Mladá žena Mareta si klasickým africkým štýlom priväzuje na chrbát svojho syna, aby ho odniesla domov. Chlapec ju onedlho prerastie. Môže mať osem až deväť rokov, hoci ona na otázku o veku svojho dieťaťa odpovedá: „Mesiac.“
Mareta je mentálne postihnutá. Nevie počítať, písať ani čítať a pozná len základné výrazy. Chlapec sa jej narodil po znásilnení. Zdedil po nej mentálny postih a navyše je hendikepovaný aj fyzicky. Kým nenavštevovali Paolo's Home, rehabilitačné zariadenie priamo v slume, trávili väčšinu času zatvorení v chatrči Maretinej mamy. Fyzioterapia v zariadení pomáha nielen chlapcovi. Mareta je tu prvýkrát vo svojom živote súčasťou komunity priateľov.
Zázraky
Postihnuté dieťa stále v Keni znamená prekliatie, zásah nadprirodzených síl alebo nejakú bližšie nešpecifikovanú vinu jeho matky. Od rodiny, do ktorej sa takéto dieťa narodí, obvykle všetci bočia. Často utečie aj vlastný otec chorého dieťaťa. Opustí rodinu, manželku aj ostatné deti a začne nový život na inom mieste. Matka zostane na všetko sama.
Starať sa o hendikepované dieťa v prostredí Kibery, druhého najväčšieho slumu na svete, v chatrči bez toalety a tečúcej vody, medzi odpadkami a splaškami, si vyžaduje enormné úsilie. Skúste tlačiť invalidný vozík (ak ho vôbec zoženiete) po tomto smetisku! Navyše, s takýmto dieťaťom sa neradno veľmi ukazovať na verejnosti.
Rodičia ho radšej držia vnútri. Len nech sa to nedozvie okolie! Lebo ich všetci odsúdia. Určite museli urobiť niečo strašné, keď ich nadprirodzené sily potrestali takýmto dieťaťom, myslia si ľudia. Tradiční kmeňoví doktori, šamani, samozrejme, ponúkajú liečenie aj na tento problém. Nie je to zadarmo. Rodičia z biedneho slumu zaplatia, čarodejník nakreslí na telo dieťaťa značky alebo vyreže drobné zárezy, prednesie modlitby a pošle ich domov. Ak sa dieťa nevylieči, majú prísť zas. Väčšina ľudí z Kibery im verí viac ako lekárom.
Foto: Jana Čavojská
Našťastie, tento prístup sa pomaly mení. A do útulných priestorov Paolo's home prichádza čoraz viac rodičov s prosbou o terapiu pre svoje dieťa. Väčšinou dúfajú v nesplniteľný zázrak. Napríklad, že dieťa bude raz chodiť.
Zamestnanci charitného zariadenia, ktoré poskytuje svoje služby zadarmo a aj vďaka podpore zo Slovenska, musia trpezlivo vysvetľovať, že terapia síce robí zázraky, ale nedokáže úplne všetko. Niekedy je úspech, keď sa dieťa naučí samo jesť. V iných prípadoch, keď lezie, vníma farebnú loptičku a teší sa z podnetov, ktoré predtým, zatvorené vnútri chatrče, nemalo.
Jeden otecko
Tento druhý domov pre deti so špeciálnymi potrebami vedie Janet Nyongesa. Poskytujú tu terapeutické cvičenia, masáže, ale aj voľnočasové a vzdelávacie aktivity a jedlo. A dokonca perú deťom všetky veci, ktoré im rodičia prinesú. Samozrejme, práčka je tu neznámy pojem, ale aspoň tu z kohútika tečie studená voda – v chatrčiach Kibery niečo nepredstaviteľné.
„Ideme do vecí, ktoré ďaleko presahujú bežnú terapiu. Nie sme zariadenie, kam rodičia a choré deti prídu, urobíme si svoje a oni zas odídu,“ vysvetľuje mi Janet. „Sme miesto, kde dostanú morálnu podporu bojovať so svojimi problémami a sociálne kontakty s ľuďmi v podobnej situácii. Vypočujeme ich. Možno sme jediní, kto ich za celé roky vypočuje. Deti dostanú aj jedlo.
Bolo hrozné, keď matky prinášali svoje deti s tým, že v dome nemajú ani kúsok jedla a už dva dni im nemali dať čo jesť. Vtedy som si kládla otázku: Načo riešime fyzioterapiu, keď sú deti hladné?“
Vo vedľajšej miestnosti zatiaľ traja fyzioterapeuti masírujú choré deti a cvičia s nimi. A k tomu na ne robia veľké oči, grimasy, tľapkajú ich po pleci. Evans Kimindiri, Ken Kangangi a Austin Mutua sú mladí chalani. Neuveriteľné, ako tie deti ľúbia. Ani jeden z nich ešte nemá rodinu, Evans je dokonca iba študent, s deťmi aj celkom malými bábätkami to perfektne vedia.
Foto: Jana Čavojská
Dokonale zvládajú aj úlohu pestúnok: trikrát denne deti kŕmia a vymýšľajú pre ne rôzne hry. Austin je okrem toho rodený kazateľ. Každé ráno predčíta z Biblie v mobile a vedie spoločnú modlitbu. Ken si vo chvíľach voľna so zasneným úsmevom číta knižku o tehotenstve a Evans sa spolu s mamičkami učí šiť.
Akoby prišli z úplne iného sveta. Popierajú tradičné rozdelenie úloh v kenskej spoločnosti. Starostlivosť o deti tu prináleží matke. Mamy vláčia deti na chrbtoch ráno do zariadenia a popoludní domov. A to aj keď deti vyrastú a priberú.
V Paolo's home majú jedného jediného aktívneho otecka. Chodí po synčeka každé popoludnie. Nedávno ho zaangažovali do infokampane, ktorú robili v slume. Živí sa ako dídžej. Naložil teda aparatúru na auto a v celej Kibere rozhlásil, aby sa rodičia hendikepovaných detí nebáli priniesť ich do Paolo's home.
Dievčatko z chatrče
„Každé dieťa u nás napreduje,“ tvrdí riaditeľka Janet. To je prirodzené. Keď žilo v polotme chatrče bez terapie, hračiek a podnetov a rodičom nikto nevysvetlil, čo treba robiť pre zlepšenie jeho zdravotného stavu, nemohlo sa naučiť vôbec nič. V Paolo's home majú veľkú terapeutickú miestnosť s cvičebným náradím a hračkami.
Učia sa tu aj mamičky. Napríklad ako využiť obyčajnú hračku na trénovanie svalov dieťaťa. Zároveň sa z nich stali kamarátky. Komunita. Podporujú sa, pomáhajú si a občas si trochu závidia – keď sa dieťa inej smeje a naťahuje rúčky za loptičkou, kým to vlastné len visí v popruhoch.
Dvakrát do týždňa navštevujú terapeuti svojich pacientov doma. „Niektorí sú už priťažkí na to, aby ich mamy nosili k nám na chrbte,“ vysvetľujú mi. „A navštevujeme aj takých, ktorí sa u nás dlho neukázali.“
Kráčame spolu po slume až do domčeka Zainab. V jednej malej miestnosti žije päť ľudí: Zainab, jej manžel a ich tri deti. Majú jednu spoločnú posteľ, kreslá, stolík a televízor. Vodu berú z verejnej studne. Toalety? V Kibere fungujú verejné toalety, v poslednom čase investuje do tejto infraštruktúry aj vláda a buduje ďalšie, dokonca aj so sprchami.
Foto: Jana Čavojská
Obyvatelia chatrčí si v nich môžu zaplatiť paušál na celý mesiac. Na takéto vybavenie sú odkázaní aj rodičia ako Zainab. Napriek tomu patria k tým šťastnejším. Ich prístrešok má múry z blata. Väčšina ľudí tu žije v búdach z vlnitého plechu.
Zainabina dcérka Maria má šesť rokov a pre poškodenie mozgu nechodí a nevyvíja sa. „Najprv som sa za ňu hanbila. Susedia hovorili, že sme prekliati,“ priznáva Zainab, kým Ken masíruje stuhnuté svaly dievčatka. „Nikam som s ňou nechodila a nikoho som nepozývala k nám domov. Teraz už viem, že reči o prekliatí sú len povery. Ukázali mi, ako sa mám o Mariu starať a môžem dávať rady ostatným matkám hendikepovaných detí.“
Požehnanie
Ideme ďalej pomedzi chatrče, preskakujeme odpad a otvorené kanály. Kibera je pravdepodobne druhý najväčší slum na svete, po Dharaví v indickom Mumbaji. Počet obyvateľov sa dá len hádať. Tieto odhady však nedokážu dať presnejšie číslo ako 600 000 až 1 200 000 ľudí. Každý deň sem mieria noví. Vidiečania, ktorí dúfajú, že v meste sa im pošťastí, prichádzajú s pár haliermi a lacnejšie ubytovanie nezoženú.
Nájomné za najbiednejšie chatrče sa začína pri piatich dolároch mesačne. Samozrejme, aj tu sú horšie a lepšie štvrte. V tých lepších stojí prenájom desiatky dolárov. Vlastnia ich rôzni landlordi. Vláda kedysi venovala tento pozemok Núbijcom, kmeňu, ktorý prišiel zo severu. Nikto vtedy netušil, ako sa Kibera rozrastie. Paradoxne, názov Kibera znamená v jazyku Núbijcov les. Zelene tu zostalo veľmi málo. Na dvestopäťdesiatich hektároch sa tlačia chatrče a odpadky.
Aj Kibera sa však mení. Vláda sem začala investovať, pravdepodobne si niekto uvedomil voličský potenciál tohto preplneného miesta. V Nairobi sa teraz hovorí, že Kibera je výkladnou skriňou a najhoršie slumy sú teraz úplne inde. Vláda tu vyasfaltovala dva hlavné ťahy, vybudovala verejné toalety a kúpeľne (za poplatok si v nich môžete aj uvariť jedlo; je to vždy lacnejšie ako najmenší balíček dreveného uhlia na vlastný oheň), každý deň tu čistiace čaty upratujú a vyvážajú tony odpadkov.
Foto: Jana Čavojská
Cez jedno z nekonečných trhovísk pozdĺž železničných koľajníc (cez Kiberu vedie hlavný železničný ťah do Ugandy, ale vraj sa nemusím báť, vlak jazdí iba ráno) prídeme k stánku Janet. Predavačka cédečiek a dévedečiek zároveň stráži ročného synčeka. Jej manžel robí niekde v meste a do stánku ju chodí vystriedať len v nedeľu dopoludnia.
„Aby som mohla ísť do kostola,“ usmieva sa mladá žena. Hendikepovaného chlapčeka vníma ako požehnanie. Prvé dieťa jej zomrelo ako dvojročné. Na minipodlahe dreveného stánku Evans dieťa pomasíruje, pocvičí s ním a na záver mu nakreslí tváričku na nafúknutú chirurgickú rukavicu.