Ešte vložiť morčacie mäso do rúry, aby bolo akurát, keď bude podávať hlavný chod. Klusky zatiaľ odpočívajú na kockovanej utierke. Tiež čakajú na poslednú chvíľu, vo vriacej vode budú hotové raz-dva.
Zdalo by sa, že čaká priateľov. Prídu však úplne cudzí ľudia. Originálnu poľskú kuchyňu dnes v jeho byte ochutnajú starší manželia z Nového Zélandu. John a Louise sú na ceste po Európe. Webovú stránku krakovskej partie, ktorá u seba doma párkrát do týždňa niečo uvarí a na večeru zavolá kohokoľvek, objavili náhodou.
Najlepšie chutí doma
Prví začali variť Marta a Mark, zmiešaný poľsko-anglický pár. Rozladilo ich, keď na výlete po Poľsku natrafili väčšinou na reštaurácie s úbohou kvalitou jedla a polotovarmi. Aký dojem si cudzinci odnesú z poľskej kuchyne? Navyše, poľské výrobky majú v mnohých krajinách zlú povesť – a neprávom.
Povedali si, že Marta každú stredu navarí doma v kuchyni pre hostí, ktorí sa nahlásia na jej menu cez internet. Nebude to drahšie než v reštaurácii, a hlavne, nepôjde len o jedlo. Očakávali nové priateľstvá, zaujímavých ľudí, príjemne strávené večery. Spoznávanie.
A to sa aj potvrdilo. Prvá večera dala dohromady poľsko-britských hostiteľov a zopár ich priateľov so Slovákom, Írkou, Angličanom, Kanaďankou a ďalším poľským párom. To bolo pred pár týždňami.
Teraz si Marta s Markom pochvaľujú, koľko nových zaujímavých ľudí spoznali a koľko fliaš skvelého vína dostali do daru. Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. Platí to aj o priateľstve. Z ľudí, ktorí sa pred večerou nepoznali, sa po jedle stanú kamaráti.
K Marte a Markovi sa postupne pridalo zopár ďalších priateľov. Záujemcovia o domácu večeru si teraz môžu na eataway.com každý týždeň vybrať z niekoľkých druhov menu od jedenástich domácich kuchárov. Poľskú klasiku, vegetariánsku kuchyňu aj raw (surovú) večeru.
Jednoduchá kuchyňa
Dnes varí Igor. Do svojho malého bytu môže pozvať maximálne štyroch ľudí. Dvadsaťsedemročný mladík varí stále. Pracuje ako šéfkuchár vo francúzskej reštaurácii. Hoci sa za kuchára nikdy nevyučil.
„Začal som, ale po roku som zo školy odišiel. Učili nás to, čo mi ukázala mama a babka ešte ako malému dieťaťu,“ usmieva sa. Potom sa učil sám. Ochutnával, spoznával nové chute a kombinácie, skúšal variť. Ale ešte predtým sa motal v babičkinej a maminej kuchyni, a tie mu ukázali, čo sa ako robí. Keď sa oženil, naučil sa nové veci od manželkinej mamy a babky.
„Hľadám hlavne staré, tradičné poľské recepty od konca 19. storočia do 70. rokov 20. storočia. Kuchyňa vtedy bola jednoduchá, ľudia nemali peniaze, v obchodoch nebolo veľa tovaru. Ale ľudia dokázali z ničoho vymyslieť skvelé jedlá. Napríklad kvalitné mäso bola vzácnosť. A tak sa Poliaci naučili variť skvelý guláš z volských líčok. Neskôr sa toto mäso stalo odpadom. Ale znovu prichádza do módy aj v reštauráciách.“
Čo podáva dnes? V menu je: kuracia polievka s varenou zeleninou, petržlenovou vňaťou a domácimi rezancami, marinované zapečené morčacie prsia na cesnaku s kluskami šlonskými – najjednoduchším poľským jedlom, knedličkami z pretlačených zemiakov a zemiakovej múky, uvarenými v osolenej vode, a dusenou cviklou s malinovou konfitúrou, a ako dezert jablkový koláč šarlotka.
