Najriskantnejšia profesia dneška? Remeselná práca

, 21.09.2016 07:00
Miroslav Barnišin, remeslo
Miroslav Barnišin. Autor: ,

Mydlom sa nikdy neuživíš! Darmo vystríhala mama Ivanu Zuzinovú, aby neprechádzala od najlepšie platenej profesie, od programovania, k ručnej výrobe mydiel. Len pred pár dňami, reprezentovala v Bruseli so svojou značkou Slovensko. Petru Jarošovú odhovárali od kože. A predsa sa s Ivanom Janáčom pustili do výroby poctivých kabeliek, ktoré vytrvajú celé generácie. Je to nebezpečná robota, hovorili mladému rezbárovi Mirovi Barnišinovi. Iste, hrozí zranenie, keď pod rukami v sústruhu rotuje masívny 100-kilogramový blok dreva. No omnoho riskantnejšie je vyrukovať do moderného sveta so zabudnutými materiálmi, archaickými postupmi a remeslami, ktorých majstri sa už dávno vytratili.

To najvzácnejšie hľadá v najväčšom zapadákove. S rezbárom dizajnérom Mirom Barnišinom sa v spomienkach vraciame niekoľko rokov dozadu, keď si robí vlastný etnografický výskum.

Už ako chlapec chodí po zabudnutých kútoch Slovenska a rozpráva sa s 80-ročnými dedkami a babkami. Ak ich práve nenahráva, tak aspoň počúva so zatajeným dychom. "Chcel som aspoň zažiť, vlastnou skúsenosťou vstrebať posledné fragmenty starého sveta.”

Ako povodeň ho strháva tok myšlienok o pokore, zodpovednosti k prírode, spoločenstvu, no najmä prúd nesmiernych poznatkov. Títo starí majstri vedeli zohnať to najlepšie drevo. Nie to najdrahšie, ale najlepšie urastené. Presne vedeli, kde rastie aké drevo, akej kvality, kedy ho rúbať a aké je jeho najlepšie využitie. Potom z neho s minimom nástrojov vykresali umelecké skvosty. Korytá. Hrable. Prosté predmety, aké dnes plnia dedinské múzeá, o ktoré takmer nik nezavadí.

Predávať ich v rovnakej podobe dnes či vyrábať ako suveníry na poličku by bolo podľa Mira rovnako absurdné ako spochybňovať ich dávnu estetickú krásu. "Výtvarná hodnota veľmi úzko súvisí s funkciou predmetu. Markantné je to najmä v čase, keď tieto predmety prirodzene strácali svoju funkciu a naďalej sa vyrábali už len ako upomienkové objekty. Estetické hodnoty sa strácali rovnako, ako degradovala ich funkcia. Funkčnosť, mierka, to je vo vzájomnej súhre a mne dlho trvalo, kým som to pochopil.” Preto je preňho posun tradičných remeselných techník do sveta výtvarného umenia a dizajnu niečím zásadným. Uchopí starobylú technológiu, vytvorí nový užitočný predmet. A uchová v jeho spracovaní niečo, čo už dávno zaniklo.

Znovu objavil svor.

Nezlomná vôľa žiť

Ak spílite strom, udeje sa zvláštna vec. Drevo na tomto mieste začne rásť mimoriadne húževnato. Vzniká svor – hojivé pletivo hrubé možno iba pár milimetrov, ale s nezvyčajne hustou štruktúrou. A zrazu má iné vlastnosti ako materský strom. Kým smrek alebo jedľa sú poddajné, ich svor je extrémne tvrdý. Pevnejší dokonca aj ako dub.

Vlna z 90-ročného jedľového svoru.
Vlna z 90-ročného jedľového svoru. Autor: ARCHÍV MIROSLAVA BARNIŠINA

Mať črpák na žinčicu zo svoru bolo kedysi pre slovenskú pastiersku rodinu vecou prestíže, hrdosti. Bol to honor ako kroj. Poháre dedili celé generácie. Vyhotovovali sa s predstihom desiatok rokov. Dedo upravil strom, odhadnúc, aký bude mať priemer o 50, 60 rokov, aby bol vhodný na tú-ktorú nádobu. Svor sa zacelil a vnuk, už v dedovom veku, ho spracoval.

"Majster, ktorý ma učil, tvrdil, že pokaziť svor je hriech. Veď pníček sa trápil päťdesiat alebo sto rokov, prirastal po desatinkách milimetra a človek nesmie jediným zlým rezom pokaziť tú nesmiernu vôľu žiť.”

Tieto dávne kultúrne kontexty sa Miro snaží pretaviť do súčasnej formy. Nevyrába črpáky. Kto by z nich dnes pil. Namiesto toho vymyslel sériu praktických dóz s vrchnákmi. Jednoduchý čistý a hladký tvar, s úžasnou textúrou. Nuž a dienko je vsadené do útoru (ryhy) ďalšou starobylou technikou. Svor sa varí niekoľko hodín až dní, kým sa neroztiahne a do otvoru sa vkladá dno. Ako schne, vzniká dokonalý vodotesný spoj. Bez kvapky lepidla. Vyznieva to jednoducho, no je to extrémne zložité a len málo majstrov dokáže takýto spoj vytvoriť bezchybne.

Predáva príbehy

Kúpil 120-ročný orech od 90-ročnej babičky. Veľkorysý kmeň s priemerom 1,2 metra, s nádhernou vlnistou fládrovou kresbou. Rezbár o ňom rozpráva ako o svedkovi osudu mnohých. Niekto ho zasadil, iný strihal, ďalší oberal a stará pani sa dožila toho, ako ho trafil blesk. Práve z takýchto orechov sa kedysi vyrábali prestížne pažby, intarzovaný nábytok. Miro chystá exkluzívne šperkovnice. Najprv však musí drevo schnúť 8 až 10 rokov! Načo, keď existujú komorové sušiarne, ktoré dokážu celý proces aj zákazku výrazne skrátiť? "Je to zbytočné urýchlenie niečoho, čo by malo trvať práve taký čas, ako to trvá. Drevo potrebuje dozrieť. A takisto aj ja potrebujem čas na to, aby som presne vedel, čo zo vzácnej suroviny vytvorím a v akej forme.”

Čas potrebuje aj hmyz. Miro experimentuje s chrobákom fúzačom. Zámerne vkladá do nachystaných blokov larvy a nechá ich pôsobiť desať rokov. Vznikajú nenapodobniteľné výtvarné štruktúry. Napokon aj "nenávidený” lykožrút vytvára pod kôrou čosi, čo lesníci nazývajú "galérie”. Miro robí pokusy aj s drevokaznými hubami.

Misu vyrobil z topoľového svoru, experimentoval...
Misu vyrobil z topoľového svoru, experimentoval na nej s požerkami fúzača topoľového. Autor: ARCHÍV MIROSLAVA BARNIŠINA

Podujal sa na tvorbu svietidiel. Svetlo zvýrazňuje vlny, deformácie. Drevo musí opracovať do extrémnych hrúbok, dva až päť milimetrov. Pôvodný pravidelný geometrický útvar sa pod jeho rukami mení na biomorfné dielo. Aby sa to podarilo, musí bez prestávky, niekoľko hodín a zároveň mimoriadne rýchlo a na jeden záťah vytvoriť tento tenkostenný objekt. Potom nastupuje natieranie olejom, schnutie, ďalšia vrstva… Jeden výrobok spracúva niekoľko týždňov. Až niekoľko rokov.

Zákazníkom trpezlivo vysvetľuje, že sa to dá rýchlejšie. A oveľa lacnejšie. A? Radšej počkajú. Pretože si chcú kúpiť príbeh. Stromu, ale aj Mirovho takmer až nadľudského úsilia, driny, potu.  "Prvé roky boli ťažké. Okolie mi neprialo. Nestačí mať cit pre prácu. Musíte byť dobrodruh a nebojím sa povedať, že aj blázon. Musí v tom byť taká miera zanietenia, keď nerozmýšľate nad rizikom.

Nevidíte dňa a noci. A či je to neistý chlebík? Mnoho ľudí hľadá istotu v oficiálnom zamestnaní s pravidelným mesačným príjmom. Takým sa moje snaženie javí ako hazard. No ja som pochopil, že neistoty ani istoty neexistujú. My si ich len vytvárame v hlave. Jediná istota je tá, že ak zasadíte strom, tak o sto rokov vyrastie. A ďalšie generácie budú mať z neho úžasnú matériu.”

Miro zasadil nespočetne stromov. Už niekoľko rokov úspešne živí rodinu. Má ženu a dve deti.

Krpce, topánky a sny

Petra Jarošová vyštudovala etnológiu a muzeológiu. Ivan Janáč je grafik. Spolu vyrábajú v Košolnej pod značkou Petja ručné výrobky z triesločinenej kože. Z kvalitného, tradičného a drahého materiálu, ktorý na Slovensku opracúva už len hŕstka ľudí, ktorí robia kvalitné peňaženky, sedlá na kone alebo odevy a doplnky pre historický šerm či divadlo… Ešte pred kabelkami to bola oprava obuvi, ktorou sa Petra a Ivan snažili uživiť v domácom prostredí, kde trh zdecimovala lacná ponuka z Ázie. Obuvníctvo na Slovensku nezaniklo, ale drvivá väčšina slovenských topánok sa vyváža. Napríklad v roku 2010 sme vyviezli vyše 38 miliónov párov do Nemecka, Rakúska, Maďarska, Talianska či Francúzska. A doviezli sme vyše 30 miliónov z Číny, Vietnamu, Indie a ďalších krajín. Čo sa určite pokazilo, je oprava obuvi. Dielní ubudlo alebo ich starí majstri ešte ako-tak držia a zháňajú za seba náhradu. Takmer úplne sa zo škôl vytratili obuvnícke odbory.

Petra Jarošová a Ivan Janáč v brašnárskej dielni
Petra Jarošová a Ivan Janáč v brašnárskej dielni Autor: Andrej Barát, Pravda

A predsa začala Petra snívať sen o obuvníctve. Najprv ako kurátorka v ÚĽUV-e, keď spoznávala vo výskumných prácach čaro slovenských krpcov. Neskôr si prešla viacerými kurzami na London College of Fashion, tiež v Zlíne. Učila sa u rôznych obuvníkov. A v dielni Petra Škrabáka, ktorý pôsobí v Trstíne, spoznala budúceho kolegu Ivana Janáča.

Spolu s ním založili opravu obuvi v Senici. "Snažili sme sa robiť zázraky na počkanie. Prerábali sme topánky, opravovali tašky.” Ľudia si ich obľúbili a mali veľmi veľa zákaziek. A to im starí obuvníci hovorili, že kedysi, keď sa ešte vyrábala kvalitná obuv, by mali zákaziek desaťnásobne viac.

Hoci mali silný dopyt, od opravy obuvi, a vôbec od obuvi ako takej nakoniec odišli. Jednak sa o slovo hlásila túžba tvoriť niečo vlastné. A ako priznáva Petra, pracovať s topánkami bez silného technického zázemia je jednoducho ťažké. „Moja srdcovka boli sandále a krpce. Veľmi som ich chcela vyrábať. Bazírovala som na tom, ale nakoniec ma prax presvedčila, že nás to vlastne zdržiava. Topánka je veľmi zaťažovaná vec, ktorá musí spĺňať množstvo parametrov. Musí sedieť, musí byť dokonalá po estetickej, zdravotnej aj technickej stránke. A na to sme jednoducho neboli až takí vybavení.” Celé to úsilie ju vyčerpalo a nakoniec sa topánok rada vzdala. Vlastne, až na "kristusky“. Spoločne s Petrom Škrabákom ešte organizuje kurzy výroby týchto jednoduchých šnurovacích sandálov.

Najdrahšia koža má pamäť

Každý ich odhováral od práce s triesločinenou kožou alebo hladenicou. Je to jedna z najdrahších koží a navyše za posledné roky ešte viac zdražela. Je ťažké nastaviť cenu prijateľnú pre výrobcu aj pre zákazníka. Ivan ani Petra však "neposlúchli”.

Kožu opracúvajú celé hodiny mimoriadne precízne.
Kožu opracúvajú celé hodiny mimoriadne precízne. Autor: Andrej Barát, Pravda

Hladenica je večná klasika vyrobená ekologicky, spracovaná v rastlinných roztokoch z dubovej alebo zo smrekovej kôry. Je to fascinujúci materiál, pretože má pamäť. Uchová značku či logo z raznice.

Zapamätá si tvar, keď ju človek natiahne na kopyto. Dá sa tvarovať za mokra, bez použitia vysokého tepla. Chromočinená koža, ktorá tvorí asi 99 percent bežne predávaných koží, to nedokáže. Podľa Petry je hladenica oveľa príjemnejšia na dotyk "A dá sa na ňu maľovať,” dopĺňa Ivan. Intuitívne vychádzajú z ľudových vzorov, starých strihov, no vdychujú im nový dizajn. Nové farby a dekorácie, ktoré Ivan vytvára na počítači. Len za opracovaním všetkých hrán jednej kabelky sú hodiny rezania, hladenia a dokončovacích prác. 

"Trieslo” sa dá zohnať na Slovensku už len v Bošanoch. Ivan a Petra túto kožu kupujú v Jablunke na Morave. "Toto bol pritom jediný dostupný spôsob, ako sa kedysi činila koža,” pripomína Ivan. Garbiarstvo malo silnú tradíciu v Brezovej pod Bradlom. Veď tu sa narodil sváko Ragan, garbiar a hospodár Martin Lacko, ktorého nezabudnuteľne stvárnil vo filme Jozef Kroner. V Brezovej mal kedysi lúhovaciu jamu takmer každý dvor. "A predsa tu nemajú ani len múzeum kožkárov. Je to pekná tradícia, ktorá pomaly ustupuje.”

Kožu opracúvajú celé hodiny mimoriadne precízne.
Kožu opracúvajú celé hodiny mimoriadne precízne. Autor: Andrej Barát, Pravda

Petra s Ivanom ustúpiť nemienia. Aj keď si zatiaľ na živobytie nedokážu zarobiť a pomáhajú im rodičia. Aj keď im úrady hádžu ako tisícom ďalších živnostníkov rôzne administratívne polená pod nohy a pýtajú za rôzne pečiatky desiatky eur. Aj keď počúvajú na jarmokoch príbehy ľudí, ktorí to po 15 rokoch ručnej práce zabalili. Prečo to oni nevzdajú? Odpoveď sa možno skrýva v starej Ivanovej brašne, ktorá je tak vyšúchaná, až sa leskne. Kvalitný výrobok z hladenice vydrží generáciu aj dve. Žije si vlastným životom, mení farbu, tmavne. A pri pohľade na množstvo zákaziek je zrejmé, že je stále dosť ľudí, ktorí to dokážu oceniť.

Voňavé rovnice

Mydlárka Ivana Zuzinová už piaty rok úspešne buduje značku domácej ručne vyrobenej kozmetiky Ponio. Práve v týchto dňoch ju prezentuje v Bruseli, kam ju pozvalo slovenské ministerstvo zahraničných vecí. Na vysokej škole pritom študovala automatizáciu riadiacich procesov. Aj sa zo začiatku zamestnala ako programátorka. Vydržala štyri mesiace. Nechcela niekde sedieť osem hodín denne s hlavou plnou nápadov. Dala výpoveď. A možno to bola aj povestná veta jej mamy, v ktorej našla hlavnú motiváciu. "Týmto sa nikdy neuživíš… Doma nedúfali, že by sme mohli uspieť.”

Mydlárka Ivana Zuzinová vybudovala firmu za päť...
Mydlárka Ivana Zuzinová vybudovala firmu za päť rokov. Autor: Andrej Barát, Pravda

Začínala v jednej malej miestnosti. Dnes zapratáva voňavými produktmi staré archívy a nevyužívané sklady rodičovskej firmy a plánuje ďalšie rozširovanie a stavbu samostatnej výrobne. A zháňa nových zamestnancov. Teraz má dvoch. "Treba rátať s tým, že prvé dva roky nemáte žiaden zisk. Ste v strate. Potom na nule, lebo stále musíte do niečoho investovať. Teraz už sme na tom fajn, sme normálna firma, ktorá má zamestnancov a má na výplaty. Hľadáme výpomoc. Niekoho šikovného, ale je s tým problém. Nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní manuálne pracovať. Každý by chcel len manažovať. Ale človek musí pre takúto prácu žiť, musí mať cit,” usmieva sa mladá "alchymistka”.

V jej receptoch sa snúbia tradičné a známe ingrediencie s najmodernejšími metódami. Požičiava si dokonca postupy čokolatiérov. Podobne ako oni temperujú čokoládu, ona temperuje masážne kocky. "Vyskúšala som všetko možné. Najprv som chcela mať všetky produkty farebné, trblietavé. Skúšala som umelé vône, až som zistila, že mi tie syntetické vôbec nevyhovujú. Po hodine ma z nich aj tak bolela hlava. Z prírodných nie. Človek nakoniec zistí, že nepotrebuje sto exkluzívnych surovín, ale stačí mu päť základných.”

Využíva napríklad extrakt z kedysi hojnej ovocnej dreviny, rakytníka. No vyberá si taký, ktorý bol spracovaný najnovšou CO2 extrakciou. V produkte sa zachová viac účinných látok. Je to moderný spôsob, lacný. A šetrný k prírode. Na jeden výťažok netreba zozbierať také veľké množstvo suroviny ako pri klasických metódach.

Ivana nahrádza exotické prísady bežnými...
Ivana nahrádza exotické prísady bežnými slovenskými. Autor: Andrej Barát, Pravda

So snahou o návrat k tomu najpôvodnejšiemu to netreba podľa nej preháňať. Istý čas uvažovala o tom, že by mydlo začali vyrábať ešte tradičnejším a starším spôsobom, aký sa napríklad dodnes zachoval v Afrike. S pomocou pahreby so zásaditým popolom. "Koľko by som však musela preto spáliť dreva? Ako veľmi by som znečistila prostredie? Bol by to iba bombastický marketingový ťah, nič viac.”

Niekto musí začať

Postupne nahrádza exotické prísady bežnými slovenskými alebo aspoň európskymi. Napríklad v dezodorantoch nahradila bambucké maslo olivovým voskom, olivovým maslom, a najmä slnečnicovým olejom. 

Slnečnica je podľa Ivany Zuzinovej na Slovensku podceňovaná plodina. "Málo ľudí vie, že u nás sú výrobcovia kvalitných slnečnicových olejov lisovaných za studena, nie sú to žiadne rafinované oleje,” hovorí a vymenúva ďalšie príklady nedocenených alebo premrhaných surovín. "Napríklad slnečnicový vosk. To, čo kupujem zo zahraničia, sa na Slovensku spaľuje ako vedľajší produkt.”

Dvaja inžinieri Bharat Bhushan a Philip Brown z univerzity v americkom štáte Ohio tento rok predstavili unikátnu nanotechnológiu, s pomocou ktorej by z plastového obalu na šampón vytiekla aj posledná kvapka. Čo by pomohlo životnému prostrediu, pretože v košoch končia miliardy použitých šampónov so zvyškami chemikálií. Ivana namiesto toho všetko balí do papiera. A preto vyrába tuhé mydlá, tuhé dezodoranty aj šampóny, pretože nepotrebujú plastový obal. Vymýšľa im originálne mená. Šampúch je kombinácia slov šampón a pampúch. Miesi ich ručne a vytľapká do bucľatého tvaru. Podobne vznikol aj názov dezodorantu pazúch.

Šampúch vznikol zo slov šampón a pampúch. Ivana...
Šampúch vznikol zo slov šampón a pampúch. Ivana ich šúľa ručne. Autor: Andrej Barát, Pravda

Sieť dodávateľov sa snaží zužovať na tých najbližších. Kartóny odoberá z Detvy, škatuľky z tlačiarne v Bardejove, etikety z Bratislavy. Akurát úplne rozložiteľné obaly na dezodoranty, ktoré môže človek pokojne hodiť do kompostu, dováža až z USA. Bizarné? Nevyhnutné. "Nikde inde sa zatiaľ nevyrábajú. Je to najnákladnejšia položka zo všetkých. Pani colníčka len oči otvárala a pýtala sa, či je správne uvedená suma za tie papierové škatuľky. Je to možno desaťnásobne vyššia suma ako za plastový obal, ktorý by ste kúpili v Číne. Ale ja som presvedčená, že to takto musí byť. Časom sa to musí rozšíriť. Koľko stál kedy prvý počítač alebo prvý mobil? Niekto si to musí kúpiť. Niekto musí začať.”

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rezbárstvo #remeslá #ručná práca
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku