Najvyšší drevený oltár na svete. O Michelangelovi vieme veľa, o Majstrovi Pavlovi takmer nič. Tvár ukazuje len v náznakoch. Napríklad ako jeden z apoštolov v rezbárskej čiapke na Poslednej večeri, ktorá je súčasťou oltára. Nevieme, ako vyzeral. No jeho dielo ako ohromné zrkadlo, ktoré nedovolí uhýbať pohľadom, ukazuje, ako vyzerá dnešný svet.
Na zadnej strane pravého krídla hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba v Levoči je kriedou načrtnutý možno hrboľatý nos. A pod ním letopočet 1517. Tento detail objavili až bratia Kotrbovci pri reštaurovaní pred 60 rokmi a označuje rok, kedy bol oltár dokončený.
Poltisícročie stojí toto impozantné drevené dielo, pôvodne urobené bez jediného klinca. Akoby zázrakom prežíva množstvo ničivých požiarov v Levoči, upozorňuje Alois Ditrich, režisér pozoruhodného dokumentu Pocta Majstrovi, a pripomína roky 1538, 1599, 1608, 1747, 1849, 1923, 1950. Ani požiar v roku 1550 mu neublížil, zdevastoval však archív levočskej radnice a takmer vygumoval z histórie jeho autora. No oltár nenesie len príbeh rezbára Pavla.
500 rokov na sebe ukladá a konzervuje fortieľ ďalších majstrov. Maliarov, pozlacovačov, reštaurátorov, ktorí sa neúnavne snažia o cudziu nesmrteľnosť. Oltár žral červotoč, hrozilo, že sa zrúti a nedožije sa ani druhej polovice 20. storočia. Bratia Kotrbovci svätcov namáčali v roztoku z prírodnej živice. A potom ich tri týždne držali v plynových komorách s cyklónom B.
Po 60 rokoch, keď sa do reštaurovania pustili odborníci z Oblastného reštaurátorského ateliéru v Levoči, sa v dreve nenašiel ani jeden červík. Začali v roku 2012, skončili predvlani. Tím odborníkov viedol sochár Juraj Maták. Reštaurátori skromne tvrdia, že len udržiavajú to, čo dokázali Kotrbovci. No pritom odhaľujú dôvod, prečo majú sochy apoštolov vo vrchnej časti oltára odrezané hlavy. Sú asi o storočie staršie ako Majster Pavol, pochádzajú pravdepodobne z ešte staršieho oltára. Podľa lektorky v bazilike Ivany Behúňovej ich zakomponoval do svojho diela možno preto, aby vzdal úctu predchodcom. Nuž a títo starí majstri hlavy apoštolov varili, aby im nepopraskali tváre.
Ozaj je to originál? A slovenský?
Reštaurátori to sami skúšajú a naozaj, uvarené drevo má lepšie vlastnosti. Potom s kúskom vaty v pinzete utierajú hrubý mastný prach, precízne dopĺňajú odpadnuté kusy, vracajú pôvodné farby a ďalšími drobnými nástrojmi milimeter po milimetri postupne premieňajú oltár na čosi, čo chytí pohľad návštevníka, len čo vstúpi do baziliky.
Svetlo sa cez vitráže láme na farebné kvety, čo kvitnú na chladných pilieroch. Hlavný oltár žiari, v predele, v spodnej časti je Posledná večera. „Ako jeden z prvých si Majster Pavol dovolil zobraziť apoštolov i chrbtom otočených k nám. Nebál sa poňať to realisticky,“ prezrádza lektorka. To si dokonca nedovolil ani Pavlov súčasník a velikán talianskej renesancie Leonardo da Vinci na obraze Posledná večera, kde všetci sedia za jednou stranou stola.
Tento zaujímavý moment v levočskej bazilike, a ani ďalšie, si však nemožno odfotografovať. Ani natočiť. Upozorňujú tabule a vysvetľujú lektorky prekvapeným návštevníkom. Warum? Why? Prečo? „Každý nám to zazlieva. Hovoria, že vo Vatikáne sa dá fotiť. Ja som však rada, že máme tento zákaz. Aspoň učíme ľudí, nech vnímajú srdcom a nielen cez matériu. Pretože fotografia je matéria. A podstata uniká,“ presviedča lektorka. Hovorí, že ľudia si v pamiatkach zhotovujú tisíce záberov, ktoré si aj tak nepozrú. Zabudli, čo je to zážitok. Ticho. Úcta. Jeden nemecký dôchodca neváhal vyliezť na reštaurátorské lešenie, len aby sa dostal bližšie.
Nemci nechcú veriť, že tu stojí originál. Nezdá sa im, že by oltáre mohli prežiť 500, 600 rokov. Poliaci živo diskutujú a porovnávajú dielo s veľkolepým hlavným oltárom Smrti Panny Márie v Mariánskom kostole v Krakove, ktorý je dielom norimberského majstra Veita Stossa, Pavlovho súčasníka. Prú sa, že Majster Pavol bol Poliak a dobiedzajú do levočských sprievodcov asi tak, ako do lektorov v Terchovej, že aj Jánošík pochádza spod severných svahov Tatier. Pri Jánošíkovi zostávajú sklamaní, keď uvidia zápis vo varínskej matrike. No po rezbárovi Pavlovi nezostala takáto stopa.
A je po prehliadke. Zatvorí sa ťažká brána. Vonku mínus 15. Kam teraz na obed? Koniec? Oltár v Levoči je pritom len začiatok. Je to východiskový bod na ceste k majstrovi. K slobode. K renesancii.
Jediný dôkaz
Spišská Nová Ves, Stratená, Chyžné, Bardejov, Lipany, Mlynica, Hrabušice, Lomnička, Kežmarok, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, či dokonca Banská Bystrica a ďalšie mestá a obce ukrývajú artefakty, ktoré priamo vytvoril Majster Pavol alebo ktoré pochádzajú z jeho dielne.
Aj v tom spočíva unikátnosť jeho tvorby, že dokázal vytvoriť také množstvo diel. No je ťažké to dokázať. Stredoveké listiny z Levoče zhoreli v spomínanom roku 1550, podobný osud stihol ešte skôr, v roku 1500, aj Banskú Bystricu. Každý, kto skúma jeho dielo, narazí na problém málo či vôbec nezachovaných priamych dokladov.
„Jediným dokladom je nápis na tabuli epitafu levočského kamenára Martina Urbanoviča z roku 1621. A ten hovorí, že autorom hlavného oltára levočského chrámu je sochár Pavol. Keďže Urbanovič mal za manželku vnučku Majstra Pavla Margitu, asi vedel, o čom hovorí. Aj keď je nápis tiež nepriamym dokladom, dá sa mu veriť. Meno sochára Pavla je v tomto zmysle konkrétne spojené len s hlavným oltárom v dnešnej Bazilike sv. Jakuba v Levoči,“ vysvetľuje riaditeľka Spišského múzea v Levoči Mária Novotná.
Všetky ostatné neskorogotické diela, pri ktorých sa predpokladá autorstvo Majstra Pavla, sa tak porovnávajú s rukopisom sôch na hlavnom oltári v Levoči. „Pavlove sochy majú charakteristické črty. Napríklad mandľový tvar očí, pozdĺžne tváre, štíhle dlhé prsty rúk. Veľkorozmerné sochy majú zasnený, meditujúci výraz, naopak, emócie vidíme v tvárach či gestách rozmerovo menších diel.“
Ucho – špecifický záhyb na plášti, na ktoré tak radi upozorňujú mnohí sprievodcovia, nie je jeho podpisom. Podobné stvárnenie drapérií využívali aj iní majstri neskorého stredoveku, napríklad aj Veit Stoss, s ktorým sa porovnáva.
Podobnosti s dielom Pavla možno nájsť aj na hlavnom oltári kostola v nemeckom Schwabachu. Krásne príklady neskorogotických drevených sôch sú v Čechách, na Morave, v Poľsku aj Rakúsku. No dielo Majstra Pavla je podľa riaditeľky Novotnej nadčasové. „Lebo vzniklo vo veľmi zaujímavej a vypätej dobe, keď sa končila jedna dlhá etapa stredovekej kultúry a pred ľuďmi stáli nečakané a nové zmeny, ktoré priniesla do našich krajov napríklad turecká expanzia. Zmenili sa duchovné istoty stredovekého človeka, rozšírila sa reformácia. To všetko neprišlo zo dňa na deň, ale v súdobej spoločnosti dozrievalo. Majster Pavol bol výborným interpretom pocitov ľudí svojej doby.“
Sen
Túžbu vyraziť za obzor Levoče mali aj ľudia z občianskeho združenia 500, ktorí stoja za dokumentom z reštaurovania najznámejšieho oltára na Spiši. Kým filmár Juraj Baláž, kameramani Richard Klimek, Vojtech Sloboda a fotograf Michal Petriľák trpezlivo zaznamenávali prplavú dennodennú prácu reštaurátorov, dozvedali sa o ďalších chrámoch aj za hranicami regiónu. „Pýtali sme sa, či vôbec existuje nejaký komplexný materiál zachytávajúci celé dielo Majstra Pavla,“ naznačuje filmár Baláž.
