Je to päťdesiat rokov, čo Československo prvýkrát ochutnalo západný bigbít. Bola to nová, divoká, pikantná chuť. Len Mirovi Žbirkovi ostávalo pri spomienke na ňu v ústach trpko.
Presne 11. októbra 1965 prišli z Londýna do Prahy zahrať vtedy hviezdni Manfred Mann. Ako vôbec prvá rocková hviezda Západu. Samozrejme, že vtedy ani nie 13-ročný Miro chcel byť pri tom. "Ty si na to primladý,” odbil ho starší brat Tony. Takže zatiaľ čo publikum v Prahe šalelo pri slávnom hite Do Wah Diddy, mladý Žbirka musel sedieť doma. Možno sa tak vyhol úderu obuškom, keďže celý koncert nakoniec rozohnala Verejná bezpečnosť. Modrina po údere by však po chvíli zmizla. Pocit, že zmeškal historickú chvíľu, sa celkom nevytratil nikdy.
Až po mnohých rokoch, keď už ako šesťdesiatnik nahrával Žbirka album Miro v legendárnych štúdiách Abbey Road, prišla šanca na starú krivdu konečne zabudnúť. Producent Rob Cass mu k hraniu pozýval rôznych miestnych muzikantov. Padli aj známe mená, no Miro to dlho považoval len za britský žart. Jedného dňa sa však v štúdiu naozaj objavil Manfred Mann.
Foto: Archív Mira Žbirku
"Musel som ísť hneď zavolať bratovi. A hovorím mu – Tony, síce si ma v roku 1965 odbil, ale teraz ti to vrátim. Hádaj, kto mi zahrá na platni,” hovorí slovenský spevák so svojím typickým úsmevom a hneď si odpije z kávy v bufete v Abbey Road. Poznajú ho tu na vrátnici, zdravia ho hudobní technici, zamestnanci. A tak to využil, aby stále fungujúcu legendu predstavil aj slovenským novinárom. Také pozvanie sa neodmieta.
Why don’t we do it in the road?
Stretnutie je naplánované na deviatu ráno, aby bola šanca pozrieť sa aj do štúdií, ktoré sú už neskôr takmer vždy plne obsadené. Ktovie, či by svet o tejto budove vôbec vedel, nebyť slávnej fotografie Beatles, ktorá sa stala obalom albumu nazvaného Abbey Road? Preto sa na miesto vyberiem skôr, s cieľom trochu si vychutnať to šialenstvo, ktoré nemá konca už vyše štyroch desaťročí.
V roku 1969 sa fotograf Iain Macmillan postavil na prenosné schodíky uprostred cesty na Abbey Road a slávnej štvorici spravil šesť fotografií, z nich jedna napokon skončila ako obal ich najnovšej platne. Celé to trvalo desať minút.
V roku 2015 chceli dve japonské dievčatá spraviť v podstate to isté. Akurát namiesto schodíkov si doniesli selfie palicu a fotografie nešli na žiadny hudobný album, ale na ten instagramový alebo facebookový. "Mohol by si nám spraviť fotografiu?” opýtali sa ma, kým som si fotografoval okolie a čakal na príchod Mekyho Žbirku. Dostal som do ruky najnovší iPhone a inštrukcie, aby som držal spúšť celý čas, čím sa aktivuje sériové fotenie. Slečnám som spravil 39 fotiek. Celé to trvalo desať sekúnd.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Japonky sa v rôznych pózach na priechode fotili asi ďalších dvadsať minút. Konečná suma fotiek teda mohla atakovať počet všetkých verejne dostupných záberov skupiny Beatles z ich desaťročnej spoločnej kariéry…
Autá zväčša zhovievavo zastavovali, občas zatrúbili, keď niekto vyslovene skočil do cesty, postupne pribúdali ďalší turisti, až sa ešte pred deviatou ráno vytvoril na ulici rad ľudí, ktorí si navzájom liezli do záberov, kričali na seba, smiali sa a chytali sa za hlavu. Napokon, pozrite sa sami. Na oficiálnej stránke Abbey Road Studios nájdete nonstop priamy prenos diania na slávnom priechode.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Foto: Milan Čupka, Pravda
Každodennú grotesku na Abbey Road dopĺňajú ešte vtipné tabule pripevnené na múre domu susediaceho so štúdiami. Stalo sa tradíciou, že biely múr (ale aj zábradlie, stĺp s kamerou, tabule so zákazmi vstupu na pozemok…) pri štúdiách ľudia celý počmárajú. Ako na správnom pútnickom mieste tu nájdete slová vďaky legendárnym Beatles, úryvky z ich piesní či len obyčajné srdcia s menami. Majitelia Abbey Road Studios to chápu. Dokonca zdigitalizované zábery počmáraného múru použili ako podklad predného pultu na recepcii v budove. Takisto si zvykli, že každých pár mesiacov objednajú maliara, ktorý čarbanice pretrie bielou farbou a ide sa odznova.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Susedia hudobníkov majú pred domom múr z červených tehál. Pre niektorých fanúšikov je to možno zaujímavejší podklad, a tak občas niečo napíšu aj sem. No keďže ľudia z Abbey Road chcú mať so susedmi dobré vzťahy, vyrobili im na múr špeciálne zákazové tabuľky. V čom je vtip? Zakomponovali do nich názvy piesní Beatles: Help us keep this wall clean (Pomôžte nám zachovať tento múr čistý). Get back to writing on our wall (Vráťte sa k čarbaniu na náš múr), či Please, don’t write here, there and everywhere (Prosím, nepíšte tu, tam a všade).
A Day in the Life
„Taxikár nebol vynaliezavý. A v Londýne za volantom musíte byť vynaliezavý, inak nikde neprídete načas,” ospravedlňuje sa Miro Žbirka v sprievode manželky Katky za mierne meškanie. "Fotili ste sa niekedy na priechode aj vy?“ pýtam sa ešte na ulici. "Samozrejme, niekoľkokrát.” A kedy za železnú oponu do slovenskej bigbítovej scény vlastne prvýkrát prenikla zvesť o štúdiu štúdií? "Prvú správu nám poslali asi až Beatles, keď dali fotku spred štúdia na obal albumu,” zamýšľa sa spevák.
Vtedy však už mali štúdiá v severnom Londýne za sebou viac ako 38-ročnú históriu. V roku 1931 predchodca nahrávacej spoločnosti EMI kúpil storočnú budovu s deviatimi obytnými izbami postavenú v georgiánskom štýle a prerobil ju na nahrávacie štúdiá. Ôsmeho augusta 1969, keď sa po neďalekom priechode prechádzali štyria muzikanti, bol nad dverami do budovy ešte stále nápis – E.M.I. Recording Studios. Beatles teda novú platňu nenazvali podľa štúdia, ale podľa ulice, na ktorej sídli. O rok neskôr však už správca budovy nad dvere pribíjal nápis – Abbey Road Studios.
Slávna fotografia neovplyvnila len štúdiá, ale aj iných aktérov, ktorí sa ocitli na slávnom zábere úplne náhodou. Napríklad taký Američan Paul Cole by zrejme v roku 2008 odišiel zo sveta v tichosti, vyprevadený na poslednú cestu len smútiacou rodinou. Pred siedmimi rokmi však o jeho smrti informovali viaceré svetové médiá. "Zomrel pán z obalu Abbey Road,” písali.
Vtedy 57-ročný Američan bol v roku 1969 na dovolenke s manželkou v Londýne. Tá ho ťahala po múzeách a galériách, kým nepovedal dosť. Chcel sa chvíľu prechádzať iba sám, bez ženy, keď ho zaujalo policajné auto, ktoré blokovalo premávku na Abbey Road. Rád sa prihováral ľuďom, a tak sa dal s policajtom do reči. V tom momente ho Macmillan zvečnil a zapísal do histórie.
"Obzrel som sa a videl som nejakých mladíkov prechádzať cez ulicu v rade za sebou, ako chodia kačice. Partia chuligánov, povedal som si, pretože na tú dobu pôsobili výstredne, radikálne. Veď kto to kedy videl, prechádzať sa po Londýne bosý,” spomínal Cole na slávnu chvíľu v roku 2004 pre jedny floridské noviny. A dodal, že album Abbey Road nikdy v živote nepočul. "Ja mám rád klasickú hudbu.”
Slávy sa ušlo aj autu, ktoré je na fotografii zaparkované hneď za priechodom. Fanúšikovia si dlho mysleli, že tam bolo pristavené náročky, keďže išlo o Volkswagen Beetle! V skutočnosti chcel Macmillan, aby auto na zábere vôbec nebolo. Rodina zo susedstva, ktorej patrilo, však bola práve na dovolenke, a tak ho nemal kto preparkovať. Dostalo sa teda do záberu… a po rokoch aj do múzea. V roku 1986 ho kúpila v aukcii za 23-tisíc dolárov spoločnosť Volkswagen a odvtedy je súčasťou jej expozície v múzeu vo Wolfsburgu.
Abbey Road Medley
Na priechod sa dostane každý. Na parkovisko pred budovou, pred ktorým je veľký nápis zákaz vstupu, len tí odvážnejší. Za svetlohnedé dvere budovy už málokto. Dohodnúť si tu termín nie je jednoduché. A vraj na to nestačia iba peniaze. Mekyho tu poznajú. Jeden z technikov, ktorý bol pri nahrávaní jeho albumu nazvaného jednoducho Miro, mu podáva ruku. "Hovorili mi, že máš u vás doma dobré recenzie, to je super,” prehodí zopár slov a ponáhľa sa pracovať.
V nahrávacom Štúdiu 1 sa už od rána zbierajú muzikanti veľkého orchestra. My však mierime do dvojky. Producent Rob Cass nám neskôr hovorí, že pre muzikantov je možnosť nahrávať v Abbey Road ako pre katolíkov omša v Bazilike svätého Petra. Ak by sme ostali pri vatikánskych prirovnaniach, Štúdio 2 by bolo čosi ako Sixtínska kaplnka. Kým však k vatikánskemu klenotu vedie dlhá a spletitá cesta, vo dvojke ste od recepcie za pár sekúnd. Prejdete čistou chodbou s priemyselným kobercom na zemi a čistými bielymi stenami. Keby na nich neboli všade zavesené obrazy slávnych hudobníkov, mali by ste pocit, že ste v úplne normálnej kancelárskej budove. Až keď zabočíte doprava, zaujmú vás na chodbe odložené nahrávacie magnetofóny Studer. Potom už len tabuľka s nápisom Studio 2 a upozornením, aby si ľudia pred vchodom vypli mobilný telefón a nevstupovali dnu, keď svieti červené svetlo.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Mágia je skrytá za dverami. Obraz známy z nespočetných videoklipov. Na zemi svetlé parkety a jeden perzský koberec. Strop tmavý. Steny svetlé. Nahrávalo tu toľko slávnych mien, že by len ich menoslov vedel rozšíriť tento článok o polovicu. Nijaké z nich sa však zo Štúdiom 2 nespája tak ako práve Beatles. Preto hocikde sa človek pozrie, mozog mu do priestoru premieta postavy Paula, Johna, Georgea a Ringa. Momentálne sú v miestnosti rôzne „porozhadzované“ hudobné nástroje. Počas našej návštevy najmä klavíry a hammond organy. Vpravo vedú schody do réžie, kde sa už pracuje, a tak si nemôžeme pozrieť mixpult, ktorý je rovnaký od najslávnejších čias liverpoolskej štvorky, a ktorý by mal byť nahradený novým pri plánovanej rekonštrukcii štúdia.
Fotografovať by sa tu nemalo, ale to vraj ani v Sixtínskej kaplnke, kde celý deň nepočujete nič iné ako cvakanie fotoaparátov. Neskôr sa dozvedáme, že fotenie je tu zakázané najmä preto, aby štúdiá chránili súkromie slávnych osobností, ktoré sem chodia pracovať. Za fotografiu prázdneho štúdia vás nikto nevyhodí.
A tak spúšť stláčame aj v obrovskom Štúdiu 1, ktoré je oproti. Opäť parkety, tmavý strop, steny však čiastočne svetlohnedé drevené, sčasti nebesky modré. V miestnosti sú pripravené stoličky pre orchester. Najskôr hudba k nejakému filmu, filmári sú veľmi častým klientom štúdií. Ak by ste chceli vedieť, čo majú spoločné filmy ako Dobyvatelia stratenej archy, Hviezdne vojny, Pán prsteňov, Skyfall či Stopárov sprievodca galaxiou, je to práve soundtrack nahraný v Abbey Road.
Trojka je počas našej návštevy neprístupná, no od apríla tohto roku sa v nej (ako aj v celej budove Abbey Road Studios) môžeme poprechádzať aspoň virtuálne – cez počítač či mobil vďaka projektu spoločnosti Google. Štúdio 3 je tajomný Vatikán Dana Browna. Štúdio 3 je psychedelický Abbey Road skupiny Pink Floyd. Práve tu vznikla platňa Dark Side of the Moon. V rebríčku najpredávanejších albumov Billboard sa udržala neskutočných 14 rokov. Rekord, ktorý v súčasnom rýchlom svete sotvakto prekoná. Album je však najmä symbol experimentovania priamo v štúdiu, nového prístupu k nahrávaniu albumov v tých časoch.
Je preto symbolické, že najslávnejšiu nahrávku Pink Floydu uzatvára práve hlas vrátnika z Abbey Road Studios Jerryho Driscolla, ktorý vraví: "Niet žiadnej odvrátenej strany Mesiaca, v skutočnosti je tmavý celý.”
With a Little Help From My Friends
Miro Žbirka svetu prvýkrát oznámil, že by mal nahrávať v Abbey Road, pred štyrmi rokmi v televíznej Show Jana Krausa. Potom zahral pesničku Dr. Jekyll, Mr. Hyde. Priznal sa, že je trochu osobná, keďže každý má svetlú aj tmavú stránku. Ak by ste však chceli nájsť odvrátenú stranu Mira Žbirku v Abbey Road, nemáte šancu. "Ja sa tu vždy zmením na malého chlapca, v tom pozitívnom zmysle. A asi preto ma tu ľudia berú, povedia si, aha, zase prišiel ten usmievavý pán z Bratislavy.”
Nahrávanie v Abbey Road dostal ako darček od manželky Katky k šesťdesiatke. Za nemalé financie mu zaplatila čas a personál k jednému singlu. Kým však pieseň Love Shines začal nahrávať, musel v sebe utlmiť šokovaného fanúšika. "Zbehol som dole z réžie a len tak sa prechádzal po miestnosti a nedokázal vnímať nič iné,” spomína na prvý kontakt so Štúdiom 2. Potom kdesi z diaľky, ako človek, ktorý sa prebúdza z hlbokého sna, začul energický hlas producenta Roba Cassa. "Začneme?”
S Robom si ľudsky sadli. Stretávali sa takmer pri každej Žbirkovej návšteve Londýna, ich manželky sa spriatelili. Cassa zaujal najmä Žbirkov hlas, páčili sa mu aj jeho slovenské piesne. Dlho pritom nevedel, aký je Žbirka na Slovensku a v Česku slávny. Keď ho Meky pozval do Prahy na koncert, myslel si, že ide do nejakého komorného klubu v strede mesta. Preto, keď ho šofér z hotela viezol kdesi ďaleko mimo centra, začal byť nervózny. "Hovoril som si, určite ma idú zaviesť niekam do lesa a zabiť,” smeje sa dnes. Namiesto lesa sa ocitol vo vypredanej O2 Arene. Bol to preňho šok.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Jedného dňa mu teda Cass ponúkol, aby v Abbey Road nahral celý album. Žbirka mal pocit, že sa opäť ocitol vo sne. Hlas Cassa ho už navyše z neho neprebúdzal, ale stále ponáral hlbšie a hlbšie. „Na bicích bude hrať Frank Tontoh, ktorý hrával s Amy Winehouse. Môže byť?“ Áno. „Texty napíše Pete Brown, textár hitov skupiny Cream ako White Room či Sunshine of your Love. Môže byť?“ Hej.
A potom ten osudový Manfred Mann. Prišiel zahrať na klávesoch k skladbe Let Me Down Real Slow.
Znamená takáto pestrá zmes hudobníkov čulý spoločenský život v štúdiách? Veď v slávnych šesťdesiatych rokoch prebehli v Abbey Road mnohé zaujímavé stretnutia. Bubeník skupiny Pink Floyd Nick Mason napríklad vo svojich pamätiach z roku 2004 spomína, ako si spolu so Sydom Barrettom, Rogerom Watersom a Richardom Wrightom počas tvorby svojho debutu odskočili do vedľajšieho štúdia a z réžie sledovali, ako Beatles nahrávajú skladbu Lovely Rita na album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band. Známe sú aj fotografie zo stretnutí Beatles a Rolling Stones.
"Podľa mňa, ak sa to dnes stane, tak len medzi nejakými kamarátmi. Jasné, že dvere do réžie a štúdií nie sú zamknuté, ale len tak tam vojsť, mali by vás prinajmenšom za neslušného,” mieni Žbirka. Nahrávanie v Abbey Road je naozaj drahé, a tak sa každý snaží využívať čas čo najefektívnejšie. Divoké žúry tu nečakajte, veď aj bufet v budove pôsobí ako jedáleň v bizniscentre a v ponuke má viac koláčov ako alkoholu (aj keď malý priestor s barovými stoličkami nechýba).
Magical Mystery Tour
Vari najznámejšie americké nahrávacie štúdio Motown v Detroite, kde nahrával Stevie Wonder aj Michael Jackson, je dnes len múzeom, kde sprievodca hovorí naučené frázy a núti každú skupinu turistov priamo v slávnom štúdiu spievať a tancovať na tóny piesne My Girl od Temptations. Osud americkej hudobnej legendy len umocňuje smutný pocit z opusteného Detroitu.
Abbey Road Studios však mohli dopadnúť ešte horšie. V roku 2009 sa zdalo, že štúdiá kúpia developeri a následne ich zrovnajú so zemou. Briti si však hudobnú ikonu nedali vziať. A tak aj pod tlakom verejnosti britská vláda spravila z Abbey Road kultúrnu pamiatku, ktorú nemožno zbúrať. V roku 2012 prešla firma EMI pod spoločnosť Universal, a tak sa otvorila cesta nielen pre ďalšie investície do budovy, ale aj pre Mira Žbirku, ktorého zastrešuje rovnaké vydavateľstvo.
"Musíte si uvedomiť, že aj pre mnohých anglických hudobníkov je nahrávanie tu veľmi vzácne. Prioritne sa sem dostávali len tí, ktorých zastrešovala EMI. Nedávno som sa napríklad stretol s Jonom Andersonom, ktorý založil skupinu Yes, a hovoril som mu, že nahrávam v Abbey Road. Jemu zasvietili oči a povedal mi: To fakt? Aj ja som tam raz nahrával,” smeje sa Žbirka a prenecháva v bufete štafetu producentovi Robovi Cassovi.
Rodený Ír dlho nepoznal inú muziku, než írsku ľudovú. Raz sa mu však v izbe jeho strýka zapáčil obal albumu preňho vtedy neznámej kapely. Pustil si ju a počul niečo šialené. A skvelé. "Bola to platňa Led Zeppelin II. Zmenila mi život,” hovorí producent, ktorý spolupracoval aj s Jackom Bruceom, spoluhráčom Erica Claptona zo slávnej skupiny Cream, či Brianom Mayom, gitaristom z Queen.
Kanceláriu v Abbey Road má už šesť rokov. Teda, kanceláriu… Skôr malé nahrávacie štúdio. Tmavej miestnosti dominuje veľký stôl s klávesmi a s monitorom so spustenou hudobnou službou Spotify. Okolo hŕba gitár a špičková reprosústava.
Diskusia sa však točí okolo veľkých miestností, ktoré sú dve poschodia dolu pod nami. Štúdio 1, 2, 3… Majú špecifický zvuk? Vytvárajú čosi jedinečné? "Nepovedal by som, že existuje nejaký originálny zvuk Abbey Road. Rozdiely sú medzi štúdiami, trojka má trochu lepšiu izoláciu ako dvojka, aj preto tam robím radšej. Ale to sú detaily. Myslím si, že Abbey Road Studios sú jedinečné svojou atmosférou. Tie slávne nahrávky sa vpíjajú do stien, na chodbách cítite prechádzať sa duchov skvelej muziky. Na každého to pôsobí magicky. A preto, keď sem hudobník príde nahrávať, prekonáva sa, ten priestor ho zaväzuje, aby tu stvoril niečo neobyčajné, aby sa ani minútu neflákal, aby zo seba dostal maximum,” uzatvára Cass.
There's a Place
Čím je teda Abbey Road dnes? Legendou z úcty? Generačnou záležitosťou „bigbíťákov“? Podľa menoslovu súčasných popových hviezd, ktoré tú nahrávajú – od Lady Gaga po Kanyeho Westa – asi ťažko.
Abbey Road spája. Nájdete tu jednu z najzaujímavejších zbierok mikrofónov, pričom dodnes môžete pri nahrávaní pokojne spievať aj do tých z 30. rokov minulého storočia. Nájdete tu magnetofóny, na ktoré nahrávali Beatles a s ktorými sa rovnako pracuje aj v súčasnosti. Nájdete tu však aj najnovšie hudobné softvéry a počítače s cenovkami, z ktorých sa človeku podlomia nohy rovnako rýchlo ako pri stretnutí s Paulom McCartneym. Staré a nové v jedinečnej symbióze.
Mimochodom, keď sa Žbirka pred jedenástimi rokmi stretol v Prahe s McCartneym, dal si podpísať album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. „Jeden z technikov mi počas môjho nahrávania v Abbey Road povedal, že keď si ten album nabudúce pustím, nech sa dobre započúvam,“ dodáva Žbirka. „Hovoril mi, že sila tých albumov nebola len v samotnej muzike, ale aj v tom, že boli na tú dobu naozaj veľmi kvalitne nahraté. A naozaj. Tu vedeli vždy dobre nahrávať.“