Utečenci čakajú na Obamu v prestupnej stanici Humenné

Na stene dlhej chodby v Humennom visia kresby detí utečencov. Na jednej z nich sú štyri zástavy. Afganská, iránska, slovenská a americká. Slovensko sa prestupnou stanicou medzi nebezpečným rodiskom či nežičlivým azylom a vysnívanou novou domovinou stalo presne pred piatimi rokmi.

11.08.2014 10:58
utečenci, Humenné Foto: ,
V Evakuačnom tranzitnom stredisku v Humennom sú v škôlke spolu somálske aj afganské deti.
debata (1)

V auguste 2009 Slovensko na východe republiky zriadilo evakuačné tranzitné stredisko. Jedno len z troch takýchto zariadení na svete (ďalšie dve sú v Rumunsku a na Filipínach). Najviac ohrození utečenci tu nachádzajú dočasný domov maximálne na šesť mesiacov. Dovtedy im musia pracovníci Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) nájsť krajinu, ktorá ich prijme natrvalo. Na Slovensku ani jeden z utečencov nikdy neostal ani neostane, taká je dohoda. Cieľovou destináciou sú najčastejšie Spojené štáty americké.

Stredisko v Humennom malo pritom pôvodne slúžiť len jednorazovej akcii roku 2009. Skupina palestínskych utečencov žila vtedy už šiesty rok v neľudských podmienkach utečeneckého tábora Al Waleed na hranici Sýrie a Iraku. Hoci pochádzali z Iraku, ako Palestínčania a sunniti sa po páde režimu Saddáma Husajna dostali do nemilosti. Boli vysídlení a skončili v tábore v púšti. V ňom bola neraz núdza aj o obyčajnú pitnú vodu. Pracovníci UNHCR sa ich snažili umiestniť kdesi inde dlhý čas, až im dočasný azyl našli práve na Slovensku.

Čo sa začalo ako gesto, stalo sa pravidlom. A práve na príklade prvých obyvateľov tranzitného strediska možno pekne opísať, ako centrum funguje až do dnešných dní. Pracovníci UNHCR vyhľadajú a určia najnaliehavejšie prípady spomedzi utečencov z celého sveta, ktorí zároveň z rôznych príčin nemôžu okamžite putovať do cieľovej krajiny. Následne ich umiestnia do jedného z troch evakuačných tranzitných stredísk. V Humennom takto môžu naraz prijať najviac 150 ľudí, čo je maximálna kapacita centra.

Len pre najnaliehavejšie prípady

S prihliadnutím na najnovšie dáta sa to na prvý pohľad môže zdať málo, veď len v júni titulky novín hlásali alarmujúcu správu – na svete je najviac utečencov od druhej svetovej vojny. V skutočnosti však evakuačné tranzitné strediská postačujú, plnia totiž v rámci celého transferu utečencov veľmi špecifickú úlohu. Marián Vlasatý z Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) spresnil, že kým vo svete sa v rámci organizovaného presídľovania nájde nová domovina ročne 70-tisíc utečencom, cesta s „prestupom“ je nutná len pre pár stoviek z nich.

A aké sú to vlastne tie núdzové situácie, keď utečenci nemôžu čakať na vybavenie formalít v cieľovej krajine, ale musia okamžite opustiť miesto, kde sa práve nachádzajú? Podľa Marie Wilsonovej z UNHCR sa to stáva napríklad pri vypuknutí vojenských konfliktov. V posledných rokoch k takejto situácii prišlo napríklad v Líbyi alebo v Sýrii. Na území oboch štátov jestvovali utečenecké tábory s občanmi susedných krajín, a keď tam vypukli občianske vojny, zrazu sa dostali do rovnakého či väčšieho rizika ako v rodnom štáte. Bolo ich rýchlo treba posunúť ďalej.

Občas sa zase stane, že utečenci v krajine, kam ujdú, nenájdu pochopenie a hrozí im vyhostenie späť domov. „Práve nedávno sme mali v jednej ázijskej krajine prípad, keď utečencami boli opoziční aktivisti a novinári. Hrozil im transport späť do vlasti pravdepodobne už hneď na druhý deň, a tak sme ich presun museli zorganizovať do 24 hodín. Doma by im hrozila perzekúcia a tresty, takže naozaj spĺňali podmienku najohrozenejších,“ opisovala Wilsonová. Dočasný pobyt v Humennom pritom neslúži len na to, aby sa počas neho doriešil cieľ cesty, ale je určený aj na „aklimatizáciu“.

Konflikty sú zriedkavé

Civilizačný šok je však pre každého iný. Niekto pozná naspamäť mená všetkých hrdinov súčasných amerických seriálov, kým pre iného je nepochopiteľnou novinkou západného sveta trebárs obyčajná zmrzlina. „Väčšinou sú na začiatku trochu sklamaní. Majú pocit, že prídu kdesi, kde budú normálne zaradení do spoločnosti, no ale tu sú presne určené pravidlá, sú v ohradenom areáli, jedlo je z jedálne,“ hovorí Miroslava Mihoková, sociálna pracovníčka z mimovládnej organizácie ETP Slovensko, ktorá sa stará o bežný chod v tranzitnom stredisku.

Kým počas našej návštevy v tábore si utečenci zo Somálska pochvaľovali, že sa zo stanových táborov v Afrike dostali konečne do budov s pevnými posteľami, utečenci z Afganistanu, ktorí naposledy žili v Iráne, boli z podmienok v stredisku skôr sklamaní. V Iráne totiž bývali normálne v domoch, v Humennom sú vo veľkej budove, ktorá pripomína sociálnu ubytovňu či internát, navyše v areáli obohnanom ostnatým drôtom a v meste, ktoré je na rozdiel od pestrofarebného Blízkeho východu či Afriky, povedzme to eufemisticky – „trochu ospalé“.

Hoci sa v centre nachádzajú ľudia rôznych kultúr a vierovyznaní, konflikty sú vraj zriedkavé. „Tá aklimatizácia je skôr v odbúravaní nedôvery k našim zvykom. Keď prídu napríklad noví utečenci, zvyknú sa v jedálni stavať do dvoch radov – ženy a muži zvlášť. My od nich vyžadujeme, aby utvorili jeden rad. Sú nedôverčiví, ale keď vidia, že vieme udržať poriadok, že napríklad chlapci dievčatám nijako neubližujú, privolia a zvyknú si. Takže napredujeme takýmito postupnými krokmi,“ dodala Mihoková. Režim v centre je prispôsobený aj potrebám cieľových krajín.

Veria, že všade bude lepšie

Budova, v ktorej sa utečenci nachádzajú, pulzuje životom. Po chodbách sa naháňajú detváky, prechádzajú dospelí, väčšinou ženy. Pracovníci z ETP Slovensko sa im však snažia stále vymýšľať nejaký program, aby si utečenci v hlavách nemohli prehrávať strastiplné zážitky z minulosti či myslieť na neistú budúcnosť. Najmenšie deti majú v stredisku vlastnú škôlku, kde sú zaradené bez ohľadu na pôvod. V čase našej návštevy tu boli svorne deti zo Somálska aj z Afganistanu. Škola pre starších už bola rozdelená podľa národností.

K dispozícii majú utečenci aj kuchynky, posilňovňu, počítačovú či televíznu miestnosť, v ktorej sú zabezpečené aj programy z krajín, odkiaľ pochádzajú, nech nie sú odstrihnutí od diania vo vlasti. Učia sa po anglicky, veď podľa štatistík až tri štvrtiny z nich skončia v USA. Asi aj preto je na chodbe na nástenke veľkých osobností medzi Einsteinom, Hemingwayom a Goethem aj americký prezident Obama. Aj ďalšie dva štáty z vrcholu rebríčka krajín natrvalo prijímajúcich utečencov sú anglicky hovoriace – Kanada a Austrália.

zväčšiť Kresba dieťaťa utečencov so štyrmi zástavami. Foto: Andrej Barát, Pravda
utečenci, Humenné Kresba dieťaťa utečencov so štyrmi zástavami.

Medzi 26 krajinami, ktoré prijímajú utečencov, nechýbajú ani európske štáty, tradične mnoho cudzincov akceptujú krajiny Škandinávie či napríklad Holandsko. Utečencov na svoje územie natrvalo prijíma aj Česká republika, Slovensko nie.

Žena zo Somálska verí, že všade bude už len... Foto: Andrej Barát, Pravda
utečenci, Umenné Žena zo Somálska verí, že všade bude už len lepšie.

Z utečencov, ktorých sme v tábore oslovili, však svoju cieľovú destináciu nepoznal ešte nik. „Či mi to neprekáža? Nie. Verím, že všade už bude len lepšie,“ povedala nám staršia žena zo somálskeho Mogadiša (mená utečencov vzhľadom na ich bezpečnosť neuvádzame), ktorá je v tábore s troma deťmi už tri mesiace.

Priveľa varenej vody

„Výber krajiny je zložitý proces,“ doplnila Wilsonová. „Samotné štáty majú svoje kritériá – uprednostňujú etniká, s ktorými majú dobré skúsenosti. Ich rozhodnutia ovplyvňujú aj loby komunít, ktoré už v krajine žijú. Na druhej strane, my sa snažíme posielať ľudí tam, kde už majú nejaké rodinné väzby, no nie je to vždy pravidlo. Povedzme keď ide o obeť sexuálneho násilia, môžeme ju poslať do krajiny, kde sa o takýchto ľudí vedia excelentne postarať, kde pre nich majú zriadené dobré programy, a to aj za cenu toho, že to bude iný štát, než v akom žije rodina.“

Tri mladé dievčatá z Afganistanu, ktoré sa s nami rozprávajú, nie sú príbuzné, no ich príbehy a motivácie sú takmer totožné. Všetky opustili Afganistan pre hrôzy vojny. Pamätajú si len málo alebo vôbec, no od matiek vedia, že aj pohyb vonku bol životunebezpečný. Azyl síce našli v susednom Iráne, no utečenci tam majú obmedzené práva, ony ako ženy utečenky takmer žiadne. Na transfer do inej krajiny čakali celé roky. Všetky dúfajú najmä v to, že v novej domovine budú môcť študovať, čo v Iráne nemohli.

Dievča z Afganistanu chce v novej domovine... Foto: Andrej Barát, Pravda
utečenci, Humenné Dievča z Afganistanu chce v novej domovine študovať.

„Rada by som sa raz vrátila do Afganistanu ako vzdelaná žena, ale viem, že teraz to nejde,“ hovorí jedna z nich. „Veľmi by som chcela byť právničkou, ale ak to nebude možné, nemám problém ani fyzicky pracovať. Hlavne, že to budem môcť sama nejako ovplyvniť. Čo som v Iráne nemohla. Tu v centre som už asi tri mesiace a neraz mi je smutno za blízkymi, za prostredím. Ale cítim sa slobodne, a to je veľmi dôležité.“ Či im tu niečo prekáža? „Nevieme, ako môžete jesť tak veľa varenej vody,“ smejú sa, narážajúc na fascináciu Slovákov polievkami.

Viac utečencov odišlo, ako prišlo

Slobodu majú síce utečenci obmedzenú ostnatým drôtom, nie sú však väzňami. Môžu sa voľne prechádzať po Humennom, tunajší ľudia si na nich vraj už zvykli. Okrem toho pre nich pracovníci organizujú výlety po rôznych zaujímavých miestach na východnom Slovensku. K slovenskej mape na ceste ich púte za slobodou sa im teda hádam budú viazať aj iné spomienky ako len z uzavretého tábora. Za päť rokov sa v centre vystriedalo 649 utečencov, pričom ich odišlo o dvanásť viac, ako prišlo. V stredisku sa totiž narodil tucet detí.

Tranzitné stredisko môže však plniť aj inú pozitívnu úlohu – smerom k hostiteľskej krajine. Utečencov vnímajú aj miestni, najmä deti ich môžu spoznať aj bližšie na diskusiách v školách, čo malými krokmi posúva vnímanie tejto problematiky u slovenskej populácie, ktorá nie je utečencom veľmi naklonená. Koncom roka 2013 pritom bolo vo svete násilím vyhnaných z domovov vyše 50 miliónov ľudí, čo je najviac od druhej svetovej vojny. Marie Wilsonová v tejto súvislosti pripomína, že netreba zabúdať, že po vojne boli utečencami aj samotní Európania.

„Jeden kolega z UNHCR z Belehradu, ktorý v tomto odvetví pracuje už desaťročia, sa mi minule zase zveril, že prví utečenci, ktorých problémy pracovne riešil, boli ľudia z bývalého Československa. Tí, čo opustili krajinu po roku 1968. Tým chcem len povedať, že svet sa stále mení a človek nikdy nevie, na ktorej strane sa raz ocitne. Aj touto optikou by sme sa mali pozerať na situáciu utečencov,“ uzavrela.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #Humenné #UNHR #evakuačné tranzitné stredisko #Medzinárodné organizácia pre migráciu #IOM