Ako vyzerá ukrajinská revolúcia pod Karpatmi

22.02.2014 08:00
Ukrajina, Užhorod, demonštrácia, Zakarpatsko,...
Zakarpatsko má k Rusku možno bližšie, ale ani tu nechcú vládu, ktorá strieľa do demonštrantov. Autor:

Bezmála štvrťstoročie po vyhlásení nezávislosti sa návštevníkovi, ktorý na Ukrajinu prichádza cez východné Slovensko, musí zdať, že na hranici sa zastavil čas. Bežne sa stane, že pohraničníci sa ľuďom prihovárajú po rusky.

Pár metrov za hraničným priechodom zas hostí zo zahraničia víta nevzhľadný pamätník Ukrajina – osloboditeľom, pripomínajúci, že vstupujeme do bývalého Sovietskeho zväzu. Pomník Lenina v Užhorode, metropole Zakarpatska, zmizol ešte spolu so ZSSR v roku 1991.

Dedičstvo minulosti

Do mesta sa vrátila socha prezidenta Masaryka, symbolizujúca časy, keď celé Zakarpatsko (v medzivojnovom období nazývané Podkarpatská Rus) patrilo Československu. Dedičstvo Uhorska a prítomnosť početnej maďarskej menšiny zas symbolizuje socha romantického revolucionára a básnika Sándora Petőfiho i socha maďarského mýtického vtáka Turula na miestnom hrade. Maďari v súčasnosti predstavujú najvýznamnejšiu menšinu v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, kde ich žije približne 150-tisíc a tvoria približne 12 percent obyvateľstva regiónu.

Napokon na nábreží rieky Uh (po ukrajinsky Už), podľa ktorej dostalo meno aj samotné mesto, sa nachádza socha Avgustyna Vološyna, gréckokatolíckeho kňaza a profesora matematiky na učiteľskom seminári v meste.

Vološyn sa ako politik proukrajinskej a zároveň pročeskoslovenskej orientácie stal v roku 1938 predsedom autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi a po rozpade Československa sa v marci 1939 stal predsedom vlády Karpatskej Ukrajiny. Tento štát vydržal iba jediný deň, kým jeho hlavné mesto Chust neobsadili horthyovské jednotky. Samotný Vološyn prežil vojnu v Prahe a zomrel v júli 1945 v moskovskej väznici Butyrki, kam ho odvliekli jednotky tylovej tajnej služby sovietskych vojsk Smerš (táto skratka znamená v ruštine Smrť špiónom).

V kníhkupectve v centre mesta zas popri prácach o histórii Ukrajiny môžeme nájsť knihy pripomínajúce národné a politické ambície Rusínov, ku ktorým sa hlási časť miestneho obyvateľstva.

Vláda v Kyjeve v súčasnosti rusínsku národnosť neuznáva, ale samospráva Zakarpatskej oblasti ju v roku 2007 akceptovala.

Len povrchný pohľad na symbolickú mapu mesta prezrádza, že dnešné Zakarpatsko sa z hľadiska národnej identifikácie odlišuje od susedných oblastí západnej Ukrajiny, v minulosti označovanej ako východná Halič. Mestá ako Ľvov, Ivano-Frankivsk či Ternopil boli súčasťou rakúskej časti habsburskej monarchie, liberálnejšej v porovnaní s Uhorskom, a samozrejme aj s ruským impériom, v období medzi dvoma svetovými vojnami patrili Poľsku.

Na rozdiel od centrálnych a východných oblastí Ukrajiny jej západ odolával rusifikácii aj po druhej svetovej vojne a stal sa tak centrom ukrajinského nacionalizmu. Práve tam sa tiež zrodili národnodemokratické hnutia, ktorých tlak prispel k vyhláseniu ukrajinskej nezávislosti v roku 1991. Ľvov sa stal ohniskom prozápadných a prodemokratických protestov aj pred desiatimi rokmi v predvečer tzv. oranžovej revolúcie.

Vládnu budovu v Užhorode nakoniec obsadili bez...
Vládnu budovu v Užhorode nakoniec obsadili bez násilia. Autor: Jožef Kišš, uzhorod.in

Užhorod proti Ľvovu

Na rozdiel od Ľvova, kde po rusky rozprávajú najmä početní turisti z Ruska, Kyjeva či z južnej a východnej Ukrajiny, v Užhorode je ruština bežným komunikačným jazykom. Po rusky bežne komunikujú medzi sebou napr. taxikári, ale aj personál v hoteloch, keď v ruštine reaguje aj na ukrajinsky hovoriacich hostí. V Užhorode pôsobí aj stredná škola s ruským vyučovacím jazykom. Je to však nielen dôsledok sovietskej rusifikácie.

Ruský jazyk si v Zakarpatsku vydobyl silné pozície už za Uhorska, najmä medzi inteligenciou, a neskôr počas prvej ČSR, keď v Užhorode a Mukačeve fungovali ruské gymnáziá a ruština sa používala v úradnom styku. Ukrajinský nacionalizmus sa v regióne začal šíriť až v neskorších rokoch, ale už počas Masarykovej éry si získal na Zakarpatsku početných priaznivcov, a to nielen medzi ukrajinskými emigrantmi, ktorí sa tam usadzovali.

V Zakarpatsku – opäť na rozdiel od Ľvova – má silné pozície aj pravoslávna cirkev podriadená moskovskému patriarchátu. Podobne gréckokatolícka cirkev je tu podriadená priamo Rímu, nemá teda bezprostredné väzby na gréckokatolíkov na zvyšnom území Ukrajiny. V cirkvách má silnú podporu myšlienka samostatného rusínskeho národa. Časť politikov rusínskej orientácie podporuje zblíženie Ukrajiny s Moskvou.

V decembri 1991 tam väčšina obyvateľov v celoukrajinskom referende podporila nezávislosť Ukrajiny, zároveň však žiadali autonómiu Zakarpatska, najmä v ekonomických otázkach. Žiadna vláda v Kyjeve však ich požiadavke dosiaľ nevyhovela.

V súčasnosti patrí medzi najvýznamnejších aktivistov rusínskeho hnutia užhorodský pravoslávny kňaz Dmytro Sydor. Jeho konfesia mu nebránila, aby sa v roku 2006 stal poslancom oblastnej rady za neokomunistický proruský blok Natalije Vitrenkovej. „Oranžová“ vláda nebola nadšená jeho činnosťou. Keď však v roku 2008 v Minsku vyhlásil nezávislosť virtuálnej republiky Podkarpatská Rus a obvinil Ukrajinu z genocídy Rusínov, bol za svoje aktivity a ohrozovanie územnej celistvosti Ukrajiny v roku 2012, t.j. už za vlády prezidenta Viktora Janukovyča, odsúdený. Pritom viaceré ukrajinské médiá poukazovali na to, že jeho aktivity sú finančne podporované z Ruska.

Prípad Sydora treba pripomínať, keď sa zvykne zjednodušene hovoriť o Janukovyčovi ako o proruskom politikovi.

Odlišnosť Zakarpatska prezrádzajú aj volebné výsledky. Na rozdiel od Haliče je podpora prozápadných a nacionalistických síl v tejto, paradoxne zemepisne najzápadnejšej časti Ukrajiny, podstatne nižšia. Naopak, v Zakarpatsku má silnejšiu pozíciu Strana regiónov prezidenta Janukovyča. Počas parlamentných volieb v roku 2012 sa dokonca stala najsilnejšou stranou v oblasti, hoci za svoje prvenstvo vďačí aj rozdrobenosti niekdajších „oranžových“ síl.

„Jedným z pilierov podpory Strany regiónov je lokálna identita, ktorá je v niektorých oblastiach silnejšia ako identita národná,“ tvrdí politológ Ivan Strjapko z Užhorodskej národnej univerzity. Podľa jeho slov je toto aj prípad Zakarpatska. „Tunajší ľudia zažili veľa zmien režimov v krátkom čase, vždy chodili do zahraničia zarábať peniaze – do Česka, do Maďarska a inde. Za sovietskych čias si zvykli cestovať za prácou do Ruska, napr. do Rostova na Done, ale aj na Altaj. Dosiaľ veľa obyvateľov Zakarpatska pracuje v Moskve a v Sankt Peterburgu, aby uživili svoje rodiny,“ tvrdí zástupca šéfa nacionalistického zoskupenia Svoboda v Užhorode Oleh Kucyn.

Podľa jeho slov v Zakarpatsku ako v chudobnom regióne ľuďom išlo vždy najmä o fyzické prežitie aj napriek častým zmenám štátnej príslušnosti regiónu a mocenských špičiek.

Protestné akcie sa nevyhli ani Užhorodu.
Protestné akcie sa nevyhli ani Užhorodu. Autor: Jožef Kišš, uzhorod.in

Lojálne Zakarpatsko

Pravdou je, že aj po vzniku nezávislej Ukrajiny Zakarpatsko patrilo medzi oblasti, ktoré sa správali voči vládam v Kyjeve spravidla lojálne. Silný vplyv v regióne mali aj lokálne mocenské klany. Pred tzv. oranžovou revolúciou sa Zakarpatsko považovalo za región kontrolovaný kyjevským politikom a bývalým šéfom administratívy prezidenta Leonida Kučmu Viktorom Medvedčukom. Neskôr sa vplyvnou autoritou v oblasti stal Viktor Baloha ako politik blízky prezidentovi Viktorovi Juščenkovi. Ten sa so svojou stranou Jednotné centrum, napokon podobne ako Juščenko samotný, približne od rokov 2008–2009 pokúšal o zblíženie s regiónmi a možno predpokladať, že aj vďaka aktivitám jeho ľudí bol v Zakarpatsku Janukovyč úspešný. Postupe sa však aj Baloha dostal do opozície voči súčasnému ukrajinskému režimu.

O zotrvačnosti a konzervativizme ľudí v Zakarpatsku hovorí aj spoluorganizátor užhorodského Majdanu Juryj Svitlyk: „Zakarpatci neradi vychádzajú na ulicu, ľudia si zvykli čakať na príchod dobrého cára.“

Protestné akcie sa však nevyhli ani Užhorodu. Od novembra, prakticky odvtedy, čo sa začali protesty v Kyjeve, vystupovali proti vláde študenti a aktivisti mimovládnych organizácií. Postupne sa protesty presunuli aj do okresných miest. Dejiskom protestov bola spočiatku Teatraľnaja Ploščaď v centre mesta. "Ľudí pobúrilo násilie voči študentom. Niečo podobné sa na Ukrajine dovtedy nedialo. Dosiaľ sme sa hromadnému násiliu dokázali vyhnúť. Ukrajina bola tolerantná,“ tvrdí Strjapko. Tradičným symbolom ukrajinských protestov boli stany na kyjevskom Námestí nezávislosti, nie streľba.

Približne štyritisíc ľudí sa zúčastňovalo na mítingoch, hoci oficiálna propaganda, vrátane oblastných Novin Zakarpaťťa, viedla intenzívnu propagandistickú kampaň proti demonštráciám. Odvolávali sa aj na špecifickú regionálnu identitu tunajších obyvateľov a argumentovali tým, že organizátori a účastníci protestov vlastne ani nie sú lokálni obyvatelia, ale prišelci z Haliče.

Ďalším obľúbeným argumentom bolo zastrašovanie hrozbou územných požiadaviek zo strany Maďarska a Rumunska, pričom Maďarsko sa malo údajne pripravovať aj na obsadenie Zakarpatska. Hoci, paradoxne, práve maďarské obyvateľstvo obývajúce južné okresy oblasti je azda najlojálnejšou zložkou miestneho obyvateľstva voči vládnej Strane regiónov. Drvivá väčšina z nich ju podporovala v parlamentných aj v prezidentských voľbách, zrejme predovšetkým z obáv z ukrajinského nacionalizmu a prípadnej násilnej ukrajinizácie.

Keď som pred niekoľkými rokmi navštevoval maďarské dediny ako volebný pozorovateľ, vysvetľovali mi svoj postoj aj tým, že neovládajú ukrajinčinu a ako komunikačný jazyk uprednostňujú ruštinu. V sovietskej ére sa totiž v školách s maďarským vyučovacím jazykom ukrajinčina nevyučovala vôbec. Líder miestnej Demokratickej strany Maďarov, bývalý primátor mesta Berehovo István Gajdos je v súčasnosti poslancom ukrajinského parlamentu za Stranu regiónov. Zároveň však jeho strana udržiava úzke kontakty s maďarskou vládnou stranou Fidesz.

Prax Budapešti udeľovať maďarské občianstvo cudzím štátnym príslušníkom maďarskej národnosti žijúcim v zahraničí bez reálnych väzieb na Maďarsko spôsobuje, že to, čo ostatných Ukrajincov na Európskej únii láka najviac, t. j. možnosť cestovania na Západ bez víz a s európskym pasom, môžu ukrajinskí Maďari získať aj bez toho, že by Ukrajina vstúpila do EÚ.

Ukrajinské zákonodarstvo pritom dvojaké občianstvo nepripúšťa, nestanovuje však žiadne postihy, ak sa niekto predsa len rozhodne mať dva pasy. Najmä v prostredí opozície však politika vlády Viktora Orbána vyvoláva nevôľu a poslanci prozápadnej Baťkivščyny (Otčiny, vedenej Júliou Tymošenkovou) už predložili príslušný návrh zákona obsahujúci sankcie.

Podľa viacerých miestnych novinárov však aj politici vládnych strán neraz disponujú dvoma pasmi a prax „rozdávania“ občianstva je údajne bežná aj na Kryme, kde si osobitne aktívne počína Rusko.

Užhorodský Majdan

Naposledy sa Zakarpatsko odlíšilo od ostatných častí západnej Ukrajiny na konci januára, keď v Užhorode zostala miestna štátna administratíva v rukách doterajších predstaviteľov. Oblastná samospráva síce odsúdila násilie proti demonštrantom, ale aktivisti užhorodského Majdanu i zástupcovia opozície priznávajú, že na obsadenie vládnej budovy nemali dosť síl: „V budove bolo priveľa policajtov a špeciálnych jednotiek a na ulici príliš málo ľudí.“ Navyše aj v Užhorode sa na demonštrantov chystali tzv. tituškovia, t. j. civilisti, zrejme z prostredia kriminálnych štruktúr, úzko spolupracujúci s políciou. Pred oblastnou administratívou síce vyrástla barikáda, postupne z nej však zostalo iba symbolické stanové mestečko, ku ktorému sa presunuli protesty.

Keď sa však v utorok a v stredu v Kyjeve opätovne rozpútali boje, v stredu budova oblastnej administratívy po desaťminútovom útoku „padla“. Keď demonštranti začali vylamovať dvere, policajti budovu opustili bez jediného výstrelu. Na ďalší deň portál Noviny Zakarpaťťa už písal o masovom exode oblastných poslancov zo Strany regiónov. Regionálny poslanecký klub tejto strany o niekoľko hodín ohlásil svoje rozpustenie. V krátkom čase ho nasledovali miestne a okresné stranícke štruktúry strany v Mukačeve, vo Vynohradive, v Ťačeve a v ďalších mestách.

Zdá sa, že prinajmenšom v Zakarpatsku postihol ešte donedávna stabilnú a zdanlivo monolitnú Stranu regiónov podobný osud ako predchádzajúce zoskupenia, budované na základe lojality k moci – prokučmovské strany, alebo napokon aj Juščenkovu Našu Ukrajinu. Keď zmizli mocenské privilégiá, stratil sa dôvod udržiavať lojálny vzťah k štátostrane. Na rozdiel od Kyjeva sa zmena vlády v Zakarpatsku, našťastie, dosiaľ zaobišla bez násilia.

Nová Ukrajina?

Nevedno, aké bude záverečné vyústenie krvavej drámy v Kyjeve a v ďalších mestách. Akákoľvek vláda bude musieť nájsť cestu, ako stabilizovať upadajúcu ekonomiku. Práve ekonomická slabosť vytvára predpoklady na nové a nové konflikty. Rozšírenie zbraní medzi obyvateľstvom a radikalizácia verejnosti vytvárajú hrozbu permanentného konfliktu, ktorý sa môže ťahať aj niekoľko rokov.

Isté však je, že po tejto občianskej vojne bude Ukrajina iná, bez ohľadu na to, či ju prežije vo svojich súčasných hraniciach, alebo nie.

V ozbrojených zápasoch s mocou vynikli radikálni nacionalisti. Nielen pre nich, ale aj pre mnohých bežných Ukrajincov sú tieto protesty povstaním proti arogantnému a kriminálnemu režimu, ale aj zápasom za nezávislosť.

V celom rade ukrajinských miest padajú Leninove sochy, čiže Ukrajinci sa znova pustili do nedokončenej práce, ktorú máme my Stredoeurópania dávno za sebou. V centrálnych oblastiach Ukrajiny sa až teraz začala symbolická desovietizácia.

Nová Ukrajina zrejme bude nacionalistic­kejšia. Zostáva otvorené, či bude aj demokratickejšia a európska. Časť aktivistov Majdanu a nacionalistickej opozície netají svoje sklamanie z dlhej pasívnej reakcie Európskej únie a nazdávajú sa, že si Ukrajina bude musieť pomáhať sama.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kríza #nepokoje #Kyjev #Ľvov #Ukrajina #Užhorod
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku