Za ten čas stihlo územie dnešného Slovenska rozkvitnúť na parkovú veľmoc ukrývajúcu prestížne klenoty krajinárskeho umenia. Dnes to však vyzerá skôr ako veľký zelený starobinec.
Hrkocú tu kočíky, šumí fontána, cyklisti víria lístie farby jesene a prechádza sa tu Janko Kráľ, socha od Františka Gibalu. Na tomto mieste bol ešte v 18. storočí lužný les a obyvatelia Prešporka na pravom brehu Dunaja radi chytali ryby. S impulzom na založenie prvého verejného parku prišla Mária Terézia. V tom čase boli totiž parky výlučne súkromnou záležitosťou šľachty a takisto aj panovníčka mala svoj vlastný park pri cisárskom sídle vo Viedni.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Mária Terézia dala podnet a povolenie, aby sa na brehu Dunaja, povedané modernou technológiou, zrekultivovala, vyčistila a otvorila časť lužného lesa, aby slúžila na nedeľné vychádzky Prešporčanov. Postarala sa o to, aby tu vznikli prechádzkové trasy. Aby tu ľudia mohli relaxovať,“ vysvetľuje záhradná architektka Ľubica Feriancová zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity.
Postupne vznikalo to, čo dnes tvorí základ Sadu Janka Kráľa. V súčasnosti vyzerá úplne inak (táto podoba je až z polovice 19. storočia), no odborníci dokážu vytušiť jeho najpôvodnejšie črty. Osem lúčovitých strán, ktoré sa zbiehali do ústredného priestoru. Podľa hviezdicovitého usporiadania park pomenovali Sternallee (Hviezdicová aleja).
A jednotlivé ramená niesli mená podľa druhov stromov. Vŕbová, jelšová, topoľová, javorová, jaseňová, brestová. „Základ parkovej úpravy vieme už celkom presne identifikovať a dnes si to veľmi vážime. Nielen to, že Mária Terézia dala vybudovať tento park a myslela pritom na bežných ľudí, ale vydala tiež nariadenie pre Horné Uhorsko v roku 1769, podľa ktorého na všetkých vhodných voľných plochách treba vysádzať stromy. To je veľmi zaujímavý počin,“ zdôrazňuje profesorka.
Vysvetliť to možno tým, že na dnešnom území Slovenska prebiehala intenzívna ťažba dreva a bolo potrebné to nejako kompenzovať. „No ona tiež cítila, že stromy do krajiny jednoznačne patria. A že v krajine je dosť miesta na to, aby sa vysádzali. Môžeme byť dnes vďační za to, že bola taká osvietená.“
Prechádzka v peknom sne
Takmer každá tretia slovenská obec má svoj park. A v mestečku Hurbanovo je dokonca desať kúrií s desiatimi parkmi. „Celkový počet historických parkov je asi tisíc. Z toho pamiatkovo alebo inak chránených je približne 400. A z toho je najviac, asi 150, sústredených v Nitrianskom kraji,“ vyratúva Richard Kubišta, autor knihy Historické parky a záhrady: Nitriansky kraj. Parkov je vo všeobecnosti viac na západnom a východnom Slovensku, na strednom ich je menej.
Na zelených skvostoch má paradoxne svoj podiel aj turecká expanzia. „Väčšina parkov vznikala v 18. a 19. storočí. Ako postupovali Turci, šľachta sa sťahovala do bezpečia, do Horného Uhorska. Turci obsadili Budapešť, ovládli až Nové Zámky,“ dopĺňa Kubišta. Boli tu vhodné podmienky na vybudovanie šľachtických sídiel obkolesených parkmi.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Sú podpisom významných európskych záhradných architektov tej doby. Či sú to parky v Budmericiach, alebo vo Voderadoch, ktoré sa pripisujú Bernardovi Petrimu. Autorovi Lednicko-valtického areálu v Českej republike, ktorý je ako jeden z najväčších parkov sveta v Zozname svetového a prírodného dedičstva UNESCO. V parku v Dolnej Krupej je zas vpečatený tvorivý duch Henricha Nebiena, veľmi slávneho tvorcu záhrad v celej Európe.
