Detroit. Pátranie po Sugar Manovi

Fráza Vidieť Detroit a zomrieť nie je zaužívaná, ale bola by výstižná. Na každých 100-tisíc obyvateľov kedysi slávnej metropoly stredozápadu USA vlani pripadlo 45 vrážd a viac ako 2-tisíc násilných trestných činov. Čo je nelichotivé prvenstvo spomedzi všetkých amerických miest. Aj preto, keď sme krátko po druhej ráno opúšťali bar v centre mesta a vyrážali do prázdnych ulíc, čašníčka na nás miesto "Dovidenia" zakričala "Dávajte si pozor!"

11.12.2014 07:00
Detroit, križovatka Foto: ,
Detroit stratil za posledných 50 rokov viac než polovicu obyvateľstva.
debata (17)

Pred majestátnym schodiskom do seba neprestajne narážajú batožiny uponáhľaných cestujúcich. Ruch veľkomesta. Union Station je učupená v tieni najvyššej budovy Chicaga, 442 metrov vysokej Willis Tower. Železničnú stanicu postavili v roku 1925 v štýle Beaux-Arts, odvodeného od rovnomennej parížskej školy výtvarného umenia. V priečinku s časopismi, ktoré si cestujúci môžu vziať so sebou do vlaku, sa najviac leskne kriedová obálka s veľkým titulkom: Paríž stredozápadu. Turistický magazín platný od septembra 2014 do marca 2015 však takto netituluje Chicago, ale Detroit.

Obe mestá delí len asi 450 kilometrov, v amerických mierkach sú teda takmer susedia. Detroit však pre ľudí z Chicaga rozhodne nie je tipom na výlet. Ani miestny umelec a grafický dizajnér Al Brandtner, ktorý v Detroite prežil prvých tridsať rokov svojho života, nevie povedať, čo tam človeka čaká. „Fakt Detroit?“ Krútia neveriacky hlavou nad cieľovou stanicou ďalší. Tak otvárame časopis. Nádherne nafotené reštaurácie, tipy na bary, v ktorých to najviac žije, odkazy na slávnu automobilovú históriu mesta, chvála cestnej siete, vďaka ktorej sa turista rýchlo presunie za každou z mnohých atrakcií metropoly…

Pár hodín cesty a prichádza realita. Ak prirovnávať k Parížu, tak jedine tesne po morovej epidémii. A to až vtedy, keď už z ulíc odpratali mŕtvoly a všetci ostatní sú zo strachu pred nákazou skrytí doma. Obrázky obytných štvrtí s vyhorenými domami skrachovaného Detroitu obletujú svet v pravidelných intervaloch. No keď sa človek prechádza o ôsmej večer po centre obklopený zhasnutými výškovými budovami a na ulici stretne počas cesty z hotela do baru presne troch ľudí, nevie sa zbaviť pocitu, že toto jednoducho nemôže byť realita, že je určite uprostred kulís postapokalyptic­kého filmu.

Približne v takomto rozpoložení sa nachádza... Foto: Milan Čupka, Pravda
Detroit, noc Približne v takomto rozpoložení sa nachádza každý tretí dom v Detroite, opustené sú aj výškové budovy v centre.

Predstavu, že celý Detroit je len film, nepreruší ani návšteva najznámejšieho džezového klubu v meste – Cliff Bell’s. „Keď sem vstúpite, cítite sa, akoby ste sa ocitli v snímke s Fredom Astairom,“ napísal o klube z roku 1935, vybudovanom v štýle art deco, denník New York Times. Hviezdou večera je navyše speváčka Margot Binghamová zo seriálu Boardwalk Empire, ktorý sa odohráva v časoch prohibície. Ilúzia je teda dokonalá. Jej kapelu, ktorá by v Bratislave vypredala džezové dni, počúva asi tridsať ľudí. Medzi nimi aj Betty Andersonová, rodáčka z Detroitu. „Veci sa tu pomaly zlepšujú,“ hovorí. 

