Lepšia krajina sa začína na smetisku

, 17.05.2017 07:00
práca, rómovia, záhrada, pestovanie, burina
Rómovia ničia burinu pri osade Grodzin. Autor: ,

Májové povodne nestrhávajú len mosty. Valiaca sa vlna sťahuje z celej krajiny haldy plastov, papierov, dosák, sutiny či pokosenej trávy, aby to všetko vystavila na uliciach. Je to hanba? Príležitosť. Práve od smetí sa možno odraziť pri riešení nezamestnanosti, chudoby, potravinovej sebestačnosti. Tejto šance sa chytili ľudia, ktorých samotných časť spoločnosti vníma ako "odpad".

Jar prináša aj finančné povodne. Keď poštové schránky zaplavia faktúry za elektrinu, plyn. Človek aj začne žmúriť na slnko. Ale kde majú dôchodcovia, ľudia s minimálnou mzdou či dlhodobo nezamestnaní zobrať tisíce eur na solárne zostavy? Netreba. Ani štátne dotácie. Stačia dve stovky a odpad z dvora alebo zo stavby.

"Slnko ešte stále neposiela faktúry. No sety na získavanie teplej vody a elektriny sú pre bežného občana neprístupné, stoja 3– až 4-tisíc eur. K slnečnej energii sa však vieme dostať aj svojpomocne,” ukazuje Ladislav Bartók na drevenú škatuľu, spoločné dielo slovensko-ukrajinského projektu zameraného na energetickú sebestačnosť. Na vrchu je priehľadný lexan, môže byť aj staré okno, na spodku je obyčajný plech natretý odolnou čiernou farbou. Pohlcuje energiu a odovzdáva ju do rúrok (medených alebo plastových) a zásobníka. Budík ukazuje 50-stupňovú teplotu, hoci bolo zamračené.

"Bežná rodina zaplatí za elektrinu asi 50 eur mesačne, za plyn aj 150 eur, pričom veľká časť ide na teplú vodu. Vďaka tomuto kolektoru môžu mať energiu od jari do jesene takmer úplne zadarmo,” hovorí pán Bartók, predseda občianskeho združenia Pro Tornensis.

Podobné škatule možno kde-tu zazrieť na strechách domov na východnom Slovensku, na Ukrajine. Húfny záujem však nie je. "Človek je, aký je. Zašomre, ako elektrina dražie každý rok, ale nespraví nič, aby ušetril,” usmeje sa sivobradý strojný inžinier. Nemá naivné predstavy, že sociálne slabí sa zrazu začnú obracať na ekológiu. No 65-ročný bývalý starosta Turne nad Bodvou má výdrž. Od roku 2000, keď založil združenie, neúnavne vzdeláva, motivuje, inšpiruje Rómov, nezamestnaných aj bežných ľudí z dediny. Vymenúva nám ďalšie zdanlivo nesúvisiace projekty, no verí, že postupne nimi raz poskladá dobre fungujúcu mozaiku – komunitu.

Rodina Kuruovcov šetrí tak, že chová prasiatko.
Rodina Kuruovcov šetrí tak, že chová prasiatko. Autor: Andrej Barát, Pravda

Krivá varecha

Začalo to tou najobyčajnejšou plochou vareškou v stolárskej dielni. Z desiatich detí len jedno dokázalo ísť s pásovou pílou rovno po čiare varešky. To je skutočne triviálny úkon, a predsa ho takmer nik nezvládol. "Jemná motorika súčasných detí je veľmi chabá.” A to nedalo strojnému inžinierovi spávať. Tu nejde o to, že treba vychovávať remeselníkov a robotníkov. Práve majstrovanie je podľa psychológov aj slovenských výrobcov drevených hračiek kľúčové pre rozvoj reči, mozgu, trpezlivosti, sebadôvery.

Deťom neskôr nachystal väčšie dosky na vyrezávanie. Len kdesi odbehol a pristihol ich rodičov, ako sa sami s chuťou do toho pustili. Tkali, spracúvali kože, venovali sa hrnčiarstvu.