Sú to umelecké diela, na Slovensku stále nedocenené. Boli komponované ako živé romantické obrazy, kde návštevník mal byť ich súčasťou a mal tento jedinečný okamih precítiť. „Inšpirácia vychádza z obrazov zo 17. a 18. storočia. Claude Lorrain či Nicolas Poussin maľovali idylickú romantickú krajinu. Z toho vychádza anglický park. Snaží sa napodobniť prírodu, no tvorí pritom umeleckú kompozíciu. Striedajú sa štruktúry, farby a človek to vníma, ako prechádza napríklad šerom dotvoreným podrastom s cibuľovinami,“ prezrádza nám Kubišta v tieni impozantného solitéra, platana v parku v Kyneku. Je pravdepodobne najmohutnejším v celom Nitrianskom kraji, jeho koruna má na výšku aj na šírku asi 40 metrov…
Tisíc starobincov
Vznešený opis sa však náhle rozplynie ako sen v chladnom poryve jesenného vetra. Slovensko má nádherný Betliar, je zapísaný v UNESCO, lenže je spomedzi všetkých historických slovenských parkov jediným, ktorý sa podarilo zachovať a zrekonštruovať v pôvodnom čistom prírodne-krajinárskom slohu. Za zmienku stojí ešte Arborétum Mlyňany Slovenskej akadémie vied. Alebo Topoľčianky, kde pôsobil francúzsky záhradný architekt Georg Gillemot a neskoršie, za čias Habsburgovcov, záhradník Vojtech Strnad, ktorý vybudoval unikátny vodný a protipožiarny systém v celom parku. „Veľmi málo parkov je však v takom stave, že by sme sa nimi mohli reprezentovať,“ hovorí Kubišta.
Tie ostatné sa v skutočnosti „ježia“. Zarástli náletovými drevinami. Sú zanedbané, romantické výhľady sa stratili. Z premyslených kompozícií sú beztvaré formy. Mnohé parky existujú vlastne už len na starých obrázkoch, pretože sa na nich vybudovali ihriská. Alebo sa úplne rozkúskovali na menšie pozemky a podľahli tlaku na ďalšiu výstavbu v obci. V ich pôvodnom areáli stoja bytovky. „Takýmto spôsobom zaniklo veľmi veľa parkov. Napríklad v Horných Semerovciach, kde zostal kaštieľ so strhnutou strechou. Ľudia teraz len čakajú, kedy sa rozpadne a budú si môcť rozparcelovať pozemky. Niečo podobné sa stalo v Bojnej, Malých Dvoranoch, kde bol nádherný renesančný kaštieľ. Dnes nenájdete z neho ani tehlu. Ani z kaštieľa a parku v Dolnej Arme už nič nezostalo,“ vymenúva záhradný architekt.
Na porovnanie, Central Park s rozlohou približne 350 hektárov dosiaľ odolal tlaku jedného z najľudnatejších miest na svete New Yorku, ktorého metropolitná oblasť má vyše 19 miliónov obyvateľov. „Založili ho v roku 1858 a nikto si do dnešného dňa nedovolil ukrojiť z neho štvorcový meter na iné ako parkové účely,“ poznamenáva záhradná architektka Feriancová.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Slovenské parky sú navyše ako starobince. Tisíc starobincov, v ktorých chradnú kedysi veľkolepé stromy. Dožívajú bez záujmu a opatery. Hoci sme to sľúbili. „Prihlásili sme sa k Florentskej charte, ktorá bola v roku 1981 podpísaná vo Florencii. A keďže sme ju ratifikovali, sme povinní v zmysle jej ustanovení starať sa o našu historickú zeleň, ktorú máme evidovanú v Ústrednom zozname pamiatkového fondu,“ upozorňuje architektka. Problémom pritom nie je nedostatok peňazí, ale skôr chýbajúci cit.
Vyrúbať?!
To, čo záhradní architekti vnímajú ako citlivý zásah, môžu ochranári a verejnosť považovať za barbarstvo. Na historických parkoch je podľa tvorcov záhrad cenná práve ich pôvodná kompozícia. Má svoju kultúrnu aj výtvarnú hodnotu. Tú však za dlhé desaťročia zaplavila zeleň bez pána. Záhradníka. „Inventarizácia drevín nám jednoznačne povie, aká bola základná kompozícia v parku. Ak ju chceme znovu otvoriť a podporiť, je potrebné vyrúbať tieto náletové dreviny. Často sú to však už dospelé stromy a vtedy narážame na veľký odpor.“ Je tu konflikt dvoch zákonov. Jeden chráni pamiatky, druhý prírodu. „A zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by povedal, že v týchto prípadoch má prednosť pamiatková ochrana. My len chceme, aby aj u nás boli historické záhrady a parky navštevované pre ich kompozičnú hodnotu, tak ako je to v kultúrnom svete,“ tvrdí Feriancová.
Aj v Sade Janka Kráľa by bolo podľa nej potrebné ešte viac otvoriť priehľady. Vo Voderadoch aj v Budmericiach v parkoch od Petriho sa pôvodná kompozícia dá takisto priznať jedine tak, že sa preriedia nežiaduce stromy. Faktom však je, že v mnohých prípadoch sú tieto náletové dreviny kvalitnejšie ako pôvodné stromy…
Foto: Andrej Barát, Pravda
Treba zrejme veľmi citlivo prehodnotiť, čo sa oplatí skutočne chrániť. A to sa týka nielen nechcených stromov, ale rovnako tých najstarších a najvzácnejších. „Nemôžeme za každú cenu chrániť v našich parkoch dreviny, ktoré už dožili. A my sme im vlastne len dlhodobou nestarostlivosťou pomohli k tomu, aby dožili skôr, ako mohli. Je zmysluplnejšie nahradiť túto drevinu takým istým kvalitným druhom, ako ju vyhlásiť za chránenú, hoci nám odchádza z porastu, pretože sme sa neskoro spamätali,“ navrhuje expertka. Úplne opačný príklad je podľa nej Lipa kráľa Mateja v Bojniciach. „Je z nej síce už len torzo, no bolo pod ňou podpísaných toľko významných dohôd, že sa jednoducho musí chrániť.“
Ochrana parkov a stromov je niekedy páčivou politickou nôtou. A to nemusí byť podľa arboristu Marka Áča vždy na osoh. Napríklad plošné zákazy výrubu stromov môžu brzdiť snahy o obnovu pôvodnej kompozície alebo napĺňanie záhradníckej koncepcie. Niektoré dreviny sa skutočne vysádzali len ako „sadovnícka vata“, na dočasné vyplnenie priestoru. Ich ochrana môže pôsobiť v očiach verejnosti pozitívne, no z pohľadu záhradných architektov nemá význam. Protipólom sú zas radikálne rezy na stromoch. Mestá ich niekedy robia preto, aby zvýšili bezpečnosť v okolí stromov, aby na ľudí nepadali ťažké konáre. Aj toto opatrenie však môže byť kontraproduktívne, ako nám arborista Áč ukazuje na jednom strome v Mestskom parku v Nitre. „Tento strom mal byť zrezaný, ale nie v takej miere. O čo menej by sa urezalo, o to menšia by bola následná reakcia. Výhony by neboli také dlhé. Teraz to len spôsobuje problém sekundárnej koruny, ktorá je naďalej nebezpečná.“
Zelené benefity
Reštaurovať zabudnuté romantické obrazy sa obciam oplatí. Park môže byť rozvojovým centrom obce, celého regiónu, ktoré pritiahne ľudí. Za príkladom možno vyraziť za rieku Morava, oproti Devínskej Novej Vsi do Zámku Hof (Schloss Hof). Je to pôsobivý cisársky zámok obklopený veľkým parkom. Rakúšania si dali tú námahu, aby barokové záhrady rekonštruovali do originálnej podoby. Ešte to nie je celkom dokončené, ale chýba už iba jedna fontána.
„Očakávali návratnosť 20 rokov. No stalo sa, že sa im investície vrátili v priebehu štyroch rokov,“ prezrádza Kubišta. „Na tomto príklade možno ukázať, že ľudia majú o to skutočne záujem. Je to nádherné miesto. Je tam reštaurácia, ľudia sa môžu povoziť na koči. Aj na Slovensku máme podobné cisárske objekty alebo iné významné lokality, ktoré by dokázali prilákať ľudí podobným spôsobom.“ Topoľčianky, alebo aj menej navštevované Palárikovo, kde je zachovaný celý komplex vrátane stajní.
Obmedzením môžu byť grantové schémy, ktoré nie sú celkom dobre nastavené na obnovu historických parkov. „Často sa tlačí na výšku investície, čo je potom na úkor tej pôvodnosti a originality. Nevhodný kompromis je napríklad zámková dlažba, ktorá v 18. storočí určite nebola. Tam musia byť štrkové chodníky. Tie si vyžadujú údržbu. A to je len dobré, pretože tam nájde prácu človek z dediny,“ pokračuje odborník na parky. Údržbu priemerného parku podľa neho zvládnu dvaja-traja ľudia. Ak má park ďalšie pridané hodnoty, reštauráciu či ubytovanie, opäť to vytvára ďalšie pracovné miesta priamo v obci.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Sociálne kulisy
Záhradná architektka Ľubica Feriancová sa nedávno vrátila z Číny. Rozpráva fascinovane o tom, ako tam ľudia už od skorého rána cvičia v parkoch. Hrajú na hudobných nástrojoch. Hrajú rôzne spoločenské hry. „Je úžasné, aké sú tie ich parky plné. Je to park, ktorý je v perfektnom stave. Bola som nadšená úrovňou údržby, pre nás nepredstaviteľnou čistotou. Je tam množstvo zhromažďovacích priestorov,“ hovorí.
„Ak som niekedy dávno mala pochybnosti o tom, prečo by mala byť práve Čína kolískou záhradného umenia, tak dnes už viem, že je to pravda. Historické záhrady majú Číňania v takom stave, že má človek pocit, že je v divadle a že sa pozerá na úžasné kulisy, ktoré tvorcovia záhrad vytvorili v stredoveku alebo v staroveku pre cisárov. Až vám je zrazu ľúto a začnete pochybovať o tom, či sme naozaj kultúrny národ, keď sme dokázali takto zanedbať naše parky…“
Lenže čo ak všetku snahu zničia asociáli? V Anglicku, v Írsku sú parky oplotené, majú brány, svojich správcov a na noc sa zatvárajú. V Central Parku sa zas v posledných rokoch odhodlali k tomu, že zlikvidujú kríkové poschodia, ktoré by mohli pre niekoho slúžiť ako úkryt.
Feriancová pridáva ďalšiu skúsenosť. Z Tokia. Každý pri vstupe do parku dostal kartičku. Pri východe ju odovzdal. Správcovia parku potrebovali vedieť, koľko ľudí sa práve pohybuje v parku. Ak sa niekde zrazu objavilo veľa návštevníkov, už aj sa objavilo auto, ktoré mapovalo správanie ľudí. Lenže pri pohľade na dokonale udržiavaný čínsky alebo japonský park človeku podľa Feriancovej ani nenapadne správať sa nekultúrne: „Prostredie nás vychováva.“