Keď človek siaha na Dunaj, siaha si na život

Dunaj a človek. Je to unikátny príklad krehkej a pestrej symbiózy, ktorá si v posledných desaťročiach prešla peklom. Život človeka je kriticky závislý od rieky. Dunaj totiž zabezpečuje pitnú vodu pre milióny Stredoeurópanov žijúcich v trojuholníku Viedeň - Bratislava - Budapešť. Nuž a rozmanité a úchvatné stvorenia v Dunaji sú zas bytostne závislé od človeka. Od toho, či nájde odvahu vrátiť sa k tradičnému spôsobu života.

, 25.06.2014 06:00
Dunaj, Dunajské luhy, voda, Viedeň, Bratislava,... Foto: ,
Národný park Donau-Auen.
debata

Začneme však na netradičnom mieste, na samom konci Viedne v časti Albern. Riečne brehy tu lemujú štvorcové rybárske siete, ktoré pripomínajú časy hojného rybolovu. Dnes ide len o hoby, ale miestni rybári si zachovali jeden zaujímavý zvyk, na ktorý upozorňuje ranger rakúskeho národného parku Donau-Auen Martin Weixlbraun. „Títo rybári po každej väčšej povodni dobrovoľne vyčistia od nánosov bahna posvätné miesto – Cintorín bezmenných,“ naznačuje.

Svetlo prenikajúce cez vetvy stromov k železným krížom vykresľuje zvláštnu atmosféru, ktorej podľahli aj tvorcovia romantického filmu Pred úsvitom. Cintorín leží neďaleko miesta, kde Dunaj kedysi pravidelne vyplavoval nešťastníkov. Deti, ktoré strhla krútňava. Samovrahov, ktorí skočili z niektorého viedenského mosta, takmer všetko sú to ľudia bez mena. Práve toto miesto nás má podľa Weixlbrauna prinútiť definitívnym spôsobom zamyslieť sa nad spätosťou rieky a človeka.

Smrtiace vlny

Je bizarné začínať príbeh o rozmanitosti dunajského života smrťou? Nie. V národnom parku Donau-Auen ukazujú návštevníkom uhynuté tvory, aby na ich rozklade ilustrovali, že nejde o koniec, ale o nový začiatok pre ďalšie organizmy. Je to perpetuum mobile, na ktorého prehliadku naskakujeme tesne pod viedenskými prístavmi v gumovom člne s pádlom v ruke.

Obrovský remorkér sa ženie proti prúdu so závojom vysokých vĺn. Kormidelníčka a rangerka Gabi Hrauda velí stočiť gumový čln kolmo na vlny, aby nás neprevrhli. V tej chvíli nám nad hlavami preletí drobný vták s čiernym golierom, vzácny kulík riečny. Hoci on je vo vzduchu, rozvlnený Dunaj je práve preň väčším rizikom.

Tento druh kladie škvrnité vajíčka priamo do štrku na brehoch rieky. Sú perfektne zamaskované, na nerozoznanie od obyčajných kameňov. Samica sedí na vajciach, aby ich udržiavala v správnej teplote. Aby nezachladli alebo sa na rozhorúčenom podklade neprehriali. Často ju však vyrušujú zvedaví návštevníci, ale aj lode. "Vysoké vlny rodičov vyháňajú preč a mnohé znášky sú potom neúspešné. Aj keď sa mláďatám podarí vyliahnuť a naháňajú sa po brehu za rodičmi, vysoké vlny ich opäť môžu odplaviť a sú preč,” upozorňuje rangerka.

Na vysoké vlny však nedopláca len kulík, ale aj larvy rýb a iných živočíchov, ktoré žijú v plytkých okrajoch. Štrkové brehy navyše miznú, pretože zregulovaný Dunaj sa na viacerých úsekoch obložil veľkými kameňmi. Podľa rangerky, ktorá vyrastala pri vode, je nereálne presvedčiť krajiny a spoločnosti, aby obmedzili plavbu, ale nahlas sa zamyslí nad tým, že nie rieka by sa mala prispôsobovať lodiam, ale lode rieke…

Kulík riečny už dávno kdesi zmizol, keď zrazu hladinu s hukotom prekryje omnoho väčší tieň. Boeing a vzápätí Airbus, ktoré vzlietajú z neďalekého Schwechatu. Letisko spolu s vytrvalým ruchom z diaľnice A4 sa spoločne s národným parkom Donau-Auen ocitli v akomsi vedeckom vzduchoprázdne. „Neexistujú žiadne štúdie o tom, aký dosah môže mať hluk na živočíšne druhy. Tieto štúdie ani nikto nechce zaplatiť, pretože ľudia sú spokojní s tým, že lietadlá nelietajú nad obývanými oblasťami. Nikomu neprekáža, že križujú národný park,“ podotkla ochranárka.

Zmizla ryba veľká ako auto

Zapáchajúca tekutina vyteká z odpadovej rúry priamo do rieky a na hladine sa tvorí mastná škvrna, ktorá pomaly hubí všetko živé. Taká je možno bežná predstava človeka, keď sa spomenie znečistenie a vplyv človeka na rieku. Pre niektorých je preto prekvapením, keď sa pri prehliadke vzácnych dunajských biotopov nič podobné nespomína. V médiách sa neraz objaví správa o ropnej škvrne pri Bratislave alebo Gabčíkove a podobné ekologické havárie naozaj neradno podceňovať, ale Dunaj naozaj nie je až „taká špinavá“ rieka. Aspoň nie z hľadiska chemického znečistenia. „Čistota vody v Dunaji sa pohybuje medzi 2. a 3. stupňom. Problém však majú v Rumunsku, kvôli častému využívaniu umelých hnojív,“ vysvetľujú rakúski ochranári. Jednotka znamená najčistejšiu rieku, päťka najviac znečistenú.

Národný park Donau-Auen.
Pavol Surovec (vľavo) a Tomáš Kušík z BROZ-u na...
+21Dunajské luhy sú útočiskom pre bežné aj vzácne...

Oveľa väčšie riziko sa tak skrýva vo veciach, ktoré sa dajú ľahko prehliadnuť alebo ich človek odmieta uznať. Sú to spomínané vlny od lodí, možno nadmerný hluk, no predovšetkým sú to umelé zásahy do koryta – vodné diela, priehrady, elektrárne. Rakúsko sa na jednej strane hrdí ekologickým povedomím a vysokým počtom vodných elektrární, ale ich vplyv na ekosystém je rozsiahly. Vidno to na výsledkoch monitoringu rybárika riečneho. Kým v Rakúsku je jeho výskyt minimálny, na úseku riek, kde je málo vodných elektrární, je ho podstatne viac.

Historický zlom pre biodiverzitu znamenala aj dvojica hydroelektrární Železné vráta I a II, ktoré sa v rokoch 1972 a 1984 postavili v úžine medzi Srbskom a Rumunskom, v miestach, kadiaľ kedysi dávno prechádzala hranica Limes Romanus. Tieto priehrady už viac do horných tokov Dunaja nepustia vyzu veľkú – rybu, ktorá svojimi rozmermi patrí skôr do ríše fantázie ako do Dunaja. Z Čierneho mora sa chodí vytierať do rieky a môže dorásť až do dĺžky 8 metrov. Najväčší úlovok vážil vyše 1,5 tony, čo je skoro ako osobné auto. Ale k vyze sa vrátime neskôr… Dnes sa plavia osobné autá po Dunaji po tisícoch. Na veľkých člnoch sa vezú Volkswageny z Bratislavy a tiež vozidlá značky Suzuki z maďarského Ostrihomu. „Je to oveľa výhodnejšie a lacnejšie, ako vypustiť na cesty stovky kamiónov zo závodov,“ vysvetľuje rangerka Hrauda.

Blahodarné povodne

Pristávame na typickom štrkovom brehu pri jednom z ústí do bočných dunajských ramien v rakúskom národnom parku. Na prvý pohľad je to taká pustá kamienková púšť. No rangeri nás vyvádzajú z omylu. Tento zdanlivo nehostinný kus zeme je útočiskom napríklad pre topoľ čierny. Má tu tri veci, ktoré potrebuje k životu. Okrem slnka a dostatku vody je to aj množstvo živín, ktoré sem pravidelne naplaví rieka. Je to ohrozený druh, ktorý je z lužných lesov vytláčaný inváznymi rastlinami, napríklad javorovcom jaseňolistým alebo pajaseňom žliazkatým.

Topoľ čierny dorastá do majestátnych rozmerov. "Na jeho oblapenie treba troch a viac dospelých chlapov. V Rakúsku rastie už len 600 takýchto stromov. Vymizol aj kvôli poľnohospodárom, ktorí v posledných desaťročiach likvidovali takéto miesta. Stal sa natoľko vzácnym a ohrozeným druhom, že je ťažké nájsť ho dokonca aj tu, v národnom parku,” opisuje Weixlbraun. Miznutie štrkových lavíc z dunajských brehov znamená, že topoľ nemá kde zmladzovať. Problémom je tiež to, že človek uprednostňuje z hospodárskeho hľadiska nepôvodný kanadský topoľ.

Žiada sa už len dodať, že košatá koruna tohto vzácneho stromu je ideálnym domovom vládcu dunajskej oblohy – orliaka morského. Európska populácia tohto dravca začala rapídne klesať v 60. a 70. rokoch pre chemizáciu životného prostredia, ale aj preto, že ho človek cielene prenasledoval. Chytal do klepcov, vyberal hniezda, strieľal… Vďaka ochranárskym opatreniam sa orliak pomaly vracia. Zazrieť ho je zážitok. Dosahuje rozpätie krídel až 240 centimetrov.

Oblasť rakúskeho národného parku Donau-Auen je jedno z mála území v Európe, kde človek Dunaju dovolil, aby sa prirodzene vylieval v čase povodní. Rangeri dobre vedia, že povodne má asi každý, aj ten čo ich nezažil, v pamäti vštepené ako obrázky skazy a ľudského nešťastia. V dunajských biotopoch však plnia životodarnú funkciu. „Len pri vysokých povodniach sa vytvárajú strmé brehy. Do vody sa odvaľujú celé kusy zeme a vzniká tak kolmý breh, kde si stavia hniezdo rybárik riečny,“ ukazuje Hrauda. Podobne aj brehuľa hnedá. Význam majú aj kmene stromov, ktoré priniesla povodeň. Sú úkrytom pre ryby a zároveň stanovišťom, z ktorého lovia vodné vtáky.

Zo strmých brehov naťahuje svoje údy k vode aj niekto veľmi starý. Starší ako ľudstvo. Divý vinič. „Na celom svete dnes poznáme asi 16-tisíc druhov vína a všetky pochádzajú z jednej rastliny. A to je práve táto. Toto je počiatok. Kedysi sa vyskytovali ešte aj na severozápad od Viedne, no dnes ich možno nájsť už len tu. V národnom parku, kde je asi 200 rastlín. Snažíme sa ich pestovať, aby sme stabilizovali populáciu. Divý vinič možno nájsť ešte v záplavovom území rieky Morava. Asi 40 rastlín sa vyskytuje ešte v jednej lokalite v Nemecku na rieke Rýn,“ vymenúva Weixlbraun. Podľa jednej teórie má práve rizling rýnsky pôvod v divom viniči. Kým rizling je charakteristický plnou chuťou so sviežou kyselinkou, bobule z divého viniča sú vraj veľmi kyslé.

Opojení nečakanou krásou dunajských brehov pádlujeme ďalej a každý v člne letmým úsmevom zareaguje na dvojicu nudistov na brehu. „Nudizmus vždy patril a bude patriť k Dunaju. Kto sa chce okúpať v Dunaji, musí si dať plavky dole,“ komentuje s úsmevom rangerka.

Odseknuté ramená

Nekonečné more sa rozlieva pod Bratislavou a na horizonte čnie Kamzík. Každý, kto po prvýkrát vidí vodnú zdrž Hrušov, zostáva ohromený. Od tohto miesta sa rieka umelo delí na dva prúdy – ten „silnejší“ sa uberá do umelého koryta Vodného diela Gabčíkovo a zvyšok prúdi do starého koryta Dunaja po slovensko-maďarskej hranici.

Kým pod Viedňou sa Dunaj takmer svojvoľne rozlieva, pod Bratislavou ho človek krotí a usmerňuje. Výsledkom úprav koryta Dunaja v poslednom polstoročí je fakt, že začali vysychať jeho bočné ramená. Zaniesli sa naplaveninami, voda tam prestala tiecť, odišli ryby, vodné vtáky stratili loviská. Prestalo sa dariť vŕbam, hmyzu, všetok ten vzácny život v lužných lesoch sa začal scvrkávať a chradnúť, ako keď sa ryba mece v zmenšujúcej sa kaluži…

To všetko sa na slovenskej strane našťastie v posledných troch rokoch mení. Ochranári sa pustili spolu s vodohospodármi do rozsiahlych opatrení, vďaka ktorým opäť privádzajú vodu do bočných ramien a s ňou sa sem vracia aj život. V máji tohto roku sprietočnili Veľkolélske rameno, ktoré kedysi obtekalo jeden z najväčších ostrovov v záplavovom území Dunaja. "Toto je výnimočná situácia, keď radi vidíme ťažké mechanizmy v chránenej oblasti, pretože bez nich sa tieto lokality nedajú obnoviť. Musíme vstupy do ramien nanovo prehĺbiť,” vysvetľuje predseda Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia Tomáš Kušík.

Od júla minulého roka tak vďaka zlepšenému vodnému režimu dýchajú Dunajské Kriviny. Je to neveľké chránené územie pri obci Dobrohošť, kde ako-tak prežili hlavové vŕby s pokrútenými kmeňmi (azda preto názov Kriviny…), ktoré s doširoka roztvorenými bútľavinami načúvajú okoliu. Les tu krásne šumí…

Človek sa sem chodil vyplakať. A človek si sem po stáročia chodil splniť svoju časť symbiotickej dohody s Dunajom. Orezával vŕbu a stromu predlžoval život. „Ak by ju človek neorezával, vyrástli by nové konáre, pod ktorých váhou by sa strom rozlomil a zahynul. Je to situácia, z ktorej majú prospech všetky strany. Človek získal palivové drevo, ale tiež prúty na vypletanie plotov či umeleckých predmetov. Strom zároveň udržiaval pri živote a v jeho dutinách vytváral vhodné podmienky na život iných organizmov,“ naznačuje Pavol Surovec, manažér európskeho projektu DANUBEPARKS STEP 2.0, ktorý združuje chránené územia pozdĺž Dunaja.

Podľa niektorých zdrojov sú na vŕbu hlavovú nadviazané až stovky druhov organizmov. Či už sú to chrobáky vrátane pižmovca hnedého, prioritne chráneného druhu v Európe, ktorý sa podobá na skarabea, chrobáka egyptských faraónov. Alebo ide o užovky, žltochvosty, červienky, kuny. Alebo je to sírovec – jedlá huba, ktorá sa dá vyprážať ako rezeň. Len pozor, nesmie sa zbierať, keď už začína byť sfarbená viac do oranžova, potom už nechutí dobre…

Prostá je odpoveď na otázku, prečo má takmer každá vŕba hlavu v takmer dvojmetrovej výške. Zrezávala sa tak preto, aby na ňu nedočiahol pasúci sa dobytok. Nuž a práve obnovenie tradičného pasenia kráv a koní je ďalším spôsobom, akým ochranári už vyše 6 rokov obnovujú biotopy v okolí Dunaja.

Dudududunaj

Na Veľkolélskom ostrove sa páslo vari od nepamäti a potom sa zhruba v polovici 90. rokov prestalo. Ľudia stratili záujem o tradičné hospodárenie a mnohí, čo to vedeli, pomreli. Stačila jedna dekáda, aby sa pravidelne spásané lúky premenili na džungľu plnú bodliakov a kríkov. Vytrácala sa vzácna bleduľa letná či plamienok celistvolistý. Nebyť nedávneho obnovenia pastvín, vytratili by sa možno úplne.

Kravský trus láka hmyz a ten zas prilákal dudka chochlatého, ktorý už dávno nie je hojným zástupcom lužných lesov, ako sa to ešte uvádza v podaktorých príručkách. Veď v posledných rokoch napočítali medzi Bratislavou a Komárnom už len jeden či dva hniezdiace páry! A tento rok ich pri Veľkom Leli zazreli niekoľko. Spev dudka je tlmený, ale prekvapujúco ho počuť do veľkej diaľky. Je to troj- až päťslabičné dududu…

Lúkam tu kraľujú starí žreci. Majestátne duby. „Miestni hovoria, že majú 300 rokov. Ale odborníci zistili, že 300 rokov má len nadzemná časť. Tá podzemná môže byť oveľa staršia, môžu mať 600 či dokonca 800 rokov. Určite patria k najstarším dubom na Dunaji,“ prezrádza Tomáš Kušík. Na kôre sú presnou linkou vyznačené povodne. Vštepili sa do dreva a človek stojaci pri statnom strome si s úžasom uvedomuje, že pri poslednej povodni by mal hladinu prinajmenej ešte 2 metre nad hlavou.

Aj tu platí, že záplavy sú žiaduce. Prinesú živiny. Ramenný systém Dunaja vytvára útočisko pre ryby, ktoré sa do týchto miest s pokojnejšie tečúcou vodou chodia neresiť. Kolónie vodného vtáctva dávali našim predkom jasný signál, že sa tu skrýva hotový rybársky poklad. Ešte aj dnes starí rybári spomínajú, ako pri Veľkom Leli dakto chytil 84-kilogramového sum­ca.

Zlatá rieka. A to doslova, pretože sa tu kedysi ryžovalo zlato. Takto získala názov aj neďaleká obec Zlatná na Ostrove, ktorej časť sa volá Veľký Lel. Dnes tu zlatokopov robia škriatkovia. Presnejšie deti, ktoré si sem prišli užívať letné prázdniny s netradičným programom. Tých pár skutočných zlatokopov, ktorí bohatstvo dunajských ramien kedysi dolovali vo veľkých tanieroch, možno nájsť už len na opačnom brehu. V Maďarsku v obciach susediacich s chránenou krajinnou oblasťou Szigetköz. Je to sústava ramien a ostrovov v pôvodnom koryte Dunaja v rámci národného parku Fertő-Hanság. V malom množstve sa kúsky zlata premieľajú v rieke dodnes.

Schody pre ryby

Do sčervenaných kameňov vráža spenená riava. Jej hukot je ozvenou zásahu ochranárov v chránenej oblasti Szigetköz. Museli tu nevyhnutne postaviť malú priehradu, aby zdvihli hladinu v hynúcom lužnom lese na maďarskej strane Dunaja aspoň o 4 metre. "Po dokončení Vodného diela Gabčíkovo začalo do starého koryta Dunaja prúdiť zrazu len 20 percent pôvodného objemu vody. Lužný les začal vysychať. Desiatky druhov úplne vymizli,” hovorí smutne Attila Fersch z Fertő-Hanság Nemzeti Park a na mape ukazuje, ako mnohé zo zákutí dunajských ramien pri obci Lipót už dávno neexistujú.

Výstavba malej priehrady pomohla a na niektorých miestach sa ako fénix vstávajúci z popola obnovuje pôvodný ekosystém. No je to zrazu čosi iné. „Predtým tu boli močiare zásobované najmä podzemnou vodou, kde bolo menej kyslíka. Teraz ich zásobuje prúdiaca voda, je tu viac kyslíka, ale znamená to iné podmienky na život vzácnych druhov,“ načrtáva Fersch. Podarilo sa tak síce zachovať jednu z posledných hniezdnych kolónií volavky purpurovej a volavky bielej, v trstinách sa mihne bučiačik močiarny, no už sa sem viac nemôže vrátiť veľmi vzácny druh ryby – blatniak tmavý. A tiež hmyz, napríklad vážka jasnoškvrnná.

Na spomínanej priehrade je však zaujímavá ešte jedna vec – akési schody pre ryby, ktoré naozaj slúžia na to, aby mohli ryby prekonať štvormetrový rozdiel medzi hlavným riečnym korytom a bočným ramenom a ísť sa neresiť do vôd v lužnom lese. V októbri 2011 na „schodoch“ napočítali 347 rýb z 22 rôznych druhov.

Natíska sa otázka, či by niečo podobné nepomohlo prepraviť cez Železné vráta v Srbsku a Rumunsku vyzu veľkú, najväčší druh jesetera späť do strednej Európy. Práve v bočných ramenách sa tento obor zvykol vytierať. Rybári z tejto lokality mali čestné miesto na rybích trhoch vo Viedni. Obrovskou vyzou si dunajskí rybári uctili Máriu Teréziu počas korunovácie.

Naozaj sa objavili šialené nápady urobiť rybie megaschody či dokonca „výťah“, ale to by bol megalomanský projekt. "A predpokladám, že krajiny majú iné priority, ako stavať takéto obrovské schody pre ryby,” poznamenáva s iróniou v hlase Magdalena Wagner z projektového tímu DANUBEPARKS STEP 2.0. Podľa nej budú mať Rumuni a tiež Srbi navyše iný problém. Železné vráta sa zanášajú bahnom. Sú to obrovské masy a aj v tomto prípade je nepredstaviteľné, žeby krajiny našli prostriedky na vyčistenie…

Z vyzy tak zostávajú v strednej Európe už len modely vystavené v múzeách. A ešte sú možno v spomienkach starých lovcov. „V roku 1954 tu bola ulovená posledná vyza,“ uzatvára Csaba Szabó, správca chránenej oblasti Szigetköz.

Príroda nepozná hranice

Ako sneh poletujú chuchvalce z topoľov a po hladine jedného z ramien Szigetközu sa ladne nesie plavidlo, čo pripomína kompu. Kedysi sa s ním zvyklo zvážať drevo z dunajských ostrovov, dnes vozí turistov. Už čoskoro by ho však mal vystriedať ešte ekologickejší dopravný prostriedok – solárny čln. Vďaka nemu budú môcť obdivovať ohlušujúci ostrov kormoránov, kde čierne vtáky dávajú jasne najavo, kto tu býva. Okrem iného aj tým, že stromy, do ktorých sa nasťahovali, postupne stratia všetky listy.

Svoje miesto tu má aj orliak morský a práve na jeho príklade Magdalena Wagner vysvetľuje, prečo by sa mala ešte viac zintenzívniť cezhraničná spolupráca pri ochranárskych projektoch. Teritórium orliaka morského je rozľahlé, nerozlišuje hranice. Nerieši, či hniezdi v Rakúsku, loví na Slovensku a zimuje v Maďarsku. „Preto ak chceme úspešne chrániť vzácne druhy na Dunaji, musíme spolupracovať a koordinovať projekty,“ objasňuje význam projektu DANUBEPARKS STEP 2.0. Dunaj bol komunikačnou spojnicou celé tisícročia, spája krajiny, kultúry a celé jeho povodie poskytuje priestor pre život 81 miliónov ľudí, ktorí si možno ani neuvedomujú, že sú súčasťou jedného makroregiónu.

Pod Vyšehradom sa Dunaj krúti a pri pohľade z vtáčej perspektívy vyzerá tento oblúk ako čaša, do ktorej sa práve nalieva víno. A vskutku sa nalievalo. Na blízkom ostrove Szentedrei boli oddávna rozsiahle vinice a ako prízvukujú miestni ochranári, niekdajší vinári sa k tomuto dunajskému ostrovu správali šetrne. Krajina si vďaka človeku podobne ako pri spomínanom Veľkom Leli na Slovensku dlho udržiavala svoj typický ráz.

Pred 40 rokmi sa však vo viniciach rozšírila choroba, ktorá všetko zdecimovala. Vinársku tradíciu pripomína už len zopár rastlín viniča osamelo stojacich na svahoch. Oveľa rozšírenejšou bola v tejto lokalite kedysi aj alkana farbiarska. Maličká, ľahko prehliadnuteľná rastlina s modrými kvetmi a červenými koreňmi, ktoré sa kedysi využívali pri farbení vlny, ale aj v kozmetike či potravinárstve. Oko botanika poteší ešte jeden vzácny zjav, a to iris sibírsky, s krásnym veľkým fialovým kvetom, ktorý môže niekomu pripomínať orchideu. Je jedovatý a rastie už len na pár lokalitách pozdĺž Dunaja a hojnejšie práve tu, na pravidelne zaplavovaných lúkach za obcou Kisoroszi.

Skutočná vzácnosť ostrova je však skrytá hlboko pod koreňmi všetkého rastlinstva. Pod ostrovom Szentendrei je obrovská zásobáreň pitnej vody, pokrýva až 70 percent potrieb Budapešti s 1,7 milióna obyvateľmi. Štrkové podložie pôsobí ako filter a zbavuje tak vodu všetkého znečistenia. Pravidelné odbery potvrdzujú vysokú kvalitu vody, ktorá podľa maďarských ochranárov nevyžaduje žiadne chemické ošetrenie. V skutočnosti je do nej pridávaný v minimálnom množstve chlór. No iba preto, aby voda nestratila na kvalite pri 40-kilometrovom transporte v potrubiach uložených pod korytom Dunaja, ktoré smerujú do hlavného mesta Maďarska. Studne na ostrove nemajú žiadne čerpadlá, všetka voda sa odvádza do potrubí vďaka dômyselnému využitiu fyziky a gravitácie.

Takýto poklad však nemá len Budapešť. Ten svoj prehliadajú aj niektorí obyvatelia Žitného ostrova na Slovensku. Rezervoár pitnej vody medzi Dunajom a Malým Dunajom sa podľa niektorých zdrojov považuje za najväčší v strednej Európe. Dokázal by uhasiť smäd viac ako 13 miliónom obyvateľov, čo sú viac ako dve Slovenská.

Mohli by na to pamätať všetci tí, ktorí sa plánujú nasťahovať do húfne sa rozrastajúcich domových štvrtí na Žitnom ostrove. Aj keď sa niektoré firmy pri stavbe rodinných domov snažia využívať najnovšie technologické postupy, aby zabránili priesakom nečistôt do podložia, najväčšia zodpovednosť je na majiteľoch. Pitnú vodu môže znehodnotiť vyliaty benzín z kosačky na trávniku, nadmerné používanie chemikálií a podobne.

„Bratislava čerpá vodu z ostrova Sihoť na Dunaji. Je to zaujímavá vlastnosť riečneho ekosystému, že sa voda prirodzene čistí, ako prechádza štrkovým podložím. Nechránime tak len hodnoty prírody, ale si zabezpečujeme aj zdroj čistej vody pre seba,“ upozorňuje ochranár Surovec.

Rieka nám odovzdáva to najcennejšie. A ako sa jej odmeňujeme my?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #voda #pitná voda #Dunaj #zivot #živočíchy
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy