Je len jeden z miliónov. Pri toľkom ľudskom utrpení jeho príbeh asi ani nie je príliš jedinečný. Ale možno o to viac podčiarkuje katastrofu sýrskeho konfliktu, ktorý trvá už viac ako šesť rokov. Doma v Sýrii bol Hozaifa premiantom triedy, ktorý chcel len chodiť do školy. Presne to sa mu stalo osudným. Na jednej takejto ceste zo školy ho pri meste Idlib zasiahlo bombardovanie. Šrapnel mu prešiel telom a poškodil chrbticu, obličky aj pečeň. Z dobrého žiaka, ktorý mal rád futbal a rozmýšľal nad kariérou učiteľa, sa stal mrzák, ktorý nemôže pohnúť nohami.
Státisíce mŕtvych. Milióny ľudí vyhnaných z domovov. Vojna, ktorá priviedla do Európy utečencov, kde sa rýchlo stali horúcim politickým zemiakom. Do toho neustále prekáračky o tom, kto si našu pomoc ešte zaslúži a kto už nie. Šesťročné verklíkovanie vety, že v Sýrii je to zložité.
Pokojné protesty, násilie, umiernená aj radikálna opozícia. Diktátor Bašár Asad, ktorý má v Sýrii na svedomí najviac mŕtvych. Nerozhodný Barack Obama, tweetujúci Donald Trump, brutalita teroristickej organizácie Islamský štát (IS), nemocnice bombardujúce Rusko. Európska únia, ktorá sa nikdy nemala príliš k činu, záujmy regionálnych hráčov, ktorí neváhali podporiť ani džihádistov. Áno, situácia v Sýrii je zložitá. Ale čo sme za šesť rokov urobili pre to, aby sme ju pochopili?
Hral futbal, nepohne nohami
Hozaifa medzitým leží na matracoch, prikrytý dekami. Vonku to vyzerá, že sa každú chvíli spustí dážď. Neprívetivosť počasia zdôrazňuje vyhasnutá piecka. Ale nie je to chlad, z ktorého behajú zimomriavky po chrbte. Sú to Hozaifove slová.
"Bolo to v máji 2016. Išiel som zo školy a prebudil som sa v nemocnici. Povedali, že mi operovali pečeň a obličky. O nohách nehovorili nič,“ povedal sýrsky tínedžer cez tlmočníka. "Bol som v nemocnici dva mesiace. Každý deň mi kontrolovali, či môžem hýbať nohami. Uvedomoval som si však, že nič necítim. Postupne som pochopil, že mám problém s nohami a nemôžem nimi hýbať,“ vraví Hozaifa. Sedemnásťročný chlapec, čo hrával futbal, sa stále ešte drží nádeje. Tú predstavujú Handicap International s miestnou partnerskou organizáciou Tomouh a v spolupráci v Nórskou radou pre utečencov. Projekty financuje aj Úrad humanitárnej pomoci Európskej komisie (ECHO).
Handicap International daroval Hozaifovi vozík a tiež upravené lôžko. Tomouh sa stará o fyzioterapiu. Diagnóza mladého Sýrčana totiž nie je úplne beznádejná. Hozaifa by totiž pravdepodobne mohol chodiť, hoci asi len s oporou.
Môže sa však viera v lepšiu budúcnosť zhmotniť do reality? Hozaifa má už vo svojom mladom veku za sebou príbeh, ktorý by nikto nechcel zažiť. V roku 2011 jeho rodina ušla zo Sýrie do Libanonu. Chlapec zostal u príbuzných, aby mohol chodiť do školy. Po zásahu pri bombardovaní vlani sa po Hozaifu vrátila jeho matka Maasa. Späť do Libanonu však legálne odísť nemohli. Nasledovala preto strastiplná cesta cez hory.
"Boli sme v Sýrii tri mesiace. Syn absolvoval ďalšiu operáciu. Necítili sme sa však v Idlibe bezpečne. Bombardovanie sa stupňovalo. Preto sme sa rozhodli opustiť Sýriu,“ vysvetľuje Hozaifova mama Maasa. "Syn sa nemohol hýbať. Libanonská vláda však uzavrela hranice, a tak sa nemôžu Sýrčania dostať do krajiny. Prešli sme nelegálne cez hory. Hozaifu sme previezli na oslíkovi. Spali sme pri ceste, bola s nami ešte moja vtedy päťročná dcéra,“ povedala Sýrčanka.
Ako to už býva, najlepšie sa zarába na ľudskom nešťastí. Maasa opisuje, ako počas cesty Sýriou museli podplácať policajné či vojenské hliadky. "A cez hory a sýrsko-libanonskú hranicu nás previedli pašeráci. Zaplatili sme 600 dolárov. Všetko, čo sme mali. Tristo dolárov za oslíka. Museli sme si ho požičať,“ vraví Maasa.
Foto: EU/ECHO/PETERBIRO
Rodina verila, že v Libanone sa nájde pre Hozaifu pomoc. Hoci k tínedžerovi chodí fyzioterapeut, objavil sa iný problém. V Sýrii mu spevnili pri operácii chrbát kovovými platničkami. Nedržia však na mieste. Sú zlomené a tlačia sa von z tela. Hozaifa musí brať lieky proti bolesti a hlavne to obmedzuje možnosti fyzioterapie. Bez operácie, ktorá by stála asi 5 000 dolárov a ktorá by opravila kovové platničky, chlapec nemôže pokračovať v cvičeniach a chodiť nebude.
Mladý Sýrčan by teoreticky mohol absolvovať operáciu v Sýrii zadarmo, prípadne za menšie peniaze. Znamenalo by to však vrátiť sa do vojny. A bez istoty, čo bude ďalej. Keby Hozaifa opustil Libanon, už by sa nemohol dostať späť. Iba na libanonské humanitárne víza, ktoré je veľmi náročné získať. Alebo by musel preukázať, že má v krajine „sponzora“. Či ísť opäť cez hory.
Existuje teda pre Hozaifu skutočná nádej? A čo pre ďalších? Hozaifa by sa rád vrátil do Sýrie. Rovnako aj jeho mama, otec, súrodenci. Bezpečnostná situácia je však stále katastrofálna a traumu si utečenci nesú so sebou. "Sme nervózni zo zvuku lietadiel,“ priznáva Maasa.
Štvrtého apríla provincia Idlib, z ktorej rodina pochádza, zažila ďalšiu katastrofu. Pri chemickom útoku na mesto Chán Šajchún, ktoré ovládajú rebeli, zahynulo viac ako 70 ľudí. Medzi obeťami sú aj deti. Ďalšie bombardovanie potom zasiahlo nemocnicu v Idlibe, kde ošetrovali zranených. Za náletom pravdepodobne stojí Asadov režim. Rusko, ktoré sýrskeho diktátora podporuje, tvrdilo, že sýrske bombardovanie zasiahlo sklad, kde povstalci mali chemické zbrane. Moskva tiež vyhlásila, že masaker mohol byť zinscenovaný, aby očiernil Asadovu vládu. Podľa doteraz zverejnených informácií však útok vyzeral ako plánovaný a nešlo len o náhodné vypustenie chemikálií.
Ako odpoveď na chemickú masakru nariadil americký prezident Donald Trump vypálenie 59 striel Tomahawk na leteckú základňu Šajrát, odkiaľ podľa USA pochádzali lietadlá, bombardujúce Chán Šajchún.
Iný dážď
Toto je realita Sýrie. Utečenci sa už ani nepýtajú, ani nehovoria, kto môže za ich utrpenie. Asad, teroristi, Rusko… Je to zvuk akýchkoľvek lietadiel, čo desí aj sýrsku rodinu v libanonskom Menjehu. Sýrčanka Ferjal je väčšinou pripútaná na lôžko. Po viacerých zlomeninách, ktoré utrpela pri výbuchoch, má problémy s chôdzou. V meste Homs, odkiaľ pochádza, prišla vo vojne o dve dcéry a syna a jej manžel je nezvestný.
Ferjal a viacerí jej príbuzní sa zúčastňujú na jednoduchej psychoterapii za podpory medzinárodnej humanitárnej organizácie Handicap International a miestneho medicínskeho centra Imam. To, že sú spolu, im pomáha prekonávať problémy, stres a depresiu. Medzi viacerými dospelými je aj niekoľko detí. Dnes majú na programe arteterapiu.
Za zvukov hudby maľujú. Čo im chýba, čoho sa boja, za čím smútia. Na jednom obrázku je dom. Na ďalšom zase rodina. A na jednom obloha, z ktorej prší. Prečo?
"Lebo dážď je v Sýrii krajší ako v Libanone,“ tvrdí Mahmúd. Jeho bratanec Džihád tiež svojím spôsobom nakreslil dážď. Na zachmúrenej oblohe sú lietadlá. A z nich padá dážď bômb. Džihád pred niekoľkými dňami prišiel v Sýrii o najlepšieho priateľa, ktorý zahynul pri bombardovaní.
Koľko smútku sa zmestí do jedného domu? Tu je ho oveľa viac, ako je možné. A ledva sa dá pritom dýchať. Terapeutka Marcelle pritom tvrdí, že pacienti robia viditeľné pokroky. "Chodia už viac von. Keď majú nejaký problém, komunikujeme s nimi,“ hovorí Marcelle. „Robíme aj sedenia, kde práve riešime, ak sa dostanú do nejakého konfliktu. Tie vyplývajú aj z ťažkej situácie, v ktorej sa nachádzajú, z toho, čo prežili. Robíme to prostredníctvom istej formy dramaterapie. Dvaja ľudia, ktorí sa dostali do konfliktu, si vymenia roly a snažia sa vcítiť do situácie toho druhého,“ vysvetľuje Marcelle.
Frontová línia
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) mal k januáru 2017 zaregistrovaných viac ako päť miliónov ľudí, ktorí opustili Sýriu od roku 2011. Približne šesť miliónov Sýrčanov sú utečencami vo vlastnom štáte. Celkovo podľa OSN okolo 13,5 milióna obyvateľov krajiny potrebuje nejakú formu humanitárnej pomoci.
Libanon je priamo na frontovej línii. Sýrsky konflikt dopadol na malý blízkovýchodný štát ťarchou vrchovatou. V krajine žije okolo 4,4 milióna ľudí. No UNHCR tu má len zo Sýrie zaregistrovaných viac ako jeden milión utečencov. V krajine je tiež približne 30-tisíc sýrskych Palestínčanov a okolo šesťtisíc Iračanov. Zároveň v Libanone už pred sýrskym konfliktom žilo asi 277-tisíc palestínskych utečencov. ECHO celkovo počet Sýrčanov v Libanone odhaduje až na 1,5 milióna. Od januára 2015 UNHCR na základe žiadosti miestnej vlády utečencov neregistruje. Základné záznamy o nich sa však snaží mať, aby im mohol byť poskytnúť pomoc.
Libanon je štát, kde je najvyšší počet utečencov na počet obyvateľov na svete. Krajina pritom trpí chronickými politickými a ekonomickými problémami. Európska únia od začiatku konfliktu v Sýrii pomohla Libanonu už sumou jedna miliarda eur.
"Sýrsky konflikt a utečenecká kríza zvýraznili a prehĺbili existujúce výzvy, ktorým čelí krajina. Či je to oslabovanie štátnych inštitúcií, nevyhovujúca infraštruktúra, alebo hlboké sektárske rozdelenie spoločnosti,“ reaguje Sahar Atracheová, analytička medzinárodnej organizácie International Crisis Group, ktorá sa zaoberá monitorovaním a riešením konfliktov. "Libanonský prístup sa pri riešení často sústredí len na vonkajšie prejavy problémov, ako je momentálne teroristická hrozba. Prehliada však hlboko zakorenené príčiny. Výsledkom je, že Libanon si teraz osvojil politiku k utečencom, ktorá je založená v prvom rade na bezpečnostných riešeniach, a často ich obviňuje z problémov krajiny,“ pripomína Atracheová, ktorá sídli v Bejrúte.
Medzi Sýrčanmi, ktorí sa snažia existovať v Libanone, je aj Chatar. V stanovom tábore pri meste Bar Elias v údolí Biká každý deň sleduje správy. Či neprinesú niečo pozitívne zo Sýrie. "Som v Libanone už štyri roky. Božia moc je však veľká a dôverujeme jej. Inšalah,“ hovorí Chatar. "Keď sa však pozriem na Sýriu, vidím len deštrukciu,“ na druhej strane priznáva Sýrčanka, ktorá pochádza z al-Salamíje.
Podobne ako pre mnohých iných Sýrčanov je to pre ňu jedno takmer ustavičné putovanie. V Libanone totiž v podstate neexistujú klasické utečenecké tábory. V tých sú len Palestínčania, ktorí v nich však žijú aj desaťročia. Tieto tábory začali vznikať už v roku 1948, po vzniku štátu Izrael. Krajina sa nepripojila ku konvencii OSN o utečencoch z roku 1951.
Sýrčania preto v Libanone väčšinou žijú medzi miestnym obyvateľstvom. Ak majú stanové tábory, funguje to tak, že si prenajímajú pôdu. Z bezpečnostných dôvodov, za ktorými sa však môže skrývať čokoľvek, ich v podstate kedykoľvek môže vysťahovať libanonská armáda. Chatar a jej rodine sa to už stalo niekoľko ráz. Aj teraz jej to hrozí.
Chatar má sedem detí. Viaceré pracujú, do školy chodia nepravidelne. "Mali sme radi Libanon, keď sme sem v minulosti chodili. Ale teraz je to iné. Zbili mi tu manžela, keď som bola tehotná,“ tvrdí Chatar. Jej muž pracuje, aby zabezpečil obživu rodine. Zváža iných utečencov, ktorí našli zamestnanie ako robotníci, či pri prácach na poli.
Krehká rovnováha
Napätie v Libanone je viditeľné. Mnohí Sýrčania, ktorí prišli do krajiny, obsadili miesta na trhu práce, ktoré boli predtým zdrojom obživy pre chudobnejšie komunity. Mnohí sýrski utečenci sa tiež často dostávajú do dlhov, lebo musia platiť nájomné, vodu elektrinu. Keby sa aj zajtra mohli vrátiť domov, ich životy sú úplne zmenené.
Faktom je, že sýrska vojna brutálnym spôsobom vstúpila aj do ďalších aspektov života Libanonu, ktorého fungovanie je založené aj na krehkej náboženskej (ne)rovnováhe. Podľa nej je prezidentom krajiny maronitský kresťan, šéfom parlamentu šiitský moslim a premiérom sunita. Hoci sa tento Národný pakt z roku 1943 nie vždy dodržiaval, ide o delenie moci, ktoré do značnej miery rešpektujú všetky politické strany.
"Krajina balansuje na hrane veľmi krehkej sektárskej rovnováhy. Väčšina obyvateľstva sa díva na viac ako milión sýrskych utečencov, z ktorých je väčšina sunitov, cez náboženskú optiku. Z ich prítomnosti majú obavy najmä kresťania,“ hovorí Atracheová. "Nedostatok zdrojov, korupcia a nezodpovedná politická trieda sú všetko faktory, ktoré bránia Libanonu, aby prijal ucelený plán smerom k riešeniu situácie utečencov. Taký, ktorý by znamenal, že sa krajina bude snažiť zabrániť napätiu, riešiť bezpečnostné problémy a zároveň potreby utečencov pri zachovaní ich dôstojnosti a práv,“ tvrdí expertka.
Analytička pripomína incident z augusta roku 2014. Vtedy IS a teroristi z organizácie al-Nusra pri libanonskom meste Arsal zaútočili na miestne armádne sily. Výsledkom niekoľkodňových bojov bolo viac ako 40 mŕtvych civilistov a 20 vojakov.
"Do konfliktu sa zapojili Sýrčania, niektorí údajne pochádzali z utečeneckých táborov. Bezpečnostné sily si teraz pravidelne berú na mušku osídlenia Sýrčanov a ich neformálne tábory. Toto väčšina obyvateľov vníma ako legitímne a nevyhnutné na zaistenie bezpečnosti krajiny. Lenže takáto stigmatizácia a vylučovanie zo spoločnosti do istej miery znásobujú problém extrémizmu, ktorému chce Libanon zabrániť. Prispieva to k pocitu nespravodlivosti a rozhorčenia medzi utečencami a môže to byť voda na mlyn džihádistickým skupinám,“ vysvetľuje Atracheová.
Možno to aj niečo pripomína. Podobne ako Libanon aj Európa rieši tieto otázky. Na jednej strane ako pomôcť utečencom, na strane druhej sa čoraz väčší dôraz kladie na bezpečnosť. Ploty, databázy, dohody. To všetko v mene ochrany pred migrantmi, utečencami. Bezpečnosť je určite dôležitá a ľudia majú právo pýtať sa vlád, ako ju zaistili. Ale možno sa ukrýva aj v pomoci tým, ktorých sa často bojíme. V tom, že im pomôžeme vybudovať lepšiu budúcnosť.
Stratená generácia?
Humanitárne organizácie uvádzajú, že minimálne pol milióna sýrskych detí, žijúcich v Turecku, Jordánsku a Libanone, nechodí do školy. "Donori a hostiteľské krajiny sľúbili, že sýrske deti sa nestanú stratenou generáciou. Ale presne to sa deje po šiestich rokoch od začiatku krízy.