„Klusky sú jednoduché a tradičné jedlo z nášho kraja, kedysi to bolo jedlo baníkov,“ vykladá Igor. Po uvarení ich posýpa kôprom a polieva domácim maslom. Dokonalá príloha.
Produkty z vidieka
A prečo pozýva hostí k sebe domov? Nestačí mu, že varí celé dni v práci? „Roboty v reštaurácii je veľa, ale mne neprekáža veľa pracovať. Akurát mi tam chýba kontakt s ľuďmi. Som zatvorený v kuchyni v suteréne a nevidím ani, ako ľuďom moje jedlo chutí.“
Igor začal ponúkať večere pred pár týždňami. Už uňho jedli Nemci, Česi, Holanďania, Škandinávci, Američania a ďalší, ale žiadni Poliaci. „Poliaci nemajú záujem. Okrem toho sú veľmi kritickí. Poznajú tradičné chute poľskej kuchyne a radi porovnávajú: Tento rôsol robila lepšie moja babka, povedali by vám.“
Zahraniční návštevníci vraj toľko nekritizujú. „Skôr chvália. Američania z rodiny poľských emigrantov mi aj veľmi pekne poďakovali: Ďakujeme, že si nám svojím rôsolom pripomenul chuť detstva, presne taký robila naša babička.“
Keď Igor vie, čo bude variť, vyberie sa na svoje obľúbené krakovské trhovisko Stary kleparz. Už pozná, kto predáva čerstvé mäso, vajíčka, skutočné domáce maslo, najlepšiu zeleninu. Všetko prírodné a hoci bez nálepky, v prirodzenej biokvalite. Na trhovisko totiž chodia poľnohospodári z dedín okolo Krakova a predávajú vlastné produkty.
Igor obvykle varí jednoduché jedlá. Guláše, klusky na rôzne spôsoby, mäso. Cvikla, ktorú varí dnes, je tiež špeciálna. Uvarí ju v celku aj so šupou domäkka, potom ju ošúpe, nakrája a osmaží na masle. Podusí ju 15–20 minút, ochutí soľou, čiernym korením a trochou cukru.
A tajná Igorova prísada, malinová konfitúra. Jeho vlastný produkt. V sezóne tento mladý muž zavára všetko dostupné ovocie. Zástera mu pristane. Piť budeme biele víno a kompótovú šťavu. Ako inak, z kompótu, ktorý Igor vlani vlastnoručne zavaril.
Jedlo nás spája
Novozélandským hosťom chutí. Ako doma. „Keď som pred rokmi ako mladá žena cestovala po Európe, bola som na podobnej večeri v Holandsku,“ spomína učiteľka histórie Louise. Internet hovorí, že takúto večeru u miestnych si môžete vychutnať v 450 mestách na celom svete. Najlepší spôsob, ako spoznať lokálnu kultúru.
John ešte pri polievke vytiahne tablet s fotkami rodiny. Priateľstvo sa nad plnými taniermi rodí ľahko. Hostia aj hostitelia sa obvykle lúčia, až keď si vymenia kontakty.
„Tie sa celkom hodia, minule sa mi napríklad ozvala jedna pani z Nemecka, či jej môžem poslať recept na svoj rôsol. Že vie, že som jej ho večer povedal, no vypili sme veľa vína a nič si nepamätá,“ smeje sa Igor a svojim hosťom balí ešte po kúsku jablkového koláča na cestu.
Podľa Marka je eataway niečo ako couchsurfing pre jedlo. „Vzniká úplne iný systém cestovania. Turisti už nie sú odkázaní na neosobné hotely a reštaurácie. Môžu spať a jesť priamo u miestnych. Žiť rovnako ako oni. Stretnúť nových ľudí. My veríme, že jedlo nás spája.“