Desať rokov v Mesačnom tieni

Igor Pap a Branislav Šmída toho mali už plné zuby. Od rána ich sprevádzalo mrzké počasie. Len vyjsť na masív Javorinská Široká im trvalo celé hodiny. Následné pátranie po jaskyni nikam neviedlo. Krátko po ôsmej večer sa už chceli zavrieť do stanu, keď sa cez mraky na chvíľu predralo zapadajúce slnko. Tak ešte jeden pokus... Pred desiatimi rokmi sa takto začala posledná veľká objaviteľská cesta. V Mesačnom tieni.

10.07.2014 15:00
jaskyniari, jaskyňa, igor pap, horolezec,... Foto:
Igor Pap v útrobách Mesačného tieňa.
debata (1)

„The lunatic is on the grass…“ Pieseň skupiny Pink Floyd o odvrátenej strane Mesiaca sa začína slovami Blázon je v tráve. Keby niekto namaľoval portrét Igora Papa z 28. júna 2004, keď objavil jaskyňu Mesačný tieň, mohol by ho pomenovať práve týmito slovami. Pap na ňom leží s uchom prilepeným k vstupu do neveľkého otvoru v trávnatom svahu. Nedýchajúc, čaká, či začuje prievan, poznávacie znamenie jaskyne. Ako blázon potom prekonáva prekážky a objavuje kilometre a kilometre dlhé podzemie. Ako blázon sa tam už desaťročie vracia, hoci pred každou expedíciou do podzemia cíti úzkosť a nemôže spať.

Aká môže byť nočná mora jaskyniara? Poďme do jednej nazrieť. Keďže sme v sne, preletíme za pár sekúnd komplikovanú sieť chodieb, aké aj tí najskúsenejší speleológovia prekonávajú dlhé hodiny, a ocitneme sa priamo vo veľkom priestore, na ktorého dne sú rozložené stany. Nevidno ich, všade je tma. A zlovestné ticho. Ako kat švihom sekery ho náhle pretne zvuk padajúceho kamenia. Niektoré zo stanov už neuvidíme, ani keby sme si na ne posvietili. Sú pochované pod asi 150 tonami kameňov. Na povrchu je medzitým pokoj. Len kamzík zdvihne na pár sekúnd hlavu, no zakrátko ďalej spokojne prežúva trávu.

zväčšiť Všetko je viackrát istené, v jaskyni sa nesmie... Foto: Igor Pap
jaskyňa, jaskiniari, horolezec, lano Všetko je viackrát istené, v jaskyni sa nesmie stať žiadna chyba. Záchranná akcia by bola extrémne náročná a zdĺhavá.

Pád stropu jednej zo „siení“ jaskyne, ktorý zavalil prvý bivak Mesačného tieňa, inak nebol iba zlý sen jaskyniara, ale realita. Len šťastnou náhodou sa v tom čase v stanoch ani v celej jaskyni nik nenachádzal. Inú nočnú moru naživo a pod dohľadom celého sveta prežil len pred pár dňami skúsený nemecký speleológ Johann Westhauser. Jeho príbeh je podobný tomu Papovmu. Aj on pred niekoľkými rokmi objavil „svoju“ jaskyňu v ťažko prístupnom vysokohorskom teréne (v Alpách na hranici Nemecka a Rakúska, blízko Berghofu, bývalého sídla Adolfa Hitlera) a rád do nej roky opakovane chodil.

Keď sa s ním začiatkom júna zosunulo kamenie v hĺbke kilometer pod zemou, mal šťastie, že v jaskyni Riesending nebol sám. Jeho partner sa okamžite vydal na dvanásť hodín trvajúcu púť na povrch. Westhauser musel aj tak niekoľko dní ležať v ťažkých podmienkach na dne jaskyne s otrasom mozgu a so zraneniami, s ktorými by „hore“ zrejme bol v opatere jednotky intenzívnej starostlivosti. Keď sa k nemu konečne dostal lekár, mal so sebou aj vŕtačku. V prípade krvácania do mozgu by mu musel okamžite prevŕtať lebku. Aj vďaka výbornej kondícii pacienta komplikácie napokon nenastali.

Príbeh Westhausera osvetľuje, prečo máva Pap nočné mory a prečo jeho partia z Mesačného tieňa tak často opakuje slovo opatrnosť. Nemec mal v Riesendingu obrovské šťastie. No do jeho záchrany sa aj tak muselo zapojiť dovedna až 728 (!) ľudí z piatich krajín. Keďže ho transportovali ležmo, aby mu nespôsobili ďalšie vážne zranenia, vynášali jaskyniara na povrch s pomocou kladiek. Zabaleného v spacákoch a obale, ktorý zo všetkého najviac pripomínal červenú truhlu. Od istej hĺbky záchranári s vonkajším svetom navyše mohli komunikovať jedine primitívnym rádiovým SMS systémom.

Príbeh sa napokon skončil happy endom – presne po 11 dňoch, 10 hodinách a 40 minútach na tvár Westhausera opäť dopadli lúče slnka. Slzy dojatia nebolo vidno, oči si musel zakrývať tmavými slnečnými okuliarmi. V extrémne náročnom teréne jaskyne, kde sa vždy pohybovalo len pár speleológov, sa zrazu ocitli stovky záchranárov, takže počas záchrannej akcie museli vymeniť aj viaceré laná, keďže ich skrátka nárazovo opotrebovali. Aj Mesačný tieň by len ťažko znášal väčší nápor, veď za desať rokov v útrobách jaskyne nebolo viac ako 70 ľudí, z toho 50 jaskyniarov. Vráťme sa teda z Álp do Tatier.

zväčšiť Veľmi veľa času zaberá transport nevyhnutného... Foto: Igor Pap
jaskyňa, horolezci, jaskyniari, Veľmi veľa času zaberá transport nevyhnutného materiálu.

Veril svoje intuícii

Igor Pap mal pred dvanástimi rokmi dve vášne. Jaskyne neboli ani jednou z nich. Na lanách visel radšej v skalách pod belasou oblohou, na ktorej sa zase často premával v motorovom paraglajde. S kamarátom sa do podzemia demänovského systému vybral len zo zvedavosti. Razom však zistil, že kým na povrchu aj z výšky na padáku vidí v podstate len to, čo mnohí pred ním doma pri počítači na satelitných snímkach Google Maps, v podzemí môže naraziť na miesta, kde ľudská noha ešte nevkročila „Začalo ma to ťahať dole a do roka som objavil prvú vlastnú jaskyňu,“ rozpráva nám počas cesty z Lysej Poľany k Mesačnému tieňu.

Bol rebelom. Pohyboval sa na hranici i za hranicou dovoleného. Za svoju novú vášeň platil viackrát pokuty. Neodradilo ho to. Ani skepsa niektorých jaskyniarov. „Mnohí odborníci vtedy len krútili hlavou, keď som sa ich pýtal, či je možné objaviť na Slovensku ešte podobne rozsiahly systém jaskýň, ako je ten demänovský,“ pokračuje Pap. Mesačný tieň sa najskôr rozložil na koberci. Geologické mapy prekračoval doma v obývačke celé týždne. Sťaby vojenský pilot, spravil si hlavný aj náhradný cieľ. Veľký bok v kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier po pozemnom i leteckom prieskume vyškrtol. Nastal čas na plán B.

Chvíľu mu trvalo, kým našiel podobného blázna. Napokon prehovoril Braňa Šmídu, známeho jaskyniara, ktorého Slováci i svet poznajú pre jeho objavné prieskumy vo venezuelských jaskyniach. K večeru 28. júna pri svetle zapadajúceho slnka objavili unavení dobrodruhovia nenápadnú dieru. Bez prievanu, no kameň v nej padal prinajmenšom 20 metrov. Druhý deň sa teda Pap spustil do 28-metrovej šachty. Bol to zážitok, ale pod nohami cítil pevnú zem, žiadny náznak pokračovania. Intuícia ho však nahlodávala, aby sa nezačal šplhať hneď späť hore. Asi po troch hodinách na spotenej ruke predsa len zacítil prievan.

O dva týždne sa na miesto vrátili, kopali, ale bez výsledku. Znova presne v momente, keď to už-už chceli zabaliť, sa skaly začali prepadávať pomedzi väčšie plochy hlbšie. „V asi 50-metrovej hĺbke som sa na to chcel už vykašľať aj ja. Vtedy však s nami bola jedna jaskyniarka z Prešova, ktorá počas balenia výbavy vyhlásila, že počula ozveny tiahleho kvapnutia vody. Začali sme netradične vŕtať smerom hore a našli sme úzku dierku. Jaskyniarku sme vyzliekli a vopchali ju dnu ako štupeľ. Zmizla. Pol hodiny sme o nej nevedeli. Keď sa vrátila, v tom úžase a šoku nevedela ani interpretovať, čo tam videla,“ opisoval Pap začiatky.

zväčšiť Igor Pap v útrobách Mesačného tieňa. Foto: Igor Pap
jaskyniari, jaskyňa, igor pap, horolezec, Igor Pap v útrobách Mesačného tieňa.

To sa pred jaskyniarmi otvorila prvá z veľkých siení. Do konca roku 2004 preskúmali takmer dva kilometre chodieb. Z priam partizánskej akcie, ktorá vyvolávala kontroverzné reakcie, sa z Mesačného tieňa s pribúdajúcimi objavenými kilometrami stával nový jaskyniarsky fenomén. „Bolo nám tiež jasné, že nejde o jednu jaskyňu, ale o celý systém,“ vysvetľuje Pap. Popularizácii jaskyne pomohol aj známy slovenský filmár Pavol Barabáš. Už v roku 2005 nakrútil o Mesačnom tieni krátky dokument, ako bonus k filmu Tepuy. Vlani sa do jaskyne vrátil znova, aby z nej pripravil polhodinovú snímku Hľadači tieňa.

Po desiatich rokoch je Mesačný tieň treťou najhlbšou jaskyňou Slovenska (-451 metrov, najhlbšou sú Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách s hĺbkou 495 metrov) a druhou najdlhšou (34,3 kilometra, jednotkou je stále Demänovský jaskynný systém s 35,8 kilometra). Podľa speleológov, ktorí pôsobia v Mesačnom tieni, má však potenciál stať sa v oboch ukazovateľoch slovenskou (a karpatskou) jednotkou. Motiváciou jaskyniarov však zďaleka nie je len stať sa číslom jeden. Aby sme lepšie pochopili ich vášeň pre opakované výlety do chladného pekla, vybrali sme sa s nimi do východných Tatier, aspoň na „prah“ jaskyne.

Niektorí počujú neexistujúce zvuky

Na programe bol najmä povrchový prieskum, iba s krátkym vstupom do jaskyne. Trojhodinový výstup s kvintetom dobre naladených a zohratých jaskyniarov, nám objasnil všetky farby a tóny, ktoré život v Mesačnom tieni prináša. Apropo – tóny, zvuky… Počuť v jaskyni nejaké? „Človek tam počuje všetko od ľudských rozhovorov po zvuk lokomotívy,“ smeje sa Peter Šuster, povolaním železničiar. „Niektorí sú voči tomu odolní, iným fantázia pracuje… Inak však okrem hlasov kolegov započujete iba zvuky prievanu, tečúcej vody, kvapiek a občas i padajúcich skál,“ dopĺňa Šustera Pap.

Vo výške približne 1 650 metrov nás chlapi skúšajú. „Vidíte ju?“ Jaskyňa je na dohľad, no nezainteresovaný nemá šancu. Až pri vzdialenosti, čo by človek kameňom dohodil (v blízkom kamennom poli je ich neúrekom), zbadá na trávnatom svahu dieru veľkosti možno 1,5 × 1 meter. Lano upevnené na jej vrchu pri pohľade dolu mizne v tme. Sprievodcom do predsiene jaskyne je Števo Šuster, expert v odbore výškových prác. Sme v dobrých rukách. Po zlanení takmer tridsiatich metrov je horný otvor len svetielkom na konci tunela. Po päťdňovej expedícii pre jaskyniarov nie je krajšieho pohľadu. Po dňoch v chladných 2 stupňoch Celzia a pri takmer 100-percentnej vlhkosti vzduchu.

zväčšiť Vzácny objav - kosti jaskynného medveďa. Foto: Igor Pap
jaskyniari, kosť, jaskynný medväď, jaskyňa Vzácny objav - kosti jaskynného medveďa.