Oživovali starú turniansku košikársku tradíciu. Na ulici stretáme 59-ročného Alexandra Riga. Košíky pliesť ho naučil kedysi otec. No vďaka pánovi Bartókovi sa k tomu aj s ďalšími Rómami po dlhoročnej prestávke vrátil. Prvé výrobky boli mizerné. No po mesiaci dennodenného pletenia sa dostavila rutina. Jeden kôš predali aj za 60 eur. A zrazu zistili, že dokážu z prútia zariadiť celú izbu. Súpravu kresiel a stolíka vyrábali tri mesiace, predali ju za 560 eur. Rigo však teraz nepletie. Jednak čaká, kým na jeseň dorastie prútie, no najmä, nechce vyrábať do zásoby. "Načo? Aby mi doma stáli košíky? Robím len na objednávku.”

Slnko ešte stále neposiela faktúry.
Ladislav Bartók, OZ Pro Tornensis

Bartók pokrúti hlavou, ide ďalej. Niekoľko rodín sa mu podarilo presvedčiť, aby chovali ošípané, aby si zaviedli zmysluplný životný rytmus a dokonca sa naučili čo najefektívnejšie narábať s odpadom. Venujú sa tomu už niekoľko rokov. Ján Kuru nám hrdo ukazuje prasiatko a hovorí, že kým ho nemali, tak celá rodina minula mesačne asi 100 eur na mäso. Teraz platí len malú sumu za šrot, no najmä všetok odpad z kuchyne bez zvyškov skŕmi. Šetrí, ale je odhodlaný chovať viac. A predávať. Ak by boli ľudia z dediny ochotní kupovať od Cigána, čo žije na okraji obce.

Miliónová dedina

Kuruove koterce sú zbité z kadečoho. Samosprávy by mohli podľa pána Bartóka pomáhať vytvárať sociálne najslabším zázemie – nájomné chovné dvory. Je presvedčený o tom, že práve nezamestnaní by dokázali rozprúdiť to tradičné vidiecke, čo sa zo sterilných trávnikov za domčekmi a zo záhrad s výlučne okrasnými rastlinami a jazierkami vytráca – lokálnu výrobu. "Práve v týchto ľuďoch sa skrýva nevyužitý potenciál!”

Nakoniec, pán Kuru robil v poľnohospodárstve odjakživa, choval na miestnom družstve, v ktorom ešte v roku 1990 pracovalo spolu asi 650 ľudí. Asi 550 prepustili, z čoho väčšina boli práve Rómovia. Mladí si našli prácu, starší sotva.

A či by ľudia kupovali? V Turni nad Bodvou si to už otestovali a asi tri roky organizovali každú sobotu trh, od jari do jesene. Nie Poliaci, Maďari, cudzí, ale Turňania predávali Turňanom. Pochybnosti boli spočiatku veľké. "Sused priniesol dve živé sliepky. V duchu som si hovoril, či si myslí, kto to kúpi. Za 30 minút boli predané,” opisuje pán Bartók. Jablká, syr, tvaroh, uhorky, paradajky. 15 litrov domáceho mlieka sa rozchytalo za dve minúty. Tu však nejde o pár vajíčok.

"V Turni sa otočí asi 12 miliónov eur cez peňaženky občanov. Žije tu 3 500 ľudí. Spočítal som, koľko tu je dôchodcov, nezamestnaných, priemerné zárobky ostatných. Vďaka štátnym štatistikám viem, aké sú priemerné spotreby tovarov, vynásobil som ich aktuálnymi cenami z obchodu. Takto som napríklad zistil, že Turňania minú ročne asi 50-tisíc eur na vajíčka, 670-tisíc eur na mäso,” vyratúva. "Pýtal som sa ľudí, či by súhlasili, keby sa aspoň 20 percent z týchto hodnôt potravín dalo vyprodukovať doma v dedine. Všetci boli za.” Rodiny nezamestnaných by si našli živobytie. Ostatní by neboli odkázaní na zeleninu zo severnej Afriky, ktorá dokáže prežiť takú dlhú cestu len vďaka chemikáliám. Bartók sa pýtal okolitých starostov, či majú zrátané, koľko sa v ich obci otočí peňazí. Otázka nejedného zaskočila.

V Turni bola silná košikárska tradícia, hovorí...
V Turni bola silná košikárska tradícia, hovorí pán Bartók. Autor: Andrej Barát, Pravda

Peniaze na skládke

"V Turni je asi 650 nezamestnaných, čo je asi 30 percent zo všetkých aktívnych občanov. Samosprávy takýchto ľudí berú na aktivačné práce, ale nič užitočné nerobia. Zbieranie smetí nepovažujem za zmysluplnú vec. Miesto toho by mali nezamestnaní chovať a pestovať. A najmä, treba zabezpečiť, aby smeti vôbec nevznikali a aby sa nerozhadzovali,” prízvukuje exstarosta.

