Foto: SHUTTERSTOCK
Platí to aj o renesančnej soche Dávida či o portréte Mony Lisy. Mladá Američanka Stephanie Storeyová sa teraz na ich autorov, velikánov Michelangela a Leonarda pozrela z celkom iného uhla. Z jej knihy Olej a mramor je už bestseller.
Dnes skoro každý pozná sochu krásneho Dávida od Michelangela Buonarrotiho, ktorá vznikala v rokoch 1501 až 1504. Známe renesančné dielo znázorňuje biblického Dávida tesne pred súbojom s Goliášom. Rovnako je známa aj tajomná Mona Lisa, ktorú namaľoval (na drevo) zasa slávny Leonardo da Vinci v rokoch 1503 – 1506.
Foto: SHUTTERSTOCK
Foto: SHUTTERSTOCK
O týchto dielach a ich autoroch bolo už napísaných množstvo úvah a kníh, ale téma ešte stále nie je vyčerpaná. Teraz po nej siahla Američanka Stephanie Storeyová. Táto všestranná žena je aj herečkou, scenáristkou, kameramankou, producentkou, editorkou, záujmov má dosť, ale dejiny umenia má asi najradšej. Vo svojej románovej prvotine sa odviazala, hoci priznáva, že spočiatku mala veľkú úctu k téme, ako aj obavy, či si na ňu – súc dokonca z iného kontinentu – môže trúfnuť. Ale – išla do toho! Povedala si, že aj mladá žena z 21. storočia má právo vyjadriť sa a rozpovedať o svojich pocitoch z Michelangela a Leonarda. A vraj pocítila v duchu, že jej na to dali súhlas aj oni. Vymyslela si tiež výbornú koncepciu: sústredila sa na konflikt týchto dvoch talentov. Takáto zvláštna situácia rivality medzi nimi nastala naozaj práve vo Florencii v rokoch 1501 – 1506. Vtedy osud priviedol oboch umelcov do mesta, kde mali získať tvorivú príležitosť. Michelangelo (1475 –1 519) bol ešte mladý, Leonardo už pomerne v rokoch (1475 – 1564), ale obaja boli umelecky draví. Obaja chceli robiť sochu Dávida, ich záujmy sa práve na tom skrížili. Situácia dala autorke príležitosť vykresliť ich v knižke Olej a mramor ako protivníkov, o čom sa dnes už ani veľa nevie. Knižka má podtitul Príbeh o zabudnutom súperení Leonarda a Michelangela – a to je určite čitateľsky príťažlivý signál.
Rivalita povzbudzuje talent
Ku každému umelcovi patria aj pocity rivality či podceňovania snáh iných umelcov, čo vlastne podnecuje originalitu tvorby. Autorka knihy sa zamerala práve na toto napätie vo vzťahu Michelangela a Leonarda a cez vzrušujúci námet opísala vtedajší svet, ako aj svoju predstavu o vzniku diel. A nebol to iba rozmar mladej Američanky. Stephanie Storeyová má plné právo takto sa pohrávať s talianskymi velikánmi: Krajinu dobre pozná aj v nej študovala dejiny umenia. Ponavštevovala všetky významné umelecké diela v Taliansku a priam dôverný vzťah má napríklad k Leonardovej Poslednej večeri v Miláne.
Foto: SHUTTERSTOCK
Foto: SHUTTERSTOCK
Výjavom pri freske sa začína aj rozprávanie v knihe Olej a mramor: Sám Leonardo tam vysvetľuje divákom, ktorí sa prizerajú, ako na obraze robí, že výjavom zvečnil atmosféru tesne po tom, čo pri stole Ježiš oznámi, ako ho jeden z apoštolov zradí. V knižke je napísané aj ako bol vtedy Leonardo oblečený, ako vyzeral, ako si na sebe zakladal, ako ho obdivovali ženy aj muži. On sám mal byť nakreslený na obraze v podobe neveriaceho Tomáša, ale jedna z prizerajúcich sa žien povie, že sa vôbec nepodobá. A Leonardo o tom začne premýšľať.
Ako vidno, autorka knihy veľmi živo rozpracovala svoju predstavu o tom, čo sa v minulosti pri diele dialo. A vraj práve pri tomto obraze prišla aj na myšlienku knihu písať. Keď totiž zaviedla svojho manžela do milánskeho kostola Santa Maria delle Grazie, aby si tam pozreli Poslednú večeru, rozprávala mu príbehy o oboch slávnych umelcoch. Prekvapilo ju, ako to muža zaujalo. Vraj vôbec nevedel o tom, že umelci mohli na seba žiarliť a vôbec – nič netušil o ľudských vlastnostiach Leonarda a Michelangela. To Stephanie inšpirovalo. Manžel jej takto vnukol nápad, aby knihu písala práve o tej rivalite a okolnostiach vzniku Dávida a Mony Lisy. A zdá sa, že to vyšlo. Knižka má svetový úspech a zrejme povzbudí aj iných, aby sa pozreli na Leonarda a Michelangela nielen ako na géniov, ale aj ako na obyčajných ľudí.
Autorka vytvorila naozaj živé postavy, z textu cítiť prach kameňa a vôňu farieb, príbeh je vyrozprávaný pokojným kultivovaným spôsobom v krátkych kapitolách. Vidno, že ide o autorkine srdcové záležitosti a čitateľ jej úprimné predstavy teda rád prijme. Napríklad tú o úsmeve Mony Lisy: „Pri dverách zastala. S rukou na kľučke sa posledný raz obrátila. Smútok vyprchal a na perách jej hral náznak úsmevu, oči sa jej pomaly rozsvecovali šťastím. Videl v jej tvári spomienku na ich krátke citové vzplanutie. Zostane ich tajomstvom. Lisa ho v sebe bude naveky nosiť a vo chvíľach, keď si naňho spomenie, bude zase jeho. Vždy bude jeho. Čakal, či sa kútiky roztiahnu do úsmevu cez celú tvár, ale viac než náznaku sa nedočkal. S potmehúdskym výrazom sa obrátila a vyšla von dverami.“
Foto: SHUTTERSTOCK
Foto: IKAR
Tak, tak! Ide o tajomný úsmev Mony Lisy. Komu inému mohol patriť než Leonardovi?
Obaja sa ocitli na dne
Plasticky opisuje Stephanie Storeyová aj rôzne súvislosti so sochou Dávida. Obaja umelci, Michelangelo aj Leonardo majú možnosť získať zákazku na spracovanie veľkého kusa mramoru. Starší Leonardo si je istý, že vyhrať musí on, ale predstavitelia mesta napokon uprednostnia mladšieho a temperamentného Michelangela. Ten zákazku získa, ale zrazu nevie, čo ďalej. Má krízu. Leonardo je zasa nešťastný, že prácu nedostal a tiež je na dne. Obaja sú v koncoch so silami, s nápadmi, ale osud zasiahne. Leonardo dostane objednávku na namaľovanie krásnej ženy a Michelangelovi sa kameň sám otvorí a dá mu nápad.
V knižke je motto: „Môjmu manželovi Mikovi, ktorý mi dal odvahu ísť si za svojím snom.“ Bola to asi najúprimnejšia túžba Stephanie Storeyovej. Hoci ide o román, fikciu, Američanke sa podarilo priblížiť svet spred päťsto rokov veľmi plasticky aj súčasníkom. Dnes si predstavujeme, že diela museli tvoriť rýchlo a s ľahkosťou a až pri čítaní knihy si uvedomíme, že aj ich trápili krízy a pochybnosti. Leonardo ani Michelangelo nemali mobily, tablety ani 3D tlačiarne, a predsa napokon vytvorili diela, ktoré obdivujeme dodnes.