To prisudzovali riavam, riečkam a bystrinám doteraz len umelci. Krajinomaľby najvýznamnejšieho českého maliara 19. storočia Josefa Mánesa (a jeho syna Antonína) sa predávajú na aukciách za milióny českých korún, no ich hodnota je inde. Jelše a osiky na obrazoch strážia lenivý potok pred ranným slnkom. Tečie si nedbalo, zvŕta sa a berie si kamene, odvaľuje brehy. Až sa žiada vybehnúť za humná a pozrieť sa. Čo zostalo na vidieku po 150 rokoch?
Nič. Žiadne stromy, kríky, vtáky, pastieri kráv. Žiadna hra svetla a tieňa na hladine. Len zorané hnedé a žlté nekonečno, ktoré pretína rovná ryha – modrozelená priamka. Ako páchnuce kanály dopadli mnohé rieky a potoky v slovenskej a českej krajine.
Celá riečna sieť sa v uplynulých desaťročiach zregulovala, toky sa napriamovali. Bez týchto opatrení by spoločnosť nebola tam, kde je dnes. No v Českej republike v posledných rokoch prebieha zaujímavá diskusia, či pokračovať v zaužívaných postupoch a toky naďalej umelo krotiť, betónovať, vysypávať kameňom, alebo či neskúsiť vrátiť aspoň niektoré rieky k ich prirodzenej krútiacej sa podobe.
Mozaika
Riečku Vřesůvku pri Čehoviciach ľudia narovnali preto, aby získali ornú pôdu navyše. Vodu chceli odviesť rýchlo preč. Územie sa malo vysušiť, ako sa v bývalom Československu, ale aj v Nemecku a všade inde na svete vysušili stovky pramenísk, mokradí, posledných zvyškov vzácneho mäkkého luhu.
Tu na kraji Čehovíc sa však plodinám aj tak nedarilo. Zem bola stále podmáčaná. Rieka stratila samočistiacu schopnosť, neďaleká farma do rieky občas vypustí močovku a malú dedinu asi s 500 obyvateľmi navyše začali ohrozovať bleskové povodne, ktoré do ulíc sťahovali bahno z polí. Človek zatvoril rieku do pasce, bez možnosti komunikovať s okolím. A to nevyhnutne odpovedalo mlčaním. Brehy zostali bez života. Bez záujmu fauny, flóry aj ľudí.
Obec sa v spolupráci s ekológmi a podporou združení Arnika, Koalícia pre rieky a Človek v tiesni rozhodla, že skúsi aspoň na 300 metroch rieke vrátiť prirodzený charakter. Do krajiny sa pustili bagre, buldozéry. Keď odišli, Vřesůvka sa vliala do nového koryta plného zákrut a tôní. Jedna vyzerá ako okuliare, predeľuje ju štrková lavica, ktorá filtruje vodu. Zachytávajú sa tu nadbytočné živiny, a vďaka nim tu rastie rákosie. Koreňová čistička v rýdzo prírodnej forme.
Vysadili tu 600 vŕb. Nekupovali ich. Odrezali konáre z hlavových vŕb z neďalekého storočného hája. "Prúty sa narazili do vlhkej zeme a vypučali. Takmer 100 percent sa ujalo,” hovorí ekológ a hydrobiológ Jan Koutný, spoluautor projektu. Keď stromy zmocnejú, budú silnou zásobou pre košikárov. Doplnili ešte bresty, jelše, jasene, javory a divoké vtáčie čerešne. Ubehli len dva roky. Do Vřesůvky priplávala šťuka. Bobor. Priletel bocian čierny, močiarnička tichá. A tiež drobný vtáčik s čiernym golierom, kulík riečny, kvôli ktorému ekológovia ešte dodatočne upravovali jeden z ostrovov.
Celkový rozpočet predstavoval podľa Vlastimila Karlíka z Koalície pre rieky vyše 55-tisíc eur. Pre pohodlie žiab, vtákov a bobra? Nie. Preto, aby sa tu čo najdlhšie zdržovala voda a aby mala rieka dostatočný priestor, kde sa môže počas povodne bezpečne rozliať. Aby sa mohla rieka znova prepojiť so svojím okolím. „Obnovenie prirodzeného charakteru krajiny by pomohlo podstatne eliminovať povodne a zmierňovať suchá. Toto potrebujeme v čase čoraz výraznejšie sa prejavujúcej klimatickej zmeny,“ dodáva.
Jedna malá úprava Vřesůvky proti otepľovaniu sa planéty nezmôže nič. "No ak urobíme celú mozaiku takýchto revitalizačných akcií, naozaj môžeme ovplyvniť aspoň miestnu mikroklímu. Vzniknú malé enklávy v poľnohospodárskej krajine, ostrovy biodiverzity, kde sa vracia pôvodný vodný režim. A kam sa vracia život,” mieni Koutný.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Rieka už nie je ticho
Po výstupe na korunu poldra Žichlínek človek akosi automaticky čaká, že ho pohltí masívna vodná hladina vysoko nad okolím. No tu, blízko historickej hranice medzi Čechmi a Moravou, pohľad padá prudko nadol do neuveriteľného údolia, kde projektanti "roztancovali” Moravskú Sázavu a ponechali ju jej prirodzenému vývoju. Urobili to preto, aby ochránili tisíce obyvateľov v nižšej časti toku pred podobne ničivými povodňami, aké zasiahli celú Moravu v roku 1997.
Predtým prinútili ľudia tiecť Moravskú Sázavu rovno ako podľa pravítka. Celá okolitá plocha sa využívala ako orná pôda, hoci pestovanie plodín nebolo vôbec produktívne. Aj tu nastúpili ťažké mechanizmy a Jan Zapletal, vedúci oddelenia štúdií a informatiky spoločnosti Šindlar, ktorá sa na tomto diele podieľala, nám ukazuje letecké fotografie. Pripomínajú skôr povrchovú uhoľnú baňu, no práve takto vyzerá snaha vrátiť rieku prírode. Desať rokov po katastrofickej povodni je pripravený systém štyroch jazier a 3,4 kilometra meandrujúceho toku. Pôvodné priame koryto možno vytušiť v zopár zachovaných úzkych jazierkach, sťaby mŕtvych ramenách. Ak príde povodeň, voda celé toto územie zaplaví. Polder pojme približne 5,9 milióna kubíkov.
Rieka tu so svojou nivou živo komunikuje. Nielen tým, že už nie je ticho, ale znova zurčí, žblnkoce, prúdi a zreteľne dáva o sebe vedieť. "V čase, keď je vody nadbytok, rozlieva sa do nivy. V čase sucha zas niva spätne dodáva vodu do rieky,” vysvetľuje hydrobiológ.
Vodné dielo pri obci Žichlínek má sedem rokov. Schádzame z koruny, v poddajnom teréne obchádzame meandre, ktoré obrastá čosi, čo možno nazvať mladý lužný les. Človek to tu len trochu postrčil. Vysadil tu zopár vŕb, jelší, no nad hlavami sa týčia mladé stromy, ktoré sem navialo, a ktoré si sem priniesla sama rieka. Ani tento jej potenciál nemožno podceňovať, rieka so sebou nesie množstvo semien, genetickej výbavy. Na stromoch sa zachytávajú odplavené konáre, trsy trávy. Tie postupne klesajú, vytvárajú biomasu.
Po prúde sa okrem informácií, živín valí aj množstvo naplavenín – jemného aj hrubého materiálu. A to je možno najdôležitejší aspekt života každej rieky. Hydrobiológ sa postaví na okraj prudkej zákruty, kde ľudia navŕšili štrk a zeminu tak, aby si rieka tento materiál stále odoberala. "Chod splavenín musí byť v rieke vyvážený. Ak sa naruší, napríklad výstavbou priehrad, je zle. Koryto sa začne prehlbovať.” A rieka sa "prestane rozprávať” so svojou nivou. Krajina vysychá.
Symfónia
Polder Žichlínek je pretkaný cestami, chodia sem bežci, cyklisti, v lete tu oddychujú ľudia z celého okolia. Školy sem organizujú exkurzie, akademici tu robia výskumy vzácnych druhov, ktoré by inak chodili pozorovať možno kamsi do divočiny, k posledným divo tečúcim riekam.
Čím to však naozaj je? Čo také priťahuje všetky tie vzácne druhy? Pestrosť rieky a jej štruktúr. Projektanti si musia dať záležať na tom, aby vytvorili miesta, kde sa vytvára protiprúd, kde voda tečie rýchlo, čo milujú určité druhy rýb, kde zas pomaly, aby si mohli oddýchnuť, ukryť sa. A potom tône, kde voda takmer nepohnuto stojí a poskytuje útočisko pre úplne iné spoločenstvo druhov ako pre tie priamo v koryte. Tienené úseky striedajú osvetlené. Koryto je niekde plytké, inde hlboké, jeho rozmanitú štruktúru dotvárajú vyvýšeniny, kde nájdu živočíchy útočisko v čase povodne. Každý kameň, drevo, záhyb na brehu má svoje opodstatnenie a je špecifickým domovom, na ktorý si za tisíce rokov zvykli nejaké bytosti.