Napríklad tráva. "Kedysi bola potravou pre zvieratá. Dnes ju odnášame na skládku. Alebo necháme len tak, pokosenú ležať. Čo ešte viac poškodí trávnik, pretože materiál začne hniť a na takomto mieste potom rastú už len pionierske rastliny.” Nielenže si Slováci degradujú krajinu, ale prichádzajú o ďalšie milióny.

Slovensko patrí aj napriek miernemu zlepšeniu v kompostovaní a v recyklácii odpadov stále na chvost krajín Európskej únie, skládkuje alebo spaľuje asi 88 percent z celkového množstva odpadu. V roku 2013 sa vyviezlo na skládky asi 70 percent bioodpadu (cieľ podľa EÚ bol pritom maximálne 50 percent).

Britský denník The Independent písal koncom minulého roka o tom, ako vo Švédsku končí na skládkach iba jedno percento odpadu. Severská krajina dováža stále viac odpadu zo zahraničia, aby smeti pretvárala na užitočné veci. Môže si to dovoliť len bohatá spoločnosť?

Ľudia z občianskeho združenia Pro Tornensis zapojili približne 300 rodín do kompostovania, zamestnali desať Rómov. Nebetónovali kompostoviská, nenakupovali drahé zariadenia ani kontajnery, nákladiaky. Trikrát do týždňa zvážala z domov bioodpad partia ľudí s káričkami, vážila, preosievala, ukladala a potom kompostom vyživovala záhrady, trávniky. Nemuseli kupovať hnojivá. Za dva roky nazbierali na viacerých stanovištiach 105 ton bioodpadu v surovom stave, z čoho vzniklo celkovo 20 ton kompostu. Ak by nás pán Bartók neupozornil, tak by sme ani nezistili, že počas rozhovoru sedíme pri jednej takej voľne uloženej kope. Nesmrdí a nelietajú pri nej muchy.

"Odpadové hospodárstvo v Turni nad Bodvou predstavuje asi 100-tisíc eur. Päťčlenná rodina platí za vývoz smetí asi 100 eur ročne. Vďaka kompostovaniu by sa všetkým výrazne znížili náklady.” Pán Bartók tvrdí, že uvažovanie ľudí, ktorí sa zapojili do projektov, sa už mení. Ale niečo tu nesedí.

Nedá sa prehliadnuť hromada smetí za kotercami. Bartók nás presviedča, že odpadky tu nevyhadzujú Rómovia z blízkych bytoviek. Vozia ich sem ostatní obyvatelia z obce. Prídu s autom, vyložia. Prečo? To im tak pasuje? Odpad k ľudskému odpadu? Bartók nemá rád výraz "rómsky problém”. Problém má celá komunita.

Eko Sagan

Július Pecha vysadne na bicykel. Reťaz rozkrúti ostré lopatky v sude od piva a rozdrví zmes papiera a pilín. V Kecerovciach, v jednej z najpočetnejších rómskych komunít na Slovensku, je malá výrobňa ekologických brikiet, ktorej vyše 80 percent spotreby pokrývajú s ľudskou energiou. A to im nestačí.

Svojpomocne si vyrobili lisy. Všimli si, ako veľa vody zbytočne odteká pri lisovaní, k lisom navarili žliabky a tak zužitkujú aj päťkrát tú istú vodu. Brikety sušia voľne na policiach, no vonku skúšajú aj experiment so solárnou sušičkou. Postavili ju na rovnakom princípe, aký sme videli v Turni nad Bodvou. Čierny vlnitý plech pod starým oknom. 80 brikiet vysušia za 45 minút.

Piliny majú od píl v regióne, papier od okolitých obecných úradov a kancelárií v Košiciach. Odpad premieňajú na palivo, balia ho po osem kúskov za 50 centov. Euro za balík by bol pre ich cieľovú skupinu veľa. "Balík postačí rodine na dva obedy, čiže jeden obed si zohrejú za 25 centov,” naznačuje koordinátor občianskeho združenia Pre lepší život Július Pecha. Denne dokážu vyrobiť 400 brikiet, ich mesačný cieľ je 8 000. Objavil sa záujemca, ktorý chcel skúpiť celú ich produkciu naraz, no odmietli. Nerobia to pre zisk.

Prvotným cieľom bolo znížiť kriminalitu v lesoch, aby ľudia po okolí nerúbali toľko dreva. Podarilo sa, počet prípadov podľa koordinátorov výrazne klesá. No vďaka dielni sa toho deje viac. Mladí aj starí tu v sebe objavujú nové zručnosti. Rodiny si sem chodia vlastnými silami vyrobiť doplnkové palivo, časť pre seba, časť pre komunitu. Firmy tu organizujú teambuildingové akcie. Manažéri, ktorí si prišli vyskúšať výrobu ekobrikiet, Rómom pomohli vypracovať biznis plán. Prebieha tu absolventská prax. Zavítala k nim americká, francúzska, nemecká delegácia. Pecha hovorí, že ich navštevuje aj veľa ľudí, ktorí jednoducho nechcú veriť, že by Rómovia dokázali efektívne spracúvať druhotný odpad. Všetkým prízvukujú, že ich aktivity nie sú zamerané na Rómov, ale na spájanie ľudí. V ich pracovnom tíme sú Rómovia, bieli, starí, mladí, ženy, chlapi. Počas uplynulého Dňa Zeme neupratovali len rómsku osadu, ale celú obec.

Žolík

Dievčatá vyrábajú v rámci združenia Pre lepší život ľanové tašky, obaly a vrecká. Už mesiac spúšťajú predaj na internete, terénny sociálny pracovník Róbert Géza nahadzuje ďalší tovar. "Taška stojí desať eur, z toho sedem eur sa rozdelí medzi tri dievčatá. Jedna kreslí vzor, druhá vyšíva, tretia šije samotnú tašku. Zvyšok ide na materiál. Nezarábame na tom.”

Vo vreckách sú nasušené huby, čaje, voňavé bylinky. Vyrobili obal na Bibliu, pripravujú obaly na tablety. Prečo si materiál nepestujú a nevyrábajú sami? "Rozmýšľali sme nad tým, ale nemáme na to zatiaľ kapacity. Potrebovali by sme stroje,” vysvetľuje pán Géza. Najväčšou prekážkou je však zrejme utratená tradícia. "Už zostalo len veľmi málo ľudí, ktorí vedia tkať.”

Róbert Géza drží v ruke vyšívaný obal na...
Róbert Géza drží v ruke vyšívaný obal na Bibliu, plánujú aj obal na tablet. Autor: Andrej Barát, Pravda

Tašky nedokážu ľudí uživiť, zatiaľ nevytvárajú trvalé pracovné miesta, slúžia skôr na prilepšenie. No takmer všetkých, ktorí sa do ich výroby zapojili, sa darí ďalej zamestnať. Nejde tu teda len o pracovné návyky, ale aj o hrdý zápis v životopise, referencie a ešte o niečo.

Pýtame sa Pechu aj Gézu, či sa im vôbec darí rúcať predsudky v spoločnosti. Na chvíľu sa zamračia. "Čo sa nám darí, je zvyšovanie sebavedomia u mladých ľudí. Chodia pripravenejší na výberové konania. Naši ľudia strácajú predsudky sami voči sebe,” mieni Pecha.

A vedia, aké dôležité je spracovávať odpad, dodáva Géza. Keď taký človek prechádza krajinou, tak si hneď uvedomí, aké neskutočné množstvo odpadu zostáva na poliach, po zbere repky, slnečnice, koľko by sa dalo pozbierať, pomlieť, vysušiť a vyrobiť z toho briketu. Koľko stavebného materiálu sa vyhadzuje úplne zbytočne, ľudia by si nemuseli podľa Gézu stavať otrasné chatrče, ale mohli by mať lacno murované domy. "V Nemecku separujú všade, dokonca aj v jedálni, keď odnášate jedlo. My sa to ešte len musíme naučiť.”

Naši ľudia strácajú predsudky sami voči sebe.
Július Pecha, OZ Pre lepší život

Vzápätí vytiahne šaty z kartónu polepené hracími kartami, ktoré boli pred rokom súčasťou Roma Fashion Show, módnej prehliadky vecí vyrobených z odpadu, ktoré prezentovali rómske dievčatá. Eso, kráľ. "Mnoho ľudí vníma Rómov ako odpad spoločnosti. Lenže my sme takí istí ľudia, s takou istou krvou, kosťami. A tieto šaty predstavujú to, že aj s odpadom sa dá pracovať a vznikne niečo pekné.”

