„Všetko, čo tu je, môžu vziať návštevníci do rúk a vyskúšať si to,“ hovorí Zuzana Škápíková z občianskeho združenia Kompánia trnavských žoldnierov, ktoré má baštu v prenájme. Združenie má osem až desať aktívnych členov a každý z nich reprezentuje fiktívnu stredovekú postavu, ktorú si sám zvolil.
Na prízemí sa nachádza najmä výzbroj, naznačená je aj stredoveká kuchyňa. Na prvom poschodí je písací stôl s drobnosťami. Prázdne brnenie, ktoré tu stojí, pôsobí ako vojak na stráži. Prehliadne si každého, kto sa chce uzučkými schodmi vydať vyššie, do tajomnej „dámskej“ izby.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
Izba pod vrcholom bašty je malým ženským kráľovstvom. Členovia združenia sa ju snažili prispôsobiť jednej zo ženských postáv, ktorú majú v Kompánii. „Matilda je dcérou bohatého mešťana – obchodníka s vínom a korením,“ približuje Zuzana.
Život meštianskych žien bol spätý s verejným životom, do ktorého sa aj aktívne zapájali. Počas dňa sa venovali ručným prácam a deťom. V takomto postavení mohli pomáhať svojim manželom, napríklad pri riadení obchodu. Čas si krátili spoločenskými stretnutiami či hrami. V tej dobe sa život riadil svetlom, nočný život, ako ho poznáme dnes, neexistoval. S tmou sa ukladali na spánok. Takémuto životnému rytmu zodpovedá vybavenie dámskej komnaty.
V priestore dominuje posteľ s baldachýnom, nadšenci ju vyrobili sami podľa dobových postupov. Informácie o tom, ako vyzeral vtedajší nábytok a ako prebiehala jeho výroba, čerpali z dostupných historických rukopisov, rôznych malieb, ale aj z odbornej literatúry. Zaujímavosťou je, že ľudia sú v tej dobe často vyobrazovaní, ako spia nahí, no s pokrývkou hlavy.
Vedľa postele umiestnili kolísku. Na modrej prikrývke sú rozložené červené šaty s nedokončenou výšivkou s vtáčikmi a odlievanými gombíkmi zo striebra. Ručne ich šila Zuzana pre svoju postavu šľachtičnej, stará sa však o všetky kostýmy v Kompánii.
Meštianky a ženy z nižšej šľachty trávili čas rôznymi ručnými textilnými prácami. Časť izby preto zaberajú pracovné nástroje. Či sa nachádzali priamo v izbe, nie je isté. Dobové vyobrazenia naznačujú, že je to možné. Tkáčske krosná pochádzajú zo Záhoria, kolovrat je opäť vlastná výroba. Nejde však o takzvaný krídlový kolovrat so šliapacím mechanizmom, ktorý je nám najznámejší.
„V 14. storočí používali jednoduchší, s jedným veľkým kolesom, ktoré bolo poháňané ručne a pomocou ktorého sa na vreteno navíjala priadza,“ opisuje Zuzana. Dievčatá z Kompánie stihli upriasť niekoľko klbiek, ktoré nafarbili prírodnými farbivami. Dali si záležať na tom, aby použili byliny, ktoré v tom období a na danom území naozaj rástli, prípadne mohli byť dovážané.
Izbu dotvára nábytok, stôl so stoličkami a maľované truhlice. „V tej dobe neexistovali skrine, ako ich poznáme my. Na uskladnenie vecí sa používali truhlice,“ naznačuje kostymérka Kompánie. Stôl zdobí cínový riad, no používala sa aj keramika. Tú im na základe presných inštrukcií vyrábajú hrnčiari.
V stredoveku sa ľudia radi zabávali. Okrem šachov si zahrali aj backgammon, ktorý je tiež vo výbave izby. Je to stolová hra pre dvoch. Cieľom hráča je preniesť po vyznačenej dráhe 15 kameňov do vlastnej ohrady.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
Vo výklenku pri jedinom okienku s výhľadom na mestskú vežu vytvorili sedenie obložené kožušinami, takzvané sedílie. „Nájdeme ich v hradoch i kláštoroch. Bolo to veľmi praktické, pretože sa naplno využilo denné svetlo, najmä pri ručných prácach,“ komentuje Zuzana.
Keď slnko zapadlo, ľudia si v stredoveku svietili lampami. V „dámskej“ izbe je niekoľko takých hlinených kúskov. „Dával sa do nich živočíšny tuk, do ktorého bol ponorený knôt. Používali sa aj lojové sviečky, ktoré však rýchlo horeli a pri nesprávnom používaní páchli a tiež nevyžarovali kvalitné svetlo,“ opisuje Hanka Tóthová z Kompánie, ktorá vyštudovala históriu.
Sviečky z včelieho vosku si mohli dovoliť len najbohatší, používali ich pri významných udalostiach či cirkevných obradoch. Včelí vosk bol málo dostupný, a preto drahý. Považoval sa za mimoriadnu surovinu a v stredoveku sa požíval aj ako jedna z foriem poplatku.
Na stenách visia tapisérie, ktoré si však mohla dovoliť len najvyššia vrstva. Boli z drahých materiálov, napríklad z hodvábu. „Ide o zmenšenú repliku jedného z najznámejších cyklov tapisérií, ktorý pochádza z 15. storočia. Keďže je ťažké zohnať tapisérie konkrétne z našich rokov, rozhodli sme sa aj na týchto mladších ukázať ľudom, čo to tapiséria je,“ pripomenula Zuzana. Originálny cyklus je vystavený v parížskom múzeu.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
Kompánia trnavských žoldnierov, najmä jej ženská časť, by sa v budúcnosti chcela zamerať aj na stredovekú hygienu a úpravu. Podľa Zuzany Škápíkovej stále prevláda názor, že ľudia boli v tej dobe „prasiatka". Práve v 14. storočí však dochádza k obratu v starostlivosti o telo.
„Najmä cirkev predtým preferovala odriekanie, pôst a opovrhovanie fyzickým telom. Mienka zámožných vrstiev sa však postupne menila a označiť niekoho za špinavého a neumytého už nebola pochvala jeho zbožnosti, ale spoločenské opovrhnutie,“ ozrejmila členka Kompánie a historička Silvia Vilémová.
Používanie vody a byliniek na osobnú hygienu patrilo k bežnému životu. V bohatých domácnostiach a pri hostinách sa na opláchnutie rúk používali nádoby s parfumovanou vodou alebo vodou s lístkami ruže na umytie rúk a obrúsky na ich usušenie. Existovali aj kúpele.
Pestrá bola napríklad starostlivosť o zuby. Odporúčalo sa vyplachovanie, čistenie handričkou či ošúpanou vetvičkou z niektorých vonných kríkov. Žuli sa semienka feniklu, anízu, klinčeky, čo zároveň osviežovalo dych. Zuby sa snažili bieliť práškami.
Trnavská bašta nie je podľa vyštudovanej estetičky Škápíkovej múzeom a ani ním byť nechce. „Snažili sme sa o čo najvernejší obraz dobového života, aby dnešnému človeku nebol taký vzdialený a nepredstaviteľný," poukázala. Kompánia sa venuje najmä obdobiu od 50. do 70. rokov 14. storočia. Bašta ja spravidla otvorená každú prvú nedeľu v mesiaci, doobeda a poobede. O zmenách informuje združenie na svojej facebookovej stránke.