Zainteresované vlády musia urýchlene napraviť, čo nefunguje. Musia urobiť to, čo je potrebné, aby mali lepšie informácie o tom, koľko detí chodí do školy a ako funguje financovanie týchto aktivít,“ uviedol vo vyhlásení organizácie Human Rights Watch Bill Van Esveld, ktorý sa venuje právam detí.
K deťom, o ktorých práva sa treba zaujímať, vedú aj kľukaté cesty do Fneideku na severe Libanonu. Sýrske hranice sú neďaleko. Z ťažko skúšanej krajiny pochádza aj Kinda Eliasová, ktorá pomáha organizácii Concern Worldwide. Vo Fneideku podporuje vzdelávanie sýrskych detí. Deti utečencov to totiž majú v Libanone dvojnásobne ťažké. Problémom je výučba. V Libanone je vo francúzskom alebo v anglickom jazyku. Sýrske deti sú však zvyknuté na arabčinu.
Jedným z nástrojov, ako zabezpečiť, aby vôbec sa malí Sýrčania mohli vzdelávať, je aj dvojzmenná prevádzka v libanonských školách. Vytvára to však veľký tlak na vzdelávacie inštitúcie. Učiteľov je málo a majú povinností nad hlavu. Rodičia sýrskych detí sa neraz sťažujú, že ich deti šikanujú. Učitelia, ale aj libanonskí školáci.
Šikanovanie neraz vyplýva aj z toho, že sýrske deti zaostávajú v učení. Vo Fneideku preto utečenci chodia na hodinu cudzieho jazyka, aby zvládli predmety v škole. Učia sa po francúzsky, čo im pomôže jednoduchšie sa začleniť do vzdelávacieho procesu. Kinda, ktorá má libanonskú mamu, sa im tiež snaží podať pomocnú ruku.
Deti už vedia niekoľko francúzskych básničiek. Deväťročný Ahmed sa však sťažuje. "Škola doma bola krajšia. Tu sa mi v učení nedarí. V Sýrii mi to išlo najlepšie,“ hovorí Ahmed po arabsky a Kinda prekladá. "Mám problémy s francúzštinou. Doma sme ju nemali. Trocha už po francúzsky viem, ale málo. Mám však rád vedu. V Sýrii mi išla matematika,“ hovorí chlapec, ktorý má šesť súrodencov.
No napriek tomu, že Ahmedovi ide matematika, na otázku, čím chce byť, odpovedá, že robotníkom. Nie je to prekvapujúce. Mnoho detí už v jeho veku živí aspoň do istej miery rodinu. Na školu nezostáva veľa času, keď Ahmed pracuje na benzínovej pumpe.
"Som zo Sýrie. Chápem, čo tieto deti zažívajú. Verím, že sa raz takto budeme v bezpečí rozprávať v Sýrii,“ nestráca nádej Kinda.
Na to je však potrebné ešte oveľa viac ako mimoriadne záslužná práca mnohých humanitárnych organizácií.
"Viaceré európske krajiny a USA pomáhajú Libanonu. Podporujú jeho úsilie, aby utečenci mali zabezpečené základné potreby. Je však nevyhnutné, aby sme naštartovali dlhodobejší prístup. Musíme sa sústrediť na rozvoj, nielen na humanitárnu pomoc a finančné dary,“ tvrdí Atracheová. "Z toho by mali získať Sýrčania, ale aj miestne chudobné komunity. Je potrebné vyvinúť väčší tlak na Libanon, aby sa zaoberal problémom korupcie. Najmä v prípadoch, keď majú ísť peniaze na pomoc utečencom a ďalším skupinám na okraji spoločnosti. Vyžaduje si to väčšiu transparentnosť a efektívnosť od úradov. Je tiež potrebné riešiť, aby armáda a polícia zaujali humánnejší prístup k utečencom a ďalším komunitám na základe rešpektovania medzinárodného práva a štandardov ľudských práv,“ pripomenula odborníčka.
"Žiadna západná pomoc, bez ohľadu na to, aká by bola veľká, nemôže zmierniť tlak, ktorý na Libanon vytvára takmer dva milióny utečencov,“ reaguje aj profesor politológie Hilal Khashan z Americkej univerzity v Bejrúte. "Najlepšie, čo môže Západ urobiť pre Libanon a utečencov, je urýchliť riešenie sýrskeho konfliktu. Potom sa ľudia budú môcť vrátiť domov a snažiť sa vybudovať svoju zničenú krajinu. Neexistuje žiadny dôvod na to, aby táto vojna trvala už viac ako šesť rokov. A koniec je v nedohľadne,“ vyhlásil Khashan.