Kým nádrž pri Málinci už dávno stojí, Vodné dielo Slatinka dosiaľ nepostavili. Tento rok ubehne 60 rokov odvtedy, čo bola Slatinka vyhlásená za "zánikovú obec”. Pri iných priehradách to bolo prosté. Dediny vysťahovali, domy zaplavili a zostali fragmenty čnejúce sa uprostred vodnej diaľavy alebo na brehu. Pripomínajú, že tu raz boli dediny Slanica (Oravská priehrada) či Liptovská Mara (zostala po nej veža gotického kostola).
Slatinke štát už takmer celý jeden ľudský život hovorí, že ju zaplaví. A nič. Výsledkom je zvláštna, zakliata krajina. Tým, že tu človek prakticky nezasahoval, zakonzervovala sa tu unikátna príroda spolu s architektúrou a ľudskou zatrpknutosťou.
Dnes sa priehrada objavila v zozname strategických stavieb, ktoré chce Slovensko v najbližších troch rokoch rozbehnúť a financovať z verejných zdrojov (celý názov je Rozvojový zoznam priorít verejných prác na roky 2017 až 2019).
Obyvatelia a ekológovia sú rozhorčení. Spísali hromadnú pripomienku, ktorú dosiaľ podporilo 811 občanov. Úradníci z ministerstva životného prostredia budú musieť prerokovať túto pripomienku osobne so zástupcami verejnosti. Ak sa im nepodarí rozpor odstrániť, bude sa tým musieť zaoberať vláda. Tieň stavby, na ktorú sa podľa Slatinčanov po toľkých rokoch vari aj zabudlo, je zrazu väčší. A dokáže zastrieť aj slnko.
Odstrihnutí ľudia
Pani Beňová dnes býva v bytovke vo Zvolene s vnučkou. Presťahovala sa zo Slatinky len pred pár rokmi. Patrila k posledným obyvateľom, čo aj napriek strašiaku priehrady zostali. Teraz má krásny výhľad na historické centrum mesta, akurát voda valiaca sa po okne obraz občas kriví.
Pokrivené predstavy mali spočiatku aj niektorí ľudia. "Videli v tom biznis. Keď sa postaví priehrada, všetci naokolo budú bohatí, pretože tam budú chaty, postavia sa krčmy. Ale akoby nevideli tú ľudskú, psychickú stránku,” rozpráva.
Zavreli obchod, odvolali lekára. Po čase vypli osvetlenie. Načo. Veď títo ľudia prestali existovať. "Zrušili autobus. To bolo prvé, keď vyhlásili, že idú stavať priehradu. A starajte sa o seba, ako chcete! Nikoho to nezaujímalo.”
Autobusy do dediny nezachádzali. V lepšom prípade zastavovali aspoň na križovatke s hlavnou cestou do Zvolenskej Slatiny. Kam treba ísť cez kopec asi dva kilometre. Lenže keď sa tam staré babky v pľušti alebo horúčavách po polhodine konečne dotrmácali, autobus koľkokrát nezastal. Manžel pani Beňovej sa zo zúfalstva postavil doprostred cesty, či ho autobus prejde, alebo nie.
Slatinčania odchádzali. Podľahli sľubom, nátlaku. V 80. rokoch začali obec obchádzať úradníci a presviedčali ľudí, že už sa ozaj ide stavať, a že ak svoje domy nepredajú, tak ich vyvlastnia. "Za starý prízemný domček dostali ľudia asi 50-tisíc korún a za taký pohľadnejší asi 100-tisíc. Ľuďom vyplatili peniaze, no náhradné bývanie už nikto nezabezpečil. ” Niežeby sa v tom čase nedala za taký smiešny peniaz kúpiť aspoň nejaká strecha nad hlavou. No problém bol vôbec zohnať nejaký byt. Poradovníky boli nekonečné. A naostatok vo Zvolene sa postavil domov dôchodcov pod názvom Slatinka. "No tam sa ani naša 90-ročná suseda nedostala. Nebolo tam voľných miest. A pritom to mal byť domov práve pre ľudí zo Slatinky.”
Trpké nájomné
Beňovci zmluvu nepodpísali a dnes majú to šťastie, že sa dom ocitol späť v ich vlastníctve. Väčšina obyvateľov sa však po rokoch strastí dočkala jedine toho, že si môžu príbytky prenajímať od štátu. Domy, ktoré postavili ich rodičia.
Dlhé roky čakali manželia Beňovci v Slatinke, či sa bude priehrada stavať. Nakoniec sa odsťahovali. Posledný z pôvodných obyvateľov, ktorí odmietli odísť, Ján Mikuš, zomrel vlani. V Slatinke dnes býva asi 20 ľudí.
"Keď sme sa občas vracali, prežívali sme drastické chvíle. Bála som sa otvoriť ten dom. Zakaždým sme nachádzali rozkopané dvere, rozbité komory. Dva kotly z pivnice boli preč.” Vtom sa pani Beňová usmeje na okno so zvolenskými kulisami. Búrka sa vyzúrila a na jedálenský stôl nakukne slnko. "Rada ho pozorujem, ako ráno vyjde a ako sa potom stáča. Ako večer vychádza mesiac.” Nehovorí to len tak. Toto prosté divadlo nad širokou panorámou krajiny je jej krajšou a živou spomienkou na dvor, z ktorého si s manželom užívali podobný výhľad.
Zakonzervovaná nádhera
Slatinka je obec, ktorá má potenciál byť vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu. A to paradoxne práve vďaka plánu postaviť priehradu. Ľudia tu nesmeli a ani nechceli investovať, stavať a prerábať, preto sa tu zachovala medzivojnová architektúra. Pripravuje sa mapovanie najcennejších objektov.
Patria k nim najmä dlhé sedliacke viacgeneračné domy, typické pre Podpoľanie. Ako sa rodina rozrastala, pribúdali izby. "Keď však už nebolo možné stavať vzadu, pristavala sa bočná izba,” vysvetľuje nám ekologička Jana Pavlíková. Medzi novými izbami vznikali zvláštne malé výklenky, ktoré sú jednou z unikátnych čŕt Slatinky.
Na fasádach sa zachovali tradičné dekorácie. Sú tu pôvodné drevené okná, dvere. Míňame koniec obce a obchádzame rumoviská troch domov. Patrili obyvateľom, čo sa kedysi najviac búrili proti výstavbe. Na elektrických drôtoch sa schádzajú dážďovníky a ekologička dodáva, že tu cez leto ornitológovia napočítali asi 2 000 jedincov a nevedia si to vysvetliť, keďže v celej dedine je iba zopár hniezd.
To však už prechádzame cez lúku a mierime rovno k brodu cez rieku Slatina. Ešte jeden krok po kameňoch a okolo nás sa rozkrúti mrak z belasých motýľov. Modráčik. Preto ich je tu tak veľa, lebo húsenice tohto motýľa žijú v mraveniskách na lúkach, ktoré sú porastené vzácnymi druhmi materinej dúšky. Práve sa prišli napiť. K oblohe sa ladne vzniesla volavka.
Rieka sa vynára zo zástupu stromov, aby vzápätí zmizla za ďalším tmavým zákutím. Kým na jednom mieste siaha hladina po kolená, kdesi za štrkovou lavicou je voda podstatne hlbšia. Takéto úseky sa striedajú naprieč celou Slatinou, čo prispieva k nesmiernej rozmanitosti rýb. Stúpame nahor k prírodnej pamiatke Pyramída. Križujeme ďalšiu lúku, tentoraz celú vyležanú od jeleňov. Najmä v zime sa tu schádzajú obrovské čriedy z Poľany. Tesne pod Pyramídou sa rozprestiera zaujímavý svet, v ktorom možno nájsť typických zástupcov flóry a fauny Stredomoria. V horách! V slnkom vyhriatych stanovištiach veľmi pomaly rastú duby s útlym kmeňom a vekom s tromi ciframi. Tie najstaršie, ktoré padli, tlejú a odumierajúcim drevom sa živí roháč veľký. Niektoré jedince sú tu veľké ako detská dlaň. A potom pri pohľade z vrcholu nám rieka Slatina odhalí celé svoje tajomstvo.
Ako sa kľukatí údolím cez tvrdé sopečné horniny, vytvára mimoriadne pestré podmienky pre život. Jednak pre spoločenstvá rastlín a živočíchov, ktoré dobre znášajú horúčavy, na inom svahu zas pre také, ktorým vyhovujú chladnejšie podmienky. Vraciame sa späť a obrázok rozmanitých štruktúr dotvárajú brehové porasty. Ostrice, trávy, jelše, vŕby a po bokoch mokré lúky. V rieke loví bocian čierny. Žije tu rybárik, orol krikľavý. Vydra. A to všetko len vďaka tomu, že človek túto rieku nenapriamoval, nezastaval. Slatina je posledná prirodzene meandrujúca stredohorská rieka na Slovensku. "Je to archetyp rieky,” nadchýna sa Pavlíková. A takto kedysi vyzerali aj ostatné.
Nový život
Stretávame v dedine mladých ľudí, ktorí nám hovoria, že môžu ísť na hocijakú zahraničnú dovolenku, ale nikde si neoddýchnu tak dobre ako tu. Chodia sem na celé leto bývať do domov po starých rodičoch.
Práve sa tu rozbehol ďalší turnus dobrovoľníckeho tábora. Organizuje ho už piaty rok Združenie Slatinka. Z rôznych kútov sveta sem prišli mladí študenti biochémie, environmentalistiky a ďalších prírode blízkych odborov, ktorí budú raz vo svojich krajinách učiť spoločnosť, ako žiť udržateľne. V rukách držia motorové píly a chystajú drevo. Štetcami natierajú na modro bránu pred bývalou dedinskou školou. Počas minulých ročníkov opravili starý most.
Po dvoch desaťročiach tmy prinieslo Združenie Slatinka do obce svetlo. Zabezpečilo 12 LED svietidiel. Ubudlo vlámačiek. "Robíme čokoľvek, čo je v našich silách. Snažíme sa dedinu udržať a vrátiť do nej život,” vysvetľuje ekologička Pavlíková. Každý rok pripravia spolu so zahraničnými študentmi kultúrne podujatie pre miestnych, navaria im špeciality zo svojej domoviny.
Nie, Slatinka nie je dedina duchov. Ale môže ňou byť. Pre 27 miliónov kubíkov vody. Taký objem má mať priehrada. Údolie rieky Slatiny je pre ňu ako stvorené. Úzke, dlhé. Má ideálny profil. Lenže kto tých 27 miliónov kubíkov vlastne potrebuje?
Slabý Hron
Dôvod výstavby sa stále mení. Najprv v 50. rokoch potrebovali priehradu poľnohospodári na dolnom Hrone kvôli závlahám. Neskôr sa účel zmenil na zásobovanie Atómových elektrární Mochovce. No predstavitelia elektrární sa už viackrát vyjadrili, že Slatinku nepotrebujú. Dielo má najnovšie pomáhať zlepšovať prietok v Hrone a bude jedným zo slovenských opatrení v boji s klimatickou zmenou. Má zadržiavať vodu. "Ide o verejnoprospešnú stavbu, ktorá bude chrániť obyvateľov, priemysel a poľnohospodárstvo pred povodňami a obdobiami sucha,” uvádza Vodohospodárska výstavba. Počíta tiež s rekreačným využitím. Bude vyrábať elektrinu. Priehrada má stáť 135,9 milióna eur.
"V súčasnosti dochádza k obdobiam, keď v Hrone klesá prietok pod minimálny biologický prietok, čo spôsobuje prehrievanie vody. S nárastom teplôt a obdobiami sucha bude tento efekt ešte výraznejší. Vodné dielo Slatinka je jediné reálne riešenie, ako zabezpečiť vodu, ktorá bude plniť minimálne biologické nároky. Je to najefektívnejší prostriedok proti klimatickým zmenám a spôsob, ako zabezpečiť adaptáciu krajiny na vzniknuté zmeny,” dopĺňa Daniela Horanská, vedúca kancelárie generálneho riaditeľa Vodohospodárskej výstavby.
Mŕtve raky
Ide o vážny problém. Len nedávno v Sebedraží zrušili záchranný chov raka riečneho na potoku Ciglianka. V ostatných rokoch sa výrazne znížil prietok a voda sa prehrievala. Pred niekoľkými týždňami sa tu "uvarili” desiatky týchto ohrozených živočíchov.
Sú za tým dve príčiny. V území sa skončila banská činnosť, Hornonitrianske bane lokalitu revitalizujú a dávajú do pôvodného stavu, čo si vyžiadalo úpravu vodného toku. Druhým dôvodom je však to, že vody je celkovo menej. Výdatnosť prameňov, ale aj objem podzemných vôd v pohorí Vtáčnik podľa odborníkov za uplynulé polstoročie klesajú. Pre klimatické zmeny. V tomto momente by sa pristavil nejeden ekológ s poznámkou, že by stálo za to preskúmať, či nie je zodpovedný skôr hospodár, ktorý v lesoch nešetrne ťaží a narúša schopnosť lesného ekosystému zadržiavať vodu…
No vráťme sa späť k Hronu a k jeho významnému prítoku, rieke Slatine. Pýtame sa hydrológa Petra Škodu zo Slovenského hydrometeorologického ústavu, či je v Hrone skutočne čoraz menej vody. "Celkový trend prietokov na Hrone je mierne klesajúci. Posledných 10 rokov boli na Hrone tak suché, ako aj vodné roky. Vodnosť posledných 10 rokov je rovnaká ako dlhodobá vodnosť.”
Sucho je podľa neho pre prírodu a poľnohospodárov vždy problémom. No na základe meraní to nevyzerá, že tento problém dramaticky narastá. "Suché roky v posledných rokoch vytvárajú dojem, že pokles prietokov je čoraz častejší jav. Z oficiálnych výsledkov hydrologického monitoringu však vidno, že v minulosti boli nepriaznivejšie roky z hľadiska výskytu minimálnych prietokov.” Zaujímavé je, že prietoky na hornom Hrone od roku 1931 dokonca stúpajú. Na dolnom Hrone mierne klesajú, čo súvisí s väčším využívaním vody v poľnohospodárstve a priemysle. A tu niekde je pointa.
Zelené betónové opatrenie
Ekologička Jana Pavlíková upozorňuje, že situácia s odberateľmi vody na dolnom Hrone je neprehľadná. Neexistuje presná databáza s aktuálnymi povolenými odbermi. Podľa nej by sa nemusela stavať ďalšia priehrada. Stačilo by sa dohodnúť s vlastníkmi subjektov, aby v čase minimálnych prietokov odber obmedzili. "Napríklad elektráreň v Mochovciach si odstávku plánuje vždy na konci leta, keď sú prietoky najnižšie.”
Klimatická zmena však nie je žiaden výmysel a vodu treba v krajine zadržiavať. Lenže na tom správnom mieste. Priehrada ním podľa ekologičky nie je. "Celá Európa rieši obnovu starých krajinných prvkov, mokradí. Voda sa zadržiava in situ. Tam, kde spadne. V nádržiach pri domoch, v mestách v dažďových záhradách. Na Slovensku chceme minúť európske peniaze na tvorbu priehrad, čo je absolútne nepochopiteľné. Ideme zadržiavať vodu v rieke, ale tá rieka sa absolútne zmení! Prečo sa v jednej krajine Európy vydal myšlienkový prúd iným smerom, než sú súčasné vedomosti, než je súčasná európska vodná politika?”
Európska komisia už raz odmietla priehradu v Slatinke zaradiť do programov financovaných z eurofondov v rokoch 2013 až 2014 a odporučila Slovensku investovať do zelených opatrení. Francúzi priehrady dokonca búrajú na svojej najdlhšej rieke Loire. Pretože tieto diela zmenili charakter krajiny, preťali prírodné aj sociálne väzby. Populácie rýb tu klesli natoľko, že celé generácie rybárov, ktoré žili z riečneho rybolovu, prišli o svoje podniky, o živobytie. V Českej republike riekam obnovujú meandre.
Luxusne drahé bahno
Argument, že vybudovaním priehrady človek bojuje proti klimatickej zmene, má jeden kaz. V nádržiach sa hromadí metán. A ten je niekoľkonásobne nebezpečnejším skleníkovým plynom ako oxid uhličitý.
Každá priehrada sa po rokoch zanesie. Bahno je neraz toxickým odpadom, hromadia sa v ňom ťažké kovy. Vyčistenie stojí obrovské prostriedky. Je to sizyfovský boj, ktorého absurditu priznal vo svojom legendárnom výroku aj bývalý riaditeľ Vodohospodárskej výstavby Július Binder: "Keď sa priehrada zanesie, postavíme novú.”
Je tu ešte jeden argument zástancov priehrady. Ochrana pred povodňami pre Zvolenskú Slatinu. Ekologička Pavlíková však tvrdí, že obec neohrozuje rieka Slatina, ale voda stekajúca z polí medzi Očovou a Zvolenskou Slatinou. Pripomína, že dedina Slatinka nikdy nebola vážne zatopená. A to práve vďaka tomu, že sa na rieke Slatina zachovali mokrade, systém mokrých lúk a mŕtvych ramien, kde sa záplava vyliala, vybúrila a dedine dala pokoj.
Ak nám krajina ponúka ešte nejaké posledné možnosti, kde by sa rieky mohli bezpečne vylievať, prečo by sme jej to nemohli umožniť? Mokrade Slatiny sú ako pľúca. Ibaže vdychujú vodu a vydychujú život.
Vodné dielo Slatinka si miestni pamätajú ako nápad z čias, keď sa spoločnosť bila do pŕs, ako rozkáže dažďu a vetru. Kedysi sa plánovala obrovská priehrada na Hrone, ktorá mala zatopiť Zvolen až po námestie. Na tento projekt sa zabudlo. Na Slatinku nie.
Práve v nej praží slnko. A ekologička Pavlíková nám ešte pripomína zaujímavé matematické štúdie odborníkov z Technickej univerzity vo Zvolene. Zvolenská kotlina patrí na Slovensku k lokalitám s najvyšším počtom dní, keď je hmla. "Ak by pribudla veľká vodná plocha, tak by podľa výpočtov počet týchto dní vzrástol. Hmla by sa nerozplývala o 11. hodine, ale o 13.” A krajina by neprišla len o vzácny kút. Ale aj o slnko.