Za hrsť rodnej zeme
Ako prvé sa z Horných Opatoviec vytratili včely. Potom začali hynúť stromy. Dobytok mal zvláštne výrastky, rôzne hrče. Ľudí sužovali alergie, rakovina, oslabená imunita. Začali im vypadávať zuby. Dnes tu zostal cintorín. Aj on vytvára akúsi štrbavú scenériu. Sivé pomníky sa nakláňajú do strán a pomedzi ne sa belejú komíny fabriky. Dnes je ekologická. No pred vyše 60 rokmi popol zo Závodu SNP otrávil všetko.
„My sme mali fabriku prakticky v záhrade. Okná sme otvoriť nemohli, nedalo sa vôbec vetrať,“ spomína si 93-ročný Štefan Skladan, ktorý býval s rodinou najbližšie k továrni. Delil ich od nej už len cintorín s márnicou. Pán Skladan si v závode odpracoval 25 rokov. Ako ďalší chlapi z dediny bol rád, že má robotu a popri tom mu každý deň pred očami chradlo rodisko. Hneval sa? Len na jediné. „Že v Encyklopédii Slovenska (vychádzala v rokoch 1977 až 1982, pozn. red.) nebola ani len zmienka o Horných Opatovciach. Akoby sme nikdy neexistovali!“ Tabuľa s nápisom Horné Opatovce pribudla na vjazde do Žiaru nad Hronom len pred pár rokmi.
Ľudia mohli niečo tušiť už v roku 1953, hneď ako továreň dokončili. „V celej obci bola už vtedy vyhlásená stavebná uzávera. Ľudia si však z toho nič nerobili. Zaplatili pokutu asi 500 korún československých a stavali si domy naďalej,“ pripomína 69-ročný syn pána Skladana, takisto Štefan. V roku 1960 sa rozhodlo, že obec sa musí vysťahovať. „My sme tu museli zanechať rozostavaný dom,“ pridáva sa 67-ročný Hornoopatovčan Jozef Sámel. Ľudia sa rozpŕchli po celej republike. Najviac do Žiaru nad Hronom, ale aj do Nitry, Košíc, Vsetína, Prahy. V roku 1969, keď úrady obec vymazali z mapy, tu ešte bývalo zopár ľudí, ktorým však už nešla elektrina ani pitná voda a z vyľudnených domov sa k nim tlačili potkany. „Bola tu pritom od začiatku šanca, žeby sa na jednom mieste postavila dedina nanovo. Štát mal pripravené pozemky napríklad v Budči,“ prezrádza pán Skladan. No stroskotalo to na obyvateľoch. Nedohodli sa.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Susedia, ktorí si pred rokmi nevedeli prísť na meno, sa dnes objímajú. Z tých 1 380 obyvateľov sa stretáva už len asi 100. Každú jeseň na cintoríne, tiež v drevenej chatke, ktorú si postavili pri kostole. A ešte na pohreboch. Čo vlastne nie sú smutné udalosti. „Je to ďalšia príležitosť, aby sme sa stretli. A my sme šťastní, že si to môžeme opäť premietať celé.“ Miesto kríkov tak opäť „vyrastú“ domy, po uliciach sa „prechádzajú“ starí známi. Z ihriska sa „vracajú“ deti domov ufúľané od sadzí ako kominári. A v týchto smutno-veselých príbehoch dedina stále žije.
Ešte pred pár rokmi v sebe ľudia živili nádej, že ju celú nanovo vystavajú. No už to nemá cenu, keď sa vôkol kostola týčia skládky. Odpadky sem vozia z celého okresu. „Vybudujeme niečo iné. Miesto, kde by sa mohli ľudia stretávať a odovzdávať príbeh ďalej. Mladým,“ naznačí pán Skladan a ukazuje, ako je na kostole ešte veľa roboty. Okná treba spraviť. Guľa na vežičke je na spadnutie. Na cintoríne sa za ostatné roky vytratil múr. Kamene si rozobrali ľudia z okolia na stavby. Aj pomníkov ubudlo. No tie si pobrali Hornoopatovčania do nových domovov. Podobne ako pán Sámel. A ešte si rukami nabrali za hrsť rodnej zeme.
Vysťahovať! Na dvakrát!
Dedinu Ľubické Kúpele obkolesili vojaci. „Gazdov ešte v lete pozbierali a zatvorili ich do basy,“ rozpráva nám Stanislav Jankura. Nútili ich podpísať papiere, že sa z dediny dobrovoľne vysťahujú. Za mrežami sa už pomaly ozývala jeseň. Ak nepodpíšeš, tak tu zostaneš. A na poli ti zhnije zbožie. Obyvateľov kúpeľnej obce vysťahovali v roku 1955 násilím. A bolo to už po druhý raz.
Po prvýkrát ich z domova vyhnali v roku 1952, rok pred vytvorením vojenského obvodu Javorina. „Mal som vtedy päť rokov. Poslali nás bývať do domov, ktoré na okolí zostali po Nemcoch. Nič však nebolo vopred pripravené. Ľudia si museli sami zháňať nové bývanie. Bola to katastrofa,“ opisuje pán Jankura. Ich „nový“ dom bol hotové zbúranisko. „Ľudia sa vrátili späť do Ľubických Kúpeľov, pretože nevedeli vydržať v takých nedôstojných podmienkach. Skoro dva roky v dedine ešte bývali…“ Kým si po nich vojaci znova prišli. Dotiahli si so sebou pre istotu aj húfnicu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na Sviatok všetkých svätých v roku 1989 smeli ľudia po prvý raz od vysťahovania navštíviť svoje rodisko. Ich kroky viedli na cintorín, veď 34 rokov nemohli navštíviť hroby rodičov, starých rodičov. Z cintorína však zostalo len torzo. A to bolo vlastne jediné, čo sa zachovalo z Ľubických Kúpeľov. „Bol tu krásny kúpeľný dom. Naša voda mala svetové parametre!“ prízvukuje Jankura. Všetko ostatné zrovnal vojenský buldozér. Postavili sa tu muničné sklady. Hroby sa dali už len vytušiť. Ľudia sa prechádzali a ticho hovorili. Asi tu. „Tu ti leží tvoj dedo, ukazoval mi otec.“
V budúcom roku by sa chceli ľudia z občianskeho združenia Za obnovu obce Ľubické Kúpele pustiť do obnovy obvodových múrov. „Do ktorých by sme chceli zabudovať tabuľu nárekov, kde by boli zaznamenané všetky dôležité udalosti, ktoré po vysťahovaní ľudia zažili,“ vysvetľuje pán Jankura, predseda združenia, ktoré vzniklo v roku 1993. Ako však názov napovedá, aj oni túžia po obnove svojej rodnej dediny. Je to však boj s veternými mlynmi. „Obec dokázali zničiť v priebehu jediného roka. A dnes je 15 rokov málo na to, aby ju ľuďom vrátili.“
Naťahujú sa s úradmi. Byrokraciou. Reštitučným zákonom. Ich prípadom sa zaoberal aj Ústavný súd SR. Z celkovej výmery bývalého katastra obce sa podarilo prinavrátiť späť len desatinu. „Z 1 726 hektárov dnes hospodárime na pozemkoch s rozlohou 170 hektárov,“ spresňuje Jankura. Nikto im nevráti zrúcané domy a ulice, ale snažia sa získať aspoň haly, ktoré tam zostali po vojakoch, a nejako ich využívať. Zatiaľ sa im nedarí. Ľubické Kúpele sa začlenili pod obec Ľubica. „Na odčlenenie obce potrebujete zo zákona mať 3-tisíc obyvateľov. Čo nemôžeme splniť. Veď pri vysťahovaní nás bolo len 800… V samotnom zákone, ktorým sa zriadil vojenský obvod Javorina, sa myslelo na to, že po ukončení činnosti sa ľudia budú môcť vrátiť. Lenže tento zákon bol zrušený,“ rozhorčuje sa Jankura. No nenechajú to tak.
Najstarší cintorín
Pohrebisko v Očkove neničil priemysel či pásy ťažkých vozidiel, ale vandali. Ide pritom o svetový unikát. Pochovávalo sa tu už pred 5-tisíc rokmi. Čnie tu mohyla významného veľmoža z mladšej bronzovej doby, príslušníka takzvanej velatickej kultúry, ktorého pochovali v 12. storočí pred naším letopočtom. O tisíc rokov tu pochovávali svojich mŕtvych Germáni. Pochovávalo sa tu aj v treťom storočí nášho letopočtu, aj neskôr. „Je to nezvyčajné, že sa na jednom mieste pochováva tak dlho,“ hovorí starosta Očkova Miroslav Beňovič.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ťažko to vysvetliť. Azda sa niečo udržalo v ústnej tradícii? Pamäť sa prenášala z generácie na generáciu? Faktom je, že Očkovčania pochovávali svojich blízkych v polovici 19. storočia v susednej dedine Podolie, ktorá je vzdialená asi štyri kilometre. Ľudia v tom čase nemohli vedieť nič o mohyle, o ďalších hroboch a pohrebných urnách skrytých v zemi (objavili ich archeológovia až počas výskumov v rokoch 1953, 1955, 1958 a 1959). „A predsa sa v roku 1865, keď sa zakladal nový cintorín, rozhodli práve pre toto miesto. A je to pritom kus od dediny. Nejako sa to muselo tradovať,“ mieni starosta. Je záhadou, prečo dávni predkovia zriadili pohrebisko práve tu. Starosta nám približuje teóriu, podľa ktorej žili ľudia, čo pochovali velatického veľmoža, na hradisku v Ducovom, odkiaľ sa sem azda dá dovidieť. „Za riekou mali svoje duchovno. Preplavili sa člnom cez Váh a tu vykonali svoj obrad, pri ktorom obetovali aj iných ľudí. Našlo sa tu totiž veľa ďalších kostí.“ Za tie veky Váh pritom posunul svoje koryto asi o päť kilometrov. Kedysi pretekal práve cez Očkov. Staré koryto sa jeho obyvateľom pripomenie vždy, keď kopú hlbšie jamy v záhrade a odkryjú štrkovú vrstvu.
Starosta v rozprávaní zrazu poskočí o niekoľko storočí ďalej do stredoveku, keď tu vyrástol renesančný kaštieľ kuruckého generála Ladislava Očkaja. Udržala sa z neho len takzvaná Krvavá krčma. Bola blízko významnej obchodnej cesty a viac ľudí do nej vošlo, ako z nej vyšlo… Neďaleko sú dva nemecké bunkre z druhej svetovej vojny… A v rohu stojí malý biely dom, v ktorom ešte pred pár rokmi bývali správcovia. „Pani Tillerová a pán Nižňanský. Oni sa o toto dlhé roky starali. Žili tu bez elektriny, ale boli spokojní. Práve po ich smrti začal celý objekt výrazne chátrať,“ priznáva starosta.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Príbehy očkovského pohrebiska získali nevzhľadné kulisy. Priestor pohltila zelená džungľa. Expozíciu v Krvavej krčme vyrabovali zlodeji. Našťastie to boli len repliky. Originál mimoriadne vzácnej alabastrovej urny je uložený v Nitre. Dlhoprstí však okrem toho ukradli vlnitý plech, ktorý mal mohylu chrániť pred dažďom. Dvakrát. „Ukradli aj veľkú železnú bránu,“ dodáva starosta.
Ľudia z občianskeho združenia Hrad Tematín sa však nemienia vzdať. V spolupráci s obcou a ďalšími dobrovoľníkmi areál čistia od náletovej zelene. Pripravuje sa projekt, podľa ktorého by sa z mohyly odstránila železná konštrukcia a opäť by sa zasypala kameňmi a zeminou a v jej útrobách by boli chodby s expozíciou. Obnovil by sa biely domček. Hľadá sa nový správca. Starosta s úsmevom hovorí, že toto miesto ľudia opäť začali navštevovať. A dokonca sem chodieva jeden pán, ktorý okolie mohyly vždy pozametá. Len tak. Aby sa nezabudlo.