Múzeum holokaustu. Veľký krok pre Slovensko, menší pre návštevníkov

V dobe, keď sa odkazy na nacistické zverstvá ukazujú v predvolebnej kampani ako príklad hodný nasledovania, je nesmierne dôležité, že v Seredi otvorili prvé múzeum venované holokaustu na Slovensku.

01.02.2016 12:00
Sereď, baraky, múzeum holokaustu, pracovný... Foto: ,
Zatiaľ nezrekonštruované baraky.
debata

"Tak ja som tu parkoval dva a pol roka.” Zaskočí žoviálnym štartom konverzácie vrtký osemdesiatnik Pavol Gross. Usmieva sa. Sme v baraku číslo jeden a hneď za ním sú vo viacerých radoch za sebou sklenené tabule novej expozície. Na každej drobným písmom vyryté mená. Za nimi Dávidove hviezdy. Predlhý zoznam tých, čo za vojny odišli zo Serede v transportoch na smrť. Grossov úsmev však v tomto prostredí nie je rušivý. Hitler, Eichmann sú mŕtvi. Pán Gross sa usmieva. Život je silnejší ako akákoľvek vraždiaca mašinéria.

Detstvo sa mu ani nestačilo rozbehnúť, keď ako šesťročný v marci 1942 prekročil brány tábora v Seredi. Patril k tým šťastnejším, jeho otec bol stolár, tamojšia dielňa potrebovala jeho šikovné ruky, a tak kryl celú rodinu pred transportom. Bývali dokonca pohromade. V jednej izbe malý Pavol, jeho len trojmesačná sestrička, rodičia a ešte dvaja cudzí ľudia, aby sa s priestorom izby vo veľkosti tri štvorcové metre neplytvalo. "Rodičia mi toho vtedy veľa nepovedali, ale ja už som mal svoj rozum a cítil som, že s nami nie je dobre, že sme v nebezpečenstve,” spomína.

V tábore začala fungovať akási židovská samospráva, ktorá spomedzi väzňov vybrala dvoch učiteľov. V jednej miestnosti sa začali pravidelne stretávať deti od prvej do piatej triedy, v druhej zase tí, čo mali za normálnych okolností byť šiestakmi až ôsmakmi. "Normálne sme mali slovenčinu, počty a iné predmety. No ale veľa som sa tam nenaučil, hlavne, že sme mali vyžitie,” pokračuje Gross. Po škole si program museli hľadať sami. Často sledovali, ako z tábora vypravujú ľudí. Paľko takto videl odchádzať svoju babičku, strýkov… Videl ich naposledy.

Naftali Fürst. Foto: Andrej Barát, Pravda
Naftali Fürst Naftali Fürst.

"Nech mi dnes nik nehovorí, že Tiso nevedel, čo sa deje. Veď už v štyridsiatom druhom sme v tábore tušili, že kto odchádza, ide na smrť,” zvýši hlas. Až do Slovenského národného povstania prežíval v Seredi ako dieťa každodennou rutinou. Otec chodil do dielne, mama vyrábala sieťové tašky. Hlad vraj nemával, hoci uznáva, že bol vždy šťúply a veľa toho nezjedol. O nepríjemné momenty sa starali najmä gardisti. "To bol výkvet primitívov Slovenska. Takí tupci, to je mi až ťažko vykladať. Mali radosť zo zosmiešňovania, z mlátenia ľudí…” Nechce ani pokračovať.

Obdobie v tábore až do SNP nazývali väzni "prvou Sereďou”. A hoci bolo kruté, skutočné peklo nastalo až po príchode Aloisa Brunnera, pravej ruky Adolfa Eichmanna. Keď tábor prevzali esesáci. "Za povstania to bolo zvláštne. Prišli nám povedať, že môžeme ísť domov. Ale kam domov, keď ten nám vzali? Tak sme sa skrývali pri Uhrovci, neskôr v zemľanke prikrytej snehom. Jedného dňa dospelí započuli ruštinu, mysleli si, že nás už oslobodili, a tak vyliezli. Boli to však vlasovci.” Celú rodinu následne Nemci poslali cez Sereď do koncentrákov. Šťastím prežili.

Zatiaľ sprístupnili len dva baraky

Podobných príbehov bolo viac. Naftali Fürst prežil rovnako vďaka tomu, že otec so strýkom mali pred vojnou veľkoobchod s drevom, a teda boli užitoční pre dielňu v tábore. Aj dlho po tom, čo jeho rodinu v roku 1938 vyhnali z Petržalky, na priečelí ich domu zostal nápis – Bratia Fürst. „Preto ma rozčúlilo, keď som sa nedávno dozvedel, že keď na konci vojny Nemci v Petržalke postavili koncentračný tábor, jednu jeho časť volali Fürst. Zriadili ho totiž v našom dome. Existoval presne v tom čase, keď ja som bol už trápený v Buchenwalde,“ hovoril Fürst.

Spomínal aj na noc, keď gardisti donútili obyvateľov tábora vypochodovať na appellplatz, kde museli až do rána utekať do kruhu. Kto nevládal, toho bičovali, obliali studenou vodou. Ráno sa do barakov viacero ľudí nevrátilo. Fürstovi sa však Sereď viaže aj s jeho prvou láskou. Mal dvanásť rokov, keď sa zahľadel do dievčaťa menom Marika. "Posledný raz som ju videl, keď išla oproti mne so svojou mamou v Auschwitzi. V Seredi som zase videl posledný raz moju babku Janku, mojich strýkov. Všetci zmizli z môjho života, rád by som vzdal česť ich pamiatke.”

Pavol Gross. Foto: Andrej Barát, Pravda
Pavol Gross Pavol Gross.

Vo svojej reči zároveň vyslovil želanie, aby sa na appellplatzi v budúcnosti postavil pamätník. "Toto miesto by sa malo donekonečna triasť, aby ľudia vedeli, koľko sĺz tu pretieklo, koľko krvi sa vstrebalo. Tu sa všetko násilie odohrávalo, odtiaľto odchádzali transporty,” dodal. Miesto nástupu väzňov nateraz zostáva prázdne, pozornosť pri rekonštrukcii sa venovala barakom. Momentálne sú zrekonštruované dva z piatich – jednotka a päťka. V poslednom je sídlo vzdelávacieho centra, v prvom expozícia zameraná na riešenie židovskej otázky na Slovensku v rokoch 1938 až 1945.

Výtvarné riešenie expozície mal na starosti známy výtvarník Milan Veselý, ktorý sa však otvorenia svojho diela nedožil. Zomrel vlani v septembri. Prácu po ňom symbolicky dokončuje jeho dcéra Nina Cohen. "S otcom som bola v poslednom období v ustavičnom styku. Pokiaľ vládal, vysvetľoval mi, čo je dôležité pri takej náročnej téme – vychádzať z historických faktov, dokumentov a pravdivo ich realizovať. Mementom výstavy bolo žiť, prežiť a nechať žiť. Paradoxne mi to prízvukoval v dobe, keď sám odchádzal, a pre mňa to bolo o to ťažšie.”

Ona sama hovorí, že pri expozícii improvizuje. "Zasadzujem do deja nové prvky, ktoré budú synchronizovať s jednotlivými už naprojektovanými výtvarnými a dejovými líniami,” pokračuje. V súčasnosti pracuje na baraku číslo 4. Ten by mali otvoriť ešte v júni tohto roku a bude pamätníkom všetkým zavraždeným Židom zo Slovenska a tiež spomienkou na ich záchrancov, z ktorých mnohí získali ocenenie Spravodliví medzi národmi. Dokončenej jednotke zase okrem sklenených tabúľ dominujú ukážky antisemitskej propagandy za Slovenského štátu.

Čakanie na autentické kulisy

Hoci sa pán Gross počas rozhovoru usmieval, návrat na miesta, ako je Sereď, Terezín či Osvienčim, je aj po rokoch pre tých, čo prežili, bolestný. "Hovorí sa, že v Terezíne z 12-tisíc detí prežila len stovka. Prečo som bol medzi nimi? Neviem. Na zázraky neverím. A tu v Seredi som len druhý raz od vojny. Bol som tu, keď ešte objekt slúžil armáde. Aj vtedy, aj teraz mám triašku. Nehovorím o tých časoch veľmi ani deťom a vnukom, padne mi to ťažko. Robím to iba preto, lebo sa nesmie zabúdať. Mali by sme rozprávať,” ukončuje vo vážnejšom tóne náš rozhovor.

Fridrich Feldmar. Foto: Andrej Barát, Pravda
Fridrich Feldmar Fridrich Feldmar.

,,Je nás stále menej, musíme vysloviť všetko, nech náš osud žije, opísať všetky hrôzy, odhaliť dušu pre ďalšie generácie,” recitovali na otváracom ceremoniáli Božidara Turzonovová spolu s Miri Fabian. Druhá menovaná je herečka, ktorá zažiarila v oscarovom filme Schindlerov zoznam. A ktorá sa narodila v inom slovenskom vojnovom koncentráku – v Novákoch.

V Seredi spomínali starci a starenky. Posledná generácia pamätníkov. Ľudia, čo podávajú posledné svedectvá – spomienky detí. Aj vlani, pri okrúhlom 70. výročí oslobodenia symbolu holokaustu – koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, boli vo svetle reflektorov poslední, čo prežili. Riaditeľ múzea v Osvienčime Piotr Cywiński zdôrazňoval, že je to asi posledné okrúhle výročie, ktoré oslavujeme spolu s nimi a že práve ich osobné výpovede sú tým najsilnejším svedectvom. Vzápätí pozval prítomných novinárov do moderného laboratória, ktoré slúži na konzerváciu autentických predmetov. To je budúcnosť múzea.

Najznámejšie múzeum holokaustu na svete dalo jasne znať, že najdôležitejšou súčasťou pamiatky nie sú výstavné priestory, expozície jednotlivých štátov, dokonca ani naozaj unikátna a moderná prezentácia Šoa otvorená v baraku 27. Najsilnejší zážitok majú návštevníci pri vstupe do autentického prostredia. Aj v Auschwitzi I, ale predovšetkým v bývalom tábore Birkenau, sú zachované baraky v tej podobe, v akej fungovali cez vojnu. Žiadna expozícia, fotografia ani umelecké dielo nevyvolá ten pocit mrazenia ako autentický priestor.

A práve ten v Seredi momentálne chýba. Opomenutý bol aj počas slávnostného otvorenia. Iba náhodou sme sa pred opustenou prázdnou budovou druhého baraku "zrazili” so starším párom a ich dospelým synom. "Otec, a vyzeralo to aj vtedy takto?” Pýtal sa syn 83-ročného Fridricha Feldmara. Starý pán ťažkým krokom vstúpil cez otvorené dvere do baraku, ktorý vyzeral ako prázdny objekt JRD. "Zvonku takmer rovnako, zvnútra to len bolo predelené drevenými priečkami, skriňami,” hovoril pán, o ktorého spomienky sa opierali aj tvorcovia múzea.

Nerovný boj s nacistickými pohrobkami

Vedúci múzea Martin Korčok nás ubezpečuje, že autentické kulisy v múzeu budú. V jednom z ďalších dvoch barakov má byť expozícia ubytovania väzňov a pracovísk – stolárskej, betonárskej, krajčírskej a zámočníckej dielne. V poslednom zase ubytovanie väzňov v období tzv. druhej Serede, keď tábor fungoval ako koncentračný. "Okrem toho, pre skupinové návštevy zabezpečíme lektora, ktorý nezostane len v budove s expozíciou. Vezme ľudí na rôzne miesta v objekte a opíše, čo sa tam presne stalo. Takže ich zoberie aj do nedokončenej časti,” tvrdí.

Ukážka z expozície. Foto: Andrej Barát, Pravda
sered, muzeum holokaustu, holokaust, pracovny tabor, koncentracny tabor, alojz brunner, Ukážka z expozície.

Kedy sa ďalšie dva baraky zrekonštruujú, zatiaľ nie je známe, keďže múzeum na to nemá finančné prostriedky. Rekonštrukcia barakov pritom stála takmer 2,5 milióna eur. Najvýznamnejšou aktivitou múzea teda bude nateraz vzdelávacie centrum. O jeho potrebe svedčí aj najnovší incident z aktuálnej predvolebnej kampane. Jeden z kandidátov si na plagát umiestnil fotografiu väzňov z USA z 30. rokov, ktorá však nápadne pripomína väzňov z koncentračných táborov. Cynická nežalovateľná kalkulácia od človeka, ktorý v minulosti velebil Adolfa Hitlera.

Škoda, že sa povedzme pán Feldmar (ktorého cez vojnu v Seredi zmlátil sám Alois Brunner) musel dožiť čias, keď do parlamentu kandiduje partia fašistov, ktorí sa len tvária, že ich logo nepripomína znak Hlinkovej gardy a ktorých kampaň sa iba tvári, že nie je pripomenutím koncentrákov. Aj preto je dôležité, že sa poslední, čo prežili, dočkali aj prvého Múzea holokaustu na Slovensku, napriek jeho nedostatkom. Pre školy má tamojšie vzdelávacie centrum pripravených desať filmov, v ktorých bude deti po tábore sprevádzať vždy iný pamätník.

Je to síce nerovný boj s primitívnou, ale v posledných rokoch čoraz aktívnejšou nacistickou propagandou. Ale aj Pavol Gross bol šesťročný bezbranný chlapec odsúdený v nerovnom boji na smrť. Aj dnes ho síce stále mrazí z toho, čo musel prežiť. No usmieva sa.

Pracovný a koncentračný tábor v Seredi

Pracovný tábor v Seredi vznikol v roku 1941 v areáli vojenského objektu. V zámočníckej, stolárskej a betonárskej dielni pracovali muži, ženy zasa v krajčírskej dielni šili čiapky, rovnošaty, plášte a bielizeň. Najskôr boli v relatívnom bezpečí, aj keď pracovné tábory mali od humánnosti ďaleko. V roku 1942 sa však začali transporty slovenských Židov do vyhladzovacích táborov. V rámci prvej vlny od 25. marca do polovice októbra 1942 z krajiny vyviezli takmer 60-tisíc Židov. Transporty z miest dopĺňali práve aj väzňami z táborov, ktoré okrem Serede boli aj vo Vyhniach a v Novákoch. Druhá vlna transportov sa začala práve v Seredi. Tábor bol po vypuknutí SNP rozpustený, no onedlho začal fungovať znova – a tentoraz už bez prívlastku pracovný. Koncom septembra 1944 do Serede pricestoval spolupracovník Adolfa Eichmanna Alois Brunner. Hneď po jeho príchode sa začali deportácie a trvali až do marca 1945. Spolu odišlo zo Serede do vyhladzovacích táborov 11 transportov, v ktorých sa nachádzalo 11 532 osôb. Múzeum, ktoré stojí v areáli pôvodného tábora, je otvorené päť dní v týždni od nedele do štvrtka od 9. h do 16. h.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Sereď #koncentračný tábor