Bedřich Smetana síce oslavuje svojou krásnou symfonickou básňou Vltavu, no hodila by sa aj na novú hravú štruktúru Moravskej Sázavy. Najprv sa ozve prvý klarinet, pridá sa druhý, zažblnká harfa, rozvinú sa sláčiky…
Stále sa s pánom Zapletalom zhovárame o vodnom diele, ktoré má chrániť obyvateľstvo pred veľkou vodou. A za posledných sedem rokov už stihlo niekoľkým odolať. Celková investícia predstavovala približne 12,2 milióna eur. Je to najväčšie vodné dielo svojho druhu v strednej Európe. Je však možné dovoliť rieke rozšafne si tiecť aj v úzkom koridore mesta?
Zo stoky pýcha
Nemá meno. Volá sa náhon a Chrudimčania ho kedysi odviedli od rieky Chrudimka, aby poháňal sústavu vodných mlynov. Neskôr slúžil aj ako otvorená vodná stoka. Pneumatiky, odpadky, smrad, brehy opevnené kameňmi. A malé červovité niťovky – to boli takmer jediní živí obyvatelia tohto hnedozeleného toku, ktorý sa v ostrých hraniciach vinul mestom Chrudim. Popri historických budovách, popod mostíky rodinných domov. Od nich k obrubníkom na ceste mal vymedzený priestor asi päť metrov.
A predsa sa tu podarilo spraviť jemné meandre. Obtáčajú korene stromov, lemujú ich trsy všakovakých druhov trávy a naukladané kmene. Obyvatelia sem prestali vyhadzovať smeti. Breh už nie je uniformný, strmý, vyložený kameňmi, ale vlní sa, stúpa, klesá, zvažuje sa postupne k hladine. Migrujú sem jalce, plotice, svoje komôrky si tu stavajú potočníky, ktoré sú jasným signálom čistejších vôd. Priamo pri vode postávajú ľudia, deti si môžu z kameňov stavať priehrady. V Nemecku pri podobných revitalizáciách zašli ešte ďalej a stavajú pre školákov kompletné povodňové parky s preliezkami, vodnými hrami a odmalička pestujú vzťah ľudí k vode.
Chrudimský náhon je magnet, obrovský živý reklamný pútač mesta. Revitalizácia sa robila postupne od roku 1997 do roku 2009 (a vlastne stále pokračuje), v roku 2010 stavba získala bronzovú medailu v Chicagu v súťaži The International Awards for Liveable Communities.
Foto: Tereza Kolínová
Voda je priezračná a odhaľuje vlniace sa vodné rastliny v koryte, ktoré s ďalšími prvkami fungujú ako filtre. Opäť sa vraciame k tomu, ako mnohé zregulované toky stratili samočistiacu schopnosť. Veľkým problémom je fosfor. "Vedci stále nevedia vysvetliť, prečo je v posledných rokoch zvýšená koncentrácia fosforu vo vodných tokoch,” upozorňuje hydrobiológ. Príčiny môžu byť rôzne. Hnojivá, pracie prášky. A tiež umelé priehrady, ktoré sa zanášajú rôznym organickým materiálom, ktorý pracuje a do vody sa uvoľňuje aj fosfor.
Prirodzene tečúce rieky si dokážu so znečistením poradiť. Ak ich však človek chce vrátiť do stavu blízkemu prírode, ako vie odhadnúť tvar zákrut, ich členitosť? A najmä, aký je vlastne ten pôvodný stav? Na mapách z 19., 18. storočia? V stredoveku, praveku?
Nechceme sa vracať do minulosti
Miloslav Šindlar zbieral skúsenosti na riekach v USA, Peru, Čile, v krajinách EÚ, najmä v lokalitách v Nórsku, Švédsku, Taliansku, Francúzsku, Anglicku. Poznatky si overoval aj v Strednej Ázii v Nepále, Kirgizsku, na Filipínach. Sledoval púštne rieky, napríklad v Saudskej Arábii a v juhoamerických púšťach na tichomorskom pobreží, pozoroval veľmi zaujímavé správanie periodických vodných tokov v najsuchších častiach sveta.
Môže ich navštíviť každý v papučiach. Na Google Earth. Pre projektantov v jeho firme Šindlar je to vraj povinná domáca úloha pred každým projektom. Prečo? "Ľahšie sa potom s nimi pracuje,” smeje sa riaditeľ a zároveň expert na geomorfologické procesy vývoja vodných tokov. S kolegami rozvíja odbor, ktorý pred štvrťstoročím pripadal niektorým slovenským a českým hydrotechnikom ako sci-fi. Polder Žichlínek, revitalizácia v Chrudime a ich ďalšie vodné diela sú skutočné, rokmi overené, a predsa tento odbor nie je na slovenských ani českých univerzitách veľmi rozšírený. Venuje sa mu niekoľko geografov či prírodovedcov.
Šindlar je presvedčený, že aspoň základy toho, ako sa rieka prirodzene správa v krajine, čo s ňou robí, ako ju tvaruje, to všetko by malo patriť k všeobecnému vzdelaniu. „Stačilo by, aby sa na základných a stredných školách vložili dve tri prednášky.“
„Keď sme v Česku pred 25 rokmi ešte len začali krúžiť okolo revitalizácií, hydrotechnici sa nás snažili dostať do úzkych otázkami – tak kedy je ten stav, ku ktorému sa vraciate? Pred desiatimi, tristo rokmi? Dospel som k zásadnému poznaniu. My tok nikam nevraciame. My mu dávame voľnosť, aby sa prirodzene vyvíjal. A on sa bude vždy vyvíjať do takého stavu, ktorý je daný energiou toku a odporom prostredia, v ktorom sa nachádza,“ vysvetľuje riaditeľ.
Tesár
„Rieka je tesárom svojho vlastného obydlia,“ povedal nestor geomorfológie a hydrológie profesor Luna Bergere Leopold. Od prameňa postupne mení svoj tvar a štruktúry. Najsilnejšiu energiu majú vodné toky v horách, kde sa zosúvajú svahy a začína sa transport spomínaných naplavenín. V nižších polohách dochádza k anastomóze – tok sa rozvetvuje do množstva ramien, ktoré sa ďalej postupne spájajú. Nížinné toky už pokojne meandrujú.
Laik to pochopí v daždi pri pohľade na lesné cesty, v parku na pieskovisku. Hoci aj v autoumyvárni na čelnom skle. "Silné prúdy vody s veľkou energiou stekajú rovno, no ako začne vody ubúdať, prúdy sa začnú vlniť, meandrovať,” naznačuje riaditeľ.
"Každý tok má svoj cieľový stav daný prostredím. A my musíme najprv pochopiť, analyzovať a vypočítať, ako sa rieka bude správať v prirodzenom stave.” Je možné vypočítať presnú šírku meandrov, ich ohyb, početnosť, strmosť. Pri revitalizácii je práve matematika tým najkritickejším momentom. "Ak netrafíme do cieľového stavu, nastanú veľké erózne procesy,” varuje pán Šindlar. Sú revitalizácie lacnejšie ako klasické vodné diela? Ako ktoré. Niektoré sú výrazne lacnejšie. Iné sú porovnateľné. V ďalších prípadoch znamená revitalizácia zhruba o 20 percent navyše oproti čisto technickej stavbe. No podľa Šindlara si treba uvedomiť, čo spoločnosť dostane za svoje peniaze. Nech desať miliónov stojí iba priehrada, ktorá chráni pred povodňami a zadržiava vodu. Za 12 miliónov je to to isté plus pôsobivý krajinotvorný prvok, park, ktorý priťahuje vtáky, zvieratá, ryby, ľudí. Čo je určite lacnejšie, sú neskoršie náklady na údržbu.
Počas celého rozhovoru pán Šindlar vôbec nespomína slovo ekológia. Až do momentu, kým sa nezmieni o ochranároch. "Niekedy sa pri diskusii nezhodneme v tom, či je ten-ktorý vodný tok prirodzený, alebo nie. Je ťažké rozpoznať, či bol nejaký potok historicky upravený, hoci ten účel už dávno neexistuje. Napríklad staré náhony k mlynom, ktoré v krajine už dávno nestoja, no tok zostal. Netečie údolnicou, ale bol posunutý o 100 metrov ďalej, a na brehoch za stovky rokov vyrástli nádherné brehové porasty,” naznačuje. Ešte zreteľnejší príklad sú podľa neho orchideové lúky. "To nie je prirodzený biotop. Kvety tu rástli preto, lebo tu ľudia dlhé storočia kosili vlhké lúky. Keď ich prestanete kosiť, tak to zarastie jelšinou. Ani si to neuvedomujeme, ale chránime antropogénne javy, ktoré vôbec nie sú prirodzené.”
