Ochrancovia ľudských práv obvinili vo svojej čerstvej správe Asadov režim zo systematického mučenia. Vo väzniciach vraj bolo umučených a povraždených na 11-tisíc ľudí – napriek tomu Ola chce, aby sa rokovalo. Podľa nej je potrebné aspoň uľaviť civilistom trpiacim v bojových zónach. Príčinou neúspechu povstalcov v Sýrii sú podľa nej hádky medzi nimi.
Dvadsaťtriročná Ola sa do väznice dostala v roku 2012. Vyšla z nej pred mesiacom a v jej očiach sa ešte zračí prežité utrpenie. Našla inú revolúciu, než do akej vstupovala pred takmer tromi rokmi.
Filmovala vtedy účastníkov protivládnych demonštrácií, vozila lieky do obliehaných predmestí Damasku, odkiaľ pochádza. Ako inštruktorka autoškoly riskovala život, keď do Jordánska previezla 150 dezertérov. Keď sa demonštranti chopili zbraní a začali proti režimu bojovať, prešla k jednému oddielu v provincii Dará. „To, že som žena, vedel len veliteľ oddielu,“ citovala ju agentúra AFP.
Potom ale prišla brutálna a tragická vojna a medzi opozíciou začali prevažovať osobné spory. Jedna spolubojovníčka ju zo žiarlivosti udala, takže Olu v októbri 2012 zatkli. Zbili ju a odviezli na veliteľstvo vojenskej rozviedky v Dará a dali ju na 25 dní na samotku. Nasledoval prevoz do väznice v Damasku, ďalšie bitie a ďalších päť dní osamote. „Bolo mi zima, mala som strach, stále som počula krik mučených ľudí,“ spomína mladá žena.
Spôsob mučenia nazvali po splnomocnencovi OSN
Najťažšie chvíle pre ňu nadišli s príchodom „Lachdara Brahímího“. Tak väzni hovorili zelenému káblu s nasadenou kovovou špicou, ktorým sa vo väznici bilo. Primitívny nástroj dostal meno po osobitnom splnomocnencovi OSN pre Sýriu, ktorého meno Lachdar znamená arabsky zelený. Šesť dní Olu väznitelia podrobili skúške zvanej šabah, ktorá spočívala v tom, že väzňa priviazali za zápästie k stropu tak, že nohami sotva dosiahol na podlahu. Nasledovali elektrické šoky. „Vždy, keď na mňa prišiel rad, nemala som ešte zahojené rany z minulosti,“ opisuje Ola mučenie.
Pred mesiacom sa konečne dostala preč a teraz je medzi utečencami v Turecku. Pripomína si, prečo sa vlastne s protestami začalo. Stále si praje slobodu a Asadovo zvrhnutie. Chce ale tiež, aby sa vo Švajčiarsku rokovalo, pretože by to mohlo priniesť úľavu ľuďom, ktorí sú v oblastiach ovládaných povstalcami. „Je potrebné myslieť na ženy a deti, na starých ľudí, na ľudí v obkľúčení, ktorí nemajú čo jesť. Nakoniec príde spravodlivosť. Ale kým sa tak stane, je potrebné ísť do Ženevy, aj keby to nemalo priniesť žiadny výsledok,“ hovorí Ola.
Chcú prímerie a pokojný spánok
Vie o vnútorných bojoch opozičných frakcií proti islamistom na severe. Podľa nej je ale hlavnou príčinou neúspechu revolty nejednota opozície. „Namiesto toho, aby sa zjednotili v boji proti režimu, sú tu stovky skupín s vlastnou ideológiou a zdrojmi financií. Chcem, aby si ľudia pripomenuli, prečo vlastne začali protestovať,“ tvrdí Ola.
Ulice Damasku sa snažia tváriť sa ako obvykle. Ľudia nakupujú, fotografujú sa pred Umajjovskou mešitou, kupujú suveníry s Asadovým portrétom. Hneď ako sa ale spýtate na riešenie terajšieho konfliktu, zbadáte veľkú únavu.
„Ženeva? Na to, aby bolo to rokovanie úspešné, je potrebný zázrak. Ani jedna strana nechce ustúpiť,“ myslí si Akram, ktorý predáva zeleninu v historickej časti mesta. Jemu by stačilo, keby sa účastníci dohodli aspoň na prímerí, pretože bez neho to neskončí nikdy. „Nech si tam rozprávajú mesiace, ale ja chcem spať v pokoji,“ hovorí Akram.