Aj dva týždne po poslednej veternej smršti pach tatranských lesov rozpoznateľne zvýrazňuje odor živice polámaných stromov či vôňa čerstvo spíleného dreva. Opisuje sa ťažko. Ale veď príďte si privoňať. Dnes, v lete, na jeseň… Veď len v Žiarskej doline, ak chlapi budú pracovať šesť dní v týždni, majú dosť roboty až do novembra. Potom výrazná vôňa pominie a vráti sa do normálu. Celým Tatrám to bude trvať nepomerne dlhšie. A hlavne, nový „normálny“ stav bude úplne odlišný od rázu veľhôr, na ktorý boli navyknuté viaceré generácie.
Jasné to bolo už po veternej kalamite z roku 2004, ešte jasnejšie je to teraz. Hoci škody ani šok neboli také výrazné, ako pred desiatimi rokmi, príroda opäť zmenila charakter mnohých dolín prinajmenšom na niekoľko desaťročí. Pravdepodobne oveľa dlhšie ako výrazný pach sa nad Tatrami však bude vznášať pachuť nekonečných sporov lesníkov a ochranárov o spôsob, ako sa majú hory ďalej vyvíjať. Nateraz sa totiž zdá, že všeobecne akceptovaný recept na „liečbu“ hôr po kalamite nenašlo ani dekádu trvajúce experimentovanie oboch táborov.
Na východe nič nové
Rovnaký názov, iný priebeh. Aj v roku 2004, aj pred dvoma týždňami udrela na Tatry bóra. Teda prepadový, nárazový, ničivý vietor, ktorý tatranskí lesníci poznajú už desaťročia. Pred desiatimi rokmi však bola kalamita skoncentrovaná do necelých štyroch hodín, počas ktorých dul vietor silnejšie ako tohto roku. Naposledy prichádzal vo viacerých náporoch počas 48 hodín od 15. do 16. mája. Rozdielne bolo aj pole pôsobnosti. Všeobecne je postihovanou oblasťou tatranskej bóry skôr východnejšia časť Tatier – od Podbanského po Tatranskú Kotlinu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Východ dostal ranu znova, trpkú najmä v oblasti Vyšných Hágov, kde sa vietor riadne vyzúril aj pred desaťročím (do obce sa vtedy presekávali dva dni). Bóra však tentoraz otvorila aj nové, západné „bojisko“. Akoby na mape nám rukou ukazuje poškodené územia chatár zo Žiarskej chaty Miroslav Dzuroška. V skutočnosti však rukou kreslí po horizonte. Stojíme na parkovisku pri Liptovskom Mikuláši a chatár prstom mieri raz na Račkovú, potom na Jamnickú dolinu. Jediné v Západných Tatrách, ktoré bóra relatívne šetrila. Tú jeho kompletne zasekala.
„Boli sme vtedy hore na chate štyria. Počasie celý týždeň neveštilo nič dobré, od 1 300 metrov nad morom, teda od našej chaty vyššie snežilo. No a vo štvrtok sa k tomu pridal aj ten vietor,“ spomína. Potom sa usmeje, hovorí, že mal veriť zvieracej intuícii svojho psa. Zimnú srsť obyčajne spúšťa už začiatkom jari, tentoraz si ju z dobrého dôvodu nechával až do dňa kalamity. „Ešte okolo jednej popoludní sme chceli zísť domov, no len kúsok od chaty, priamo pred nami spadol strom. Tak sme tu ostali ešte štyri dni,“ prehodí bez náznaku drámy.
Sneh ich dokáže na chate uväzniť aj na dlhší čas, pripravení sú na týždne bez spojenia so svetom. Tentoraz to bolo iné, veď za zvuku jačania vetra sledovali, ako sa im dolina mení pred očami. Opäť. Katastrofa ju naposledy nepostihla pred desiatimi rokmi počas veternej smršte, ale pred piatimi, keď v nej spadla takzvaná storočná lavína. Tá zlikvidovala hornú časť doliny. „Vtedy hovorili, že máme od ďalšej podobnej katastrofy na sto rokov pokoj. A vidíte, už po piatich rokoch zničil dolný úsek zase vietor,“ povzdychol si Dzuroška.
Stromy väčšinou nezlomil prvý nápor vetra, ale až druhý či tretí. Lámali sa aj tri metre nad zemou. Chatu, našťastie, žiadny strom netrafil, akurát zo strechy odfúklo pár škridiel a do jednej z izieb natieklo. O to väčšiu katastrofu čaká chatár v ďalších mesiacoch. Myslí si, že kým ťažké stroje budú z doliny odpratávať asi 10-tisíc kubíkov kalamitného dreva a kým budú turistické chodníky zasekané popadanými stromami, turisti sa do Západných Tatier budú hrnúť menej a jeho i ďalších Podtatrancov bude čakať slabšia turistická sezóna.
Foto: Andrej Barát, Pravda
O možnosti neťažiť a ponechať drevo na svojom mieste však nechce ani počuť. Prišla by podľa neho epidémia lykožrútov, ktorá by napadla aj to, čo nepoložila víchrica. Uznáva však, že pri tvarovaní novej podoby Tatier nebude mať rozhodujúce slovo človek, ale príroda. „Možno teraz naozaj nebude sto rokov už nič, aj keď mne sa skôr zdá, že v rámci klimatickej zmeny sa takéto výkyvy budú naozaj opakovať častejšie,“ uzatvára. Je utorok 27. mája a Dzuroška nás vyprevádza so slovami, že cesta hore na jeho chatu je sprejazdnená už dva dni.
Sen ochranárov o pralese
Stará cesta je naozaj prejazdná až k chate. Akurát na jednom úseku sa ťažko vyhýbame traktoru, ktorý na vlečku naberá drevo zo začiatku novej cesty. Tú dokončili len vlani z európskych peňazí. Jeden strom padol priamo na veľkú tabuľu s vlajkou EÚ. „Od kalamity pracujem každý deň 12 hodín, najskôr na Podbanskom, teraz som prvý deň tu,“ oznamuje robotník. „Všade najskôr spriechodňujeme cesty, aby sme sem mohli s technikou. Potom sa budú robiť perá, to sú také menšie zvážnice, a po nich odpratávať drevo,“ opisuje postupnosť prác.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Tento postup sa však nebude aplikovať všade. V Západných a vo Vysokých Tatrách vietor vyčíňal aj v lesoch s najvyšším stupňom ochrany. Jedine v nich sa uplatňuje iná filozofia obnovy lesa, než akú presadzujú lesníci. Najznámejšou takou lokalitou je Tichá a Kôprová dolina, naša ďalšia zastávka. Erik Baláž, filmár a ochranár prírody, nakrútil film Strážca divočiny práve o týchto dolinách a zasadzoval sa aj o to, aby sa v nich kalamitné drevo neťažilo naozaj, nielen na papieri. Po desiatich rokoch týmito dolinami argumentujú oba tábory.
Lesníci tvrdia, že sú dôkazom zlyhania prístupu ochranárov, keďže v nich prepukla epidémia s lykožrútom, ktorá sa vraj šíri aj do ďalších oblastí s nižším stupňom ochrany. Ochranári tvrdia, že Kôprová a Tichá sú znakom ich víťazstva. Pozrieť si obe doliny za hotelom Permon a presvedčiť sa na vlastné oči je v týchto dňoch nemožné. Ešte tento utorok ležal spadnutý strom aj priamo na štrkovej ceste vedľa hotela, ďalej chodili len dobrodruhovia. Baláž však tvrdí, že lykožrútov bolo viac v miestach, kde prebiehala ťažba, ako v „jeho“ dolinách.
„Lykožrút, rovnako ako dopad silného vetra, je opäť len indikátorom stavu lesa. Ak je les zrelý na lykožrúta, nič ho nezastaví,“ mieni ochranár, podľa ktorého sa v Tichej a Kôprovej doline lykožrútová kalamita spontánne utlmila už v rokoch 2009 a 2010. „Uvoľnené plochy sú teraz plné prirodzeného zmladenia a vzniká na nich nový, rozmanitejší a stabilnejší les. Lesníckou alternatívou by boli obrovské holé plochy,“ dodáva Baláž, ktorý by rád ponechal budúcnosť Tatier takzvanému prirodzenému výberu.
„Ten vytvára také spoločenstvá, ktoré sú v daných podmienkach najstabilnejšie. To znamená, že ak sa tu budú opakovať hurikány každý druhý rok, budú tu napríklad jarabinové pralesy. Ak príde naozaj silný vietor len raz za tristo rokov, môže tu byť úplne iný les tvorený dlhovekejšími drevinami,“ mieni. Nemyslí si, že by kalamity, ktoré postihli Tatry, boli dôsledkom extrémneho počasia, ale sú skôr obrazom zlého stavu lesov. Jednoveké, prevažne smrekové porasty, sa totiž stávajú vo veku 60 – 80 rokov veľmi náchylné na vetrové polomy.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Je teda riešením nechať prírodu robiť si svoju prácu? „Na kalamitných plochách napríklad príroda „vysádza“ spomínané jarabiny. Tie sú také pružné, že ich vietor môže zohnúť k zemi a potom sa postavia späť. Viac jarabín, vŕb, jelší a briez by tatranským lesom neuškodilo. V ich tieni by sa mali postupne, niekoľko desaťročí, prirodzene zmladzovať jedle, smreky, javory, buky a ďalšie druhy. Nemali by sme sa tváriť, že sme múdrejší ako príroda a len my vieme vypestovať ideálny les,“ uzatvára ochranár.
Lykožrúta skloňuje každý. Inak
Lesnícka stratégia odvozu dreva však tiež nevznikla v 20. či nebodaj v 21. storočí, ale má bohatú históriu. Ako píše Jaroslav Jankovič v publikácii Národného lesníckeho centra: „Už v druhej polovici 16. storočia došli ľudia k poznaniu, že v záujme zdarného rastu nového lesa na kalamitnej holine je potrebné prednostne a čo najrýchlejšie spracovať kalamitné drevo, aby sa nezdržovala obnova porastov.“ Pravda je aj to, že už v polovici 19. storočia sa lesníkom odporúčalo vysádzať proti bóre „odolnejšie buky a bresty“.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Rôznorodejší les, ako len smrekový, ktorý Tatrám dominoval posledné desaťročia, presadzujú lesníci už od kalamity z roku 2004. Na rozdiel od ochranárov však preferujú výsadbu človekom a odpratávanie dreva. „Kolegovia z ochrany si myslia, že v tejto oblasti raz dosiahnu pralesovité formy lesa, no takéto extrémne vetry im to vždy budú rozbíjať,“ mieni námestník riaditeľa Štátnych lesov TANAP-u Pavol Fabian. „Napokon, aj podľa moderných bioklimatológov budú takéto extrémy počasia čoraz častejšie,“ dodáva.
Pri vysádzaní nového lesa treba podľa neho dbať na to, aby tam boli zachované tri štádiá – dospelé stromy, stredná vrstva (asi 15– až 20-ročných stromov) a potom mladé dreviny. „Skrátka, aby po ťažbe vždy niečo nastúpilo,“ vysvetľuje. Stratégiu pestrejších lesov volili aj pri výsadbe nových stromov po kalamite z roku 2004, ale posledná víchrica postihla aj 90 hektárov týchto mladých lesov. „Mali vydržať viac, no predtým hojne pršalo, takže účinok vetra, ktorý potom prišiel, bol o to výraznejší,“ vysvetľuje Fabian.
V rozhovore príde reč aj na Tichú a Kôprovú. Lesník si povzdychne, že ochranári kedysi tvrdili, že v dolinách je príliš chladno pre lykožrúta, no napokon tam bola veľká epidémia. Lykožrúta skloňoval po najnovšej kalamite vlastne každý. Aj preto sme oslovili experta na podkôrny hmyz zo Slovenskej akadémie vied Rastislava Jakuša. Hneď na úvod povedal, že s premnožením lykožrúta sa znova počíta. „Rozsah poškodenia však môžeme výrazne znížiť rýchlym spracovaním vývratov a zlomov na plochách mimo jadra národného parku,“ dodal.
Jakuš nie je proti stratégii nezasahovania, ale hovorí nám, že sa musí nájsť rovnováha. „Na jednej strane vývoj v Tichej a Kôprovej doline verejnosti ukázal, že les v našich podmienkach dokáže fungovať a obnovovať sa aj bez toho, aby sa v ňom ťažilo. Na druhej strane však v tejto lokalite došlo k výraznému premnoženiu lykožrútov a šíreniu poškodenia do lesov v nižšom stupni ochrany prírody, hlavne smerom do Západných Tatier.“ Negatívne vníma tiež vylúčenie používania feromónových lapačov z oblastí s najvyššou ochranou.
Práve lapače mohli podľa neho prispieť k menšiemu rozsahu škôd v nárazníkovej zóne medzi zónou s najvyšším stupňom ochrany a lesnícky obhospodarovanou časťou Tatier. Na základe skúseností po kalamite z roku 2004 má lesníkom za zlé aj pomerne veľký rozsah ťažby biomasy, teda vrcholcov a konárov. „Nižšie polohy Vysokých Tatier sú postihnuté novodobým odumieraním smrečín. Nadmerná ťažba biomasy bude mať negatívny vplyv na zdravotný stav budúceho lesa,“ uzatvára odborník.
Zmena je i návratom
Lykožrút však nebude jediným negatívnym dôsledkom katastrofy. S lesmi odišla aj prirodzená bariéra pre budovy, ktoré môžu byť ďalšou bórou ohrozené oveľa viac ako doteraz. Podhorské oblasti nárazové dažde desia už niekoľko rokov, z odlesnených Tatier ich bude veľká voda ohrozovať ešte viac. Napriek všetkému však kalamity nie sú pre Tatry novinkou, ako by sa súčasníkom mohlo zdať. Najstaršou písomne doloženou veternou kalamitou v Tatrách je tá z roku 1898, k našim veľhorám však určite patrili aj dávno predtým.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Tatry menili ráz aj v rokoch 1915, 1925, 1943, 1966 či 1981. Hrýzli ich vtedy podobné problémy a napríklad aj – lykožrút. Ako píše Jankovič vo svojej publikácii, dôsledky víchric zo 40. rokov minulého storočia a následnej podkôrnikovej kalamity doznievali do roku 1963! Ľuďom akoby koruna tvorstva, ktorú nosia na hlave, občas tlačila na mozog tak silno, až zabudnú, že nie všetka príroda má ich životný rytmus. Že napríklad les potrebuje oveľa viac trpezlivosti a času, ale napríklad aj to, že sa časom tiež mení, že charakter lesa nie je nejaká konštanta.
Premenu Tatier v čase pekne dokumentuje ďalšia postihnutá oblasť v Západných Tatrách – turisticky veľmi atraktívna Prosiecka dolina. Súčasníci si ju nevedia predstaviť bez hustého porastu, takže pri jej ďalšej návšteve (momentálne je stále uzatvorená, aj keď dobrodruhovia ju už prešli – v štyrikrát dlhšom čase ako obyčajne) budú prekvapení. Ján Chlebík z občianskeho združenia Oblazy (ktoré len vlani obnovilo tunajší náučný chodník) však pripomína, že presne tak vyzerala dolina ešte pred päťdesiatimi rokmi. Zmena je niekedy len návratom.
Prosiecka a Kvačianska dolina tvoria populárny turistický okruh, ktorý v Prosieckej časti získal po kalamite nové, nevídané výhľady. Ľudia z okolia však hovoria skôr o zničených prístupových cestách, ktoré boli dôležité pre zásobovanie, ale napríklad kľúčové mohli byť aj v prípade lesného požiaru. Podľa slov vedúceho rekonštrukcie tamojších vzácnych mlynov Martina Petráša už predtým sa po týchto trasách dalo dostať len s terénnym autom, a to veľmi riskantne, teraz si cesta bude vyžadovať opravu, ktorá sa nedá spraviť svojpomocne.
Mlyn silný vietor a padajúce stromy nezasiahli. „Poškodil však jednu z hatí a na lúku nám voda priniesla enormné množstvo štrku, ktorý teraz budeme musieť namáhavo ručne odpratávať. Takisto kalamita znížila hladinu potoka, takže koleso mlyna nedočiahne na vodu,“ uzavrel Petráš. Poničené prístupové cesty sa však netýkajú len Prosieckej a Kvačianskej doliny. Zasekaných je väčšina turistických chodníkov. A hoci Štátne lesy prisľúbili, že do 15. júna, keď sa oficiálne začína turistická sezóna, sprístupnia takmer všetky z nich, niektoré zostanú neprístupné dlhšie.
Ešte horšia situácia ako vo Vysokých bude zrejme v Západných Tatrách, kde je väčšina lesov vo vlastníctve súkromných vlastníkov urbárnikov, ktorí môžu byť v spriechodňovaní chodníkov pomalší ako Štátne lesy. Ministerstvo životného prostredia síce cez hovorcu Maroša Stana odkázalo, že prisľúbili pomoc pre celý TANAP, takže aj pre turistické cesty mimo vlastníctva Štátnych lesov, takisto priznalo, že do 15. júna všetky chodníky otvoriť nestihnú. Turisti by sa teda mali pripraviť na rôzne obmedzenia.
Podobne ako v roku 2004
Napokon, niet sa čo čudovať. Posledná kalamita síce nemala na verejnosť taký šokujúci vplyv, ako tá spred necelých desiatich rokov, treba si však uvedomiť, že v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách a na území Chočských vrchov (ktoré tiež spadajú do správy TANAP-u) spadlo viac ako 425-tisíc kubíkov dreva. Je to síce len asi pätina oproti roku 2004 (asi 2 milióny kubíkov), ale viac ako počas dvoch najväčších veterných kalamít 20. storočia – v rokoch 1915 (287-tisíc kubíkov) a 1981 (295-tisíc kubíkov).
Na druhej strane, slová o tom, že si vietor vzal všetko, čo nestihol v roku 2004, nie sú úplne na mieste. Potvrdil nám to aj jaskyniar Igor Pap, objaviteľ jaskyne Mesačný tieň. Kým v roku 2004 strávil kalamitu práve v jaskyni a po tom, čo z nej vyšiel, myslel si, že svet je po atómovej vojne, tentoraz si na spustošenú krajinu doprial pohľad z nadhľadu motorového padáka. „Bol to síce podobný pohľad ako v roku 2004, no rozhodne nepadlo všetko, ako tvrdia niektorí,“ prezradil Pap, ktorý je tiež zástancom odvozu kalamitného dreva.
Bez ohľadu na spor lesníkov a ochranárov sa podľa ministerstva životného prostredia budú následky kalamity odstraňovať podobným spôsobom ako po smršti z roku 2004. „Škody sa totiž odstraňujú v súlade s príslušnou legislatívou a tá sa od roku 2004 zásadným spôsobom nezmenila,“ dodal Stano. Vývoj v Tatrách počas ďalších desaťročí však neukáže len to, či pod vplyvom zmeny klímy budú naozaj výkyvy počasia častejšie, ale aj to, ktorá časť lesa sa po „resetovaní“ vetrom vyvíja zdravšie, odolnejšie.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Les rastie stovky rokov, takže posledné kalamity možno prirovnať k tomu, ako keď sa dlhovlasé dievča ostrihá nakrátko. Jeden frajer ju kvôli tomu nechá, ďalšiemu sa zapáči. Kamarátky sa pohádajú, či sa má nechať aj prefarbiť, ďalej meniť frizúru, alebo si ich nechať znova prirodzene dorásť. Pokiaľ sa v ošiali zmien nenechá oskalpovať (v prípade Tatier novou výstavbou), je všetko v poriadku. Dievča i príroda si určite nejako poradia a po istom čase (u dievčaťa pár mesiacov, pri lese niekoľko desaťročí) ich okolie prijme v novej podobe.