Pri debate o budúcnosti riek nepomôže boj, ale kompromisy. Nie všetky toky je vhodné revitalizovať. Nespochybniteľnou výhodou klasických priehrad je schopnosť regulovať množstvo vody. Kto si trúfne úplne presne predpovedať silu a distribúciu zrážok v budúcnosti poznačenej klimatickou zmenou? "Niektoré toky je skutočne dobré dať do múrov a chrániť tak sídla, historické pamiatky. Musíme sa vedieť dohodnúť.” Nemôžeme sa ani úplne vrátiť k divočine. To by sa človek musel vymazať z planéty.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Perspektíva
Blížime sa k Prahe a vodohospodársky projektant Martin Sucharda s nadšením rozpráva o tom, ako chcú s poprednými sochármi „prepašovať“ do budúcich revitalizácií mestských tokov viac umenia. Zamýšľajú zapojiť sochy nielen esteticky, ale aj ako funkčné prvky. Možno sa niektoré potoky budú prihovárať svojmu okoliu v podobe veľkých ľudských tvárí.
Pre mnohé mestá je revitalizácia riek a riečok nevyhnutná cesta. Pretože napríklad aj v projekte Mestské zásahy, ktorý prechádzal Prahou, Brnom, Bratislavou, Košicami, Nitrou a oslovoval obyčajných ľudí aj architektov, bolo celkom jednoznačne cítiť chuť ľudí vrátiť sa k riekam. Kreslili terasy, lavičky, schody vedúce priamo k hladine.
Aj riečky Rokytka sa obyvatelia Prahy radi dotýkajú. Na jej revitalizácii sa podieľalo viacero firiem a projektantov. Sucharda nám hrdo ukazuje svoj vlastný príspevok, ale aj nápady kolegov. Bola to myšlienka bagristu, ktorý má brata vášnivého kolegu ornitológa, aby na Rokytke navŕšili kolmý odvaľujúci sa breh. Už sa doň nasťahoval modro-oranžový rybárik riečny, silne ohrozený druh, ktorý sa považuje za bioindikátor čistej vody a kvality prostredia. Teraz býva priamo v Prahe, kde mu začali stavať ďalšie brehy.
Projektant Sucharda do Rokytky umiestnil množstvo mŕtveho dreva. Investor počty mŕtvych kmeňov spočiatku zredukoval, pretože sa na nich zachytávajú plasty. No keď ichtyologický prieskum ukázal, že rybám sa v Rokytke zrazu veľmi dobre darí, a to kvôli mŕtvemu drevu, investor svoj postoj prehodnotil. „Mŕtve drevo aj previsnuté trsy trávy poskytujú predovšetkým ochranu pre ryby. Napríklad pred kormoránom, ktorý je čoraz väčším problémom na iných tokoch,“ približuje vedúci projektant firmy Šindlar.
Obchádzame starý ovocný sad, ktorý dnes slúži ako jedlý park a blížime sa k miestu, kde Sucharda našiel pre Rokytku úplne nové koryto. To staré je navŕšené zeminou až po okraj, pripomína ho už len rovná alej stromov. Nové sa stáča v meandroch. Popri nich sa hmýria bežci, kočíky, psy, v diaľke na moste sa mihajú vlaky, dookola sú bytové domy.
Sucharda súhlasí, že mestám úporne chýba verejný priestor. „Rieky a potoky sme z neho takmer úplne vylúčili. No práve vodný tok má pre verejný priestor jednu úžasnú vlastnosť. Je to prirodzená plocha rozhľadu. Čo je najznámejšia panoráma v Čechách? Vltava, Karlov most s Hradčanmi.” Významná je tu najmä Vltava. "Rieka poskytuje prázdny priestor, skrz ktorý sa na niečo človek pozerá.“ Je to vizuálne útočisko, v ktorom môže človek uniknúť zo zovretia ulíc a nabažiť sa voľnosti. Ak rieku spúta, zotročí sám seba.