Bou Meng sedí úplne na okraji stoličky, pretože inak by nohami nedočiahol na zem. Má okolo sedemdesiat rokov, no pôsobí ešte staršie, krehko, ale odolne zároveň. To, že toho prežil veľa, vidno aj v jeho očiach, ktoré sa ustavične pohybujú, ale nikdy sa nepozrú priamo do mojich. Každý deň sa vracia na miesto, kde prežil roky nepredstaviteľnej hrôzy. „No nemám na výber,“ vysvetľuje. „Ľudia sa musia dozvedieť o tom, čo sa tu dialo. A ja musím z niečoho žiť. Preto tu predávam svoju knihu.“ Rozhovor sme si dohodli na ráno, pretože v jeho veku sa vraj rýchlo unaví.
Pre Červených Khmérov bolo vzdelanie nepodstatné a neželané. Prekážalo im v snahe urobiť z Kambodže krajinu farmárov, ktorých je ľahké ovládať. Bývalú školu v hlavnom meste Kambodže Phnom Penh tak prerobili na najutajovanejšie zo svojich 196 väzení – Tuol Sleng. Končili v ňom najmä kádre obvinené z im neznámych dôvodov z fiktívnych zločinov, ku ktorým sa po vytrvalom mučení takmer bez výnimky priznali. Zo 14– až 20-tisíc väzňov tak prežila len hŕstka. Bou Meng je jedným z nich.
Pol Potova dvojitá brada
Počas pobytu vo väzení mu prikázali maľovať nadrozmerné portréty vodcu Červených Khmérov, diktátora Pol Pota, zodpovedného za genocídu vlastného národa, na základe fotografií. „Hľadali niekoho, kto vedel maľovať realisticky, tak som sa prihlásil. Varovali ma, že ak výsledok nebude dokonalý, namieste ma zabijú.“ Obrázok, ktorý mi ukazuje, je od fotografie na nerozoznanie, no jeho asistentka vysvetľuje, že ho namaľoval Bou Meng. Práve jeho talent mu zachránil život. „Pol Pot bol v tom čase veľmi tučný. Duch, bývalý riaditeľ väzenia, mi poradil, aby som poopravil jeho dvojitú bradu. Namaľoval som ho teda len s jednou bradou a potom som ho maľoval ešte trikrát.“
S Duchom sa nedávno opäť stretol vo veľmi odlišnej situácii. Bou Meng bol jedným zo svedkov, ktorí pomohli Ducha ako prvého z lídrov Červených Khmérov odsúdiť na doživotie. Napriek tomu, že Duch sa ako jediný z obvinených ospravedlnil, Bou Meng celý proces považuje za neférový. „Lídri odmietajú priznať svoju vinu,“ rozhorčuje sa.
Za všetko môžu Vietnamci
„Keď ma sem priviedli, držali ma na druhom poschodí v budove C,“ hovorí a prstom ukazuje na neďalekú budovu bývalého väzenia, z ktorého je dnes múzeum. Zo začiatku ho nemučili. Dávali mu jesť len ovsené vločky a počkali, pokým nezoslabol natoľko, že sa nevládal brániť. „Psychická bolesť však bola oveľa horšia,“ vysvetľuje. Do Tuol Sleng ho priviedli spolu s manželkou, ale po príchode ich rozdelili a svoju životnú lásku už nikdy nevidel. Ostala mu len vyblednutá fotografia, ktorú pri sebe nosí dodnes. Na slobode sa znovu oženil, ale na svoju prvú manželku neprestáva myslieť. „Všetci mi chýbali. Nemohol som uveriť, že niečo také sa mohlo stať v našej krajine.“ A zdá sa, že tomu stále neverí.
Na otázky, ktoré už zrejme počul mnohokrát, odpovedá pokojne a mechanicky, no pri niektorých odrazu ožije. Z genocídy obviňuje Vietnamcov. „Videli, že Kambodža je rozdvojená a zneužili to. V slabej chvíli prišli do mojej krajiny a zabili našich ľudí. Za všetko môžu Vietnamci.“ Keď si dovolím podotknúť, že všetci Červení Khméri boli z Kambodže a príslušníci vietnamskej menšiny boli jednou z ich hlavných obetí, spoza môjho chrbta sa zrazu ozve muž, ktorého prítomnosť som si doteraz nevšimla. Dlhšie niečo preberá s asistentkou a až od nej sa dozviem, že ide o ochrankára, ktorý celý rozhovor sleduje. Na takéto témy vraj potrebujem povolenie od vlády. Asistentka mi ospravedlňujúco tlmočí, že ako zahraničná novinárka sa nemôžem pýtať na politické otázky a mám si dohodnúť rozhovor s ministerstvom informácií. Sama neverí, do akej miery je táto téma stále tabu. Vysvetlím, že ma zaujíma len život a názory Bou Menga a sľúbim, že politickým otázkam sa už vyhnem. Ochrankár však rozhovor onedlho opäť preruší a napriek tomu, že okrem asistentky teraz protestuje aj Bou Meng, nemám na výber a predčasne ho ukončujem.
Kým odkladám fotoaparát v snahe odísť skôr, ako stihne ochrankár znovu prehovoriť, Bou Meng ešte dodáva, že stále odmieta uveriť, "že Khméri by boli schopní zabiť Khmérov. Som presvedčený, že to je zložitejšie, ako sa zdá. Lídri boli bábkami niekoho, kto bol nad nimi a dával im rozkazy“.
Foto: LUCIA HRAŠKOVÁ
Slobodní zločinci a neslobodní občania
Tridsať rokov po páde režimu, ktorý vyvraždil približne 2 milióny obyvateľov, sa v Kambodži o týchto udalostiach rozpráva málokto. Na utrpenie sa nezabudlo, práve naopak. Spomínať naň stále bolí. V krajine, ktorá má dnes vyše 15 miliónov obyvateľov, zrejme nie je nikto, koho by sa genocída nebola osobne dotkla. Červení Khméri rozdelili rodiny a aj deti nútili tvrdo pracovať. Neposlúchnuť rozkazy znamenalo zomrieť a najmenšie priestupky boli dôvodom vraždiť.
Napriek tomu, že režim padol už v roku 1979, mnohí jeho lídri naďalej zastávajú politické funkcie. Obete a zločinci žijú bok po boku v tej istej krajine, niekedy dokonca v rovnakej dedine. Príkladom je dedina Kok Lao v severovýchodnej provincii Ratanakiri. Liang Doung, jeden z jej obyvateľov, spomína na život za vlády Pol Pota. „Dnes máme slobodu, ale nie úplnú. Nie je tu sloboda slova, ľudia sa boja kritizovať autority a množstvo prípadov porušenia ľudských práv od roku 1993 stále narastá.“
Jeho dedina je jednou z mnohých, ktorým zahraničné spoločnosti berú pôdu. Jednou z príčin je práve Pol Potov režim, ktorý zrušil súkromné vlastníctvo. Dodnes nejasnú situáciu zneužívajú firmy prepojené na vládu. Na území, ktoré miestni potrebujú na živobytie, sadia kaučukové plantáže. „Máme malú nádej, ale veľké odhodlanie,“ vysvetľuje Liang Doung, ktorý sa sám angažuje proti nelegálnym plantážam v jeho dedine.
Zlomený národ
S následkami genocídy, ktorá úplne vyhladila kambodžských intelektuálov, sa teda krajina vyrovnáva dodnes. Ekonomicky, psychicky i právne.
Pol Pot zomrel 15. apríla 1998 prirodzenou smrťou v pohodlí svojho domova. Vojnový tribunál bol totiž zriadený až v roku 1997 vďaka naliehaniu neziskových organizácií, právnych expertov a OSN. Doteraz odsúdili len troch lídrov a vinníci i svedkovia umierajú skôr, ako sa pred tribunál stihnú postaviť.
Ny Chandy, bývalý právny zástupca obetí Červených Khmérov vysvetľuje, že svedkovia, ktorí sú stále nažive, často odmietajú spolupracovať zo strachu o svoju bezpečnosť. „Proces spomaľuje aj používanie dvoch jazykov a neskúsenosť kambodžských právnikov, ktorí sa na ňom učia od zahraničných kolegov,“ odpovedá, keď spomeniem, že obyvatelia Kambodže výsledkami nie sú nadšení.
Procesu, ktorý sa zameriava len na zodpovedných lídrov, navyše často vyčítajú jeho finančnú náročnosť. Ny Chandy ho obhajuje. „Tieto výdavky sú nevyhnutné, ak chceme, aby konanie bolo presné a efektívne,“ tvrdí. Uvedomuje si však, že počiatočné nadšenie opadlo a ľudia oň postupne stratili záujem.
„Stal sa z nás zlomený národ a spamätávame sa pomaly,“ hovorí Kok-Thay Eng, riaditeľ Kambodžského dokumentačného centra (DC-Cam). Starostlivú dokumentáciu minulosti, ktorá vedie k spravodlivosti, považuje za dôležitú súčasť procesu hojenia. „Naše rany sa zahoja spravodlivosťou, vzdelávaním a pripomínaním si minulosti.“
Aj keď súdny proces s lídrami je prirodzeným a dôležitým krokom, ani úspešné odsúdenie všetkých lídrov by obyvateľom Kambodže neprinieslo úplné zadosťučinenie. Následky krutého režimu poznačili jednotlivcov aj celý národ a podpísali sa pod mnohé z jeho súčasných problémov. Ako hovorí Liang Doung, „bolo to už dávno, takže pocit hnevu ustúpil. Ale čierna škvrna v srdci nám ostala“. S tou sa každý vyrovnáva po svojom a zdá sa, že Kambodža sa jej bude zbavovať ešte dlho.
REPORTÉRKA JE SPOLUPRACOVNÍČKOU PRAVDY