Zrazu videl seba samého ako dieťa, ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami, a udalosti, ktoré už pred rokmi zapadli prachom zabudnutia. Čo sa deje? Vari zomieram? Blíži sa môj koniec? Tieto otázky zrazu vírili hlavou kňaza Petra Gombitu. Svoju maratónsku púť zo Slovenska do Vatikánu mal ešte absolvovanú iba sčasti, no zrazu mal pocit, že ju neskončí.
Našťastie, nebola to pravda. To len jeho vyčerpaný organizmus aj takýmto spôsobom reagoval na záťaž, akú doteraz nepodstúpil. Gombita krízu prekonal a o niekoľko dní dosiahol svoj cieľ. A splnil misiu, ktorú si sám vybral.
Šesťdesiatročný rímskokatolícky kňaz Peter Gombita z farnosti Hýľov neďaleko Košíc už roky pomáha bezdomovcom a pred niekoľkými týždňami sa odhodlal na problémy chudoby upozorniť zabehnutím ultramaratónu z Košíc do Vatikánu. Prekonal nielen stovky kilometrov, ale aj sám seba.
Z neverca kňaz
Narodil sa v malej dedinke Pakostov, asi dvadsať kilometrov od Humenného. „Mal som krásne detstvo. Žil som s rodičmi v drevenom domčeku, zažil pečenie domáceho chleba. Ako chlapec som musel robiť na poli, orať, kosiť. Potom som sa išiel učiť za montéra,“ spomína na roky detstva Peter Gombita.
Na vojenčinu sa mu ísť nechcelo, preto uvažoval, že radšej pôjde na desať rokov fárať do bane. Nakoniec skončil pri vysokej peci v železiarňach v Jaslovských Bohuniciach. Ako dospievajúceho mladého muža sa ho v škole neraz pýtali, či chodí do kostola. Klamal, že nie. Pri vnútornom audite svojho ja zistil, že do kostola chodí vlastne len preto, že to chcú jeho rodičia a sám sebe nahováral, že Boha niet. Toto obdobie tápania a hľadania trvalo asi dva roky.
„Zrazu som si začal uvedomovať, že klamem iných aj seba. Že nie je dobré hovoriť nepravdu. Až som vo svojom vnútri Boha stretol a môj život sa naraz začal uberať iným smerom. Zašlo to až tak ďaleko, že hoci som ako mladý muž sníval o rodine s piatimi deťmi, rozhodol som sa študovať teológiu,“ rozpráva Gombita. Do seminára začal chodiť vo veku na polovičnej ceste medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a vyšiel z neho ako tridsaťjedenročný kňaz. Z Bratislavy sa potom už v kňazskom rúchu vydal slúžiť ľuďom. Ako kňaz pôsobil v Košiciach, Snine, vo Svidníku, v Prešove, až skončil v Hýľove pri Košiciach. Zlom v jeho živote nastal vo farnosti vo Svidníku, kde po prvý raz začal riešiť problém chudoby a bezdomovectva.
Pomocná ruka bezdomovcom
Asi v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia začal platiť zákon, že deti v detských domovoch, ktoré dovŕšia osemnásť rokov, majú toto zariadenie opustiť a postaviť sa na vlastné nohy. „Ja som bol vtedy kňazom vo Svidníku, kde som sa venoval popri kňazstve aj deťom v osobitnej škole a detskom domove. Bola tam skupina detí, ktorá kvôli veku mala z domova odísť. Viacerí z nich sa ma vystrašene pri debatách pýtali, čo majú robiť a či z nich budú bezdomovci. V ich očiach som videl strach,“ rozpráva Gombita.
Ako človeka, ktorý sa vie vcítiť do duše iných, ho to takmer zložilo. Povedal si, že tým mladým ľuďom musí nejako pomôcť. Keď detský domov opustili, ubytoval ich načas u seba na fare. Neskôr získal peniaze z Holandska na kúpu staršieho domu, v ktorom mohli bývať. Odvtedy sa bezdomovcom venuje intenzívne. Zariadenie, kde im pomáha, má nielen vo Svidníku, ale už niekoľko rokov aj na okraji Košíc. Volá sa Oáza – nádej pre nový život a v súčasnosti tam Gombita s ďalšími ľuďmi pomáha asi dvesto ľuďom bez domova.
Sám hovorí, že v zariadení v Bernátovciach pri Košiciach sú ľudia najrôznejších pováh a osudov. Niektorí sú imobilní, treba sa o nich starať. Tí, čo sú zatiaľ najmenej prispôsobiví, bývajú vo väčších hangároch, kde je posteľ vedľa postele. Majú tam pec na pevné palivo, v nej si kúria a na nej varia obed či večeru. Bezdomovci, ktorí už spolupracujú a chcú sa zmeniť, bývajú v unimobunkách či jednoduchých domčekoch. A tí, čo sa naozaj chcú zaradiť do bežného života, bývajú v murovanej budove, kde sídli aj združenie. Tí riadne pracujú a Gombitovi a personálu združenia pomáhajú. Cieľom je kontaktovať ich s rodinou, ak nejakú majú, nájsť im prácu, aby sa mohli vrátiť do bežného života. Vo viacerých prípadoch sa to už podarilo.
Športom proti chudobe
Pomoc chudobným, najmä bezdomovcom, sa dá skĺbiť so športovými aktivitami. Gombita prišiel ako nato. K športu inklinoval už od detstva. V chlapčenskom veku hrával futbal, potom začal s behaním. Najskôr s rekreačným kvôli dobrému pocitu a zdraviu, potom aj so zmysluplnejším a súťaživejším. Už niekoľko rokov beháva maratóny. Hoci už má svoj vek, trikrát za týždeň obúva tenisky a trénuje, pred pretekmi intenzitu tréningov stupňuje. Na potrebu pomáhať chudobným upozorňoval v minulosti pri behu naprieč Slovenskom z Prešova do Bratislavy a potom aj behom z Ašu do Košíc. Tento rok svoju snahu a ochotu pomáhať behom chudobným a bezdomovcom vystupňoval ultramaratónom z Košíc do Vatikánu.
Prečo táto skúška odvahy, sily a vytrvalosti? „K tomuto rozhodnutiu ma primali dve veci. Košice boli tento rok európskym mestom športu a rok 2016 bol vyhlásený aj za Svätý rok Božieho milosrdenstva. Pri tej príležitosti sa v novembri konalo vo Vatikáne stretnutie Svätého otca s bezdomovcami z celého sveta. Zúčastnilo sa na ňom aj dvadsať ľudí z nášho zariadenia Oáza a ja som sa ako športovec rozhodol, že do Vatikánu za nimi zabehnem,“ vysvetľuje kňaz a športovec v jednej osobe.
Gombita odštartoval 16. septembra z Košíc a do Vatikánu dorazil 8. novembra. Spolubežcom mu bol jeho verný psík Sara a na ceste ho sprevádzal s karavanovým autom jeho synovec Peter. V aute prespával, oddychoval, jedol, rehabilitoval i slúžil omše. Maratónsku trať dlhú 42,195 kilometra zdolával denne, no každý štvrtý či piaty deň si dával čas na oddych. Celkom zabehol 36 maratónov. Kvôli únave a nevyhnutnej regenerácii organizmu stravu prispôsobil náročnosti misie, ktorú podstúpil. Jedol ľahšie jedlá, plno vitamínov a z jedálnička vypustil cukor. Cestou schudol asi sedem kíl. Videl to aj na oblečení, ktoré z neho zrazu padalo.
Gombita zdolal pri behu zo Slovenska cez Maďarsko, Rakúsko a Taliansko až do Vatikánu 1 503 kilometrov. Keďže v čase jeho bežeckej púte sa konal aj košický maratón, ktorý chcel absolvovať, z Maďarska sa na jeden deň vrátil domov, aby ho zabehol. A na druhý deň pokračoval v púti z miesta, kde v Maďarsku prestal. Cestou zničil úplne nové tenisky a spotreboval ďalšie tri páry, ktoré už mal trochu zabehnuté z domu.
Niekde sa aj so synovcom prestravovali v reštauráciách, sem-tam mali možnosť prespať v nejakom penzióne. Umýval sa často v potokoch a v riečkach pri ceste. Občas sa niekto k nemu pridal – zvlášť tí ľudia, ktorí chceli aspoň symbolicky podporiť myšlienku potreby pomoci chudobným.
Misia splnená
Do Vatikánu dobehol Gombita za pozornosti médií i verejnosti. Posledné metre do cieľa ho sprevádzali televízne kamery i obdivné pohľady okoloidúcich. Záverečné metre s ním zabehla 25-ročná dievčina zo Slovenska, ktorú kedysi po jej skoršom narodení krstil v domnení, že čoskoro umrie. Zvládla to a dnes behá triatlon. V cieli jeho ultramaratónu venovala Gombitovi jednu z medailí, ktorú vyhrala v súťažiach.
Gombita sa vo Vatikáne síce s pápežom priamo nestretol a nehovoril s ním, no spolu s ďalšími kňazmi spolucelebroval omšu, ktorú Svätý otec František slúžil pre prítomných bezdomovcov. Misia Petra Gombitu však mala aj ďalší význam. Počas behu viacerými krajinami rozdával ľuďom lístočky o tom, prečo beží a prečo je dôležité pomáhať chudobným a ľuďom bez domova. Kto chcel, mohol a stále môže prispievať financiami na účet, z ktorého Gombita bude ľuďom v núdzi a bez strechy nad hlavou pomáhať. Už sa na ňom nazbieralo viac ako 5-tisíc eur.
Behajúci kňaz od Košíc už teraz vie, ako peniaze, ktoré ultramaratónom nazbieral, použije. „S niekoľkými bezdomovcami by sme opäť radi vycestovali do Vatikánu. Sám som videl, ako to tých, ktorí boli na stretnutí so Svätým otcom, v novembri zmenilo. A ľudí bez domova chceme v budúcom roku vziať aspoň na týždeň na pútnické miesto do Medžugoria. Peniaze, ktoré sa podarilo vyzbierať, chcem použiť aj na pomoc ľuďom, ktorí síce nie sú bez domova, zato sa ocitnú vo veľkej núdzi. V živote človeka totiž platí také pravidlo, že kto pomáha druhým, pomáha sebe,“ zdôraznil na záver otec Gombita.