Utečenci v Rezidencii pomarančovníkov znepokojujú Sicílčanov

23.04.2015 12:26
utečenci, migranti
Tisíce ilegálnych migrantov z Afriky mieria cez Líbyu a Taliansko do Európy za „lepším životom“. Autor:

Asi päťtisícove Mineo sa rozkladá na pahorku cez 60 kilometrov juhozápadne od sicílskej Katánie. V malom obchode neďaleko vjazdu do mestečka nakupuje pár ľudí a vonku stojí niekoľko áut. Keď sa však začnete pozerať ďalej, všimnete si veľké množstvo postávajúcich, väčšinou muži čiernej pleti, všetci v džínsoch a farebnom tričku. Mineo je totiž miestom, kde sídli najväčšie prijímacie stredisko pre utečencov v Európe. Žije v ňom okolo 4 500 utečencov, ktorí sa dostali do Talianska väčšinou loďou z Líbye.

Pred obchodom stojí aj jedno dievča, vraj pochádza z Ghany, ale neskôr žila v Nigérii, kým sa cez Líbyu dostala vlani až sem. Najskôr súhlasí, že povie svoj príbeh, o chvíľu si to ale rozmyslí. Na otázku, ako sa sem dostala, odpovedá:„Neviem.“ Loďou? „Nepamätám sa.“ A odchádza preč.

Ďalšie skupiny utečencov z tábora posedávajú na neďalekom námestí s niekoľkými obchodmi a barom. Svoj obchod, ktorý má vystavený v zadnej časti auta, tu prevádzkuje i postarší muž pôvodom z Maroka, teraž už 26 rokov žijúci v Taliansku.

„Je ich tu veľa, malo by sa nájsť nejaké riešenie, takto to ďalej nejde,“ hovorí. „Máme strach, objavuje sa tu veľa problémov,“ dodáva s tým, že sa miestni obyvatelia boja zvýšenej kriminality.

Príkladom je aj prostitúcia, ktorá sa v okolí rozrástla vo veľkom, čo je vidieť napríklad na ceste z Minea do Katánie, kde okolo štvrtej hodiny popoludní postávalo na jednom z úsekov 15 černošských prostitútiek, väčšinou veľmi mladých, nalíčených, oblečených často iba v krátkom tričku a sieťovaných pančuškách.

„Celý deň tu nič nerobia, iba posedávajú,“ dopĺňa taliansky predavač, ktorý sa pri nich zastavil na pár slov. Vystavené veci si prehliada i mladý utečenec, ktorý neskôr hovorí, že pochádza zo Senegalu. Najskôr ho zaujal strojček na holenie, potom biele tenisky. Snaží sa s predavačom zjednávať, že by zaplatil päť eur, ale ten je neoblomný a stále žiada desať. Senegalčan, ktorý nechcel prezradiť svoje meno, po chvíľke odchádza. „A takto tu vyzerá každý deň. Pritom ešte pred pár rokmi to tu vyzeralo úplne inak,“ hovorí miestny predavač.

Po chvíli sa utečenec zo Senegalu vracia. „Som tu už šesť mesiacov, predtým som bol rok v Tripolise v Líbyii. Tam som mal prácu, čistil som okná a podobne,“ začína rozprávať. „Potom sa však začalo všade strieľať a už to nešlo ďalej,“ dodáva. Na lodi strávil osem hodín a ako tvrdí, nič za prevoz neplatil.

Život v tábore nie je podľa neho ľahký. „Nemáme žiadne peniaze, iba nejaké jedlo. Chcel by som ísť do Nemecka, tam bude jednoduchšie nájsť si prácu,“ myslí si. Prijímacie stredisko je miestom, kde teraz žijú utečenci, ktorí sú v štádiu čakania na vybavenie žiadosti o azyl, dovtedy nemôžu pracovať. Tieto procedúry sa však veľmi často preťahujú a utečenci v tábore bývajú aj niekoľko rokov.

Stredisko vzniklo v roku 2011 z vtedajšej ubytovne pre rodiny amerických vojakov zo základne Sigonella. Teraz tu bývajú utečenci, miesto však stále nesie nápis Residence degli Aranci, teda Rezidencia pomarančovníkov.

Na námestí tiež posedáva asi dvadsaťročný mladík so šiltovkou, vraj pochádza z Nigérie, odkiaľ odišiel kvôli zlým bezpečnostným podmienkam. Čo robíte celý deň? „Niekedy napríklad hráme futbal,“ odpovedá. Teraz čaká na autobus, ktorý ho zavezie naspäť do tábora ležiaceho dolu na planine asi deväť kilometrov od samotného mestečka Mineo. Myslíte si, že to tu bude lepšie? „Inšalláh – ak dá Boh,“ odpovedá a uteká za trúbiacim autobusom.

#utečenci #utečenecký tábor #Mineo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku