Charikot na severovýchode Nepálu sa prebúdza do nového dňa. Ženy zametajú na priedomí, obchodníci pripravujú tovar na pulty svojich malých obchodov, deti v uniformách sa ponáhľajú do školy a chaotická premávka už fičí v plnom prúde. Na úplnom okraji mestečka sa rozbieha každodenná rutina aj v centre pre ohrozené a týrané ženy. Neveľký areál tvorí dlhý biely stan, dva plechové príbytky a murovaná administratívna budova so spoločenskou miestnosťou. Ruch z okolitých ulíc tu zrazu utíchol, aj keď už na prvý pohľad, aj podľa oblečenia sušiaceho sa na šnúre vidno, že centrum má viacero obyvateľov.
Trinásť mladých žien sa spolu stará o päť detí
Dočasný domov v ňom nachádzajú obete zneužívania a násilia, ktorým ubližovali členovia vlastných rodín, vo viacerých prípadoch priamo ich otcovia. Areál v Charikote je bezpečným miestom, kam si môžu stále ešte odstrkované a zavrhované ženy, vo viacerých prípadoch skôr ešte dievčatá, prísť po pomoc a poradenstvo. Momentálne ich tu býva trinásť s piatimi deťmi, o ktoré sa starajú všetky spoločne.
Príbehy obyvateliek sú rôzne, no všetky spája smútok prechádzajúci miestami až do absurdnosti. Dve ešte ani nie ženy, ale ešte deti, znásilňovali ich otcovia. U jedného z nich to trvalo celé tri roky, pričom matka si nič nevšímala a hlavne nič neriešila. Ďalšie z dievčat po opakovanom znásilňovaní otehotnelo ako viaceré obyvateľky centra. V Nepále je pritom neprijateľné čakať dieťa pred svadbou. Takéto ženy sú „za trest“ vylúčené z komunity, rovnako ako obete znásilňovania či týrania.
„Keď som bola mladšia, bolo na ulici veľa žien, ktoré opustili ich manželia a rodiny. Keď som začínala, nemala som žiadnu organizáciu ani centrum. Ženy chodili po pomoc ku mne do izby,“ opisuje začiatky svojej podpory týraných žien Sirjana Karki. Dnes obete nájdu v jej centre zdravotnú starostlivosť, ubytovanie, poradenstvo, oblečenie, stravu, skrátka všetko, čo potrebujú. Domov, ktorý založila v roku 2012, sa tiež pokúša obnoviť kontakt s rodinou, pokiaľ je to možné.
Zakladateľka centra vyzýva ženy, aby hovorili o násilí
Obete násilia sa boja vylúčenia, odsúdenia okolia a v niektorých prípadoch majú dokonca strach o život a preto o tom, čo musia zažívať, radšej mlčia. Karki sa to snaží zmeniť a vyzýva ženy, aby o svojich problémoch hovorili. „Musia vedieť, že keď sa rozhodnú vyhľadať pomoc, nájdu podporu. Nemali by byť ticho a myslieť si, že im nikto nedokáže pomôcť,“ konštatovala zakladateľka centra. Ľady sa jej zásluhou začali pohýnať aj v okolí obetí. Jedným z prvých úspechov je zmena pohľadu polície na takéto prípady. Keďže práve ona, je väčšinou prvým orgánom, ktorý sa s násilím stretne. Keď má zneužívané ženy kam umiestniť, nenúti ich vrátiť sa domov a s zmieriť sa s násilníkmi, ako to robila predtým.
Ako novinársku návštevu nás Sirjana zavedie do spomínanej spoločenskej miestnosti. Sme síce z rôznych európskych krajín, ale v tomto prípade našťastie všetky ženy, aj z tlmočníkov sme so sebou zobrali iba jedinú ženu, aby bolo rozprávanie o sebe a svojich útrapách pre dievčatá aspoň o niečo jednoduchšie.
Katastrofa centru paradoxne aj pomohla
Do miestnosti sa ich nahrnulo prvých približne desať. Sú bosé, usmievavé a ostýchajú sa zhruba rovnako ako my. Spontánne sme si posadali na zem, no vzápätí nám hostiteľky začali nosiť podušky a stoličky. Pohľad na mladučké dievčatá, ktoré už toho museli prežiť viac než dosť vyvoláva smútok a zároveň zvláštny obdiv. Viaceré z nich majú na rukách deti. Nesmelo nám začnú rozprávať, že starostlivosť o ne aj všetku ostatnú prácu si delia medzi sebou, chodia do školy a venujú sa ručným prácam.
Foto: Maiju Mitrunen
Pred zemetrasením, ktoré Nepál zasiahlo 25. apríla 2015, mali k dispozícii dom a v ňom každá z nich svoju izbu. Podobne ako v celej krajine však otrasy aj v centre napáchali množstvo materiálnych škôd, budovy prakticky zrovnalo so zemou. V súčasnosti sa obyvateľky musia zmestiť do dvoch prechodných príbytkov rozdelené iba na dve skupiny – dievčatá s deťmi a bez detí. Katastrofa však centru paradoxne aj pomohla, spočiatku jeho chod financovali zväčša miestni darcovia, zemetrasenie však pritiahlo do Nepálu viacero medzinárodných organizácií, ako napríklad Women Human Rights Defenders (WHRDs), s ktorými teraz Sirjana spolupracuje.
„Poďte, poďte,“ pozývajú nás dievčatá a ukazujú na lesknúci sa plec hový domček. Pred vstupom do jednej veľkej miestnosti, ktorú zdieľa približne polovica z nich, sme sa po ich vzore vyzuli. Miestnosť je vyzdobená obrázkami, ktoré namaľovali deti, ktoré tu s týranými ženami po otrasoch chvíľu prebývali. Všetko je mimoriadne skromné, postele úhľadne ustlané, kde-tu ešte zostali nejaké škatule, oblečenie. Posadáme si do kruhu, aby sme na seba videli.
Dievča znásilňoval jej vlastný otec
Dievčatá nám hrdo oznamujú, že sú šťastné, že tu môžu byť. Všetky sú približne v rovnakom veku, takže si rozumejú a hlavne už nemusia zažívať útlak, ponižovanie a násilie, kvôli ktorým sa sem dostali. „Nechcem sa vrátiť, otec ma bil, brat pracuje ako vodič v hlavnom meste, takže nebol doma, aby mi pomohol,“ hovorí jedna z obyvateliek centra, ktorá si neželala uviesť svoje meno.
„Som tu asi tri mesiace. Doma zostali dve mladšie sestry a brat. Nemám s nimi žiaden kontakt, hoci by som veľmi chcela,“ vysvetľuje druhá. O tom, prečo je v súčasnosti v centre, hovoriť nechce. Sirjana nám pošepkala, prečo je dievča stále také plaché a nechce o ničom hovoriť, znásilňoval ju totiž jej vlastný otec. Výpovede ostatných sú veľmi podobné. Po znásilňovaní alebo bitkách opustili domov, väčšine z nich v ňom zostali súrodenci, s ktorými časť má, časť nemá kontakt.
Každá sa občas vracia na návštevu
Oficiálne môžu obyvateľky zostať v centre osem mesiacov, potom zvyčajne majiteľka nájde rodinu, ktorá dievča prichýli. „Keby som mala dosť priestoru a prostriedkov, nikdy by som dievčatá neposlala preč. Nenechám ich ísť iba tak, musím sa najskôr uistiť, že viem, čo s nimi bude ďalej. Každá ktorá tu za niekoľkoročné fungovanie centra bola, sa z času na čas vracia na návštevu,“ povedala Karki. Za viac ako štyri roky už komunitou prešlo vyše dvesto dievčat.
Ako hovorí Sirjana, centrum nahrádza dievčatám aj rodinu, na ktorú väčšinou nemajú veľmi dobré spomienky. Akú pomoc poskytne novým obyvateľkám najskôr, je podľa nej individuálne, podľa toho, čo potrebujú najakútnejšie. „Keď sú hladné, dáme im jedlo, keď sú choré, odvezieme ich do nemocnice, je to rôzne,“ vysvetlila Karki.
Spolu s dvoma zamestnankyňami sa snaží vytvoriť komunitu izolovanú a chránenú od nebezpečenstva naokolo. Všetka pomoc prebieha diskrétne. Ani väčšina spolužiakov zo školy, kam dievčatá chodia, o ich nepríjemných skúsenostiach nič nevie. Jedine vtedy ak sami chcú a zveria sa im. Obyvateľky sa podľa Sirjany po príchode menia. Majú viac sebavedomia, sú spoločenskejšie a otvorenejšie. Chcú sa učiť a často od základov zmenia svoje návyky. Sirjanino centrum a odvaha zmeniť postoj spoločnosti ich mení, vracia im sny a nádej na návrat k bežnému životu.