A myslí to so svojím mestom úprimne. Zároveň však priznáva, že ani dnes v niektorých štvrtiach radšej nezastavuje na červenú. Zo strachu. „Najhoršie už máme dúfam za sebou, na dne sme boli krátko po finančnej kríze. Teraz vznikajú rôzne komunitné projekty, na ľuďoch, ktorí tu zostali, vidno, že chcú, aby sa Detroit stal znova miestom pre život,“ pokračuje štyridsiatnička, ktorá nebýva priamo v spustošenom centre, ale v predmestí Oakland. Koľko ľudí v Detroite zostalo? Z takmer dvoch miliónov len asi 700-tisíc. Problémy sa však nezačali s krízou a úpadkom automobilového priemyslu, ale oveľa skôr.

Soul

V nahrávacom štúdiu Motown visí na stene čiernobiela fotografia Stevieho Wondera v tom istom štúdiu, akurát o pár desaťročí dozadu. Každý z turistov sa nenápadne snaží postaviť presne na to isté miesto, kde kedysi stál slepý muzikant. Tu vznikol hudobný žáner soul. Dva skromné spojené rodinné domy. Na ich výnimočnosť upozorňuje len tabuľa s nápisom Motown Museum. A ešte to, že ich fasády sú príkladne vymaľované, okná majú stále neporušené (a umyté) sklenené výplne a nič nie je obhorené. To je výrazný rozdiel oproti ďalším domom, len pár metrov za múzeom.

„Všimnite si, že prvé nahrávky zo začiatku 60. rokov nemali na obaloch fotografie interpretov. V tých časoch sa zakladateľ Motown Berry Gordy obával, že platne s fotkami čiernych interpretov by ľudia v obchodoch ignorovali. Až keď si ľudia zvykli na ich muziku, až potom sa na obaloch objavili aj ich tváre,“ vysvetľuje sprievodca po múzeu Motown. Vydavateľstvo vzniklo presne v čase, keď sa začalo dlhé a postupné vyľudňovanie Detroitu. Za prácou sem prichádzalo čoraz viac černochov zo zaostalejších južanských štátov. Nachádzali tu však len prácu, nie spoločnú reč s bielymi.

Ďalšia z opustených budov Detroitu. Foto: Milan Čupka, Pravda
Detroit, opustená budova Ďalšia z opustených budov Detroitu.

V rámci veľkej prisťahovaleckej vlny sem v tých rokoch prišla aj Rosa Parksová. Aktivistka za práva Afroameričanov, ktorá vstúpila do histórie v decembri 1955, keď v meste Montgomery v Alabame odmietla v autobuse pustiť si sadnúť bieleho pasažiera na svoje miesto v časti vozidla pre „farebných“. Jej čin spustil nariadenia smerujúce k desegregácii obyvateľstva v USA. A autobus číslo 2 857, v ktorom sa Parksová viezla, dodnes odpočíva v múzeu Henryho Forda v Detroite, meste, kde našla svoj nový domov. Práve autobusy zohrali veľkú úlohu vo vyľudňovaní priemyselnej perly stredozápadu.

V roku 1963, dva mesiace pred svojím slávnym prejavom „I Have a Dream“ vo Washingtone, vystúpil Martin Luther King jr. v Detroite pred davom asi 125-tisíc ľudí, dovtedy najväčším v histórii USA. Napätie sprevádzajúce afroamerické hnutie za ľudské práva sa v roku 1967 pretavilo do veľkej vzbury. Všetko sa začalo raziou bielych policajných jednotiek v černošskom bare. Výsledkom boli nepokoje trvajúce mesiac, ktoré mali za následok 43 mŕtvych, 1 189 zranených, 7 200 zatknutých a 2-tisíc zničených budov. No tiež opakujúcu sa ozvenu, ktorá naposledy zaznela vo Fergusone (o tom trochu neskôr).

Medzi mnohými federálnymi riešeniami krízy v rasovo rozdelenej spoločnosti konca 60. rokov, bolo aj rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 1970, aby študentov do škôl povinne rozvážali školské autobusy. Malo sa tým zabezpečiť, aby študenti nenavštevovali iba jednofarebné školy v jednofarebných štvrtiach, ale aby deti distribuovali rovnomerne, a tým pádom ich integrovali. Výnimkou pre 53 detroitských škôl z roku 1974 však túto snahu zmarili a mesto ostalo naďalej rozdelené. A začalo sa vyľudňovať. Bieli odchádzali do predmestí a časom ich miesto už nemal kto zabrať.

Techno

Ešte v 30. rokoch si v Detroite svojho starostu pretlačil Ku-Klux-Klan. Koncom zlatých šesťdesiatych sa černosi prihlásili o svoje práva a už v polovici 70. rokov si zvolili vlastného starostu. V polovici 80. rokov už v Motor City vyrastala generácia mladých Afroameričanov z dobre situovaných rodín (rodičia pracujúci v General Motors, Chrysleri alebo vo Forde), akýchsi vtedajších hipsterov, ktorí ulietavali na avantgardných európskych kapelách, ako boli napríklad nemeckí Kraftwerk. Traja černošskí chlapci z Detroitu vtedy vo svojich pivniciach stvorili novú scénu elektronickej hudby a žáner techno.

Ani Cliff Bell's, slávny džezový klub z... Foto: Milan Čupka, Pravda
Detroit, Cliff´s Bell Ani Cliff Bell's, slávny džezový klub z čias prohibície, neprežil úpadok Detroitu a v roku 1985 skrachoval. Obnovili ho až o 20 rokov.

Centrom techna bol dnes už neexistujúci klub The Music Institute, v ktorom to začínalo žiť o polnoci a za hypnotických beatov sa tancovalo až do ôsmej rána. Počet obyvateľov Detroitu vtedy už oproti 50. rokom klesol na polovicu (na približne milión ľudí), vďaka výborným platom v automobilkách to však bolo stále hrdé mesto. „Chevrolet, Ford, Chrysler, Buick… Iné autá ste na ulici videli len zriedka. Ak si niekto napríklad kúpil Toyotu, po pár dňoch ju mal určite doškriabanú od kľúčov,“ opisuje Allan Crown, ktorý v 80. rokoch ako malý chlapec patril v Detroite k 25-percentnej bielej menšine.

Detroit v čase techna bol však Titanicom pred nárazom do ľadovca. A kto bol za kormidlom tejto miliónovej lode? Už od roku 1974 stále ten istý Coleman Young. Hoci po divokých 60. rokoch nový černošský starosta mesto upokojil, jeho meno skloňujú viacerí ľudia, ktorých sa pýtame na príčinu úpadku Detroitu. Motor City sa snažil zachrániť developerskými projektmi. Namiesto toho, aby sa pokúsil integrovať bielych späť do centra, však cielene oslovoval len rastúci černošský elektorát. Jeho populizmus napokon z mesta vyhnal nielen bielu, ale aj čiernu strednú vrstvu. A potom prišiel náraz.

Automobilovému odvetviu sa nedarilo tak ako predtým už od ropných šokov v 70. rokoch, vedenie mesta si však nepripúšťalo úpadok, naopak, ešte aj v 90. rokoch stavalo nové a nové závody. Keď Henry Ford svojho času povedal, že existuje len jedno pravidlo pre podnikanie (vyrábať tovar najvyššej kvality, za najnižšie výrobné náklady, pri čo najvyšších platoch), nečakal, že automobilové odbory ho už za niekoľko desiatok rokov ohlodajú tak, že zostane len posledná časť. „Som demokrat, určite fanúšik odborov, ale za to, ako Detroit skončil, môžu do veľkej miery práve odbory,“ mienil aj Crown.

Detroit po sociálnom a ekonomickom rozvrate prišiel aj o svoju zaujímavú intelektuálnu scénu z 80. rokov. Ako jej bizarný pamätník stojí uprostred centra mesta jeden z najväčších antikvariátov na svete. John K. King si malý obchod so starými knihami založil v 70. rokoch. V roku 1983, počas stále dobrých čias, potreboval väčšie priestory a tak odkúpil bývalú štvorposchodovú továreň na výrobu rukavíc. Hneď na prvom poschodí je aj sekcia s knihami o histórii Michiganu, štátu, kde leží Detroit. Traja štyridsiatnici, „turisti“, si pri vysokých pultoch rozprávajú, kto z nich kedy odišiel z Detroitu.

Hip-hop

V celej štvrti boli len tri domy, v ktorých stále žili bieli. Detroitský chlapec z jedného z nich sa v prvej dekáde 21. storočia stal najpredávanejším hudobníkom v USA. Reč je o raperovi Eminemovi. Hádam aj on pomohol naštartovať kariéru najmladšiemu americkému starostovi, vtedy len 32-ročnému Kwame Kilpatrickovi. Zvíťazil v roku 2002 a viedol Detroit až do začiatku finančnej krízy. Hip-hopový starosta, ako ho raz nazval komik Chris Rock, sa popularite tešil do momentu, keď musel odstúpiť pre obvinenia z podvodov. Od minulého roku si za ne vo väzení odpykáva 28-ročný trest.

Hudobné vydavateľstvo Motown. Nahrávali tu... Foto: Milan Čupka, Pravda
Detroit, Motown Hudobné vydavateľstvo Motown. Nahrávali tu Stevie Wonder, Michael Jackson aj Diana Ross.

Od detroitskej tragikomiky však späť k Eminemovi. V čase, keď sa v Detroite presadil, žilo v meste už len asi 11 percent bielych. Ako je možné, že sa biely raper presadil v dovtedy takmer čisto černošskej „disciplíne“, navyše v černošskom prostredí? Žeby biela tvár na obale predávala stále lepšie, rovnako ako v 60. rokoch? Podobné otázky (kam sme sa posunuli za 50 rokov?) sa v americkej spoločnosti vynárajú čoraz častejšie od augusta tohto roku, keď Spojenými štátmi otriasla udalosť vo Fergusone. Biely policajt tam za zvláštnych okolností zastrelil neozbrojeného 18-ročného čierneho chlapca.

Vyvolalo to vlnu rozhorčenia a protesty, z ktorých vznikali podobné fotografie ako pri vzbure v Detroite v roku 1967 (ktoré boli až do vyčíňania v Los Angeles v roku 1992 najväčšími rasovými nepokojmi v histórii USA). Rozhorčenie sa vo všetkých veľkých mestách USA zopakovalo len pred dvoma týždňami, keď sa veľká porota rozhodla neobviniť policajta, ktorý mladého černocha zastrelil. Pozadie situácie vo Fergusone je pritom podobné tomu v Detroite. Ferguson je súčasťou metropoly St. Louis, ktorá od 50. rokov minulého storočia stratila rovnako ako Motor City viac ako 60 percent obyvateľov.

Detroit vlani zaznamenal najväčší bankrot v histórii USA, St. Louis je síce v lepšej finančnej kondícii (novinári zo St. Louis pravidelne píšu články s titulkami – Nie sme ako Detroit), napriek tomu ide po podobnej ceste. Nekontrolované migračné vlny (hoci len z juhu rovnakého štátu) a následné zanedbávanie integrácie sú zárodkom problémov zďaleka nielen v týchto dvoch amerických mestách a určite nielen v USA. Rasové problémy časom zákonite prerastajú do sociálnych a spoločnosť vracajú o desiatky rokov nazad. Vtedy stačí malá rozbuška a opakujú sa zábery spred piatich dekád.

Schátrané domy o ulicu ďalej za múzeom Motown. Foto: Milan Čupka, Pravda
Detroit, opustene domy Schátrané domy o ulicu ďalej za múzeom Motown.

Problémom však je, že už v 60. rokoch bolo neskoro. Ferguson nie je ohlasom afroamerického boja za ľudské práva, ale pomalej reakcie spoločnosti po konci otroctva. Americká situácia s problémom menšín je historicky úplne odlišná od tej európskej. Ak si však v niečom môžeme vziať ponaučenie, je to v tom, že odkladanie riešenia z vlády na vládu, nebodaj generácie na generáciu, dostáva spoločnosť do čoraz komplikovanejšej situácie. V Amerike je veľa ľudí, ktorí chcú príkladne plniť sen Martina Luthera Kinga, politická korektnosť na vyššej úrovni, ale v praxi nejestvujú žiadne jednoduché riešenia.

Folk

Je teda Detroit odsúdený na zánik? Ak existuje muzikant, ktorého hudba a život by mohli byť soundtrackom i metaforou tomuto smutnému mestu, je to Sixto Rodriguez. „Narodený v nepokojnom meste, v rock and roll, USA, v tieni najvyššej budovy, sľúbil som si, že ujdem… Ale nedá sa odtiaľto uniknúť, nedá sa uniknúť,“ spieval folkový spevák koncom 60. rokov v zadymenom detroitskom bare chrbtom k publiku. Práve tam ho našli hľadači talentov, ktorí v ňom videli ďalšieho Boba Dylana. Vydali mu dve nahrávky, ale nepredávali sa, a tak sa syn mexických robotníkov vrátil k pôvodnému povolaniu v demolačnej firme.

Bol odsúdencom, rovnako ako Detroit. Poctivo však pracoval, deň čo deň vynášal sutiny zo stále pribúdajúcich rozpadnutých domov v rodnom meste. Svoje dcéry bral do galérií, za umením, chcel im ukázať aj iný svet, ako vídali každý deň v uliciach Motor City. Staral sa aj o verejný život v meste, raz dokonca (neúspešne) kandidoval do mestského zastupiteľstva. A potom sa jedného dňa v 90. rokoch dozvedel, že v Juhoafrickej republike je väčšou hviezdou ako Elvis Presley či The Rolling Stones. Jeho texty z temného Detroitu skvele fungovali aj v apartheidom udupanej spoločnosti.

Príbeh vyrozprávaný v oscarovom dokumentárnom filme Searching for Sugar Man je rozprávkový. A zároveň skutočný. A Rodriguez v ňom pôsobí tak vyrovnane, že aj keby juhoafrický zázrak neprišiel, zomrel by šťastný. Detroit skrátka potrebuje viac ľudí ako on – Sugar Man. Sú to tí v jedinom bare, ktorý má ako-tak plno? Slávna reštaurácia The Town Pump má najlepšie už za sebou, veď medzičasom z nej spravili bar s go-go tanečnicami i práčovňu (nie peňazí). Od roku 1996 funguje ako krčma, ktorá ohraničuje „živé“ centrum Detroitu. Jeho druhou hranicou je práve klub Cliff Bell’s, odkiaľ prichádzame.

Okolo polnoci hrá v Town Pump čierny dídžej, ktorého povzbudzuje jeho čierny priateľ. Pri bare asi 25-ročný Hispánec trpezlivo balí mladú černošku. Vedľa pri stole sedí partia dievčat rôznych farieb. Biela čašníčka sa snaží napodobniť slovenský prízvuk a vysvetľuje, že po druhej sa už v meste nenapijeme. „Bary budú všetky zavreté a alkohol si budete môcť kúpiť už len v špeciálnom obchode o štyri ulice ďalej. Tam vás ale veľmi pravdepodobne prepadnú,“ pokračuje a smeje sa. Do debaty sa pridáva dlhovlasý biely štyridsiatnik, ktorý ponúka zásobu alkoholu… vo svojej pivnici. Radšej sa s úsmevom lúčime.

Ráno spolu s nami vytriezvie aj Detroit a vráti sa do reality nepokojov, krachu a úpadku. Ale bolo skvelé nájsť v tomto meste príjemných ľudí – človeka. A zistiť, že Rodriguez mal pravdu, keď v piesni A Most Disgusting Song (Najnechutnejšia pieseň) spieval: „Hral som už na každom mieste, kde sa len hrať dá. Hral som v teplošských baroch, baroch so šľapkami, na pohreboch motorkárov, v opere, koncertných halách i azylových domoch pre kriminálnikov. A zistil som, že vo všetkých tých miestach, kde som hral, že všetci tí ľudia, pre ktorých som hral, sú rovnakí ľudia.“

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Detroit #hudba #Amerika #automobily #vymieranie #kriminalita