Odvtedy sa v Cordove vystriedali priekupníci s kožušinami, zlatokopovia aj Guggenheimovci bažiaci po medi. To však boli len rozmary, módne vlny. Cordovským zlatom sú veky vekov magické lososy. V poslednom desaťročí plnia želania aj Slovákom a Čechom.
Cesty v Cordove, samozrejme, nejaké sú. Tá hlavná v centre mesta je lemovaná budovami s priečeliami z hrubých drevených dosiek o čosi vyšších ako samotné domy. Alaskan Hotel. Alaskan Bar. Kolt tu vlastní každý. Dojem divokého (severo)západu kazia len moderné potraviny so závratnými cenami.
Tá najdlhšia cesta však vedie z mesta okolo jazera Eyak k malému letisku a potom ďalej už len po štrku až po 36. míľu k spadnutému mostu cez Copper River, Medenú rieku. Je začiatok augusta, dobrý čas na pozorovanie návratu lososov do sladkých vôd. Pohľad sa pritom neprestajne dvíha k majestátnym ťahavým údoliam medzi zasneženými horami, ktoré vypĺňajú ľadovce Sheridan a Childs. Občas však treba kontrolovať aj bližšie okolie, zátoky delty rieky s ľadovou vodou sú ideálnym loviskom rýb pre čierne medvede a grizlyho.
Konečne. V tmavom jazierku pod ihličnatými stromami pláva asi tucet nerkov, takzvaných červených lososov. Ryby to nie sú výstavné, vonkoncom nie také, ako z turistických letákov. Lososy sú výrazne sfarbené, vrchnú čeľusť majú zväčšenú a spuchnutú, pripomína nos prepitého starca. Ryby, ktoré vidíme, sú už v rozklade. Odkedy vplávali do sladkovodnej Copper River, prestali prijímať potravu a v podstate začali umierať. Napriek tomu ich pozorujeme tesne pred zavŕšením životnej úlohy, na ktorú sa v oceáne pripravovali celé roky.
Samica chvostom vyhrabáva do dna rieky malú jamu, do ktorej nakladie vajíčka a samce medzitým vedú súboj o to, kto ich oplodní. Keď víťaz splní svoju úlohu, samica prepláva nad jamu a pomocou chvosta aj silou prúdu vajíčka zahrabe. Staré lososy zakrátko zomrú a ich rozkladajúce sa telá budú živinami zásobovať okolitý ekosystém.
Po niekoľkých mesiacoch, na prelome zimy a jari z jamy vyplávajú mladé rybky a kolobeh života sa začína odznova. O niekoľko rokov sa sem úspešne vrátia asi tri z každých sto vyliahnutých rýb.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Tržnica u princa Williama
Viaceré mladé ryby zožerie už v sladkej vode väčší predátor, ďalším sa to prihodí v oceáne. Ešte predtým, ako sa stanú ľahkou korisťou pre medvede, ich pri návrate na hranici oceánu a sladkovodnej rieky budú čakať siete rybárov. Jedna z nich patrí Shawnovi Gilmanovi. Lososy loví desaťročia. V mikine, rifliach a kultových gumákoch Xtratuf, neoficiálnom symbole pomyselnej aljašskej rovnošaty. Keď ich výrobu v roku 2011 presunuli z USA do Číny, Aljaška takmer povstala.
Shawnova asi 14 metrov dlhá loď nesie meno jeho dcéry a v zadnej časti má krytú kabínu vybavenú najnovšou GPS navigáciou, pohodlným koženým sedením i poschodovou posteľou. Dominantnou časťou prednej, otvorenej časti lode je kotúč, z ktorého sa odvíja sieť. Podobne ako väčšina cordovských rybárov aj on loví metódou zvanou gillnetting (žiabrovou sieťou). Sieť vytvorí za loďou akúsi stenu, do ktorej sa migrujúce ryby zachytávajú žiabrami. Veľkosťou odstupov na sieti vedia rybári celkom dobre regulovať, aby chytali presne tie ryby, ktoré chcú a ešte aj v požadovanej veľkosti.
Kotúčom s pomocou motora spustiť sieť a vytiahnuť ju späť plnú rýb. Znie to až príliš ľahko. "Na love strávite viacero dní. Vybrať správne miesto a čas lovu je však umenie. Dobrého rybára robia skúsenosti aj intuícia. Musíte rozumieť prúdeniu lososov, dostať sa na najlepšie miesto ešte predtým, ako tam ryby prídu a predbehnúť tak iných rybárov,” hovorí Shawn. A keď nájdete dobré miesto a niekto sa postaví tesne pred vás? "Tak mu vynadám. Alebo si poradím inak. Niekedy je to drsné,” smeje sa.
Niektorí rybári lososy priamo spracujú a ponúkajú zákazníkom, väčšina ich však predáva lodiam zvaným tendre. Tieto veľké plavidlá vysielajú na miesta lovísk do Zálivu princa Williama fabriky na spracovanie rýb. Po love sa tak na oceáne vytvorí obrovská hojdajúca sa tržnica. Kapitáni tendrov oznamujú rybárom výkupné ceny a rybári sa rozhodujú, komu úlovok predajú. Shawn lososy priamo v ľadových kadiach nakladá na tender zvaný Independence.
Loď Nezávislosť sviežomodrej farby zakrátko zakotví v súkromnom prístave spoločnosti Copper River Seafoods. Veľká hadica z lode prechádza dreveným mólom a mizne v útrobách fabriky. Tam priamo na bežiaci pás vypľúva svoj obsah. Ryba na rybe, tisíce dolárov.
Hlavy lososom seká automat, vnútornosti vykrajujú ľudia rýchlym rezom. Jeden z majstrov s nožom v ruke má pod okom vytetovanú slzu. Len jednu, teda násilný trestný čin, keby vraždil, spoluväzni by mu kedysi vytetovali dve. Jeho plynulému pohybu s nožom nechýba estetika, ale je akosi znepokojujúci.
Amerických robotníkov, Havajčanov s pohnutou minulosťou, ale aj Filipíncov, novodobých kočovníkov, ktorí migrujú od fabriky k fabrike spolu s rybami, riadi z kancelárie na vrchnom poschodí Žilinčan. Slováci a Česi na Aljaške vedú výrobu vo viacerých továrňach tejto spoločnosti. V Cordove, Anchorage, Nakneku aj v odľahlom Togiaku. Pred viac ako desaťročím sem prichádzali ako vysokoškolskí študenti za zárobkom a dobrodružstvom. Americký sen? Skôr aljašský. Vrtkavejší a taký, ktorý sa v minulosti často razom zmenil na nočnú moru.
Most za milión pre Walrusiu
Tak napríklad hneď prvý moderný objaviteľ Aljašky skončil tragicky. Vitus Bering, dánsky moreplavec, získal Aljašku pre cárske Rusko. Na palube jeho lode bol tiež nemecký biológ Georg Steller, ktorý spravil počas expedície niekoľko dôležitých objavov a priradil aj latinské názvy všetkým piatim druhom miestnych lososov. Bering však nemeckého vedca neposlúchol, keď mu na sklonku jesene 1741 radil, aby na Aljaške prečkali zimu a do Ruska sa vrátili až na ďalší rok. Ich loď počas novembrovej cesty stroskotala na ostrove pri Kamčatke, ktorý dnes nesie Beringovo meno. Kapitán tu s mnohými ďalšími mužmi skonal na skorbut.
Beringova výprava otvorila prvú z mnohých diaľnic za bohatstvom, ktoré Aljaška svetu postupne ponúkla. Námorníci z Beringovej lode, ktorí prežili, na ostrove postavili nové plavidlo a do Ázie sa vrátili aj so vzácnym úlovkom – kožušinami z ôsmich stoviek vydier morských. Predovšetkým v Číne išlo o tovar obrovskej hodnoty. Číňania si tieto kože cenili pre nevídanú hustotu vlasov a za kožušinu z jediného zvieraťa platili sumami, ktoré sa rovnali trojnásobku celoročného platu priemerného Rusa.
Výsledkom bolo, že počas 27 rokov dokázali (nielen) ruskí priekupníci s kožušinami úplne vyhubiť dnes už zabudnutý druh kôrokožca bezzubého a takmer vykántrili aj všetky vydry. Pľundrovanie pokračovalo už aj s účasťou Američanov, ktorí svoje nové územie takmer celkom zbavili tuleňov. O obzvlášť krutých praktikách lovcov kožušín písal aj Jack London v románe Morský vlk. To sa však už s počiatkom ochrany prírody kožušinové šialenstvo blížilo ku koncu a malo ho vystriedať iné, ešte väčšie.
Zlatá horúčka "predala” ďalekú Aljašku celému svetu (v roku 1904 sa prvýkrát dostala aj do slávneho Baedekera). A definitívne dala za pravdu niekdajšiemu americkému ministrovi zahraničných vecí Williamovi H. Sewardovi, ktorý v roku 1867 kúpil od Rusov budúci 49. štát USA za 7,2 milióna dolárov, čo predstavovalo asi 5 centov za hektár pozemku. Američanom bol však najskôr na posmech. Aljašku volali Sewardovou chladničkou či Walrusiou (slovná hračka z výrazov mrož – walrus a Rusko – Russia). Potom však prišiel Klondike a zrazu mala jeho "Mrožina” hodnotu zlata.
Cenný kov našli po doznení šialenstva na Klondiku aj pri jazere McKinley, asi 30 kilometrov od Cordovy. Miestna zlatá horúčka bola chorobná a šíril ju lekár! Doktor Will H. Chase bol ctihodným obyvateľom Cordovy, ktorého za starostu údajne zvolili až 24-krát. Je až neuveriteľné, že sa to stalo napriek tomu, že od roku 1915 až do 60. rokov 20. storočia tvrdohlavo podporoval zlatú baňu Lucky Strike. Projekt prežil dve svetové vojny, ale za celý čas vydal len necelých 500 gramov zlata, čo sa nemohlo rovnať obrovským investíciám, ktoré do nej za desaťročia vložili. O megalománii projektu svedčí aj množstvo pozostatkov po banskej činnosti, ktoré dodnes ozvláštňujú miestny turistický chodník v severskom dažďovom pralese.
Čo však Cordove stvoriteľ ubral na zlate, to jej pridal v medi. Moderné mesto Cordova vlastne vzniklo kvôli nej. Miestny prístav síce pomenoval už v 18. storočí jeho zakladateľ, španielsky moreplavec a oddávna tu prebýval kmeň pôvodných obyvateľov Eyakov, až v roku 1909, keď sa začala stavať železnica k medenej bani v Kennecotte, vznikla aj súčasná Cordova. Mimochodom, projekt železnice sa zdal byť ešte šialenejším plánom, ako ten okolo Lucky Strike. Vybudovať koľaje v tejto divočine si mohli dovoliť naozaj len tí, ktorí mali peniaze na veľké, riskantné investície. A tak sa stalo, že za ňou stál svetoznámy finančník J. P. Morgan aj magnáti Daniel a Solomon Guggenheimovci.
Cez Medenú rieku dokonca nechali postaviť tzv. Million Dollar Bridge, most za milión dolárov. Oplatilo sa to celé? Nuž v rokoch 1911 až 1938, keď bola baňa v prevádzke, sa cez Cordovu previezlo množstvo medi za viac ako 200 miliónov dolárov.
Káblová televízia nad kokaín
Aj v rámci krátkej histórie modernej Aljašky to bola iba malá, hoci miliónová epizódka. Pôvodní obyvatelia dobre vedeli, čo je najväčšie bohatstvo regiónu. V mytológii Eyakov má zvláštne miesto symbol odhodlania. Znázorňuje ho ryba vyskakujúca z vody. Samozrejme, je to losos.
Kennecott bolo v prvej polovici 20. storočia pulzujúce stredisko plné ľudí, miestna nemocnica bola prvou na Aljaške s vlastným röntgenom. Dnes je mestom duchov, opustenou atrakciou. Cordova sa mestom na jedno použitie nestala práve pre lososy.
Vďaka rybám sa darilo aj mestu. Ešte koncom 80. rokov si rybári užívali dobrý život. Drogou mesta bol kokaín, ľudia tancovali a zabávali sa v baroch. Vtedy rozbiehajúca sa hudobná scéna v americkom Seattli, ktorá dala svetu skupiny ako Nirvana a Pearl Jam, zásobovala muzikou aj malú Cordovu. "Každý piatok sme si nechali letecky priviezť nejakú menej známu skupinu zo Seattlu, ktorá nám hrala v Alaskan Bare,” spomína bývalý rybár a dnes šéf flotily lodí v Copper River Seafoods Tom Carpenter.
Stojíme spolu za barom v The Reluctant Fisherman. Pijeme najobľúbenejšiu miestnu whiskey, kanadskú Crown Royal. Pohárik za astronomických 9 dolárov. Hoci je rybárska sezóna v plnom prúde, miesto je poloprázdne. "Naša generácia sa možno unavila z toho žúrovania, ale ja skôr vidím tri iné dôvody, prečo máme dnes namiesto štrnástich ledva štyri bary: polícia začala skutočne kontrolovať alkohol za volantom, ľudia podľahli fascinácii okolo zdravého životného štýlu a predovšetkým – zaviedli nám sem káblovú televíziu,” hovorí trochu sklamane. Nespomenul ešte jeden závažný dôvod, o ktorom nám neskôr ten večer hovorí jeden z najznámejších obyvateľov Cordovy.
Krátko po desiatej večer je v prístave ešte stále svetlo. Sedí s nami Pip Fillingham. Bývalý šéf rybárskej továrne, dnes už dôchodca. Nasledujúce ráno má však v pláne odísť na niekoľko dní do vôd Zálivu princa Williama. Loviť lososy, samozrejme. Fillingham síce nepochádza z Cordovy, na Aljaške si však ako rybár spravil slušnú živnosť. Fungoval na princípe, ktorý v Cordove volajú direct marketing. Leto trávil na Aljaške a rybárčil, v zime chodil do južných štátov USA, kde okrem tepla a oddychu nachádzal aj zákazníkov pre svoje úlovky. Osobne sa dohodol s majiteľmi reštaurácií a obchodov a potom im v sezóne posielal vzácne ryby.
V roku 1989 oblasť okolo Cordovy postihla obrovská environmentálna katastrofa. Neďaleký prístav Valdez je totiž koncovým bodom 1 300 kilometrov dlhého aljašského ropovodu, ktorý prechádza zo severu na juh prakticky celým štátom. Ropa je ďalším zlatom Aljašky, ale na konci marca 1989 sa stala aj jej prekliatím. Jeden z tankerov na ceste zálivom havaroval a postaral sa o vtedy rekordný únik ropy do oceánu.
Miestna ekonomika sa spamätávala iba pomaly a rybári cítili, že musia viac spolupracovať. Preto Fillingham v roku 1996 spolu s tromi ďalšími cordovskými rybármi založil spoločnosť Copper River Seafoods. Spolu robili všetko efektívnejšie. Začiatky neboli jednoduché, no firma sa pomaly začala rozrastať. A z rybára Fillinghama sa onedlho stal šéf fabriky.
Skvelé lososie GPS
Lososy v oceáne prežijú väčšinu svojho života. Podľa druhu od jedného do šiestich rokov. Preplávajú pritom aj do 2-tisíc kilometrov. Rapídne medzitým naberajú na hmotnosti, najmenšie lososy gorbuša vážia pri návrate do rieky okolo jedného a pol kilogramu, najväčšie lososy kráľovské majú hmotnosť od piatich do dvadsiatich kíl. Istý kráľovský úlovok mal však až 57 kilogramov.
Keď ryby vycítia, že sú dosť silné, pud ich ženie nájsť presné miesto svojho rodiska a zachovať rod. Veda dodnes neprišla na to, ako ho dokážu tak presne vyhľadať. Domnienky sa zameriavajú na ich extrémne citlivý čuch, orientáciu v oceánskych prúdoch, schopnosti riadiť sa podľa polohy slnka či vedomosti, ako využívať informácie zo severného magnetického pólu.
Jedno je jasné, ryby podvedome dobre vedia, čo ich čaká. V prípade Copper River je to ľadové peklo. Rieka tečúca pomedzi ľadovce je kruto studená, delta desiatej najväčšej americkej rieky je majestátna so silným tokom a chladná voda sa následne zavŕtava dlhých 500 kilometrov do vnútrozemia. Práve preto sú ryby z Copper River drahokamami v zlatom poklade aljašských lososov. Každý divý aljašský losos je vysokokvalitnou rybou, tie čo plávajú hore prúdom Medenej rieky si však musia vybudovať o čosi hrubšiu tukovú vrstvu, ktorá skrýva žiadané omega-3 mastné kyseliny.
Opitý šéf naštartoval americký sen
Vysokoškolský študent Vojtěch Novák sa však v lete 2002 z najkvalitnejších lososov na svete nemal veľmi kedy tešiť. Obutý v zateplených gumákoch, ktoré si priniesol z Česka (Xtratuf boli pridrahé), v dlhých nohaviciach a hrubej mikine, chránený oranžovou gumovou zásterou, si v strese a chlade ťažkopádne nacvičoval rezy nožom. Ryby na páse sa nikdy nezastavovali, pracovalo sa aj 16 hodín denne a kým jeho kamaráti zažívali doma prvý ročník festivalu Colors of Ostrava, jemu prácu spríjemňovala akurát hudba v slúchadlách z discmanu.
Asi po piatich rokoch existencie Copper River Seafoods firmu oslovila agentúra, ktorá v Spojených štátoch organizuje umiestňovanie študentov cez program Work&Travel. V rámci neho môžu vysokoškolskí študenti z celého sveta prísť na leto pracovať a spoznávať USA.
V tom istom čase, len o 7 500 kilometrov východnejšie, sa Novák, vtedy poslucháč Pedagogickej fakulty na Ostravskej univerzite, ozval na netradičný inzerát. Za 500 českých korún si kúpil brožúru o možnostiach letnej práce v USA. "Vyrastal som v Beskydách, a tak ma vždy lákala divočina a Aljaška je sen všetkých dobrodruhov. Tak som do toho išiel,” spomína pionier česko-slovenskej enklávy v aljašskom rybárskom priemysle.
Podobne chladné privítanie ako Novákovi sa ušlo aj Jurajovi Kušnírovi, ktorý si na Aljašku "odskočil” od štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave v lete 2005. Obaja však čímsi vyčnievali zo zástupu študentov, ktorí v tých časoch tvorili väčšinu zamestnancov rybárne. Počas jeho služby na oddelení spracovania kaviáru si šéf továrne Fillingham všimol, že pracuje aj keď iní oddychujú. Keď o pár dní Kušnírov priamy nadriadený, abstinujúci alkoholik, neprišiel do práce, Fillingham ukázal prstom na Slováka – ty tu odteraz šéfuješ. A odvtedy šéfovať neprestal.
"Či som už vtedy vedel, že ma Juro raz nahradí na mieste šéfa celého podniku? Ale kdeže! Boli to študenti z veľkej diaľky. Kto mal vedieť, či sa vôbec o rok vrátia, či ich to bude baviť, či sa im nezmení situácia doma,” hovorí spoluzakladateľ Copper River Seafoods po rokoch. Boli takí, čo to vzdali, ale tí, čo vytrvali, si prežili ozajstný americký sen.
Kušnír je dnes hlavným šéfom továrne v Cordove, Novák riadi fabriku v Nakneku, pri najväčšom lovisku lososov nerkov na svete v Bristol Bay. Predtým bol na vedúcich pozíciách aj v továrni v Cordove, Togiaku, Anchorage, Kotzebue a Dutch Harbore. Čech Jaroslav Hanák riadi výrobu v Togiaku a Slovák Matej Koleda donedávna pôsobil vo vedúcej funkcii v Anchorage.
"Zo začiatku to bola tvrdá škola bez známych a pomoci. Jednoducho som sa musel spoľahnúť len na to, čo som vedel a hlavne vydržal. Dostať sa na vrchol bolo teda najmä o výdrži, ale aj o dobrej komunikácii, tvrdej práci a troche sedliackeho rozumu,” dodáva Novák.
Sedliacky rozum potrebujú Česi a Slováci pri riešení konfliktov na pracovisku najmä v posledných rokoch. Americká vláda totiž pred piatimi rokmi sprísnila podmienky programu Work&Travel a prácu študentov v rybárňach z tohto programu vyradila. Nariadenie malo zlepšiť letné podmienky študentom a tiež priniesť viac pracovných miest pre Američanov. V zásade však sklamalo mnohých študentov so záujmom práve o túto prácu a zároveň takmer ohrozilo prevádzku viacerých aljašských rybární. Študentov, ktorí mali dobrú pracovnú disciplínu, nahrádzali Američania so záujmom o krátku sezónnu prácu len neochotne a pomaly.
"Prečo sem prišiel pracovať niekto z Havaja?” Nedá nám nespýtať sa po zoznámení sa s pohodovým päťdesiatnikom zo slnečného ostrova. "S vraždou v registri trestov si hľadá prácu len ťažko a my sa na minulosť veľmi nevypytujeme,” odvetí stroho Kušnír. Nie je to úplne bežné, ale niektorí jeho zamestnanci sú bývalí kriminálnici, ľudia bez domova, iní majú problémy s tvrdými drogami, konkrétne s crystal meth, obdobou nášho pervitínu. Väčšinou však zamestnáva úplne normálnych robotníkov, niektorí sú dlhoročnými majstrami svojho kumštu. Sekajú dobrotu… a ryby.
Ruskí mormoni sa búrok neboja
Lososy nie sú jediné, ktoré putujú hore Medenou riekou, upozorňuje nás v posledný deň pobytu na Aljaške Dick Shellhorn, stredoškolský učiteľ a redaktor miestnych novín Cordova Times, ktoré vychádzajú nepretržite od roku 1914. Shellhorn je tiež autorom knihy Time and Tide, v ktorej zložil poctu tajomnej Copper River.
Po jej hladine oddávna cestovali pôvodní obyvatelia. Eyakovia z dnešnej Cordovy, ale aj väčšie populácie Chugachov a Tlingitov. Plavili sa k delte za lososmi, ale putovali aj kvôli lovu, využívali tiež zásoby medi, ktorá dáva rieke jemne červený nádych. Práve domáce kmene sprevádzali aj prvých bielych mužov, ktorí sa odvážili do tejto neľútostnej divočiny. V septembri 1796 Alexander Baranov, najznámejší ruský pán Aljašky, vyslal hore Medenou riekou skupinu objaviteľov.
Ako to už na Aljaške býva zvykom, väčšina to vzdala, ale tí, ktorí vytrvali, si kraj zamilovali. V Cordove dodnes pod strmými skalnými bralami, ktoré obklopujú celé mesto, nájdete ortodoxné kostolíky. Skanzeny? Ale kdeže! Na okraji Cordovy, v čiastočnej izolácii je v pravidelných rozstupoch zaparkovaných niekoľko moderných prívesov. Pred nimi chlapi vo vyšívaných košeliach, ani čo by ich ukradli Ivanovi z rozprávky o Mrázikovi.
"Sú to takí aljašskí mormoni,” vysvetľuje Kušnír, ktorý býva cez malý záliv od nich. "Takisto sú veľmi veriaci, hoci ortodoxní, dodržiavajú prastaré zvyky a považujú za zradu, keď sa muž ožení alebo žena vydá mimo komunity. A títo Rusi sú tiež najodvážnejší rybári. V najväčších búrkach na mori nájdeš len ich lode.”
Búrky najtvrdších rybárov neodradia, ale zákaz lovu áno. Nielen u Rusov sa rybárčenie dedí z pokolenia na pokolenie. V Cordove má loď takmer každý a ráta s tým, že raz ju zanechá svojim deťom. Preto rybári každoročne ulovia len toľko lososov, aby rybám pohodlne umožnili zachovať rod a populáciu.
Napriek tomu lososy v posledných rokoch zažívajú ťažké časy. Klimatická zmena ich priamo neohrozuje, ale znižuje stavy ich potravy, napríklad planktónu, ktorým sa živia mladé lososy. Globálne otepľovanie ovplyvňuje však aj iné ryby. Rybár Gilman nám hovorí, že v posledných rokoch je umením uloviť viac ako 20-kilogramového halibuta. Tieto komicky vyzerajúce ryby s oboma očami na jednej strane hlavy majú vynikajúce a drahé mäso, zároveň žijú pri dne v čo najchladnejších vodách. "A tých ubúda,” vraví rybár, ktorý má na lodi špeciálny počítač merajúci hĺbku a teplotu vody pod ňou.
Aj preto sú rybári vďační projektom, aké vyvíja miestne vedecké centrum Prince William Sound Science Center. Priamo na móle cordovského prístavu sa stretávame s ekológom Petom S. Random, dlhoročným špecialistom na život lososov.
Na stole pred sebou má mŕtveho lososa, ktorému nožom vyrezáva malú kostičku z hlavovej časti. „To je čiarový kód ryby,” hovorí a ďalej vysvetľuje, že nejde o klasického divého lososa. Tento pochádza z tzv. liahní. Ide o snahu človeka o zvýšenie stavu lososov a od 60. rokov sa na tomto procese postupne "vychytávajú muchy“. Zo začiatku totiž lososy z liahní populáciám divokých lososov nepomáhali, ale ich priamo ohrozovali, do jednotlivých prúdov ich ľudia "vypúšťali” primnoho a vyskytol sa aj problém s infekciami.
Dnes je však tento spôsob aj vďaka práci ľudí ako Rand pomerne spoľahlivý. Napriek tomu spolunažívanie divých lososov a tých z liahní zatiaľ nie je dobre zmapované. Do budúcnosti by však mohlo zohrať kľúčovú úlohu v boji proti následkom klimatickej zmeny. Rand pozorne zmeria veľkosť kostičky, ktorú rybe pred chvíľou vyrezal. Kontrolovanou zmenou teploty vody v liahňach totiž ovplyvňujú veľkosť tejto kosti, a tak hneď vedia, odkiaľ ryba pochádza. V kombinácii s genetickými testami či so sonarmi na ryby v Medenej rieke a inými sledovacími zariadeniami sa tak viac dozvedajú o putovaní lososov. A môžu zlepšiť ich vyhliadky na prežitie.
Tri sa, kým neumrieš
V posledných rokoch sa teda na Aljaške udomácnilo aj niekoľko Slovákov a Čechov. Novák tam posledné tri roky žije aj s manželkou, dokonca spolu zainvestovali a kúpili tri menšie nákladné lode. Onedlho plánujú založiť vlastnú firmu. Kušnír sa v USA oženil a so svojou americkou ženou trávi pol roka na Aljaške, druhú polovicu v jej rodnom meste Milwaukee. Hanák mení zimu v Anchorage za leto v Togiaku.
"Na Aljaške sú veľmi populárne tričká s kresbou miestneho uznávaného umelca Raya Trolla, na ktorých je nápis Spawn Till You Die, teda tri sa, kým neumrieš. Ten kolobeh života je pre mňa na lososoch najfascinujúcejší,” hovorí Hanák.
"Mne sa zase páči, že keď losos ukončí svoju púť v jazierku hlboko v lesoch, jeho rozkladajúce sa telo sa stáva zdrojom výživy dokonca aj pre stromy v okolí. Tie z neho získavajú látky, ktoré sa normálne nachádzajú len v oceáne a stromy by sa k nim inak nemali ako dostať,” dodáva Kušnír. "Losos? Divý a nespútaný,” uzatvára Novák. A tiež symbol odhodlanosti, vyrytý už v prastarých totemoch.
