Na hodinu prichádza Samuel ako prvý. Postupne pribúdajú ďalší spolužiaci. Muži aj ženy. Školu pre dospelých tvorí jedna budova. Hoci budova je asi silné slovo. Škola je umiestnená v jednej polorozpadnutej stodole. Je v nej však tabuľa, nadšenie žiakov a učiteľ. Všetko, čo je potrebné na úspešné vzdelávanie, veď Turkana je v Keni oblasť s najnižšou úrovňou gramotnosti.
"Chcem čítať, napísať svoje meno. Nebudem potrebovať, aby mi dôležité veci prečítali iní. Teraz môžem komunikovať aj písomne s ďalšími ľuďmi,“ hovorí Samuel počas návštevy slovenských novinárov v Turkane. Pre muža je tiež dôležité, že si vie spočítať, koľko má peňazí.
Čítať, písať, počítať
Janovi Amosovi Komenskému by asi v horúcej Turkane bolo teplo. Ale určite by ho zaujali metódy, ktoré tu učitelia používajú. Sú prispôsobené miestnemu prostrediu. Učiteľ rozdáva učebnice. Sú v nich neveselé obrázky chudých zvierat a podvyživených ľudí. Je to realita chudobnej Turkany.
"Takto sa dospelí študenti učia. Vidia veci, ktoré sú im známe,“ vysvetľuje koordinátor projektu vzdelávania Peter Eregae. Učiteľ medzitým píše na tabuľu slovo akoro. V turkančine to znamená hnev. Študenti chápu aj cez emócie, cez obrázok v učebnici. Vedia, čo to znamená, mať starosť o živobytie. Vedia, čo znamená hnev.
A už slovo akoro čítajú a pokúšajú sa ho napísať na tabuľu. Niektorým to ide lepšie, iní však zase len viditeľne odkresľujú tvary písmen.
"Projekt vzdelávania vnímam ako jedinečný. Vychádza zo situácie v Turkane, čo je veľmi zaostalá časť Kene. Veľká časť obyvateľov žije ako nomádi, pastieri. Značný počet dospelých nevie písať, čítať a počítať. Diecéza v Lodware má tento program v každej farnosti v celej Turkane,“ hovorí o projekte Marián Čaučík zo slovenskej organizácie eRko, ktorá vzdelávanie dospelých v Turkane podporuje sumou 25-tisíc eur ročne. Podobnou sumou prispieva aj rakúsky partner DKA (cirkevná charitatívna organizácia Dreikönigsaktion).
Podľa Čaučíka sa ukazuje, že pre ľudí v každom úseku života môže byť veľmi dôležité, aby získali vzdelanie.
"Niekto sa snaží o malé podnikanie. So vzdelaním si vedia veci spočítať. Motivácia spočíva aj v tom, že si môžu prečítať poštu, ktorú im posielajú príbuzní. Sú to situácie, ktoré si na Slovensku niekedy len ťažko vieme predstaviť, keďže u nás je gramotnosť obyvateľov vysoká. Lenže v Turkane bariéra existuje. Možno schopnosť vedieť čítať a písať by nebola problémom pri tradičnom spôsobe života obyvateľov regiónu. Starať sa o statok a prežiť by vedeli aj bez toho. Je to však pridaná hodnota, keď potrebujú komunikovať s inými a so svetom,“ hovorí Čaučík, ktorý pôsobí ako veľvyslanec Európskeho rozvojového roka.
Vstupná brána
Neďaleko školy pre dospelých stojí aj škola pre deti. Je to už solídna budova. Rebecca sa učí čítať tiež preto, aby vedela, aké vedomosti získava jej dcéra. "Som veľmi šťastná. Vzdelávanie môže zlepšiť náš život,“ vraví Rebecca.
Turkanskej žene však azda pomôžu schopnosti čítať, písať a počítať aj inak. Rebecca vyrába rohože, ktoré predáva. Súčasťou projektu vzdelávania dospelých je aj podpora malého podnikania. Samotný program je do istej miery vstupnou bránou k novým možnostiam. Ľuďom pomáha lepšie sa zorientovať. Aj v rámci podnikania sú v Keni bežné prevody peňazí pomocou mobilov. V tomto prípade však hrozí, že tí, čo nevedia čítať a počítať, by sa mohli stať obeťou podvodníkov. Vzdelanie je preto nutnosťou.
Projekt ráta s tým, že v najbližších troch rokoch sa doň zapojí 6 300 negramotných ľudí. Zároveň by mali vzniknúť dve skupiny po 15 členov, ktoré sa v rámci mikrofinancovania zamerajú na podnikanie.
,,Do budúcnosti je možné ešte hľadať cesty, ako program skvalitniť. Jedna z otázok, ktorú si kladieme aj pri iných projektoch, je spolupráca s miestnymi úradmi. Turkana má vlastnú vládu. Je dobré sa zamyslieť nad tým, ako spojiť možnosti, ktoré sa v tom ponúkajú,“ pripomína Čaučík výzvy do budúcnosti.
Je to však už aj otázka širšieho fungovania rozvojovej spolupráce v Keni. Africký štát patrí spolu s Afganistanom a Moldavskom medzi programové krajiny slovenskej oficiálnej pomoci.
Foto: Andrej Matišák, Pravda
Môže stáť na vlastných nohách?
Hospodársky rast Kene na rok 2015 odhadla v marci Svetová banka na šesť percent. Od minulého roka je tento africký štát zaradený medzi stredne príjmové krajiny. Hrubý národný príjem krajiny na obyvateľa dosiahol 1 160 dolárov. Keňa je deviatou najväčšou ekonomikou Afriky. Nakoľko teda krajina ešte potrebuje peniaze z rozvojovej pomoci? Nie je schopná stáť na vlastných nohách? "Rozvojová pomoc je stále potrebná. Regióny sa v Keni líšia, čo sa týka úrovne hospodárskeho rastu a nerovnosti,“ reaguje Daniel Branch, odborník na africkú politiku a históriu z Warwickej univerzity.
Aj Svetová banka upozorňuje, že napriek rastúcej ekonomike viac ako 40 percent Keňanov žije na alebo pod úrovňou chudoby. A v spomenutej Turkane je to takmer 70 percent.
"Keňu by nepostihol ekonomický kolaps, keby sa rozvojová pomoc skončila. Je však mimoriadne dôležité, aby sme podporovali Keňanov žijúcich najmä v suchých a odľahlých oblastiach krajiny. Potrebujú životne dôležité verejné služby, hlavne zabezpečenie vzdelávania a zdravotníckej starostlivosti,“ tvrdí Branch.
Podľa experta na Keňu Davida Andersona dostáva krajina v rámci rozvojovej pomoci menej ako 10 percent HDP. "Neoznačil by som ju, že je závislá od financií zvonku. Do Kene okrem toho prúdia peniaze najmä cez lokálnych partnerov, nie prostredníctvom centrálnej vlády,“ uviedol profesor z Warwickej univerzity.
Anderson však pripomína aj fakt, že pomoc sa netýka len priamo rozvojových potrieb. "Kenský obranný rozpočet sa za posledné tri roky takmer strojnásobil. Teraz je na úrovni viac ako 800 miliónov dolárov. Krajina získava pomoc pre svoje bezpečnostné a protiteroristické aktivity. Z USA je to ročne viac ako 200 miliónov dolárov a z krajín EÚ viac ako 300 miliónov eur. Dôvod znie: Je potrebné udržať poriadok a kvalitu vládnutia, čo vedie k rozvoju. Dá sa preto povedať, že kenský rozvoj je založený na uspokojení bezpečnostných potrieb,“ vyhlásil Anderson.
Hovorí sa, že Turkana leží na ceste do pekla, vraví miestny biskup
"O Turkanu sa dlho nikto nestaral. Ľudia si museli pomáhať, ako vedeli,“ hovorí lodwarský biskup Dominic Kimengich. V kenskej Turkane je už päť rokov. " Je potrebné rešpektovať ľudí, ktorí tu žijú. Existovali tu aj pred rozvojovou pomocou. To oni by mali povedať, čo potrebujú,“ tvrdí Kimengich.