Gramotnosť

Nad políčkami pri osade Grodzin sa hrbí skupinka mladých Rómov. Zaháňajú sa motykami, kynožia pýr. Načo sa s tým babrať, keď sa to dá raz-dva chemicky a strojovo? Zlá otázka. Správna znie, kto je gramotný?

Ten, kto vie čítať, písať, počítať? Podľa Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru ešte aj ten, kto dokáže pracovať s pôdou. Keď UNESCO udeľovalo v roku 2015 päť Konfuciových cien za šírenie gramotnosti, len jedna putovala do Európy. Do Hanušoviec nad Topľou, občianskemu združeniu Svatobor. Učia Rómov farmárčiť a naprávajú s nimi jazvy v krajine. Za desať rokov existencie zapojili do aktivít asi 1 000 ľudí, pôsobia v 31 obciach. Asi 100 ľudí z okraja spoločnosti si po skúsenostiach v ich "sociálnom inkubátore” neskôr našlo prácu.

Pri Grodzine pučí cesnak. "Nie je absurdné dovážať ho z Číny?” pýta sa Štefan Straka, spoluzakladateľ združenia. Pestujú tekvice hokaido, o tie je najväčší záujem, oživujú pestovanie plodiny takej typickej pre tento región – fazule a ďalších strukovín. Skúšajú cícer (pochádza zo Sýrie). Vlašské orechy. A najmä kvety. Rómovia milujú muškáty, tulipány.

V celom okolí Sabinova boli kedysi vychýrené ovocné sady, spracúvala sa tu ovocinárska produkcia. Dnes sú z podnikov ruiny. "Z Prešovského kraja odišlo v posledných rokoch 40– až 50-tisíc ľudí, do Bratislavy, do Česka, Spojeného kráľovstva, Nemecka. Zväčša ľudia s vyšším vzdelaním,” pokračuje Straka. Kto zostal? Napríklad seniori. Alebo ľudia v osadách, ktorí nemajú možnosť cestovať. "A tak musíme rátať s pracovnou silou, ktorá tu je.”

Ukazuje nám novučičké futbalové ihrisko. O čosi ďalej volejbalové ihrisko aj so zázemím – parádnym kameňom obložený bufet s veľkorysou terasou. Všetko projekty, na ktoré si obce brávajú úvery, eurofondy a ktoré stavajú stavebné firmy. Tieto postavili vlastnými rukami Rómovia i Nerómovia. No najmä, na mieste, kde sa dnes tiahne zelený koberec, a kde padajú góly, sa kedysi týčila smradľavá skládka. Rovnako aj pod antukovým kurtom. Športoviská sa nezamykajú, neplatia sa poplatky.

Občianske združenie Svatobor mapuje ďalšie spustnuté miesta v okolí, divoké skládky na súkromných či verejných pozemkoch. Upratujú, skrášľujú, vysádzajú. Premieňajú ich na záhrady, na miesta komunitných stretnutí. Pretože prostredie podľa Straku ovplyvňuje pocity aj náladu človeka. Ak zrazu namiesto smetí v okolí vzplanú červené kvety, zazelená sa mrkvová vňať, rozvoňajú sa bylinky, zamáva to s každým. "Ľudia z osady si navyše získajú rešpekt majority. Ukážu, že niečo vedia, a že to miesto, ktoré rekultivovali, slúži pre všetkých.”

Každá záhrada je rajská

Pán Straka je psychológ. A pripomína dielo rakúskeho neurológa a psychiatra židovského pôvodu Viktora Emila Frankla, ktorý prežil štyri koncentračné tábory a určil základy logoterapie a existenciálnej analýzy. Kládol si tú najzákladnejšiu otázku – čo robí človeka človekom?

"Podstata jeho prístupu spočíva v tom, že aby bol človek zdravý a spokojný, musí vnímať to, že jeho život má zmysel. Venuje sa niečomu, v čom vidí hodnotu. Ak majú ľudia pocit prázdneho života, výsledkom sú patologické javy – závislosti, depresie, antisociálne správanie. Ľudia sa potom snažia prostredníctvom silných zážitkov prehlušiť zmyslovú prázdnotu,” naznačuje pán Straka.

Verím tomu, že práca v záhrade môže život ľudí naplniť zmyslom.
Štefan Straka, OZ Svatobor

Keď pôsobil v Rakúsku a Nemecku, všimol si, že na ekologických farmách nejde len o zdravú produkciu potravín. "Videl som tam ľudí so zdravotnými hendikepmi, sociálne vylúčených. Schizofrenikov, ľudí s depresiami. Farma bola pre nich miestom, kde sa mohli začleniť. Nielenže si tu našli zamestnanie, ale prebiehala tu aj terapia, osobnostný rozvoj. Verím tomu, že práca v záhrade môže život ľudí naplniť zmyslom.”

Navyše, v chudobných rodinách prevláda chudobná, málo pestrá strava. "Veľa jedál je z bielej múky, mastného mäsa, jedia veľa cukroviniek,” pokračuje Straka. Rómski muži sa dožívajú o 6 až 7 rokov menej ako bežná populácia, rómske ženy dokonca až o 8 až 9 rokov menej. Takto sa snažia k nim prepašovať viac zdravej zeleniny a ovocia. Ďalším motívom je podpora potravinovej sebestačnosti. A napokon celková snaha rekultivovať krajinu. "Vniesť do nej ducha a krásu.”

Tieň budúcnosti

Hornád sa po tisícročia v Košickej kotline krútil a v meandroch vytváral v lužnom lese podmienky na pestrý prírodný "komunitný” život. Biela volavka, čierny bocian. Kalužiak perlavý, vzácne žaby, slimáky. V 60. rokoch však človek Hornád napriamil a živé mŕtve ramená začali chradnúť. Aby dielo skazy dokonal, postupne ich zahádzal fľašami, plastom, tehlami, betónom, gumou. Presnejšie 150 pneumatikami. Toľko ich vylovili ľudia z ramena pri obci Trstené pri Hornáde blízko hraníc s Maďarskom.

Rasťo Šelepský, predseda občianskeho združenia Priatelia trstenskej prírody vrtí hlavou, a hovorí, že nerobia žiadne špeciálne projekty pre Rómov, sociálne slabých či marginalizované skupiny. Keď išli čistiť rameno Hornádu, jednoducho oslovil aj ľudí, ktorí vtedy pracovali na verejnoprospešných prácach – v sobotu je brigáda, prídete? Prišli. Zadarmo.

Rastislav Šelepský sadí so susedmi lipy a...
Rastislav Šelepský sadí so susedmi lipy a revitalizuje ramená. Autor: Andrej Barát, Pravda

Je večer, lužný les pri ramene Hornádu síce pripomínajú len zvyšky, ale stačí sa započúvať do typických zvukov vtáctva, šuchotu tŕstia a lístia, a hneď je to iný svet. Ťažko veriť, že ešte pred pár rokmi tu bolo smetisko. Chodia sem školáci, učia sa o rieke. Chodia miestni, len tak. Chodia aj ľudia zďaleka, a nechajú fľaše od alkoholu.

Lipa sa dožije aj 1 000 rokov. Ak sa tu nič nezomelie.
Rastislav Šelepský, OZ Priatelia trstenskej prírody

Priatelia trstenskej prírody sa podujali sadiť lipy na ceste medzi Trsteným a obcou Skároš. A tak spájajú dve komunity. Opäť oslovili všetkých bez rozdielu – poďte, dáme vám strom, keď vládzete, vykopete si dieru. Za štyri roky vysadili deti, dospelí, takí aj onakí ľudia 134 líp malolistých. V desaťmetrových rozstupoch, ich koruny by sa mali stretnúť o 100 rokov. "Lenže lipa sa dožije aj 1¤000 rokov. Ak sa tu nič nezomelie. Nespravia diaľnicu, neprídu štiepkari.” Pán Šelepský sa nad tým nijako zvlášť nenadchýna, sú to podľa neho také samozrejmé veci. Vysádzať stromy, neprodukovať odpad.

Autor: Andrej Barát, Pravda

Krútime sa po ceste spolu s Hornádom, keď na brehu natrafíme na kopu pokosenej trávy, spílených konárov a ešte ďalšieho neporiadku z domácnosti. Podľa pána Šelepského to sem ktosi zblízka doviezol. Veď príde veľká voda a všetko zhltne. No a čo, že o pár kilometrov nižšie rieka niekomu všetky tie odpadky vystaví ako vo výklade. Bezočivosť? Pre niekoho možno prvý impulz.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zber odpadkov #odpad #ekológia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk