Sú deti len čísla alebo osobnosti?

Základná škola v Sklených Tepliciach už nie je najmenšou školou na Slovensku. Z troch žiakov sa vyhupla na desiatich! Z pohľadu ekonómov je to stále jasná strata, veď z rozpočtu dediny odčerpáva každý rok asi 7 000 eur. A do druhej základnej školy to nie je až tak ďaleko. No predsa sa jej dedina nemieni vzdať. Vlastne takmer žiadna obec sa nechce vzdať svojej malej školy. Prečo?

, 28.09.2016 07:00
male skoly, riaditelka, sklene teplice Foto: ,
Polovica školy bude prázdna? Pýta sa riaditeľka ZŠ Hodruša-Hámre Daniela Prcúchová.
debata (11)

Najprv matematika. Malé školy sú z pohľadu peňazí a čísel veľmi zaujímavý fenomén. A teraz, v novom školskom roku, keď sa stupňuje učiteľský štrajk a boj za zvýšenie podpory pre školstvo, keď sa hľadajú finančné čierne diery, musia znova obhajovať svoju existenciu. Pretože sú "neefektívne”. Mnohé dostávajú na žiaka viac peňazí ako veľké školy. A predsa peniaze od štátu na ich chod nestačia, obce ich musia dotovať ďalšími tisícami eur, aby sa v nich mohlo okrem učenia ešte aj kúriť či svietiť.

Školy s počtom žiakov do 50 tvoria 27 percent všetkých základných škôl na Slovensku. No zároveň ich navštevuje len niečo vyše troch percent všetkých žiakov základných škôl. Alebo inak, samosprávy s pomocou štátu udržiavajú pri živote asi štvrtinu škôl a školských budov len preto, aby do nich mohlo chodiť niekoľko tisíc detí z obrovského 427-tisícového žiackeho národa.

Milióny získame. Čo stratíme?

Priemerné bežné výdavky pre základnú školu s jedným až 50 žiakmi predstavovali za rok 2014 58,5 tisíca eur, z toho 13,3 tisíca eur išlo na prevádzku, zvyšok na mzdy. Ak by sa zrušila časť takýchto škôl, dosiahla by sa ročná úspora 13,4 milióna eur. S takýmto výsledkom prichádza štúdia od Inštitútu vzdelávacej politiky. Počíta s rušením tých malých škôl, ktoré majú v blízkosti inú základnú školu s dostatočnou kapacitou, do ktorej by deti necestovali dlhšie ako 25 minút. Nevedno, koľkých a ktorých škôl presne sa optimalizácia dotkne, ešte budú prebiehať rokovania so zriaďovateľmi.

"Celoslovenská úspora je odhadovaná na základe aproximácie vplyvu prípadovej štúdie pre dva vybrané okresy, pričom už zohľadňuje aj dodatočné výdavky na uhrádzanie cestovných lístkov žiakom. Odhad nepredpokladá zrušenie všetkých škôl,” odpovedá nám ministerstvo školstva na otázku, ako sa dopracovali k miliónovej úspore.

"Budú to mnohokrát veľmi bolestivé opatrenia,” povedal minister školstva Peter Plavčan. A zároveň ubezpečil, že prvý stupeň, teda ročníky jeden až štyri, sa škrtať nebude. Chcú sa zamerať skôr na druhý stupeň malých škôl s počtom žiakov do 250, ročníky päť až deväť. Ministerstvo tvrdí, že väčšia škola dokáže na druhom stupni učiť odbornejšie a kvalitnejšie.

A najmä rýchlejšie. Jeden učiteľ, ktorý za hodinu "vybaví” vedomosťami 28 žiakov, je zrejme efektívnejší ako ten, ktorý ich má iba desať.

Tu niekde by sa mala skončiť matematika a začína etika. Hodina otázok. Ak sa ešte viac naplnia triedy, čo to spraví s pohodou? A koľko vlastne stojí radosť chodiť do školy? Ak sa nedoceňuje význam atmosféry v škole, čo to spraví s jednotlivcom v dospelosti, keď mu zveríme časť spoločnosti? Hlúpe otázky? Podobné kládol prieskum OECD v roku 2012. Pýtal sa detí v 65 krajinách, či sa cítia v škole šťastné. Slovensko skončilo na treťom mieste od konca. Horšie na tom bola už iba Česká republika a Južná Kórea. Pri skombinovaní týchto výsledkov s medzinárodnou štúdiou gramotnosti PISA sa Slovensko dokonca ocitlo v skupine krajín s najsmutnejšími žiakmi s najhoršími výsledkami. Smutnejšie a matematicky slabšie vybavené deti mali v Grécku, na Cypre, v Argentíne alebo v Katare.

(Ne)dostatok tovaru

Základnú školu v Hodruši-Hámroch navštevuje 97 detí. Z každého ročníka majú jednu triedu a v nej asi 10 žiakov. Polovica žiakov tvorí druhý stupeň a spolu so siedmimi učiteľmi "okupujú” asi polovicu budovy. Je to škola, ktorej sa úradníci už viackrát v minulosti pýtali, či má význam, aby pokračovala. Blízko je väčšia škola. V meste Žarnovica. Päť kilometrov.

Školu nedávno zateplili, triedy sú vybavené... Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly, tabula, žiaci Školu nedávno zateplili, triedy sú vybavené interaktívnymi tabuľami.
Toto je základná škola v Sklených Tepliciach. Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly, sklene teplice, základná škola Toto je základná škola v Sklených Tepliciach.

"Ale to je hlúposť. Päť kilometrov je to po spodnú tabuľu obce. Celá dedina je však dlhá asi 10 kilometrov. A už je to 15 kilometrov. A to som nezarátal napríklad lokalitu Kopanice. Úradníci by si mali všetky školy prejsť. Mali by vidieť, ako to funguje na dedinách, a až potom by mali rozhodovať. A nie hneď od stola. To nie je rozumné,” rozhorčuje sa starosta Jozef Uram.

"Najhoršie je, že z detí sa stal tovar. A školy sú financované od počtu detí,” pokračuje starosta. Minulosť slovenských škôl má tvar písmena M. Tak to vyzerá v grafe, ktorý znázorňuje počet žiakov od roku 1945 po súčasnosť. V rokoch 1951 až 1964 toto číslo strmo stúpa nahor o 47 percent, v 70. rokoch mierne klesá, potom mierne stúpa. Od roku 1990 sa rúti strmo nadol. Len za posledných 15 rokov klesol počet žiakov o 35 percent. Počet škôl sa znížil iba o 13 percent. Slovensko dlhodobo starne, najmä na vidieku. Je to trend, ktorému je ťažké vzdorovať, no predsa sa o to v niektorých dedinách pokúsili. Aj v Hodruši-Hámroch postavili nájomné byty.

"Mali sme viac úmrtí ako pôrodov. No pred štyrmi rokmi sme postavili 80 nových bytov. Nielen preto, aby mali mladí kde bývať, ale aj preto, že naša dedina vymierala. A dnes sa to jednoznačne odzrkadľuje na demografii. Kedysi sme mali v škôlke iba dve triedy. Vlani už boli tri a teraz máme štyri. Do prvého ročníka základnej školy by malo prísť na budúci rok 30 detí!”

Na celom Slovensku chýbajú škôlky. Pred niekoľkými rokmi sa mnohé zrušili a teraz je ťažké ich obnoviť. Ministerstvo školstva poskytlo 15 miliónov eur na vytvorenie 227 nových tried škôlkarov do konca roka 2018. Nezopakuje sa tento problém o pár rokov aj na základných školách, ak ich teraz preriedime? Pýta sa starosta.

Deťom v Hodruši-Hámroch rodisko po absolvovaní základnej školy načrtáva dokonca konkrétnu perspektívu. V obci sídli aj Súkromná stredná umelecká škola, kde sa môžu mladí vyučiť za umeleckého kováča, zámočníka, zlatníka, fotografa či pasiara. "U nás duálne vzdelávanie funguje už roky rokúce,” zdôrazňuje starosta. Veď prvú učňovskú školu spojenú s niekdajším závodom Sandrik založili v tejto lokalite už v roku 1902.

Nerovnaké šance

Nechcú vyrábať deti pre úrady práce. Čo však podľa Urama hrozí, ak by museli obmedziť druhý stupeň v dedinskej základnej škole. Prerušilo by sa kontinuum. "Dieťa, ktoré si zvyklo na školu za štyri roky, príde zrazu do úplne iného prostredia. Zmení kolektív. Za akú cenu? Ako to dieťa potom znáša? Nie každé je rovnako emocionálne vybavené. Máme aj slabších žiakov, integrované deti so špeciálnymi podmienkami. A myslím si, že na veľkej škole sa s nimi nebudú tak cifrovať a chodiť citlivo okolo nich, ako sa to snažíme u nás,” naznačuje riaditeľka školy Daniela Prcúchová.

Toto je kompletná základná škola v Sklených... Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly sklene teplice, žiaci, deti Toto je kompletná základná škola v Sklených Tepliciach.
Sídli v spoločnej budove s materskou školou,... Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly, sklené, deti, škola Sídli v spoločnej budove s materskou školou, takže deti len vymenia dvere.

Nielenže by to školáci z Hodruše-Hámrov mali ďalej k tabuli Žarnovica, ako si predstavujú úradníci. Mali by to ďaleko aj k samotnej školskej tabuli, mieni Prcúchová, učiteľka s 20-ročnou praxou. Stačí si podľa nej porovnať počty známok. V triede, kde je veľa detí, môže dostať žiak na chémii za polrok trebárs iba päť známok. V malej škole to môže byť 15 aj viac. Ak má iba deväť spolužiakov, nemôže si dovoliť prísť nepripravený. Učiteľ stihne vyskúšať všetkých. No ak je vo veľkom kolektíve a dostane na začiatku z písomky trojku, tak má podstatne menej príležitostí si ju opraviť.

"Venujeme sa každému. A naplno. Žiadne dieťa nie je zanedbané. Snažíme sa z detí vytiahnuť maximum. Objaviť v každom skrytý talent, šikovnosť. Chceme, aby sa tu cítili bezpečne, príjemne, chystáme im zážitkové učenie. Veľa našich detí pochádza zo sociálne slabšieho prostredia a neviem si predstaviť, že by mali dochádzať. Pre tieto rodiny je podstatné, aby škola bola v obci,” presviedča riaditeľka. Po škole pokračujú množstvom krúžkov a od nich vedie množstvo neviditeľných nitiek k životu každého jedného z 2 200 obyvateľov Hodruše-Hámrov. Školáci druhého stupňa hrajú futbal za obec. Folklórny súbor Úsmev oslavuje 50 rokov od založenia.

Pri prehliadke tejto školy stroskotajú aj námietky o slabom vybavení malých škôl. Je čerstvo zateplená. V triedach sa skvejú interaktívne tabule. Pod oknom je multifunkčné ihrisko. "A teraz čo? Budova sa nedá zmenšiť. Naďalej sa bude musieť vykurovať,” krúti hlavou riaditeľka.

Ak by aj táto škola mala dostávať od štátu menej peňazí, starosta je odhodlaný ju udržať. "Zrušiť školu je ľahko. Späť by bola cesta nemožná. Koniec školy, to by bol začiatok konca obce.”

Nikde neučia, ako učiť v malej škole

Namále mala malá škola v Sklených Tepliciach. Tej by sa síce najnovšia optimalizácia siete základných škôl nemala dotknúť, no práve v jej miniatúre je skoncentrovaná podstata významu malých škôl. Je to škola, kde nezvoní. Kde je len jedna trieda. A kde sa všetky ročníky vojdú za dva pracovné stoly.

Dokopy je tu 10 žiakov, z toho päť prvákov. "Vlani sme mali osem žiakov, ale už sme raz mali aj 12!” chváli sa s úsmevom riaditeľka a učiteľka Erika Mokrošová. Keď sem pred ôsmimi rokmi nastupovala, škola mala iba troch žiakov. To bolo mimoriadne ťažké obdobie. Aby sa škola udržala, prispievali okrem obce na jej chod aj rodičia.

Riaditeľka predtým pôsobila na škole s asi 200 žiakmi. No teraz by nemenila za nič na svete. Hoci to dá zabrať, venovať sa naraz trom či štyrom rôznym ročníkom v jednej triede. "Neučí sa to nikde na školách, ako učiť v málotriedke. Musíte len vhupnúť do reality.”

Aj prváci si na takýto zmiešaný systém musia chvíľu zvykať. Keď sa učiteľka niekomu venuje, ostatní musia samostatne pracovať tak, aby sa navzájom nerušili. No nie sú izolovaní. Hodiny sa prelínajú, mladší počúvajú starších a neraz sa stane, že keď sa tretiakov spýtate na vybrané slová, tak ich už všetky vedia. "Lebo štvrtáci si ich vlani opakovali. Keď niekto niečo počuje štyrikrát, tak si to zapamätá.”

Sídli v spoločnej budove s materskou školou,... Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly sklene teplice, deti, žiaci Sídli v spoločnej budove s materskou školou, takže deti len vymenia dvere.
Učiteľ angličtiny Richard Scott rozdáva... Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly, učenie, žiaci, škola Učiteľ angličtiny Richard Scott rozdáva pracovné listy. Tému pôvodní obyvatelia Ameriky preberajú na výstave Teodora Schnitzera.

Hudobnú a výtvarnú majú spolu. Na prírodovede, vlastivede robia starší prezentácie pre mladších, spoločne diskutujú. Hodiny nie sú striktne oddelené. Čas si prispôsobujú. "A mám pocit, že práve táto rodinná atmosféra dá tým deťom veľa. To, že sa tu cítia dobre.“

Telocvičňa nekonečných možností

Samozrejme, je to obmedzujúce. Keďže je učiteľka sama, má veľmi oklieštené možnosti, ako sa môže vzdelávať. Je celkom vtipné, keď jej zazvoní niekto z ministerstva s prosbou, že by rád hovoril s koordinátorom pre environmentálnu výchovu. Pri telefóne… Všetka školská byrokracia je na jej pleciach. Hľadanie projektov. Zapájať sa do nich je zložité. "Často sa pozerám, kde všade by sme sa mohli zapojiť. No keď vidím tie sumy, čo by to stálo… Vyzerá to tak, že na takéto malé školy vôbec nemyslia. Akoby nevedeli, že takéto niečo vôbec existuje.” A takisto je to tragikomické s divadlami, ktoré navštevujú školy. Keď zistia, že školákov je v Sklených Tepliciach dokopy aj so škôlkarmi 20, často cúvnu. Pretože tu veľký biznis nebude.

Hovoria im, že nemajú také moderné pomôcky ako veľké školy. Nemajú také veľkorysé priestory. Nemajú ani veľkú telocvičňu. Majú "iba” takú všelijakú zelenú, hnedú. Ktorej podlaha bude čoskoro vystlaná jesennými farbami. A potom zavalená snehom a deti sa budú na hodinách telesnej výchovy donekonečna spúšťať na sánkach, lyžovať…

Prečo pomáhať takej škole, čo nemá ani poriadnu telocvičňu, najmodernejšie vybavenie, ktorej príspevky štátu nestačia na energie a obec musí doplácať ročne asi 7 000 eur? Pretože plní životodarnú spoločenskú funkciu. Je kultúrnym stánkom. Kým v Hodruši-Hámroch postavili 80 nájomných bytov, aby si udržali mladých, v Sklených Tepliciach to také ľahké nemajú. Ochranné pásma liečivých vodných zdrojov, úzka dolina, lesy, potoky, strmé svahy, to všetko sťažuje možnosti rozširovania a ďalšej výstavby. Počet obyvateľov len mierne presahuje 400 a stále klesá.

"Nie je to len pracovnými príležitosťami, je to aj daň za pekné prostredie,” priznáva starosta Ľubomír Meliš. Medzi obyvateľmi s odrastenými deťmi sa objavujú otázky, načo im je škola? Zbytočne berie peniaze. Áno, sú tu kúpele, no je to predovšetkým škola, ktorá udržiava obec pri živote. Ako by bolo pusto na Deň matiek, na Medzinárodný deň detí alebo počas Mesiaca úcty k starším.

Najťažšie učivo? Vychádzanie s ľuďmi

Malé školy však v sebe skrývajú ešte jeden nevyužitý potenciál. Rodičia môžu aktívnejšie zasiahnuť do vzdelávania vlastných detí. Ich hlas tu nezanikne, ako sa to môže stať na masových rodičovských združeniach. Vchádzame ešte do jednej školy, kde záujem rodičov prerástol v niečo viac ako len finančné príspevky.

Je to Súkromná základná škola BAKOMI, prenajíma si priestory v Strednej priemyselnej škole Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici. Je jednou z mála tých, ktoré založili sami rodičia prostredníctvom občianskeho združenia. "Chceli sme pre naše deti inú školu, než aké sú v okolí. Chceli sme, aby to bola otvorená škola. Kde by sme mali väčší dosah na to, čo naše deti robia a ako pracujú,” naznačuje zriaďovateľka Lýdia Vencelová.

V drobných ilustráciách hľadajú anglické slová. Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly bakomi V drobných ilustráciách hľadajú anglické slová.
V drobných ilustráciách hľadajú anglické slová. Foto: Andrej Barát, Pravda
male skoly, deti, učenie V drobných ilustráciách hľadajú anglické slová.

Momentálne majú 50 detí v dennom, päť v domácom vzdelávaní a jedno, ktoré sa vzdeláva v zahraničí. Fungujú piaty rok, najstarších majú šiestakov. Zamestnávajú profesionálnych učiteľov. Rodičia pomáhajú, keď treba spratať drevo, vymaľovať, presťahovať. Škola žije z viacerých zdrojov. Časť dáva štát, časť získajú na dvoch percentách z daní, náklady vykrývajú aj zo školného. Za jedno dieťa zaplatí rodič mesačne 64 eur, za druhé alebo tretie 32. "Sme radi, ak sa nám darí udržať vyrovnaný rozpočet a nevytvárame mínus.”

Neučia klasických 45 minút. Majú vyučovacie bloky, v ktorých sa snažia témy rozvíjať do hĺbky. Je to zážitkové učenie. Nesedia, veľa sa hýbu, chodia do prírody. Aby si mohli veci ohmatať. "Nechceme, aby sa mechanicky memorovali veci. Snažíme sa, aby videli zmysel v tom, čo sa učia, aby to vedeli prepojiť s reálnymi vecami zo života.” Tento rok skúšajú prácu aj vo vekovo zmiešaných skupinách. Celý čas pritom dodržiavajú štátny vzdelávací program, len metódy sú iné.

Keď je škola menšia, možno podľa Vencelovej lepšie pracovať aj so sociálnym aspektom vzdelávania. "Ktorý je ešte zásadnejší ako učenie samotné. Môžete pracovať s tým, ako deti medzi sebou fungujú, ako sa správajú. Ako zvládajú konflikty, vypäté situácie, prítomnosť osoby, ktorá im nevyhovuje. Môžu v sebe objaviť, kde je ich miesto v tíme. Či sú človekom, ktorý je schopný viesť skupinu.”

Rozvíjajú komunikačné zručnosti. "Vo veľkej triede dieťa nemá šancu byť vypočuté. Aj keby chcelo rozprávať aspoň dve minúty, tak na to pri 25 deťoch nie je priestor. Aby vyprodukovali súvislejší prehovor, aby prerozprávali celý zážitok, aby vyargumentovali to, čo si myslia. A toto v našich školách chýba.”

Stopy v galérii

Vyrážame s piatakmi a so šiestakmi do Galérie Jozefa Kollára. Nie na exkurziu. Na hodinu výtvarnej výchovy a na angličtinu. Výučba sa spontánne začína už vo vestibule, ktorý takmer celý zaberá mohutné dielo Korpus od Emila Drličiaka. Je to telo? Plavidlo? Kmeň 200-ročnej lipy.

V skupinke sú deti ako každé iné. Zvedavé, čo stále dvíhajú ruku. Unudené, čo sa nedbalo ponevierajú pred prísnymi pohľadmi slovenského ľudu zvečneného na maľbách Martina Benku. Tiché. Vnímavé. Zaujaté intímnymi maľbami Jany Farmanovej. No sú tu najmä kvôli Teodorovi Schnitzerovi a výstave Muž z divokého východu. Je autorom ilustrácií Divokého západu z legendárnej edície Stopy. To už angličtinár Richard Scott rozdáva deťom pracovné listy s niekoľkými úlohami a vysvetľuje im, prečo prišli do galérie. A ako prišli Európania do Ameriky. "Mysleli si, že sú v Indii. Preto volali pôvodných obyvateľov Indiáni. Lenže India je úplne inde, a preto ich správne nazývame Prvé národy (First Nations).”

Deti musia hľadať stopy. Pätnásť anglických slovíčok v pracovných listoch, ktoré sú ukryté v drobných ilustráciách. Prechádzajú sa po úzkych chodbách, skúmajú čiernobiele obrázky. Do toho počúvajú výklad kurátorky, prečo sú vlastne také malé. Je to dané technikou – Schnitzer používal škrabanú štetcokresbu a nitrotmel. Vyrobil si vlastné nástroje, rôzne konáriky, trsy trávy, vďaka čomu dokázal vytvoriť také jemné detaily. Učiteľ Scott občas niečo poradí, ukáže. Vzápätí hlas kurátorky vysvetľuje, že Schnitzer bol farboslepý, azda preto dosiahol také čiernobiele majstrovstvo.

Nezainteresovaný pozorovateľ sa v tejto chvíli začína strácať, no deti odrazu kričia. Hotovo! Už to mám! Odovzdajú prácu učiteľovi a idú sa pýtať kurátorky na ďalšie veci.

Učiteľ Scott učí angličtinu, španielčinu. Má 26-ročnú prax. Predtým pôsobil na školách v Anglicku. Tiež v Španielsku, kde si spomína, že triedy boli veľké, formálne. "Deti sedeli v radoch a pozerali sa pred seba. A bolo to celkom stresujúce strážiť takú veľkú skupinu detí.” V malej škole BAKOMI pôsobí krátko, iba zopár týždňov. Prácu si zatiaľ chváli, oceňuje, že učiteľský kolektív tu funguje ako tím, kde každý má zodpovednosť za výučbu. "Takáto malá škola vníma deti ako osobnosti. Vo veľkej škole sú deti čísla.”

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #školy #žiaci #základná škola #Sklené Teplice
Flowers