Ako dlho pôsobíte v Turkane?
Prišiel som v roku 2010. Predtým som pôsobil v diecéze Nakuru blízko Nairobi. Nikdy predtým som nebol v Lodware. Až keď som sa stal biskupom v Turkane.
Bol to teda prvý životný zážitok?
Áno. Letel som do Turkany. Keď som pristál, bol som šokovaný, aké sucho tu vládne. Vedel som však, že prichádzam do Turkany, ktorá je drsná. A že ľudia tu čelia mnohým výzvam.
Ktoré sú to?
Je to aj klimatická zmena. Ako vidíte, je veľmi horúco a prašno. Niekto raz napísal, že Turkana je krokom na ceste do pekla. Lebo je tu tak horúco. S tým súvisí sucho. Preto je tu problém s vodou. Ďalšou výzvou je, že Turkana leží príliš ďaleko od Nairobi. Dlho sa nikto o miestnych ľudí nestaral, museli si pomáhať, ako vedeli. Turkana bola takzvaným uzavretým územím. Najmä počas britskej kolonizácie ju ani nebolo povolené navštevovať.
Do Turkany sa chodilo len za trest?
Najmä pre štátnych úradníkov, ktorých sem poslali, to bolo ako trest. Tak to vnímali. Do Turkany bolo ťažké sa vôbec dostať. Cesty sú stále veľmi zlé. Ak sa chcete dostať do Lodwaru z Kitale (mesto v západnej Keni, pozn. red.), čo je asi 300 kilometrov, riskujete život. Okolie cesty je plné banditov.
Ako tu dokážu ľudia žiť?
Som ohromený tým, ako to obyvatelia zvládajú. Sú mimoriadne odolní, schopní prežiť v nehostinnom prostredí. Väčšina rodín má k dispozícii len jedno jedlo denne. Niekedy jedno za dva dni. Pozrite sa naokolo. Je ťažké tu niečo pestovať. Ľudia však vedia prežiť. Turkanci stále zostávajú najmä pastiermi. Presúvajú sa z miesta na miesto, hľadajú obživu. Veľká časť turkanských pastierov je teraz v Ugande, lebo je tam paša a voda.
Pri ustavičnom presúvaní však môžu vzniknú aj konflikty, čo sa týka nároku na prístup k vode a potravy pre zvieratá…
Turkana je obklopená tradične nepriateľsky naladenými kmeňmi. Navzájom si kradnú dobytok. Je to kruh pomsty. Kedysi však kmene používali šípy a kopije, dnes strelné zbrane. Ľudia preto zomierajú. Takéto boje sú časté najmä na hraniciach medzi kmeňmi. Či už je to deliaca čiara medzi Turkanou a kmeňom Pokotov, alebo hranice s Etiópiou a Južným Sudánom.
Diecéza v Lodware poskytuje mnoho služieb obyvateľstvu, o ktoré by sa mala starať aj vláda. Ktoré sú to?
Lepší prístup k vode a jedlu, vzdelávanie. Máme školy, nižšieho aj vyššieho stupňa. Pomáhame však aj rybárom, aby mali lode a mohli loviť. Staráme sa tiež o lepšie využívanie zdrojov vody a zavlažovanie. Boli sme v situácii, že katolícka cirkev v Turkane zabezpečovala viac ako 60 percent zdravotníckej starostlivosti. Podieľame sa na kampani proti očnej chorobe trachóm, ktorá miestnych trápi. Máme oblasti, kde týmto ochorením trpí až 70 percent obyvateľov.
Predpokladáte, že úrady budú postupne preberať služby, ktoré poskytujete vy aj s pomocou rozvojovej spolupráce?
Boli by sme radi, keby to tak bolo. Pred dvoma rokmi vznikli v Keni miestne vlády. Nové štruktúry dostávajú peniaze. Prvý raz vidíme, že financie prúdia do Turkany. Niektoré veci, ktoré predtým stáli, sa zmenili. Vyzerá, že k lepšiemu.
V niektorých oblastiach Turkany dva roky takmer nepršalo. Ako to ovplyvňuje život ľudí?
Keď nemáte vodu, nemôžete chovať statok. Ak zomrú zvieratá, zomrú aj ľudia. Obyvatelia Turkany sa aj s dobytkom presúvajú do iných oblastí, to však niekedy spôsobuje konflikty. Migrácia má neblahý vplyv aj na deti, ktoré potom nechodia pravidelne do školy. Rodinná štruktúra nie je v Turkane veľmi silná. Otec je neraz ďaleko, pasie dobytok. Matka zháňa obživu pre deti. Neraz sa však musí dieťa o seba postarať samo. V Lodware máme na ulici veľa detí. Snažia sa prežiť. Toto všetko má súvis s faktom, že neprší.
Pred niekoľkými rokmi objavili v Turkane ropu. Môže to zmeniť situáciu?
Vieme, že ropa môže byť požehnaním aj kliatbou. Už vidíme, že obyvatelia Lokicharu, kde sa našla ropa, nechcú, aby z nej mali osoh ľudia z iných oblastí. Nepáči sa im, že by zo ziskov mali profitovať cudzinci. Na druhej strane sa ropná spoločnosť snaží podporovať vzdelávanie, sponzoruje deti, aby mohli chodiť do školy. Vnímam to ako dobrú investíciu do budúcnosti. Dúfam teda, že všetci zúčastnení si budú schopní spolu sadnúť a nájsť spôsob, ako zdroje z ropy použiť.
Ako?
Pomocou ropy získať vodu. Pod Turkanou sa nachádza vodný rezervoár. Keby sa peniaze z ropy použili na to, aby sme vedeli vodu dostať z podzemia a zavlažovať krajinu, bolo by to požehnaním.
Spomenuli ste konflikty. Podieľate sa na ich riešení?
Snažíme sa komunikovať so všetkými stranami. Používame našu cirkevnú štruktúru. V roku 2012 sme sa stretli všetci biskupi a delegáti zo susedných diecéz. Odvtedy sme mali tri medzinárodné konferencie. Zaujíma sa o to aj Vatikán. Náš projekt sa nazýva Mierová a cezhraničná iniciatíva. Chceme dosiahnuť, aby sa ľudia rešpektovali a vnímali ako ľudské bytosti. Je to cesta k riešeniu konfliktu.
Nakoľko je pre vás dôležitá rozvojová pomoc zo Slovenska?
Mimoriadne. V riešení mnohých vecí sme v Turkane iba na začiatku. Keď máme partnerov ako eRko zo Slovenska, ľudí to povzbudí. Stojíme na dvore dievčenskej školy, ktorá tu pred dvoma rokmi ešte nebola. Vznikla aj s pomocou organizácie eRko. Pomoc získali aj telesné postihnuté deti z Domova Jána Pavla II. Snažíme sa postarať o ľudí, ktorí to potrebujú. Veľmi eRko pomáha aj v oblasti poskytovania vody obyvateľom. Slovenská ambasáda v Nairobi sa zase podieľa na našich plánoch vytvoriť dievčenský internát pri škole. Všetko toto je pre nás veľmi dôležité. Nemáme žiadnu postrannú agendu. Chceme len pomôcť ľuďom, a preto môžem partnerov ubezpečiť, že všetky prostriedky využívame na tento účel.
Ako vnímate rozvojovú pomoc zo širšieho hľadiska? Existujú názory, že pomáhať je potrebné, ale rozvinuté krajiny tak povediac robia chudobnejšie štáty závislými od pomoci…
Je potrebné rešpektovať ľudí, ktorí tu žijú. Existovali tu aj pred rozvojovou pomocou. To oni by mali povedať, čo potrebujú. Potom je to pre nich aj vzácnejšie, keď to dostanú. Ale nemôžeme im to dať len tak. Nemôžu iba sedieť a všetko dostať. Lebo to by naozaj vytvorilo syndróm závislosti, ktorý je nebezpečný. Ľudia sa v prvom rade musia snažiť sami. Nerobme z nich prosebníkov. Aby sa, keď pomoc odíde, vedeli o seba postarať.
Cestu do Kene podporila Platforma MVRO z prostriedkov Európskej komisie a SlovakAid.