Tretiaci milujú Pippi aj Babku gaunerku

Chodíte radi do knižnice? pýtam sa tretiakov sediacich okolo mňa v polkruhu na farebnom koberci. Zborové áno je ohlušujúce. Stretli sme sa síce v knižnici, no toľké nadšenie som predsa nečakala. No dobre. Koľko prečítate za mesiac knižiek? Štyri, kričí ktosi. Osem, ešte hlasnejšie kontruje druhý. Jeho spolužiačka sa čuduje: „Za mesiac?“ Nezdá sa to ani ich mladej, 26-ročnej triednej Kristíne Hybbenovej: „Danko, ale neráta sa, čo len prelistuješ. Musíš ich prečítať od začiatku do konca.“

Čo teda čítali? Chlapec s iskričkami v očiach: „Naposledy Grázlika Gaba.“ Deväťročná Sofia: „Ja Čarohľadačky a teraz čítam Keby som bola bosorka.“ Pridáva sa ďalšia čitateľka: „Ja Klub záhad.“ A čo sa jej na knižke páči? „Že je záhadná a strašidelná. Riešia sa v nej všelijaké prípady.“

Majú teda deti rady, keď je kniha napínavá a zábavná? Všetky prikyvujú. A čo sa im ešte páči? Musia v knihe vystupovať čarodejníci ako Harry Potter, alebo to môžu byť aj obyčajné deti? „Môžu byť aj obyčajné deti,“ veľkoryso odpovedia. Skúšam to inak: Čo sa musí diať, aby knižku považovali za dobrú? „Musí byť napínavá a strašidelná…“ Kdesi zozadu hneď znie námietka: „Každému sa však páči niečo iné. Niekto číta o záhadách, niekto o princeznách. Každý číta to, čo ho baví. Napríklad aj o zvieratkách.“

Zamieša sa ďalšie dievča: „Ja čítam knižku z knižnice o myši, ktorá sa volá Geronimo Stilton a rieši záhady.“ Ozaj, majú radšej slovenské knižky alebo zahraničné? Fanúšička myši Geronima: „Čítam na preskáčku – slovenské aj cudzie.“

Vyberajú si deti knižky samy, alebo si nechajú poradiť? Sofia: „Ja si vyberám sama. Podľa toho, aké má písmená. Nečítam už také, ktoré majú obrie písmená, ale nemám rada ani úplne malé písmenká. Vyberám si niečo medzi tým.“ Ostatné deti tiež tvrdia, že si čítanie vyberajú samy. Dodávajú: „Podľa úvodu. Musí byť zaujímavý. Lebo keby sme si požičali knižku bez toho, aby sme si kúsok z úvodu prečítali, môžeme doma zistiť, že nás nebaví.“ A už ich nejaká knižka nebavila? „Hmmm, heeej. Niečo príliš detské. Napríklad o vílach. Alebo o princeznách.“ Sofia zasa nedočítala Jar medzi koňmi nemeckej autorky Christiane Gohlovej: „Bola to strašne ťažká knižka. Nevedela som vôbec vysloviť meno Müller.“ „A ja to viem vysloviť, som Millerová,“ hlási sa Rebeka.

Vinetuovky sú hrubé, že až

Zatiaľ ešte nikto nespomenul Harryho Pottera, poznajú ho malí Petržalčania? Zasa hromadné ohlušujúce áno. „Čítali ste knižku, alebo ste videli film?“ Oboje. A čo je lepšie? Deti sa prekrikujú a vyhráva: knižka. Ktorýsi chlapec vysvetľuje: „Myslím, že knižka je lepšia. Môžeme si všetko predstaviť.“ Nuž, a predstavovali si Harryho Pottera inak, než aký bol vo filme? „Nooo. Mal iné vlasy aj oblečenie. Páči sa mi, že je odvážny.“ Na otázku, či by deti chceli byť ako Harry, všetky kričia: áno.

A čo stará dobrá Pippi Dlhá Pančucha? Majú ju dnešné deti rady? „Áno. Veľa si vymýšľa, je zábavná a silná. Zdvihne aj koňa. Alebo stôl. A je smiešna. Máme radi aj jej opičku, pána Galána.“

Ako malá som milovala ďalšiu knižku Astrid Lindgrenovej – Deti z Bullerbynu. Poznajú ich aj dnešní školáci? Škoda, prvé zborové nie. Mary Poppinsová je im tiež ešte neznáma, zato majú radi knižku Z rozprávky do rozprávky. „A mne sa páči knižka Babka gaunerka od Davida Walliamsa. To je o takej babke, ktorá kradne. A na Vianoce zomrie. Má vnuka.“ O babke gaunerke som doteraz nechyrovala, tak sa pýtam, čím je deťom sympatická? „Že kradne.“ A to im neprekáža? „Nie, potom ju chytia. A smrdí ako kapusta. Lebo stále pečie kapustové koláče.“

Babka gaunerka je očividne v kurze, ale ozve sa Sofia: „A ja doma čítam knižku Z truhlice starej mamy. Je to o chlapcovi a psíkovi.“

Čítajú chlapci iné knihy ako dievčatá? Slova sa chopí ktorýsi chlapec: „Čítam Grázlika Gaba.“ Hneď sa ozvú aj dievčatá: „To sa páči aj nám. Je tam také smiešne písmo.“ A iné dievča dodá: „Mne sa páči Denník odvážneho bojka.“

Podľa všetkých odborníkov na literatúru je dôležité, aby deti pochopili, že čítanie ich môže baviť. Aj preto sa treba s deťmi o prečítanom rozprávať. Bavia sa malí Petržalčania s rodičmi o tom, čo čítali? Ááááno, zasa kričia. Osemročná Lucka hovorí: „Keď som bola v polovici knihy Keby som bola bosorka, hneď som to rozprávala mame.“

Keď už sme pri rodičoch – čítali rodičia dnešných školákov rovnaké knižky ako ich potomkovia? Knižnicou znie zborová odpoveď: Iné. Ponúkajú teda deťom niekedy „svoje“ knihy? „Áno, Tarzana. Ale ešte som ho nečítala.“ Niekto iný hlási Pippi Dlhú Pančuchu. „A mne ponúkali vojnové knihy. Čítal som ich sám a potom sme sa o tom rozprávali s rodičmi,“ hlási sa ďalší chlapec. A iný spolužiak hovorí: „Mne mama ponúkala Nevedka, ten bol dobrý.“

Hovorí deťom niečo Vinetou? „Áno, môj ocko má všetky diely,“ teší sa jeden z chlapcov. Aj Vinetoua sám čítal: „To nie, lebo to je taká hrubá kniha, že až.“ Znamená to vari, že deti hrubá kniha odradí? „Akože nie, ale mám kopec iných rozčítaných kníh,“ znie odpoveď. To už sa hlási ďalší: „Môj ocko, keď bol mladý, čítal toho Vinetoua.“

Grázlik Gabo by mohol byť povinný

Pýtam sa detí, prečo vlastne chodia do knižnice. Majú už doma všetko prečítané? „Chceme si vymeniť knihy, aby sme sa dozvedeli niečo nové.“ Jedno z dievčat sa zatvári potmehúdsky a prezradí: „Ja v knižnici nejdem tam, kam by som mala, ale do takých zaujímavejších častí. Pre starších. Sú tam dobrodružné knihy, je to tam také napínavé. Moja mama mala rada sci-fi a ja som to po nej zdedila.“

V knižnici sa deťom očividne páči – a nielen kvôli množstvu zaujímavých ľudí, ale aj vďaka ľuďom, čo v nej pracujú. Ako hovorí jeden z tretiakov: „Ja chodím do knižnice, kde sú veľmi príjemní ľudia, sú milí, poradia nám dobré knižky.“ Sú knihovníčky hádam lepšie ako učitelia v škole? To zas nie, deti na svoju mladú triednu nedajú dopustiť. „Máme rady našu učiteľku, lebo sa dá dobre objímať. Čítame si s ňou všeličo na hodinách. Napríklad Osmijankove zošity, sú tam všelijaké otázky a úlohy. To nás baví všetkých. Pani učiteľka sa s nami zapája do všelijakých súťaží, na hodinách sa s nami hrá.“

A čo povinné čítanie – majú ho? „Hej. Napríklad Keby som bola bosorka,“ ozve sa ktosi. Učiteľka Kristína Hybbenová spresní: „To ste mali dobrovoľne, nebolo to povinné čítanie. Nič povinné zatiaľ nemáme.“

„Povinné čítanie by vás asi nebavilo?“ pýtam sa. No deti hromadne kričia:„Bavilo!“ Adam: „Keby sme mali povinne čítať Grázlika Gaba, tak by ma to bavilo.“ Jeho spolužiačka nevydrží: „Čo máš stále s tým Grázlikom Gabom?“ Adama však nič nezastaví: „Čo? mne sa páči!“

Deti vzápätí začnú opisovať svoje hodiny tvorivého čítania, kde vypracúvajú Osmijankove úlohy a čítajú rôzne knižky. Zdá sa, že čítanie ich naozaj baví. Hádam aj najviac zo všetkého? Mnohí z tejto neuveriteľnej triedy kričia: áno. Pár ich vyhŕkne: máme rady aj matematiku, informatiku, telesnú. „Tak ako, je čítanie vaša najobľúbenejšia činnosť, alebo máte radšej počítače?“ Čítanie je lepšie, kričia jeden cez druhého. Jeden chlapec zvolá: „Najlepší je futbal.“ Spolužiačka tvrdí: „Pre mňa je na prvom mieste čítanie.“ Iný z chalanov zhrnie: „Prvý je šport, potom čítanie, potom počítač.“ Skvelé, nie?

Detská kniha, ktorá baví aj dospelého, je naozaj dobrá

Kristína Hybbenová, triedna učiteľka tretiakov zo ZŠ Gessayova v Bratislave, učí tri roky

Foto: Ivan Majerský, Pravda

učiteľka, Kristína Hybbenová, deti, číitanie, kniznica, magazin Kristína Hybbenová

Je hlavne vaša zásluha, že žiaci z vašej triedy ako svoju najobľúbenejšiu činnosť uvádzajú čítanie?
Nie, v prvom rade je to zásluha rodičov. Keby ich k tomu neviedli odmalička, vyzeralo by to inak. Ja som ich začala učiť až tento rok ako tretiakov. Keď ich rodičia vedú ku knižkám odmalička, ponúkajú a hľadajú im také knihy, ktoré bavia hlavne deti – pretože to, čo sa páči rodičom, sa nemusí páčiť deťom – vtedy deti budú chcieť čítať.

Máte teda šťastie na dobrú triedu?
Podľa najnovšieho českého prieskumu, ktorý robila Národní knihovna, napríklad pred 10 rokmi čítalo denne každé tretie dievča a každý štvrtý chlapec, ale dnes je to už len polovica – a na Slovensku to bude asi podobné. Ja mám teraz opačnú skúsenosť, mám naozaj zlatú triedu. Ale predtým som mala aj žiakov, ktorí mi v tretej triede povedali, že ešte nečítali žiadnu knihu.

Čo s tým učiteľ môže robiť?
My sme sa zapojili do súťaže Osmijanko, spolu sme čítali a dávala som žiakom aj povinné čítanie. Nerada to nazývam povinné čítanie, lebo ja sama som to nemala rada, ale dala som im na výber knižky, niečo si prečítali a potom sme sa o tom spolu rozprávali. A mali sme v triede aj čitateľské dielne – čítali sme knižky, ktoré si doniesli.

Ako ste deťom vyberali knižky? Podľa seba?
Podľa toho, čo bavilo mňa – pretože keď knižka pre deti baví aj dospelého, musí byť naozaj dobrá. Vyberala som skôr modernejšie diela, hlavne od Gabriely Futovej, ktorá má širokú škálu kníh, kde si každý môže niečo nájsť. Skúsila som dokonca aj poéziu, ale na to nie je každý. Ponúkla som im aj knižku Luca Bessona Arthur a Minimojovia, a hoci vám deti tvrdili, že ich neodrádza hrúbka knižky, tak myslím, že pre menšie deti sú lepšie tenšie knižky. Časom sa dostaneme aj k hrubším. Ide len o vyspelosť čitateľa. Dokonca aj deti z predošlej triedy nakoniec zhodnotili, že čítanie je super a je dobre, že som ich k tomu priviedla, lebo inak by si nič neprečítali. Rodičia mi neskôr hovorili, že deti v čítaní pokračovali aj ďalej, stalo sa ich záľubou.

Takže deťom knihy nielen dávate čítať, ale potom sa s nimi o nich aj rozprávate?
Rozoberáme, čo sa v knihe dialo, prečo bola kniha napísaná, čo ňou chcel autor povedať.

Všimli ste si, že by trebárs dievčatá čítali viac ako chlapci?
Rozdiel je skôr v žánri, ktorý ich zaujíma. Chlapci siahnu skôr po encyklopédiách, ide im o fakty, dievčatá uprednostňujú dej.

Vy ste deti priviedli do knižnice?
Niektorí chodili už aj predtým, ale tento rok sme šli do knižnice spoločne a tí, čo nechodili, sa zapísali. Všetci si už z knižnice niečo odniesli. Niektorí tvrdia, že chodia do knižnice každý týždeň, iní prídu každý druhý či tretí týždeň. Dúfam, že chodí každý, ale nekontrolujem to.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Čítame s Osmijankom?
Do školy prišiel mail o celoslovenskej čitateľskej súťaži a keď to chytilo mňa, nadšenie sa akosi prenieslo aj na deti. Chcem od nich, aby vedeli porozprávať, o čom čítali. Učia sa tak formulovať svoje myšlienky vo vetách aj usporiadať vety za sebou chronologicky tak, aby celok dával zmysel. Začínajú už písať slohy. Takže deti si takto urobia trochu poriadok v hlave a vedia sa lepšie verbálne vyjadrovať. Neboja sa povedať, čo si myslia. Je super, učiť takéto deti.