Šuster však ukazuje opačným smerom, dole na lano smerujúce do ešte väčšej temnoty. „Až do polovice jaskyne si prechod nevyžaduje náročnejšiu lezeckú techniku, je tu však veľa plaziviek, miest, kde sa človek musí doslova plaziť a prepasírovať pomedzi skaly. Spády sú len také štvor- až päťmetrové, istené lanami či rebríkmi. Tie prechody a ustavičné zmeny prostredia, tma, sú však celkom náročné na psychiku,“ opisuje ďalšiu cestu v jaskyni. Psychika dostáva zabrať priamo úmerne s tým, ako ďaleko sa človek v jaskyni nachádza. Na jej konci sa návrat späť ráta v hodinách len pre tých najrýchlejších.

„Vtedy je pre niektorých ťažké motivovať sa. Človek si uvedomuje, že musí šetriť sily na náročný výstup a aj niektoré obyčajné úkony vynecháva. Vtedy môže spraviť hlúpu chybu, ktorá sa na tomto mieste dokáže stať osudnou,“ dodáva Pap. Do útrob jaskyne sa chodí obyčajne na štvor- či päťdňové expedície, z nich sa však objavovaniu nových priestorov venuje len asi desať hodín. Väčšinu času zaberie vždy oddych a transport. Najmä keď dole treba zniesť nový materiál a zásoby. V podzemí je síce vybudovaných až päť bivakov (prvý po páde stropu obnovili a opäť tu prespávajú), ale naľahko ta ísť nemožno.

„Základom je svetlo. Predstava, že uviaznete v úplnej tme, je desivá. Preto máme každý až tri čelovky,“ pokračuje Pap, ktorý už v jaskyni strávil viac ako 200 nocí. „Niektorí tu naozaj počujú neexistujúce zvuky, musia si brať v noci tabletku na spanie. Ja mám doma malé deti, takže v jaskyni sa vždy vyspím najlepšie,“ smeje sa Števo Šuster. „Dokonca na sebe cítim, že konečne nie som pod vplyvom všetkých tých žiarení – telekomunikačných sietí, elektrických vedení. Tu si vás nenájde ani satelit.“ Na druhej strane, satelit nenájdete ani vy. Ani iný signál. V prípade núdze musí na povrch posol. Ako v staroveku.

Ako potvrdil aj nedávny prípad s nemeckým speleológom, najväčšie riziko predstavujú padajúce skaly. „Jaskyňa je živá, nie je to mŕtvy systém. Aj v tomto smere treba mať intuíciu. Čo sa rizík týka, až na druhom mieste je nejaké vaše zaváhanie – pošmyknutie a podobne. A na treťom mieste je zase zlyhanie techniky. To sa mohlo stať osudným aj mne, keď sa mi pred časom roztrhla karabína. Nebyť Števa, ktorý ma pohotovo chytil za ruku, padal by som niekoľko desiatok metrov,“ doplnil Pap, ktorý ako podnikateľ akcie aj sám financuje. Jedna ho vyjde aj na dve- až tritisíc eur.

zväčšiť Jeden z jaskynných bivakov. Foto: Igor Pap
stan, jaskyňa, jaskyniari, Jeden z jaskynných bivakov.

Jaskyňa aj pre turistov?

Pod svetlom čelovky medzi vlhkými a zablatenými stenami (taký je charakter takmer celej jaskyne) ešte chvíľu študujeme mapu. Ukazujem prstom na najväčší priestor. „To je Tatra Open. Jej spodný dómovitý úsek má dĺžku 140 metrov, šírku 20 až 40 metrov a výšku 12 až 20 metrov,“ opisuje speleológ. Veľkých sál je tu však viac. Pre jaskyňu sú však charakteristické vertikálne šachty, ktorých je tu viac ako tristo. Niečo pre lezcov – minimálne tri z nich totiž dosahujú výšku sto metrov! Nás od povrchu delí len tých 28. Vyliezť hore s prekonaním jedného previsu je aj tak celkom náročná záležitosť. Ísť do Mesačného tieňa bez kondičky, je ako zavrieť sa do rakvy a nechať sa prikryť hlinou.

Na povrchu sa medzitým ostatní chlapi už pripravujú na povrchový prieskum. Okrem toho, že posledných desať rokov skúmajú Mesačný tieň, zakresľujú jeho spletité chodby, stále hľadajú aj ďalšie jaskyne či prípadné nové vstupy do jaskynného systému. Hoci takýchto prieskumov spravili už asi sto, neboli úspešní. Vedia len, že systém odvodňuje celý masív a má tri vyvieračky. Aj to podčiarkuje, akým vzácnym bol objav Mesačného tieňa. Zatiaľ čo nám po chvíli Pap ukazuje v diaľke Gerlach či Východnú Vysokú, chlapov odrazu niet. Peter, Števo a Andrej Šusterovci si každý vybrali iné miesto a hľadajú diery s prievanom.

Najaktívnejším prieskumníkom je Rasťo Lipták, hasič z Dobšinej. Raz je pri jednom Šusterovi, hneď zas pri inom. „A nie je medvedia?“ Pýta sa Petra, keď ho posiela preskúmať tmavú dieru. „Nevymýšľaj, však by bolo pred ňou vychodené, ty ruský tank.“ Rozhorčuje sa Šuster, potom sa obráti na nás a lakonicky dodá. „Nesedíte dobre chlapci, ale však každý musí nejako umrieť.“ Sedíme chrbtom k stúpajúcemu kamennému poľu, po ktorom sa na nás rúti kameň veľký ako futbalová lopta. Máme povolenie na vstup do chránenej oblasti piateho stupňa, daňou je však náročný terén bez bezpečných turistických chodníkov.

Počas niekoľkých hodín prejdeme aj miesta, kde ešte žiadny z jaskyniarov nebol, pri každej diere v zemi sa najčastejšie skloňuje slovo prievan. Žiadny nový objav však nezaznamenávame. „Mnohí speleológovia takto jaskyne nevyhľadávajú, skôr sa venujú dokumentácii existujúcich dier. Aj preto mnohé nové jaskyne objavia nadšenci, akým som bol najskôr aj ja. Vlastne sa dodnes nepovažujem za jaskyniara, hoci mi toto označenie akosi prischlo,“ vysvetľuje Pap pri návrate do Širokej doliny. Dodáva, že počas povrchových prieskumov chcú nájsť aj prístupnejší vchod do jaskynného systému.

Znamená to, že by do jaskyne mohli aj turisti, ako je to napríklad v Jaskyni mŕtvych netopierov v Nízkych Tatrách, neďaleko Štefánikovej chaty pod Ďumbierom? Tá je totiž v súčasnosti jedinou sprístupnenou vysokohorskou jaskyňou u nás. „Mnoho úsekov jaskyne by sa určite dalo otvoriť pre verejnosť, pre nejaké návštevy s horským vodcom, ako sa dnes chodí na niektoré tatranské štíty. Na druhej strane, nie je to naším cieľom. Podľa nás je Mesačný tieň prírodný unikát, a nech takým nedotknutým unikátom aj zostane,“ myslí si Pap, ktorého jaskyňa však púta pozornosť obyčajných ľudí čoraz viac.

Môže za to napríklad aj pozoruhodný objav kostí jaskynného medveďa. Tie sa nachádzali v hĺbke viac ako 200 metrov pod zemou a momentálne sú na testoch na určenie veku. Pap si dokonca myslí, že by mohli narúšať teórie o veku Tatier, keďže jaskynné medvede by takto hlboko nikdy samy od seba nevliezli. V roku 2008 tu zase vytvorili rekord v speleopotápaní. Potápač sa potopil v koncovom sifóne v hĺbke –441 a dostal sa k ďalšiemu sifónu na dosiaľ najhlbšom mieste jaskyne na úrovni –451 metrov. Len tohto roku v jaskyni nad niekoľko desiatok metrov vysokým traverzom, v hĺbke 300 metrov, liezol profesionálny povrazolezec.

Posledné veľké objavovanie

To už sa však dostávame na hranicu medzi speleológiou a jaskyniarstvom ako športovou či turistickou disciplínou. Objaviteľom Mesačného tieňa niektorí speleológovia vyčítali, že holdujú skôr tomu druhému a netvoria systematicky a poriadne mapu jaskyne. Na druhej strane, keď si človek uvedomí, aké náročné sú podmienky pod zemou, jej návšteva určite nemôže byť len prácou, ale aj dobrodružstvom. „Ja by som povedal, že jaskyniarstvo, ktoré robíme, je športová disciplína kombinovaná s vedou,“ bráni sa Pap. Výsledky výskumov zase pravidelne publikujú aj na stránkach Slovenskej speleologickej spoločnosti.

Jaskyniari sa však označeniu nerozvážnych dobrodruhov za posledný mesiac museli brániť viackrát. Po záchrane Westhausera sa totiž objavili viaceré kritické hlasy verejnosti. Ľudia skrátka nedokázali pochopiť, prečo Nemec tak veľmi riskoval a následne ohrozil stovky ďalších ľudí. Na jeho obranu sa ozval napríklad Brit Chris Howes, šéf jaskyniarskeho magazínu Descent, fotograf a speleológ s 50-ročnými skúsenosťami. „Ľudia si o nás teraz myslia, že sme šialenci, ale treba si uvedomiť, že takéto úrazy sú veľmi zriedkavé a že riziko je hodné výsledku,“ napísal vo svojom komentári.

„Čo dnes ešte možno objavovať, keď aj nezlezené steny sú krásne vyfotografované vo veľkom rozlíšení a môžete si ich prezrieť po pár klikoch na internete? Áno, sú tu ešte hlbiny oceánov a vesmír, ale na to sú potrebné nákladné technológie. Ale v podzemí je stále mnoho priestorov, kam ešte ľudská noha nevkročila. A na ich objavenie stačí mať skúsenosti v ťažkom teréne a dobré, nie však extrémne finančne nákladné vybavenie,“ pokračuje anglický speleológ a tiež potvrdzuje, že jaskyniarstvo je po zámorských plavbách, cestách na zemské póly či po výstupoch na osemtisícovky posledným veľkým objavovaním neznáma.

Hoci jaskyne obývali už ľudia v praveku a moderné jaskyniarstvo prišlo na svet pred 155 rokmi spolu s jeho „otcom“, prvým speleológom Francúzom Édouardom-Alfredom Martelom, podzemie stále skrýva mnoho pokladov. Pred desiatimi rokmi napríklad nik neveril, že by ktosi na Slovensku mohol objaviť komplex rozmerov Mesačného tieňa. Ktovie, čoho sa ešte v podzemí dočkáme len na malom Slovensku… A keď bola reč o praľuďoch v jaskyni, možno je podvedomým čarom jaskyniarstva aj akýsi návrat ku koreňom. Človek sa jaskyne desí, napriek tomu ho osudovo láka. Umožňuje mu vypnúť od sveta vonku.

„Človek si tam dole dokonale vyčistí hlavu,“ pochvaľuje si Pap. Len čo sa tam však ocitne na dlhší čas, zistí, že tam nepatrí. Až vtedy dokáže skutočne oceniť krásy života pod oblohou. „Pre mňa je nádherné, keď ešte skôr, ako vyjdem na povrch, zacítim vôňu pôdy. To je jednoducho vôňa života. A to nehovorím, keď sa človek vráti do slnečného dňa. Tú eufóriu si neviete predstaviť! Radosť z objavovania a eufória z návratu, to prevýši aj tú úzkosť, ktorú cítim stále pred každou expedíciou. Jaskyňa je jednoducho motorom môjho života,“ ukončil debatu hrdina fiktívneho portrétu Blázon v tráve.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #jaskyňa #jaskyniari #Igor Pap #Branislav Šmída #Mesačný tieň