Už boli vydané pútavé publikácie. Mimoriadnym a len ťažko prekonateľným počinom bola výstava Pavol z Levoče, jeho dielo a škola, ktorá bola v roku 1967 v Levoči. Z 89 položiek bolo podľa kunsthistorika Karola Vaculíka 62 takých, ktoré sa dali pripísať vlastnej tvorbe Pavla.
Filmári však chcú spraviť viac než len film, ktorý by takisto dosadil takmer všetky majstrove diela na jedno miesto. Ich snom je, aby vznikol chodník. Cesta. Aby človek mohol vnímať nielen sochy, ale aj súvislosti s freskami, výzdobou, pohnutou históriou, celý komplex autentického umenia zasadený do pôsobivej architektúry. Do krajiny.
Chceli osloviť súčasných sochárov. A pred každou pamiatkou by mohlo stáť stvárnenie ich predstavy o Majstrovi Pavlovi. „Možno by niekto vytvoril obraz z recyklovaných materiálov.“ Usporadúvali by raz ročne festival na lúke. Niečo moderné, čo by pritiahlo aj záujem mladšej generácie o najstaršie väzby s rodiskom. A všetky kostoly na „ceste Majstra Pavla“ by boli otvorené, všade nejaký usmievavý a fundovaný sprievodca. Taký je sen.
Koruny
Ešte stále sa nevieme pohnúť z Levoče. Tak trochu mimo hlavnej pozornosti v Bazilike sv. Jakuba je totiž socha sv. Juraja s drakom. Je to statické dielo, no predsa vo zvláštnom napätí, kôň akoby uhýbal vľavo, no Juraj v zlatom brnení presúva svoje ťažisko vpravo, sústredený na úder kopijou. Výjav dotvára maľba s princeznou, so siluetou mesta a s kráľovským párom, ktorý celý výjav pozoruje z okna hradu na brale.
Takéto spojenie maľby a sochy je vo svete výnimočné. No najmä, toto dielo patrí popri drevených sochách Bernta Notkeho z roku 1489 v Štokholme a Henninga von der Heideho z roku 1504 v Lübecku k najdôležitejším monumentálnym zobrazeniam Juraja stredoveku.
Všetky tieto detaily však objavujeme len v brožúrke, ktorej predslov napísal Hans Heinrich von Srbik (predseda Messerschmittovej nadácie z Nemecka, ktorá financovala reštaurovanie sochy sv. Jakuba aj hlavného oltára levočského chrámu). Kaplnka sv. Juraja bola zamknutá. V hlavnej sezóne býva otvorená. Návštevníci môžu toto dielo obdivovať cez mrežu.
Vyrážame za najkrajšou Madonou. Tá z oltára Narodenia v Bazilike sv. Jakuba bola síce na slovenskej stokorunovej bankovke, koncom minulého roka vystavená dokonca v sídle talianskeho prezidenta, no v obci Ľubica je skrytá pre niekoho možno ešte pôvabnejšia socha. I keď gotickej Madone z Ľubice patrí miesto na poštovej známke „len“ za 1,20 eura.
Je to zrkadlo našej povrchnej doby, v ktorej rozhoduje len matéria.Juraj Baláž, filmár
Áno, tam na horizonte sa vypínajú Vysoké Tatry, ale pre miestnych je to už taký všedný pohľad. Dozvedáme sa pred bránou kostola z 13. storočia. To, čo je za ňou, však zovšednieť nemôže. Neskorý barok na klenbe najväčšieho dvojloďového kostola na Spiši podopierajú tri mohutné piliere. Celému svätostánku dominuje veľkorysý hlavný oltár a v jeho strede Madona s dieťaťom. Je to vlastne len malá časť, čo sa zachovala z pôvodného neskorogotického oltára z dielne Majstra Pavla. V kostole je skvelá akustika. A hoci vonku sa predvádza arktický mráz, dnu je, paradoxne, aj napriek veľkosti stavby celkom príjemne. Kostol býva plný. „Chodia sem všetky generácie, aj deti. Žije to tu,“ naznačuje kaplán Anton Melega.
Občas sa tu zastavia Nemci v autobuse, niekedy aj Slováci. Nedostanú výklad na mieste. Lektora si vezú so sebou. Alebo si návštevník môže ešte vziať letáčik.
Nepohodlie
V Ľubici ani v ostatných dedinách to nefunguje tak, že turista si jedno ráno zmyslí, že chce obdivovať národnú kultúrnu pamiatku, na obed dorazí na aute, potisne starú bránu, zaplatí vstupné…
Nie, žiarivú ľubickú Madonu nikto neservíruje na podnose. Ani na obrazovke tabletu, ako ukazuje asi tri roky staré video na youtube – turista si s pomocou rozšírenej reality vyvolá pred Kostolom Panny Márie milostí v Miláne virtuálnu sprievodkyňu, ktorá mu porozpráva o obraze Posledná večera od Leonarda da Vinci.
Tu treba ešte pred návštevou po pamiatke pátrať. Skúšať rôzne pramene, tápať. A potom si vyhľadať kontakt na kľučiara. A nakoniec sa dohadovať. Niekde pre sprístupnenie pamiatky obetujú všetko a neváhajú ani v deň, keď je pohreb v rodine, zabezpečiť za seba náhradu, kto kostol otvorí. Inde musí človek trpezlivo počúvať paniu, že nemôže. Pretože pečie koláče na svadbu. A dokonca sa dozvedáme, že pri návšteve jednej pamiatky vyšiel zahraničný televízny štáb naprázdno, aj keď sa vopred dohodli.
Ale čo ak je to dobre? Polemizujú s nami tí, čo odomykajú dvere k skrytým pokladom. Že návštevník musí naozaj niečo spraviť pre to, aby sa dostal k umeniu. Je nútený vzdať sa pohodlia virtuálneho spoločenstva, inteligentných telefónov, ktoré vybavia, povedia, ukážu a zistia všetko. Takto si musí podať ruky, spoznať nového človeka. Spomaliť, premyslieť, naplánovať. Strácať čas? Získať. Pre seba. Lenže nevyhnutne sa dostavia pochybnosti a nadšenec bádateľ stráca istotu. Čo naozaj je a čo nie je dielo Majstra Pavla alebo aspoň také, ktoré vyšlo z jeho dielne?
Všetko závisí od miery optimizmu
Strážky (bývalá obec, dnes mestská časť Spišskej Belej) pohltil januárový večer, no Kostol sv. Anny svieti. Je tesne pred omšou, na lavice si sadajú farníčky. Šepotom sa dozvedáme, že sem sa vždy návštevník aj mimo omše dostane. Kľúče majú v rukách viacerí, len treba vopred zavolať a dohodnúť si čas.
Čas sa na chvíľu zastaví pri pohľade na nástenné maľby vytvorené podľa predlôh od maliara, rytca a rezbára Albrechta Dürera, ďalšieho súčasníka Majstra Pavla. Aj on sa ním takmer do detailu inšpiroval napríklad pri soche Meditujúceho Krista v Prešove.
Stará kľučiarka nás upozorní, že ak hľadáme dielo Majstra Pavla, tak sa treba pozrieť na bočný oltár s Madonou. No jej črty sú zrazu iné. A po jej bokoch stoja dve prázdne siluety. Sochy sú preč. Jedna je kdesi v Maďarsku. Takýchto prípadov je viac, napríklad oltáre zo Sabinova sú v Múzeu krásneho umenia v Budapešti. V Sabinove je len replika. U južných susedov je aj oltár z Chminian, Veľkého Slavkova (jedna zo sošiek z Okoličného je v poľskom Vroclave).
Druhá zo sôch, ktorá stála po boku Madony zo Strážok, sv. Ondrej, je v zbierke Slovenskej národnej galérie. Podľa kurátora zbierky gotického umenia Dušana Burana je tento svätec vydarenejší ako Madona. A s vtipom odpovedá na otázku, či je to skutočne dielo Majstra Pavla. „To závisí od miery optimizmu. Aj medzi kunsthistorikmi sú takí, ktorí mu pripisujú všetko, čo sa podobá.“ A potom sú skeptici, ktorí náznakom neveria. "Ja osobne by som však tieto sochy pripísal dielni Majstra Pavla.”
Na Strážky dopadá z nekonečna svetlo prvých hviezd. Čo tu zostane?
Symfónia
Ešte sa vrátime k filmu Pocta Majstrovi. Prvý podnet dal už zosnulý riaditeľ Oblastného reštaurátorského ateliéru Ivan Tkáč. Filmári od roku 2010 zaznamenávali premenu baziliky v Levoči bez honorárov a odmien. Sami zápasili so skepsou, či to má zmysel.
Dokument totiž postupne prerástol vo väčší audiovizuálny projekt s názvom 500 / Pocta Majstrovi. Snaha bola ponúknuť ho ako jeden z generálnych prezentov pre slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Filmár Baláž nám ukazuje návrh drevenej kazety s náznakom rezby, ktorá mala byť schránkou pre päť diel: 60-minútový film, symfonické dielo, ktorého autorom je Juraj Vajó, cyklus výtvarných fotografií Petra Župníka, historický film Skrytý prameň z roku 1973 a ešte interaktívny obsah – chronologický digitálny záznam reštaurátorských prác.
Z prezentu nič nebolo. Film síce podporili mecenáš Andrej Dobrota, Audiovizuálny fond SR, RTVS a tiež Fond na podporu umenia. No i tak nedostatok financií okresal celkový rozsah. Aj hudobnú časť. Z pôvodne zamýšľaného diela s 50-členným symfonickým orchestrom bola nakoniec skromnejšia skladba vytvorená s pomocou počítača. Neznie tak, ako si to Vajó želal.
Ťažké je nájsť súzvuk medzi ľuďmi aj v prípade ďalšieho projektu Po stopách Majstra. Nejde len o peniaze. Sám filmár Baláž priznáva, že je absurdné chodiť pýtať príspevky od dedín, ktoré majú problém s dlhmi, elektrinou, odpadom. No viac ako financie chýba vôľa spájať sa, vzdať sa vlastného prvenstva, výlučnosti v prospech niečoho väčšieho a spoločného. „Keď sa máme združiť finančne aj myšlienkovo, tak to nejakým spôsobom zadrháva. A viac riešime, čia to bola myšlienka.“
Filmár Baláž stále zdôrazňuje, že uplynie rovných 500 rokov. A ako si teda uctíme a pripomenieme dielo veľkého majstra?
Ministerstvo kultúry tento rok podporí výstavy Slovenského národného múzea Reformácia na Slovensku a Majster Pavol z Levoče a jeho doba. "Podporíme aj projekt Slovenskej knižnice pre nevidiacich v Levoči – Majster Pavol z Levoče – pôjde o publikáciu o živote a tvorbe umelca v Braillovom písme s využitím reliéfnej grafiky, ktorá umožní prostredníctvom hmatu sprostredkovať vyobrazenie oltárov a sôch, odpovedá nám hovorca Jozef Bednár.
Zástupca levočského primátora Jozef Cvoliga hovorí, že už minulý rok iniciovali memorandum o vzájomnej spolupráci s 22 obcami, kde je nejaké dielo od Majstra Pavla. Znovu sa naštudujú staré divadelné hry, napríklad Rezbár, ktorý sa naposledy hral asi pred desiatimi rokmi. Pripravuje sa pamätná poštová známka aj minca. Festival Dni Majstra Pavla vyvrcholí 22. júla 2017 kultúrnym recitálom v Bazilike sv. Jakuba, RTVS prinesie priamy prenos. Bude to pásmo slova a hudby od významných interpretov. A čo potom, keď štáby zbalia kamery, zmotajú káble, umelci nasadnú do áut? Zostane tu okrem spomienky na pekný zážitok niečo, čo pretrvá?
Robot
Juraj Baláž si spomína, ako v decembri 2015 vyšiel po premiére dokumentu Pocta Majstrovi jeden divák z kina a hovorí: „Ja tomu vôbec nerozumiem!“ Vo filme sa rýchlo striedajú symboly. Uprostred chrámu rastie lipa. Obrovské oko medzi piliermi. Prečo sa miesto oltára zjavuje hamburger?!
„Je to zrkadlo našej povrchnej doby, v ktorej rozhoduje len matéria. Máme zle poukladané hodnoty,“ naznačuje filmár. Ľudia idú za umením, no pritom viac rozmýšľajú, či je nablízku dobrá reštaurácia, kde by sa mohli dobre najesť.
Na konci filmu prichádzajú k oltáru roboti Nao. Jeden si sadá na podlahu, druhý robí nemotorné tanečné pohyby, až sa jednej zo sôch zaligoce slza na líci. Sťaby odraz „tekutej modernity“, ako výstižne pomenoval súčasnú spoločnosť poľský sociológ Zygmunt Bauman, ktorý odišiel do večnosti na začiatku roka 2017.
Aký má dielo Majstra Pavla význam pre súčasného človeka?
Podľa lektorky Ivany Behúňovej pripomína, že peniaze nie sú jediným motívom v ľudskom snažení. Pre filmára Juraja Baláža je to zastavenie.