Človek hryzie poslednú divočinu

, 04.11.2016 07:00
Boia Mică
Prales v Boia Mică. Autor: ,

Do raja vedie príkry chodník. Je jediný v celom údolí Boia Mică. Plazí sa pomedzi pokrútené prastaré stromy, dvíhajú ho mohutné korene obrastené machom a je to vlastne jediná plachá stopa, ktorú v pralese zanechal človek.

Naposledy sa tu prechádzal v prvej polovici 20. storočia, keď sa prebúdzal Vezuv a zúrila vojna. No pre tento les to boli len epizódy. Rovnako ako vláda Cézara a ďalšie erupcie európskej civilizácie. Rástol tu veky. Je to jedna z posledných veľkých horských divočín na starom kontinente, ktorá odoláva tlaku. Vzácne ticho však pretne výbuch.

Rok 1933. Kto ho vyryl do kmeňa, sa už nedozvieme, pretože nápis pohltili prerastajúce korene. Aj jediný chodník sa stráca. Hoci ho v posledných rokoch vyšliapavajú vedci.

Na znovuobjavovaní tohto unikátneho miesta v južnej časti pohoria Făgăraş sa podieľa aj slovenský vedec Martin Mikoláš, ktorý je zároveň členom občianskeho združenia Prales. Znie to neuveriteľne, ale človek tu naozaj nikdy nezasahoval. Neťažil, nevypaľoval. Stromy tu rastú stovky rokov.

Absurdné je, že Boia Mică nemá status najprísnejšej ochrany. Nie je to národný park. Ako údolie odolalo človeku? Odpoveď cítiť na každom kroku. Terén je veľmi klzký, nebezpečný, človek stráca pevnú pôdu pod nohami. Stačí jeden nesprávny pohyb a do strmého údolia sa valia kamene a s nimi aj návštevník divočiny.

Martin Mikoláš pôsobí na Katedre ekológie lesa na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe a už siedmy rok sa venuje jedinečnému projektu. Ide o najrozsiahlejší výskum pralesov, aký sa kedy robil v rámci Európy. Spája špičkových vedcov z Česka a Slovenska a ďalších krajín. Skúmajú lesy, ktoré patria do UNESCO. "No vyberáme si aj úplne neznáme lokality. A tak sme našli poklad.”

Na Slovensku, v Čiernej Hore, Albánsku, Bulharsku či Bosne a Hercegovine sa zachovali úžasné pralesy. Zväčša sú to len fragmenty dávnej podoby Európy. No v Boia Mică prečkala celá dolina so šiestimi vegetačnými stupňami s rozlohou 800 hektárov. Od hrabín až po kosodrevinu.

"Takéto niečo sa nikde v Európe nenachádza, je to unikát,” pokračuje Martin. Keď sem tento rok v lete priviedol rumunských kolegov, len užasnuto otvárali ústa a chytali sa za hlavu. Netušili, čo doma majú. "Je to nesmierne cenný, a zároveň nesmierne ohrozený les. Musíme urobiť všetko pre jeho záchranu.” Inak stratíme možnosť nazrieť do minulosti.

Silný a slabý chrobák

Matthias Schickhofer je vo zvláštnom napätí. Cez hľadáčik striehne na tieňohru slnka. Ako preniká cez koruny, preskakuje z balvanov na žiarivozelenú papraď, šplhá sa po sivých kmeňoch, odhaľuje bútľaviny. "Je to prekrásny les. Toto je akt stvorenia,” hovorí fotograf a ochranár, ktorý 17 rokov pôsobil v Greenpeace.

Celý život cestuje po Európe a navštívil takmer všetky jej posledné pralesy. Dnes tvoria menej ako jednu tisícinu všetkých európskych lesov. Zvečnil ich v knihe Unser Urwald. Die letzten wilden Wälder im Herzen Europas (Naša džungľa. Posledné divoké lesy v srdci Európy).

Vyšla iba pred rokom. Pôsobivý prales na obálke z údolia rieky Kamp, z jeho domoviny Rakúska, však už neexistuje. "Ak stratíme ďalšie, prídeme o spomienky na to, ako by mala vyzerať naša planéta,” hovorí Matthias.

Ranný pohľad do údolia.
Ranný pohľad do údolia.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

Boia Mică považuje za absolútny unikát. Na niektorých miestach mu pripomína Badínsky prales blízko Banskej Bystrice. Aj tam v prítmí statných bukov a jedlí môže človek vnímať, ako asi vyzeral les v Európe pred tisícročím.

Lúče zastrie tieň zo suchého bučiska s bizarnými konármi. V jeho práchnivine Matthias nedávno našiel pižmovca hnedého. "Je extrémne vzácny.” Silný a slabý chrobák. Silný preto, lebo tento miniatúrny tvor dokázal na niekoľko mesiacov zdržať výstavbu veľkej železničnej stanice v Stuttgarte, ktorá mala pochovať park s prastarými dubmi. Muselo sa počkať, kým chrobáka bezpečne presídlia. Slabý preto, lebo dokáže preletieť sotva 20 metrov.

"Potom spadne, ešte prejde veľmi krátku vzdialenosť. A ak nenájde ďalšie mŕtve drevo, zahynie.” To, že pižmovec hnedý je na pokraji vyhynutia, je varovaním, v akom zlom stave sú európske lesy.

Mŕtve drevo im žalostne chýba. Keď stromy dorastú do rubného veku, spília sa, odvlečú preč. V Boia Mică stromiská práchnivejú postojačky. Padajú a vklinené medzi bratov hnijú, sú potravou a domovom stoviek druhov. Niektoré druhy si vyžadujú stojace mŕtve drevo, iné ležiace.

Takéto kmene sú podkladom tisícorakých väzieb. A tie sú zas výsledkom tisícročných experimentov, ktoré robila príroda. Tento les je časový záznam teplotných výkyvov, dramatických období a pliag.

Skrýva odpovede na otázky, ktoré čoraz nástojčivejšie nastoľuje klimatická zmena. Vedci vŕtajú do stromov, študujú pod mikroskopom letokruhy. Akoby si prehrávali film o tom, aké narušenia tento les zažil a aký to malo naň vplyv.

Skutočná nádej a vina

Víchrica zvalí strom. Zrazu sa priestor presvetlí a mladé stromčeky skrčené v tieni obra môžu rýchlo rásť. Starý strom hnije. Živia sa ním huby. Chrobáky. Tie sú potravou pre ďatle. "A ak je v lese veľa ďatľov, dokážu sa vysporiadať so škodcami, ako je lykožrút,” opisuje Matthias.

Rozprávka? "Počas výskumu sme zistili, že smrečiny v tomto údolí pred 120 rokmi sfúkol vietor asi tak ako v Tatrách Tichú dolinu. Potom veľkú časť zožral lykožrút. A dnes tu rastie zelený les,” ukazuje Martin.

Nuž a jedine tu, na mieste, ktorého sa nedotkol človek, môžu vedci spoľahlivo merať vplyv globálneho otepľovania na les. Z klimatickej zmeny sa totiž stal populárny strašiak, na ktorého sa ľahko hádže vina za všetky problémy. Vysychanie porastov a prameňov, erózia. No čo ak je pravda prostejšia? Čo ak krajina dáva súčasníkom pocítiť to, ako barbarsky sa k nej ľudstvo odjakživa správalo?

Údolie
		Boia Mică.
Údolie
		Boia Mică.
+3Údolie Boia Mică.

Catalina Munteanu z Wisconsinskej univerzity v Madisone v USA skúma ekologické dedičstvo, ktoré nám zanechali predkovia v Karpatoch. Analyzovala mapy Habsburgovcov, Osmanskej ríše, Sovietov a podarilo sa jej zrekonštruovať využitie Karpát od roku 1860 do roku 2010. Výsledky sú prekvapujúce.

Poľnohospodárska krajina výrazne ustúpila a lesov je dnes podstatne viac ako na začiatku 19. storočia. No dnešné lesy trápi viac katastrof a kalamít. Prečo? Lesy, ktoré za tých 150 rokov človek primäl vyrásť na bývalej farmárskej pôde, sú oveľa menej odolné.

Sú slabšie ako najstaršie lesy, ktoré nerušene rástli na svojom mieste. "Čo to znamená? Veľkú zodpovednosť. To, ako narábame s krajinou, bude mať dopad na deti našich detí,” vysvetľuje expertka.

Informácie ukryté v pralese sú však dôležité ešte pre jednu vec. Aby človek vedel, ako má v budúcnosti "narúšať” lesy, na ktorých chce zarobiť.

Ničenie. Znovuzrodenie

Lesný požiar je výrazom čistej deštrukcie. No bez neho sa nedokážu na Sibíri regenerovať borovice. Ak niet požiarov, borovice vytlačí smrek. "Bol som vo švédskej bezzásahovej rezervácii, kde chceli chrániť borovice. Všade naokolo však utlmili požiare. A tak borovice, pre ktoré toto územie chránia, sa neobnovujú. Zomrú a bude tam iný les,” naznačuje Martin.

Záplavy vzbudzujú rešpekt. Rovnako ako kedysi obrovské čriedy zubrov, praturov či divých koní, ktoré sa v dávnej minulosti preháňali aj slovenskou krajinou. Bez ich pôsobenia sa nedarí dubovým lesom. Nečudo, že dnes sú staré dubiny prerastené javorom poľným a v niektorých rezerváciách sa ľudia snažia o to, aby spásali tieto lokality aspoň ovce, kozy. A aspoň čiastočne v nich obnovujú záplavový režim.

"Každý les potrebuje nejaké narušenie. Je to odveký proces. Ekosystémy sa vyvíjali milióny rokov pod vplyvom prírodných narušení. Organizmy, ktoré sa v nich vyvinuli, sú na tieto narušenia prispôsobené. Ak tento režim ničenia utlmíme, ekosystém prestane fungovať,” vysvetľuje Martin.

"Preto sa snažíme poznať režim narušení v pralesoch. Aby sme vedeli, čo je prirodzené pre jednotlivé druhy, a potom, aby sme to vedeli napodobňovať v lesoch spravovaných človekom.”

Zistili napríklad, že veľkoplošné kalamity sú v smrečinách úplne prirodzené. Bez vetra ani bez lykožrúta sa les nebude regenerovať. V USA, Nemecku a v zopár ďalších krajinách už existujú experimentálne územia, kde testujú ekologické lesníctvo. Kde sa ľudia snažia napodobňovať narušenia, ktoré v prírode nevyhnutne patria do života lesa. "Vytvárajú zdravší les, na ktorom, napokon, zarobia viac peňazí,” dopĺňa Matthias.

Hluchota

Ekologické lesníctvo nie je žiadna novinka. Na Slovensku bol asi pred šiestimi rokmi workshop, ako hospodáriť v lese tak, aby mal z toho profit človek aj hlucháň, vážne ohrozený druh. Na navrhovaných postupoch sa podieľali priamo lesníci. Ľudia vždy budú potrebovať drevo.

A hlucháň potrebuje dobrý les. Toto sa dá skĺbiť. "Návod už máme vypracovaný,” hovorí Martin. No výsledok je zatiaľ nulový. V žiadnom slovenskom lese sa neaplikuje a v mnohých oblastiach sa ťaží bezohľadne ako dosiaľ.

A to je škoda pre biznis, pretože správca lesa prichádza o peniaze. "V skutočnosti by mal viac peňazí z ochrany hlucháňa ako z ťažby. V Tatrách sa pritom v mnohých lesoch ťaží až po kosodrevinu,” upozorňuje Martin. "O 10 rokov nebudú mať čo ťažiť.” A dlhé desaťročia nič nezarobia.

No najmä je to škoda pre celú spoločnosť. Hlucháň je totiž dáždnikový druh. Jeho ochranou sa zabezpečí ochrana celého horského spoločenstva. Tam, kde sa darí hlucháňovi, je to najzdravšie, najsilnejšie prostredie, kde fungujú všetky dôležité väzby. Kde sa darí aj ostatným organizmom.

Hlucháň na Slovensku vymiera. Podľa Martina už len dožívajú staré jedince a nepribúdajú mladé. S hlucháňom vymierajú karpatské lesy. V Boia Mică sú však ešte krásne tokaniská.

Divočina. Nekonečná pridaná hodnota

Chvíľa nepozornosti a jeden z batohov sa šialenou rýchlosťou skotúľa desiatky metrov do hlbočiny. Úplnou náhodou nás priviedol k hroznému výjavu. Našli sme ho, ako sa opiera o hrubočizný spílený kmeň. A za ním sú ďalšie a ďalšie. Tesne na hranici pralesa.

Martin sa zamýšľa nad tým, ako miestni ľudia pracujú. Tvrdo. Za smiešne peniaze. A každý deň riskujú život. Prales im však ponúka alternatívu.

Divokú krajinu tvarujú potoky.
Divokú krajinu tvarujú potoky.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

"Čo by si radšej vybrali? Takúto robotu alebo prácu v lokálnom penzióne či reštaurácii, alebo ako sprievodcovia pre turistov, ktorí si chcú odfotiť prales?” Či medveďa. Je ich tu neúrekom. Martin rozhadzuje rukami zo skalného výčnelku, kde všade našli brlohy. Zastavujeme sa pri strome, z ktorého chlpáč vydrapil kus kôry. Zimomriavky. Šanca.

Nie je to naivné rojčenie. Vlani vyšiel v denníku The Financial Times článok o filantropoch divočiny. Manželia Christoph a Barbara Prombergerovci išli do rumunských Karpát pôvodne študovať vlky. Rýchlo pochopili, že toto je posledná divočina Európy. Vyskúšali všemožné spôsoby záchrany, až im ktosi ironicky utrúsil, že nech si tie lesy kúpia…

Riskli to. Našli mecenáša. Volá sa Hansjörg Wyss, boháč, ktorý zarobil na výrobe medicínskych prístrojov. Bol ochotný kúpiť veľké územie za 25 miliónov eur. Manželia Prombergerovci tam dnes zamestnávajú asi 30 miestnych ľudí, rangerov, biológa, právnika. Vodia k sebe zvedavých turistov a odborníkov, aby tu precitli.

Dnes spravujú už asi 20-tisíc hektárov, z čoho väčšina je bezzásahové územie. Približne na 2 000 hektároch hospodária. "Snažia sa o ekologické lesníctvo. Využívajú moderné postupy, obnovujú holoruby.

Ukazujú, že sa dá hospodáriť tak, aby mali aj oni úžitok a aby aj les plnil ďalšie funkcie. Aby zachovával biodiverzitu, chránil pred eróziou, lavínami. Práve týmto si získali miestnu komunitu, ktorá videla, že títo ľudia neprišli ničiť, ale odhaľovať nové možnosti,” opisuje Martin.

"Aj takto by sme sa mali pozerať na pralesy. Ako prínos pre rozvoj celého regiónu.” Príkladov je viacero. Taký už ošúchaný je Bavorský les. "Nemci v ňom stavili na ochranu prírody a vyšlo to.” Ekonomicky to pozdvihlo celý región, ktorý bol predtým zapadákovom pri železnej opone. Martin však tomu pridáva ešte jeden podstatný detail – v Bavorskom lese sa neplatí vstupné.

Stratený liek

Súmrak ako veľký vták rozťahuje nad údolím Boia Mică tmavomodré krídla. Keď doletí na záver doliny, slnko rozpáli vrcholky hôr dočervena. Azda takto to vyzeralo, keď horeli vrchy naprieč celými Karpatmi.

Keď pastieri pred dvesto rokmi rozširovali pasienky, vypaľovali lesy, kosodrevinu a plamene žiarili do dňa aj do noci celé týždne, kým ich neskropil dážď. Aj na vrchnej hranici pralesa údolia Boia Mică vidno stopy po tlaku pastierov. No zísť hlbšie do úvalín si netrúfli.

Do lesa sa vkráda chlad. Kdesi blízko húka sova. Pod príkrovom noci sa zostrí každý jeden šuchot, škrabot. Tašku s jedlom pre istotu vešiame vysoko na strom, ďalej od stanov. Jednému z vedcov to však nedá a začne rozvíjať teóriu o tom, ako vysoko by sa asi mladý medveď dokázal vyšplhať…

Zakloníme hlavy a vtedy nás pohltí. Tmavomodré nekonečno s miliardami dier, ktoré nevieme pochopiť ani vysvetliť… Keď zemetrasenie v roku 1994 odstavilo elektrickú sieť v Los Angeles, v Griffithovom observatóriu vyzváňali telefóny. Volali vystrašení obyvatelia. Obloha je akási zvláštna! Týchto ľudí zrazu vydesilo to, čo je pred zrakom dnes už 80 – percent Európy a Severnej Ameriky navždy skryté. Hviezdy, Mliečna cesta!

V tomto lese prekvitá život vďaka mŕtvemu...
V tomto lese prekvitá život vďaka mŕtvemu drevu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

Modrá vo svojej najčistejšej podobe v sebe ukrýva tajomný paradox, písal Johann Wolfgang von Goethe v knihe s názvom Teória farieb (Zur Farbenlehre). Akýsi rozpor medzi vzrušením a pokojom. Keď táto kniha vyšla v roku 1810, časť vedeckej obce ju odmietla, no filozofi, ako napríklad Schopenhauer, jej myšlienky rozvíjali ďalej.

Na jar tohto roku vedci z Michiganskej štátnej univerzity publikovali štúdiu, podľa ktorej pohľad na šíre modré plochy v prírode výrazne znižuje úzkosť. Oveľa viac ako pohľad na zeleň. Duševné poruchy sú podľa Svetovej zdravotníckej organizácie celosvetovo najčastejšou príčinou invalidity.

A podľa dávnejších štatistík im podstatne viac podliehajú ľudia v mestách ako na vidieku. Teda tí, čo sú pod vrchnákom svetelného smogu, a nie pod klenbou hviezdnej oblohy.

To, že sa civilizácia odstrihla od nočnej oblohy, má však aj iný dopad. Otázka, čo sa skrýva v nekonečnej temnote za hranicami zrnka prachu, formovala samotné ľudstvo. "Táto zvedavosť bola po stáročia katalyzátorom intelektuálneho a duchovného rastu,” citoval v auguste tohto roku britský denník The Guardian astronóma Matthewa Stanleyho.

Ako majáky temnoty pribúdajú po celom svete Parky tmavej oblohy. V roku 2015 ich na celom svete bolo asi 80, z toho tri na Slovensku. Kde? Ukryté v najhlbších karpatských lesoch.

Nedomyslený kšeft

Skoro ráno sa postavíme k oknu. Je to skalnatý výbežok orámovaný stromami, z ktorého vidno celé údolie. Opar ustupuje, farby sú mäkšie a ľahšie tak rozoznať hrabiny, do ktorých sa postupne vmiešava buk. Vyššie rastú buky a jedľa, pridáva sa smrek. Najvyššie rastie čistý smrek. Z diaľky vidno, že mnohé jedince dosahujú úctyhodné rozmery. Nad nimi je kosodrevina.

Martin hovorí, že sa im tu úplnou náhodou podarilo objaviť pravdepodobne najstarší buk v celom Rumunsku. Je to impozantný zjav. Má 500 až 520 rokov. A nie je sám, vedci napočítali ďalších 15 bukov, ktoré majú viac ako 400 rokov. Opäť, Boia Mică je pohľadom do minulosti európskych lesov.

Pretože, čo človek vidí, keď sa prechádza po rakúskych, českých alebo slovenských horách? "Zväčša smrek. Strom strednej Európy je však buk. My sme to zmenili aj preto, lebo sme chceli zarobiť viac peňazí,” naznačuje Matthias Schickhofer. Smrek narastie rýchlejšie. Je ľahší, nie je taký húževnatý a hustý ako buk, takže sa s ním ľahšie manipuluje.

Traktor a spílené kmene prezrádzajú, že prales...
Traktor a spílené kmene prezrádzajú, že prales je v ohrození.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

A napokon podľa marketingových expertov majú zákazníci radšej svetlú farbu smreka ako červenkastý buk. Smrek sa úžasne hodí do ekonomiky, kde sa každý snaží zarobiť čo najrýchlejšie a čo najviac. "Pre ekosystém je to však katastrofa.”

Kalamita, nad ktorou Slováci bedákajú v Tatrách, je podľa Matthiasa len začiatok. Smrekové lesy budú mať vážny problém, pretože v budúcnosti vzrastie počet dní s tropickými teplotami nad 35 stupňov, horúčavy budú častejšie a dlhšie. "Smrek potrebuje vlhko. Je to strom severu a hôr. Dobrovoľne by nerástol v takých polohách ako dnes.”

Horí

"Aj preto musíme prales Boia Mică zachrániť. Aby generácie po nás mali možnosť vidieť, ako vyzerá skutočný les,” hovorí Martin. Pred čím vlastne?

Matthias pripomína neutešené obrázky z ostatných častí pohoria Făgăraş a iných rumunských hôr. Všade sú masívne holoruby, niektoré sú dokonca až 200-hektárové plochy ničoty, čo je viac ako polovica rozlohy Bratislavy. "Vyčistili celé svahy, celé hory. Nezostalo tam nič.” Začalo sa to asi pred vyše desiatimi rokmi, keď v Rumunsku reštituenti získali späť lesné pozemky.

"Mnohé predali zahraničným investorom a tí začali okamžite ťažiť. Často to bola ilegálna ťažba a často v pralesoch. Bolo úplne jedno, že sú to oblasti chránené európskou legislatívou Natura 2000, ako sa to stalo v regióne Maramureș na hraniciach s Ukrajinou.”

V rokoch 2005, 2006 aj 2014 zasiahli Rumunsko rozsiahle záplavy, ktoré si dokopy vyžiadali asi 30 ľudských životov a škody v stovkách miliónov eur. Jednou z príčin povodní bolo aj masívne odlesňovanie a následná erózia pôdy.

Situácia sa medzitým zlepšila, podľa štátnej tajomníčky rumunského ministerstva životného prostredia Eriky Stanciu majú stále problém s nelegálnou ťažbou, no už nepribúdajú také obrovské holoruby. Aj napriek tomu Martin oslovuje ešte pred naším spoločným výletom do Boia Mică vedcov na konferencii Forum Carpaticum 2016 v Bukurešti, aby podpísali memorandum za okamžitú ochranu všetkých rumunských pralesov. Príliš nepochodil.

"Je to horúce!” varuje nás v aute, keď sme sa k údoliu ešte len blížili. Ako veľmi sa však mýlil.

Zaťali do živého

Musíme sa vrátiť v rozprávaní v čase. Keď skromná expedícia ešte len začína nad dedinou Grebleşti, pri ktorej sa riečka Boia vlieva do rieky Olt. Keď nemáme poňatia o tom, ako prales v údolí Boia Mică vyzerá, akurát Martin stále viac a viac kŕmi predstavivosť nadšenými opismi. Zastavíme sa pri strmom brale, z ktorého padá voda a kde sa ohýba cesta.

Ostré slnko prezradí kabínu lesného traktora. Stojí uprostred spílených sivých kmeňov. Martinov hlas potemnie a rozpráva o tom, ako sa tu plánuje výstavba cesty a dokonca malá vodná elektráreň. Ak by to tak bolo, prales v Boia Mică zahynie. No ešte je čas. Veď výstavba takej cesty musí trvať mesiace. A to sa ochranári a vedci dajú medzitým dokopy…

Prihrkoce k nám auto s dvoma Rumunmi. Martin sa s jedným z nich pozná, je to miestny lesník a nie je nadšený z toho, čo sa v údolí chystá. Stihne však prehodiť len pár slov. Zarezal si v lese pílou do nohy a musí sa ponáhľať nižšie do doliny.

Zdrvujúcu pravdu k nám o chvíľu priváža džíp, ktorý sa pohupuje na jamách. Vystúpi z neho mladý muž, ktorý má spočiatku podozrievavý pohľad. Zdraví nás ako turistov, očami skáče po batohoch a vybavení, pýta sa, kam ideme. Núka nám veľkú digitálnu mapu. A potom nás upozorní, že kúsok ďalej po ceste budeme stretať jeho chlapov, ktorí odstreľujú skaly, pília stromy.

Robia po stranách priestor pre veľké mechanizmy. Áno, cesta sa bude rozširovať a stavať ďalej. "A kedy to bude hotové? Až na budúci rok, nie?” pýta sa s nádejou v hlase Martin. Chlapík sa pobavene usmeje. "Nie, nie. Stihneme to už za pár týždňov!” odpovedá hrdo. Schádzame z cesty. Do raja stúpame po strmom svahu. V ušiach však neznie veľkolepý Vangelis.

Namiesto toho k nám z úbočia doliehajú mohutné rany po explóziách. Kdesi sa s rachotom sklátil obrovský strom. Chodník sa vlní s divou horou. Zrazu mizne. A človek stráca pevnú pôdu pod nohami.

Prales sa z posledných síl vzpína. Údolie zavalil snehom. Martin rýchlo pripravuje elektronickú verziu memoranda za záchranu rumunských pralesov a pošle ju na podpis ďalším vedcom. Dostávame však od neho najnovšiu správu. "V Boia Mică zintenzívnili ťažbu. Tam, ako sme spali. Teraz budeme musieť byť naozaj rýchli…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#divočina #Boia Mică
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk