Kde vychovať odvážnych a zodpovedných? V lese

, 13.01.2017 07:00
Deti, vidiecky klub, Žitavce, detské ihrisko,...
Ráno vo vidieckom klube v Žitavciach. Autor: ,

Albert Einstein zanechal gymnázium, pretože bolo prísne. Rok strávil bezcieľnym potĺkaním. Čítal Kanta a navštevoval prednášky na Pavijskej univerzite. Nebol zapísaný, neskladal skúšky. Robil to len tak pre potešenie, ako opisuje fyzik Carlo Rovelli. "Takýmto spôsobom sa z človeka stáva seriózny vedec.”

Navštívili sme zopár nezvyčajných škôlok, kde sa deti tiež zdanlivo ponevierajú. Skáču na vratkých drevách cez potok. Spoznávajú rovnováhu. Tí nešikovnejší chlad. Zima vôbec nie je sivá, hýri farbami. Prináša ich sýkorka. Deti sa vŕtajú v blate. Lozia po stromoch. Odlamujú konáre a vyrábajú si vlastné hračky. Nie, to neznamená, že tu rastie ďalší Einstein. Ale rastie tu človek, ktorý má slobodu spoznávať. Ovoniava, ohmatáva, cíti svet, jeho výzvy a riziká. A je na jeho kreativite, ako sa s nimi popasuje.

V Nemecku existuje vyše tisíc lesných škôlok. V Českej republike ich je 120. Na Slovensku ich je 24 a rýchlo pribúdajú nové. Zakladajú ich samotní rodičia. Prečo?

Sú to len nejakí ekologickí nadšenci, ktorí majú radi les? Slovenské ministerstvo školstva nám v odpovedi píše, že o existencii takzvaných lesných škôlok vie. Tieto zariadenia podľa ministerstva spolupracujú s lesoochranárskymi alebo environmentálnymi združeniami. A na záver presviedča, že ekovýchove venujú klasické škôlky aj tak dostatočný priestor. "Deti v materských školách denne trávia čas vonku, väčšinou je spojený aj s pobytom v prírode. Taktiež chodia pravidelne na vychádzky do blízkeho i vzdialenejšieho okolia.” Lenže toto je skreslený pohľad, ako zisťujeme pri rozhovoroch so zakladateľmi a učiteľmi lesných škôlok. Je zaujímavé, že príliš nezdôrazňujú slová ako les, ekológia či environmentalis­tika.

Namiesto toho rozvíjajú diskusiu najmä o stave súčasnej spoločnosti. Vôkol pobehujú deti a oni smerujú otázky k dnešným dospelým. Ako sa k sebe správajú? Čo ak všetci spohodlneli? A to do takej miery, že sa boja robiť rozhodnutia a čo je horšie, že nie sú ochotní za ne prijať zodpovednosť? Alebo sú tak veľmi presýtení strachom? Odpovede môžu byť protirečivé. No podstatnejšie je, že sa rodia už tu, v kŕdľoch malých stvorení, ktoré sa spolu s rovesníkmi učia farby, tvary, zvuky a vzťahy reality.

Lesné škôlky trávia väčšinu času vonku.
Lesné škôlky trávia väčšinu času vonku. Autor: Andrej Barát, Pravda

Osa, ktorú už nikto nezobudí

Od rána protivne mrholí. Mráz hryzie hánky. Nad kopcom Výhon sa prevaľuje hmla a kdesi pod ňou sa tmolí skupinka detí z lesnej škôlky Výhonek. "Mami, ten pán mluví anglicky? Ne, slovensky. To je podobně jak česky, jen trošičku měkčí,” s úsmevom vysvetľuje sprievodkyňa a spoluzakladateľka Barbora Svobodová.

Smerujeme do škôlky, ktorú nestráži žiaden plot. Vinie sa starými marhuľovými sadmi. Valí sa cez pieskovožlté kopce, ktoré sa ešte v decembri červenajú od šípok a odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto Židlochovice. Krpatý mrazivý dážď nechce dať pokoj. Deti si z batohov vykladajú podsedáky a desiatu a rozkladajú sa pod stromom. Dojedia a potom – šmykom na blate na zadku skrz stromy. Kotúľajú sa. Zafúľané bežia ozlomkrky cez hrče na poľnom chodníku. Kdeže dvojstup!

Maruška patrí k najmenším deťom a ako správna princezná upadne na zemi znenazdajky do hlbokého spánku. Deti sa nad ňu naklonia. "Asi zamrzla. Skúste na ňu dýchať, možno sa prebudí,” vyzýva ich sprievodkyňa a malej šibalke na lícach zaihrá úsmev.

Kráčajú ďalej, pozorujú vtáky. Kríky. Zbierajú konáriky. Zrazu sa sprievodkyňa zastaví a odkiaľsi zo zeme zodvihne mŕtvu osu schúlenú na liste. Deťom vysvetľuje, ako to v prírode chodí, keď si niekto nenájde pred zimou úkryt. "Skúste na ňu dýchať ako na Marušku, či sa tiež prebudí,” pokračuje v improvizovanej lekcii.

Byť vonku je trestný čin?

V čase aj nečase, deti sú takmer celý čas vonku. Len ráno sa čakajú, kým sa všetci zídu, a potom na obed, v zázemí v jurte. V prístrešku bez elektriny, vody, plynu. V strede hreje piecka, vešajú si okolo nej premočené mikiny a čiapky. Všetok nábytok je navrhnutý na mieru tak, aby sa dal prispôsobovať a stohovať. Detské stoly pripomínajú tvar včelích plástov. Na kraji sú vrchovato naukladané postele, pripravené kedykoľvek sa rozložiť.

Ani v jurte nie je extra teplo, no deti tu pobehujú iba v teplákoch a pančuchách so začervenanými lícami. "Je to naša prvá zima s jurtou, dokončili sme ju tento rok. Takže aj pre nás je to veľká skúška. Ale za svoje deti môžem povedať, že sa výborne otužili. Vôbec nebývajú choré,” presviedča pani Svobodová. Treba ešte dodať, že lesná škôlka Výhonek funguje len prvé tri dni pracovného týždňa. Zvyšné dva sú deti buď doma, alebo v klasickej škôlke. Aj v nej ako v každej inej slovenskej alebo českej škôlke chodia deti s učiteľkami vždy, keď sa dá, von na dvor. Na nejaký čas. Dvor je spravidla obohnaný plotom. Za ten už chodia deti zriedkavejšie. A práve tu sa skrýva pointa a polemika. Sú hranice, prísne pravidlá a režim stanovené správne?

Pri stavbe jurty nad Židlochovicami si navzájom...
Pri stavbe jurty nad Židlochovicami si navzájom pomáhali rodičia.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

To, že deti sú vonku a môžu sa slobodne pohybovať v širokom priestore, sa môže zdať ako triviálna vec, no už roky je to vzácnosť. Podľa americkej organizácie Children & Nature Network sa dnes vonku hrá iba každé štvrté dieťa. Za posledných 25 rokov sa výrazne zredukovala doba, ktorú majú deti na voľnú hru. Z 18 na 9 hodín. Týždenne! V rovnakom čase pritom narástol problém s poruchami pozornosti, správania, obezitou. Na tieto, ale aj iné bizarné korelácie súčasnosti upozornil časopis Týden. Britský denník The Guardian tento rok pripomenul prieskum, podľa ktorého tri štvrtiny britských detí trávia vonku menej času ako odsúdení vo väzniciach. Dôvody? Scvrkávajúca sa zeleň v mestách, digitálne technológie a strach rodičov. A výsledok? Menej šťastných detí a v budúcnosti menej šťastných dospelých.

Škôlkari z Výhonku sa ponáhľajú k marhuli, z ktorej visí provizórna hojdačka. "Deti si ju samy vymysleli, navrhli aj urobili. Pomohli sme im iba s uzlami,” hovorí sprievodkyňa. Deti môžu slobodne liezť na stromy. Na tie fantastické pokrútené kreatúry, ktoré nemajú na sebe žiaden certifikát bezpečnej detskej hry. Áno, konár sa môže odlomiť. Môže byť klzký. Dieťa môže spadnúť a môže si ublížiť. Lenže práve nebezpečenstvo je kľúčové pre rozvoj mysle a osobnosti. "Deti, ktoré sa hrajú vonku, majú bezprostredný zážitok z počasia, ročných období a divočiny – vecí, ktoré sú možné jedine vonku – a majú tak možnosť spoznať riziká, riešiť problémy a rozvíjať kreativitu,” hovorí Lucy Hellierová z britskej organizácie Wildfowl & Wetlands Trust, ktorá v marci minulého roka robila v tejto oblasti štúdiu. Aj jej výsledky varujú, ako veľmi sa deťom zredukovali obzory. Takmer úplne zmizol priestor, kde sa môžu slobodne pohybovať.

Detské výčiny sú dokonca aktivitou, ktorá balansuje na hrane zákona. V Belgicku majú deti na mnohých miestach zakázané hrať sa mimo oplotených ihrísk. V USA úrady opakovane nariaďujú strhnutie prístreškov, ktoré si deti vybudovali v korunách stromov. Pretože im chýba stavebné povolenie.

Obed od mamy nevyhovel

Pri stavbe jurty nad Židlochovicami si navzájom pomáhali rodičia. Striedajú sa aj pri príprave obedov. Každé ráno prinášajú v škatuľkách voňavú domácu stravu. A práve tá je často kameňom úrazu.

V rokoch 2010 až 2012 robilo české ministerstvo školstva pokusné overovanie na lesnej triede Lesníček pri MŠ Semínko. Na konci bolo uznanie, že lesné škôlky poskytujú plnohodnotné predškolské vzdelanie. V Česku existuje už niekoľko rokov aj Asociácia lesných materských škôlok, ktorá udeľuje certifikáty kvality. "Sú jasným dokladom toho, že škôlka spĺňa prísne kritériá zo všetkých strán. Pedagogické, koncepčné, finančné…” vysvetľuje Filip Kršiak z asociácie.

Nuž a od septembra roku 2016 môžu české lesné škôlky vstúpiť do oficiálneho registra škôl a školských zariadení, čo znamená, že majú nárok na dotácie od štátu. Lenže, aby sa mohli zapísať, musia aj ony spĺňať všetky hygienické normy. A to je, ako nám priznáva sprievodkyňa Svobodová, problém. Nejde len o chutné a zdravé obedy, ale aj o vlastnosti priestorov, spôsob donášky a podobne. České ministerstvo školstva dodáva, že sa v súčasnosti dokončuje nová vyhláška o hygienických požiadavkách na priestory a prevádzku zariadení na výchovu a vzdelávanie detí.

Tragikomické príklady súvisiace so stravou možno nájsť aj na Slovensku a netýkajú sa len lesných škôlok. Darmo mal istý starý otec z Nitry krásny jablkový sad, ktorý plodí zdravé miestne ovocie, bez postrekov a chémie. Keď chcel darovať debničku vnukovi a jeho kamarátom v škôlke, tety v jedálni zavrteli hlavou. Nešlo to. Rešpekt pred hygienickými normami a kontrolami bol silný.

Lesné škôlky podľa pani Svobodovej vznikajú viac v mestách ako na vidieku. "Ľudia si myslia, že na vidieku sú deti prirodzene v kontakte s prostredím, s prírodou. Lenže aj to je dávno už iba zdanie.”

Potok je veľkým lákadlom. V lete sa v ňom deti...
Potok je veľkým lákadlom. V lete sa v ňom deti kúpu. Autor: Andrej Barát, Pravda

Stopy z detstva

Na dedinách už nekikiríkajú kohúty. "Nerozvoniava” hnoj. Nekvičia prasiatka a v kalužiach sa nekúpu husi. Pozemky sa menia na rezidencie. Parádne domy s golfovým trávnikom a v záhradách je viac esteticky hodnotných inváznych druhov ako čerstvej lokálnej zeleniny. Čistota, krása, pohodlie. Ani vidiecke deti už nemusia vedieť, že mäso na tanieri pochádza z nejakého konkrétneho zvieraťa a nerastie dakde v supermarkete. Dozvedáme sa vo Vidieckom klube Jašteričky v Žitavciach.

Keď sa hŕstka detí prechádza po dedine, kde nie je obchod ani škola, dôchodcovia pookrejú. Živé klbko má síce perfektné zázemie, maštaľ prerobenú na útulnú škôlku, kde je jedna obrovská miestnosť s herňou, jedálňou, kuchyňou, schodmi do otvoreného podkrovia s posteľami a horúcou pecou uprostred, do ktorej deti prikladajú polená a môžu sa popáliť. No i tak veľkú časť dňa trávia na výletoch vonku.

Deti utekajú na polia za domami učiť sa farby. Paleta sa stále mení. Chodia cez vinicu. Vidia, ako hrozno pučí, ako rodí. Míňajú jahody, maliny, záhony s pažítkou, medovkou, mätou. "To sú pre ne žuvačky,” smeje sa zakladateľka škôlky Alena Trubíniová, ktorá má za sebou 20 rokov praxe v klasickej škôlke. Vidia volavky. Pozorujú sokola, ako vo výške takmer nepohnuto striehne na hlodavce. A tak sa vybrali v jeho stopách a aj ony hľadajú myšie skrýše. Kráčajú až tam k zákutiam rieky Žitavy, kde objavujú líščie nory. Vracajú sa na dvor, kde bývajú ovce a zajac. Nosia im vodu, krmivo, vynášajú trus, čistia ich príbytky. Prekonávajú strach. Je tu baran s veľkými rohmi a deti sa mu pozerajú zblízka rovno do očí.

Majstrujú, vŕtajú, pribíjajú klince. Na varenie sa nehrajú, ale spoločne varia a pri tom sa opäť učia, ani o tom nevedia. Tvary, odtiene, chute, počty. A potom pri peci jedia. Deti odbiehajú k južnému oknu. Ťažko je odolať zlatému svitu, ktorým slnko naplní celú miestnosť. Za oknom sa rozprestiera krajina preliezačiek, vyvýšených záhonov so zeleninou. Pred nimi sa týči veľký strom a naň sa zlietajú chumáče žltej, zelenej a modrej farby. "Aha, sýkorka!” Deti si potom na papier odtláčajú zemiaky pomaľované žltou vodovkou. "To je bruško.”

Pani Trubíniová krúti hlavou, že jej nejde o environmentálnu výchovu. "Ide o to, aby človek zostal ľudským. Ak milujete prírodu, zvieratá, máte bližšie aj k druhému človeku. Verím, že takýmto prístupom sa zvyšuje šanca, že deti budú v dospelosti k sebe ľudskejšie.” Hovorí, že v dnešnej dobe ľudia dostanú všetko, o nič sa nemusia starať. Na tanier dostanú z okienka hotový nasekaný šalát s mrkvou a nemuseli si ani trochu zašpiniť ruky. Dostanú hotový dom bez toho, aby sa im trieska zadrela do nohy. No ak vraj človek zľaví zo svojho pohodlia a zrazu sa musí o niečo postarať, tak ho to zušľachtí.

Pri tom všetkom učení o číslach, písmenách a živloch sa často zabúda možno na tú najpodstatnejšiu vec. Dieťa nemá predsudky. A nemá strach. "Dieťa naplaší dospelý svojimi slovami. Varovaniami. A toto si človek prenesie do dospelosti. Bojí sa robiť rozhodnutia. Veď sme tak dopadli ako celá spoločnosť. Sme ustráchaní, bojíme sa všetkého. Nevieme si povedať svoju pravdu, nedokážeme si stáť za svojím, vždy sa stiahneme, len aby na nás niekto neukazoval. Preto hovorím deťom – choď, povedz si svoju pravdu! Ale slušne. Sprav, vyskúšaj. Veď o tom je svet. Samozrejme, sú veci, ktoré deti nesmú. Ale je množstvo vecí, na ktoré majú nárok, aby ich vyskúšali. Nemali by sme ich o ne pripraviť.”

Skok

Ako farebné mravce so šálmi a čapicami sa trúsia škôlkari z Lesného klubu Mravenisko. Zázemie majú v maringotke, pod horou za Banskou Bystricou v Laskomerskej doline. Aby sa k nej dostali, musia na dva skoky preskočiť cez studený potok. Niektorí ho prečľapocú v topánkach a riskujú tak mokré nohy. Musia vymyslieť, ako sa osušiť. Ak sa porania, ranu si musia vyčistiť. V lete sa tu kúpu. A bosými chodidlami sa oboznamujú so štruktúrami, s kameňmi, štrkom, pieskom, trsmi trávy, listami.

Škôlkari z Lesného klubu Mravenisko majú...
Škôlkari z Lesného klubu Mravenisko majú zázemie v maringotke v Laskomerskej doline. Autor: Andrej Barát, Pravda

"Mravce” nelozia len v prírode. Vydávajú sa s dospelými sprievodcami mestskou hromadnou dopravou do pestrých zákutí mesta. Na výstavy, do múzeí, do keramickej dielne, na klzisko. Intenzívne spoznávajú okolie, prechádzajú cez cesty. "Nemajú dopravnú výchovu na koberci v škôlke s autíčkami alebo v uzavretom priestore chráneného ihriska. Učia sa v reálnom svete, učia sa, ako sa správať v autobuse, na priechode, v divadle,” hovorí Michaela Farkašovská, jedna zo spoluzakladateľov Mraveniska.

Hovorí, že deti sa tu učia to isté čo aj v klasickej škôlke, len forma je iná. Autentickejšia. Prirodzenejšia. Vône, drsnosť, jemnosť, miešanie odtieňov, slušnosť, úcta, to všetko je zakódované v stromoch, kríkoch, potokoch, lúkach, na ulici – tak prečo to nezažiť na vlastnej koži?

Dnes existujú úžasné tlačené aj digitálne obsahy, obrázky, rozprávky, filmy a aplikácie na interaktívnych tabuliach o obrazovkách. Lenže výsledkom je neraz to, že sa deťom zlieva do jednej masy to skutočné a to vzdialené či dokonca neexistujúce. Sprievodkyne z Mraveniska, ktoré pôsobili aj v klasických škôlkach, nám rozprávajú, že deti si bežne myslia, že u nás žijú slony a žirafy. Že na nejakých iných planétach žijú dinosaury. Pani Farkašovská učila v škole v prírode v národnom parku v americkom štáte Ohio, kam chodievali deti z veľkých miest. "Trvalo nám veľmi dlho, kým sme ich upokojili, že v rieke nežijú strašné krokodíly. Že nič nebezpečné v okolí nežije a pavúky netreba zabíjať.”

Veľkým plusom je malý kolektív. Bežne je v škôlke vyše 20 detí a jedna učiteľka. V lesných škôlkach alebo kluboch je to 10 až 12 a dve sprievodkyne. Nejde len to, že sa môžu každému z detí venovať viac. Ale sú samostatnejšie, viac spolupracujú ako jeden tím. Lepšie spolu vychádzajú, podľa pani Farkašovskej si navzájom pomáhajú, povzbudzujú sa a podržia. "Čakajú na najslabšieho.”

Päť zmyslov

Myšlienka lesných škôlok existuje už 60 rokov. Objavila sa v Dánsku, ktoré si tento koncept osvojilo najmä počas 70. a 80. rokov, keď tam mali veľký problém s nedostatkom miest v klasických škôlkach. Dnes tvoria lesné škôlky asi 10 percent predškolských zariadení. Aj Slovensko sa v súčasnosti trápi s nedostatkom miest. V roku 2015 bolo odmietnutých asi 13 000 žiadostí. Pred zápismi na mestských úradoch sa v roku 2016 vytvárali rady už od štvrtej ráno. Podľa Roberta Saba, ktorý na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vzdeláva budúce učiteľky v materských školách, by bolo naivné si myslieť, že koncept lesných škôlok by dokázal tento problém systémovo vyriešiť. Tiež pripomína ďalšiu nevýhodu lesných škôlok a klubov. "V takomto modeli je veľmi náročné zrealizovať výučbu pre deti so zdravotným znevýhodnením.”

No predsa, lesné škôlky zostávajú ako jedna z možností. Určite pre obce a aktívne komunity, kde sa ťažko hľadajú milióny na postavenie alebo rekonštrukciu budovy. A kde majú chuť skutočne sa zamyslieť nad tým, ako sa pripravujú ich deti.

V lesnej škôlke má totiž dieťa šancu zapojiť pri poznávaní všetky zmysly naraz. "A to má pre psychický proces učenia sa obrovský význam. Učenie je takto efektívnejšie,” vysvetľuje pán Sabo. Využíva sa experiment, objavovanie, hľadanie súvislostí. "To všetko sa dá v prirodzenom svete urobiť najjednoduchšie a najprirodzenejšie. Toto sú momenty, ktoré teraz hýbu diskusiou o tom, ako by výchova a vzdelávanie mali vyzerať. A nielen detí v predškolskom ve­ku.”

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#škôlky #škôlka #deti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk