Čo upiekli Husák s Ursínym na Gajovej

Vianoce sú odjakživa príležitosťou na akty dobrej vôle, na dočasné prímerie či dokonca zmierenie. Niekedy sa takto spoja dvaja proti tretiemu. Pred 70 rokmi si našli k sebe cestu slovenskí demokrati a komunisti, pôsobiaci vtedy v ilegalite.

23.12.2013 07:00
Gajova ulica, SNP, socha Foto:
Pamätná tabuľa na Gajovej 11 v Bratislave. V byte na tejto adrese vznikla ilegálna SNR a Vianočná dohoda.
debata (17)

Vytvorili najvyšší orgán odboja Slovenskú národnú radu a dohodli sa, že prejdú do útoku proti spoločnému nepriateľovi – nemeckému nacizmu a jeho domácim prisluhovačom.

"V prvej príhodnej chvíli prevziať všetku politickú, zákonodarnú, vojenskú či administratívnu výkonnú moc na Slovensku a vykonávať ju podľa vôle ľudu,“ uvádza sa medzi prvoradými úlohami SNR v dokumente, ktorý podľa dátumu vzniku nesie názov Vianočná dohoda.

Čiže cieľom bolo povstanie a štátny prevrat s nastolením nového politického režimu, ale iba dovtedy, "kým slobodne zvolení zástupcovia ľudu nebudú môcť prevziať všetku moc“.

Je zaujímavé, že myšlienka celonárodného povstania sa nezrodila v Banskej Bystrici, ale podľa zákona o svetle a tme (pod lampou) – v Bratislave. Pričom v jej centre, pod nosom vodcu Jozefa Tisa a za chrbtom predsedu vlády Vojtecha Tuku. Veď Vianočná dohoda vznikala takpovediac za kuchynským stolom v byte na Gajovej ulici 11 neďaleko Modrého kostolíka. Odtiaľ je k Prezidentskému palácu vzdušnou čiarou menej ako kilometer.

Kto bol pán Potocký

Byt na Gajovej patril vtedy 36-ročnému právnikovi Matejovi Joskovi (pred vojnou člen Československej strany národnosocialis­tickej), ktorý bol švagrom predvojnového poslanca a funkcionára agrárnej strany Jána Ursínyho. Začiatkom jesene 1943 sa práve uňho začal Ursíny stretávať s iným mladým právnikom, v tom čase iba 30-ročným Gustávom Husákom.

S istým zveličením by sa dalo povedať, že to bolo sprisahanie právnikov. Ursíny totiž prizýval na tajné schôdzky aj 38-ročného bratislavského advokáta Jozefa Lettricha, ktorý sa pred vojnou takisto angažoval v agrárnej strane (tá mávala vtedy v parlamentných voľbách na Slovensku druhý najvyšší volebný zisk po HSĽS).

Husák pracoval cez vojnu vo Zväze špeditérov a iba úzky okruh zasvätených vedel, že od leta 1943 patril do užšieho, v poradí už piateho ilegálneho vedenia KSS. Štátnej bezpečnosti vojnovej Slovenskej republiky sa totiž darilo "nabúravať“ do podzemných štruktúr zakázanej komunistickej strany, odhaľovať a izolovať jej lídrov.

V auguste 1943 sa situácia zmenila – na čelo nového ústredného výboru KSS nastúpil 46-ročný Karol Šmidke. Šmidke prišiel na Slovensko tajne z Moskvy s novou identitou a so smernicou Komunistickej internacionály zjednocovať domáci odboj bez ohľadu na politickú orientáciu jeho jednotlivých zložiek.

Šmidke v strane zaviedol prísne pravidla konšpirácie. Až do leta 1944 vystupoval inkognito, dokonca mnohí spolustraníci ho poznali len ako "pána Potockého“.

zväčšiť Dodnes sa nenašiel originál Vianočnej dohody,... Foto: Archív Pravdy
Povstalecká Pravda Dodnes sa nenašiel originál Vianočnej dohody, ale ani redakčná predloha textu, ktorú ako prvá zverejnila Povstalecká Pravda 12. septembra 1944.

Do bytu na Gajovej 11 Šmidke nechodil, zastupoval ho tam Husák a ďalší člen trojčlenného vedenia KSS, básnik Ladislav Novomeský. Ten sa tiež nemusel skrývať, navonok vystupoval ako redaktor ekonomického časopisu Budovateľ, ktorý vydávala Slovenská dovozná a vývozná spoločnosť (DOVUS). "So Šmidkem som sa stretával niekoľko ráz do týždňa,“ spomínal o dvadsať rokov neskôr Husák. "Chodili sme po bratislavských parkoch, tmavých uliciach, alebo sme sa stretávali v mojom byte na Tajovskej či v kancelárii Zväzu špeditérov… Ja som sa zasa takmer denne stretával s Novomeským. Touto legálno-ilegálnou formou "zasadal' ústredný výbor takmer denne.“

V spomienkovej knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní Husák tvrdí, že komunisti ako prví prejavili iniciatívu v zbližovaní s tzv. občianskymi odbojovými skupinami. Podľa zistení historika Jozefa Jablonického to však bolo "trocha“ inak. Na komunistov sa v druhej polovici roku 1943 rozhodli obrátiť, naopak, Ursíny a ľudia okolo neho. A to v situácii, keď sa medzi vedúcimi špičkami odboja "začalo súperenie o prvenstvo“.

Josko o tom ešte aj 16. decembra 1943 odkazoval do Londýna, kde vtedy sídlila československá exilová vláda s prezidentom Edvardom Benešom: "Potrebné je kategoricky vyzvať všetky domáce skupiny, aby sa dali dokopy, neintrigovali na základe starých straníckych rozvrstvení a nepriberali k spolupráci skompromitovaných (ľudí), ktorí v našom odboji môžu byť len rozkladným elementom.“

Nekomunistický, tzv. občiansky odboj sa orientoval na Londýn, komunisti načúvali viac pokynom z Moskvy. Československý londýnsky a moskovský exil však už v tom čase našli spoločnú reč. Prebehli rokovania Beneša so Stalinom, spečatené 12. decembra 1943 podpismi pod Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR.

No nielen to. Na prelome novembra a decembra 1943 sa konala Teheránska konferencia tzv. Veľkej trojky (Stalin, Roosevelt a Churchill), kde sa už vo veľkej miere rozhodlo aj o povojnovom osude strednej a východnej Európy.

Bolo zrejmé, že Československo sa po vojne obnoví, pravdepodobne v predmníchovských hraniciach. A že Slovensko oslobodí Červená armáda. Spojenecká zmluva so ZSSR tiež čo-to napovedala, preto vo Vianočnej dohode čítame: "Budúca ČSR… sa má na poli zahraničnopoli­tickom a vojenskom opierať o Sovietsky zväz.“

Bol to jasný ústupok Ursínyho i Lettricha komunistom. Ako upozorňuje historik Marek Syrný, práve v tom období Ursínyho bývalý stranícky šéf Milan Hodža vyzýval zo svojho amerického exilu vlády USA i Veľkej Británie, aby všetkými dostupnými prostriedkami zastavili boľševizáciu strednej Európy. Medzitým sa však Hodža rozišiel aj s Benešom…

Isteže, v niečom museli ustúpiť aj komunisti demokratom, hoci len dočasne, ale o tom si povieme neskôr. Skrátka, zjednocovanie odboja sa nemohlo udiať bez kompromisov z oboch strán.

Dosť bolo vojny!

Pod textom dohody je dátum Vianoce 1943. Boli to v poradí už piate vojnové Vianoce. V bratislavských kinách však premietali vcelku pohodové "mierové“ filmy. V kine Nástup – Symfóniu severu, v Úsmeve – Dievča v modrom, v Alfe – Hviezdu z Ria.

Zato krátko pred sviatkami schválil Slovenský snem vôbec nie mierový rozpočet na budúci rok. Najviac sa totiž opäť ušlo rezortu obrany. "Vojna si vyžaduje ďalšie finančné zaťaženie,“ vysvetľoval denník Slovák.

Ľudí to hnevalo, viazlo totiž zásobovanie obyvateľstva základnými potravinami, hoci úradne vyhlášky už dávnejšie obmedzili prípravu jedál z mäsa a vajec v reštauračných zariadeniach. Dokonca ani v Bratislave nebolo dostať pred sviatkami pomaranče alebo banány. Horkýže pomaranče, keď na trhu chronicky chýbala bravčová masť!

Na Slovensku zatiaľ sprítomňovali hrôzy vojny najmä ranení vojaci z frontu, ktorí sa zotavovali v kúpeľoch Piešťany a Sliač. Východný front sa však už pomaly, ale isto približoval k slovenským hraniciam. Práve na Štedrý večer začala Červená armáda zimnú ofenzívu pri Žytomyre na Ukrajine.

Na západnom fronte bojovali britské a americké vojská v južnom Taliansku, čoraz viac sa však hovorilo o ich predpokladanej invázii do západnej Európy.

Slovenské médiá priniesli podstatné myšlienky z najnovšieho prejavu Josepha Goebbelsa. "Ríša je nepremožiteľná, nech vojna potrvá hocijako dlho,“ tvrdil šéf nacistickej propagandy.

Ale Goebbelsovi po prehratých bitkách Wehrmachtu pri Stalingrade a pri Kursku veril už málokto. Okrem toho, väčšina Slovákov mala vojny plné zuby. Nespokojnosť sa stupňovala najmä v slovenskej armáde, kde prebiehal morálny rozklad. Z Rýchlej divízie zostali už len zvyšky po tom, čo sa koncom októbra takmer 2 300 vojakov vzdalo Červenej armáde. Ostatní v čase Vianoc budovali opevnenia kdesi v okolí Nikolajeva.

V takejto atmosfére teda predstavitelia niekoľkých kľúčových odbojových skupín "upiekli“ Vianočnú dohodu. Ako však pripomína historik Karol Fremal, ilegálna Slovenská národná rada nereprezentovala ešte všetky významnejšie zložky odboja.

A hoci už do mesiaca sa k dohode pripojili národniari zastúpení Petrom Zaťkom a sociálni demokrati (signatár Ivan Horváth), mimo zostávala napríklad početná skupina Vavra Šrobára, kedysi prvého ministra pre správu Slovenska po vzniku ČSR. Táto skupina mala silný vplyv predovšetkým v armádnych kruhoch.

Jedným z dôvodov nepripustenia Šrobára do vedenia ilegálnej SNR (stál sa členom jej predsedníctva až v septembri 1944 počas Povstania) bolo podľa viacerých zdrojov zanedbávanie zásad konšpirácie, ďalším – jeho pokročilý vek. V čase vzniku Vianočnej dohody mal Šrobár už 76 rokov, zatiaľ čo jej signatári boli tridsiatnici-štyridsiatnici. Išlo teda aj o generačnú záležitosť.

Zmienili sme sa o kompromisoch. V dohode nie je takmer nič konkrétne o politickom režime povojnového Československa, pritom komunisti sa určite nevzdali dlhodobého cieľa – budovať socializmus prostredníctvom nastolenia diktatúry proletariátu.

"Vnútorný politický režim má byť pevne vedený, pritom však demokratický.“ Takúto vetu si každý zo signatárov mohol vykladať po svojom. A neskôr si aj vykladal!

Druhá strana zasa nepresadzovala do dohody stoj čo stoj princípy trhového hospodárstva a navidomoči ustúpila komunistom, keď súhlasila s formuláciou: "Myšlienku demokracie treba preniesť a prehĺbiť i na pole hospodárske a sociálne tak, aby rozdelenie národného dôchodku medzi obyvateľstvo bolo čo najrovnomernejšie…“

V čom sa zhodli, bola zásada "ako rovný s rovným“ pri úvahách o povojnovom štátoprávnom usporiadaní spolužitia Slovákov a Čechov v spoločnom štáte. Aj v tomto bode sa však konkrétne predstavy signatárov dohody asi líšili.

Český historik Michal Macháček predpokladá, že Husákovi s Novomeským išlo vtedy fakticky o požiadavku na voľné federatívne usporiadanie. Ursíny v pamätiach spomína, že žiadali dokonca, aby sa ČSR písala s pomlčkou (Česko–slovenská). To on s Lettrichom neboli až takí radikálni "a skôr operovali s predstavou autonómie“ Slovenska v rámci ČSR.

„Aby Slováci po vojne zavážili“

Vznik ilegálnej SNR a uzavretie Vianočnej dohody boli natoľko utajené, že ostatné odbojové skupiny sa o tejto udalosti dozvedali iba postupne v priebehu zimy a jari 1944. Samotný originál dohody sa doteraz nenašiel. Nemajú ho ani v Slovenskom národnom archíve, ani v Múzeu SNP. Podľa historika Syrného sa môže nachádzať najskôr v archíve britského ministerstva zahraničia.

Nenašla sa ani redakčná predloha textu Vianočnej dohody, ktorú ako prvá zverejnila Povstalecká Pravda 12. septembra 1944.

V zborníku dokumentov o SNP, ktorý ešte pred polstoročím zostavil český historik Vilém Prečan, nájdeme pod číslom 48 opis depeše, ktorú 1. marca 1944 posielal vyslanec v Ženeve Jaromír Kopecký do Londýna. Obsahuje aj text Vianočnej dohody, doručený tri dni predtým zo Slovenska kuriérom.

V Londýne ho Benešovi ľudia dešifrovali spolu so sprievodnými poznámkami, a tak zistili, že po odmietavom stanovisku komunistov sa na dohode nezúčastnila skupinu Flóra, vedená Květou Viestovou. Pred Benešom však Ursíny s Lettrichom radšej zamlčali neúčasť Šrobára v novozaloženom orgáne odboja. Pán prezident by sa zrejme nahneval…

Zároveň s politickými špičkami odboja sa napriek problémom postupne zjednocoval aj vojenský odboj a medzi dôstojníkmi sa hľadal budúci veliteľ Povstania. Výber nakoniec padol na náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Jána Goliana.

Koncom apríla 1944 ho predstavitelia SNR pozvali do Bratislavy na Gajovu 11. Na schôdzke sa okrem Goliana a Joska zúčastnili Husák a Lettrich. Prípravy Povstania potom nabrali na intenzite a boli aj lepšie skoordinované.

Na záver treba ešte zodpovedať otázku, na čo to všetko bolo? Niektorí historici totiž naďalej spochybňujú oprávnenosť ozbrojeného vystúpenia Slovákov proti fašizmu. A František Vnuk, ktorému mal Ústav pamäti národa prednedávnom udeliť cenu za vedecký prínos (napokon z toho zišlo), si dokonca myslí, že Povstanie bolo "z politického hľadiska nesmierne chybný krok“, lebo sa tým prerušila "kontinuita štátu“.

Ale dá sa v tomto prípade oddeliť štát od režimu? Kto zorganizoval deportácie slovenských Židov – vojnový slovenský štát, alebo ľudácky režim? Nebol vari Tiso slovenský prezident a vodca (štátostrany) zároveň?

Vráťme sa však k predchádzajúcej otázke. Podľa rukopisných spomienok Fedora Thurza, ktorý v septembri 1944 zastupoval povereníka SNR pre veci sociálnej spravodlivosti, "Povstanie sme robili preto, aby sa Slováci sami oslobodili, aby mohli po vojne zavážiť… aby neboli porazeným štátom“.

Ťažko nájsť stručnejšiu a výstižnejšiu odpoveď.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #povstanie #Ján Golian
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy