Tá bola skolaudovaná len v januári tohto roka. Všetci v nej nosia školské uniformy a na vyučovanie sa tešia. Kým v začiatkoch výučbu zabezpečovali najmä dobrovoľníci z Európy a Kanady, dnes je v rukách domácich kenských pedagógov. Vyučovanie je však rozdielne, ako v ostatných školách. Tam je napríklad zakázané pýtať sa čokoľvek učiteľa a fyzické tresty sú pomerne bežné.
Triedy v centre sú tiež menšie. Študuje v nich len 5 až 6 detí. Je to dané aj individuálnym prístupom, ktorý je stále potrebný. Deti sú aktívne, vedia presvedčiť učiteľa o svojej pravde. Napríklad, keď sa ich pedagóg snažil presvedčiť, že zubná kefka sa doma ľahko nedá vyrobiť, dokázali mu v praxi opak. Pokrok som videl aj na konkrétnych prípadoch. U malej Njeri po čase neprítomný pohľad nahradila šibalská iskra v oku. Postrehol som, že minulosť ju už netrápi, rozmýšľa o svojej budúcnosti. A má prvé sny.
V škole sa Njeri naučila sústrediť sa a začala pracovať naplno. Dnes je z nej najlepší študent v triede. Malá neposedná 7-ročná Ann s nevyliečiteľnou chorobou je zase mojím vzorom v láske k životu. Práve táto vynaliezavosť a životaschopnosť je nádejou, že niektoré z týchto detí budú raz môcť žiť plnohodnotný život. Ľútosti alebo špeciálnych výhod sa v Keni určite nedočkajú. Napriek nízkemu veku si to však všetky uvedomujú a podľa toho sa aj chytajú ponúknutej šance.
Sexuálne zločiny sú stále tabu
Výsledky tohtoročnej Nobelovej ceny za mier už niekoľko týždňov poznáme. Víťazom sa stala Organizácia pre zákaz chemických zbraní, z posledného obdobia známa najmä likvidáciou výzbroje v Sýrii. Ešte pred vyhlásením považovali za favoritku aj 16-ročnú Malalu Júsufzaiovú. Pakistanská bojovníčka za práva žien očarila aj Európsky parlament, ktorý jej udelil Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. V tieni víťazov a favoritov sa už niekoľký rok po sebe ocitol Denis Mukwege. Doktor z Konžskej demokratickej republiky, ktorý pomáha obetiam znásilnenia. Krajina sužovaná vojnami využívala znásilňovanie žien ako bojovú zbraň. Znásilnenia sú dodnes také brutálne, že mnohé z obetí majú trvalé vnútorné poškodenia. Doktor Mukwege si ako jeden z prvých uvedomil, že ide viac o psychický problém. Zo znásilnených žien sa stávajú vyvrheli.
V rozhovore pre televíziu CNN v roku 2009 otvorene hovoril, že „všade, kam znásilnená žena ide, ľudia sa stránia jej blízkosti, odmietajú ju, je to horšia choroba ako malomocenstvo". Jeho nemocnica v meste Bukavu pomohla už viac ako 30-tisíc ženám. Mukwege, jeho spolupracovníci a rodina sú pritom v permanentnom ohrození života. Ale aj vďaka ich práci sa začína o téme diskutovať. V roku 2011 otvorili prvé centrum pre znásilnené ženy aj v Somálsku. Jedna z jeho spoluzakladateliek Fartuun Abdisalaan Adanová opisuje situáciu vo svojej krajine podobne: „Veľa ľudí vie, čo sa deje, ale nepriznajú to. Dokonca aj rodiny popierajú znásilnenie, pretože nechcú niesť hanbu. Preto je to ťažké. Ženy majú všeobecne strach nahlasovať takéto prípady.“
Tento rok napríklad stála pred súdom 27-ročná žena z Mogadiša, ktorá nahlásila znásilnenie členmi vládnych bezpečnostných síl. Obvinený bol dokonca aj novinár, ktorý s ňou robil rozhovor! Práve takéto prípady vysielajú mrazivé posolstvo, že ak sa obete pokúsia dovolať spravodlivosti, samy môžu byť obvinené a ponižované. A že ani existencia krízových centier nemusí byť vždy zárukou bezpečia. Ciele, ktoré si kladie Adanová alebo Mukwege, sú stále vzdialené bežnej realite. A to chcú aktivisti len dodržiavanie základných ľudských práv.
Docieliť, aby ženy mohli ísť bezpečne na prechádzku. Aby mohli ísť, povedzme, nakúpiť bez strachu. Príklady a štatistiky zo Somálska či v Kongu sú pritom len vrcholom ľadovca veľkého problému. Napríklad aj Kene. UNICEF spolu s ďalšími organizáciami vydali v roku 2010 správu, podľa ktorej až 32 percent kenských žien vo veku od 18 do 24 rokov zažilo na vlastnej koži sexuálne násilie. Najčastejšími vinníkmi boli pritom až v 47 percentách prípadov partneri, nasledovaní susedmi (27 percent), čiže opäť známymi osobami. Takmer tretina žien po znásilnení otehotnela. Podobne vysoké čísla sú aj pri sexuálnom zneužívaní mužov – chlapcov.
Podľa ďalšieho výskumu mimovládnej organizácie Cradle bolo v roku 2009 sexuálne zneužitých až 79 percent kenských dievčat vo veku od 13 do 15 rokov. A to ešte treba dodať, že väčšina týchto prieskumov sa robí dotazníkovou formou, pričom nie každý je ochotný priznať podobnú skúsenosť. Medzi najčastejšie formy zneužívania patrí sodomia, incest, sexuálne napadnutie či sexuálne vykorisťovanie. Podobné prípady sú tak bežnou súčasťou dospievania a života ženy v Keni, ale aj iných afrických krajinách. Odhliadnuc od dôveryhodnosti jednotlivých výskumov, čísla sú to skutočne alarmujúce. A ešte hrozivejšie pôsobia, keď za nimi vidíte príbehy reálnych ľudí.
Autor je spolupracovník Pravdy, ekonóm a bývalý dobrovoľník