Práve v tejto chvíli sa zmenila budúcnosť. Keď sa nie po virtuálnej, ale po poctivej námahe dostavil výsledok. Tak to vidia slovenskí výrobcovia hračiek, ktorí majú ambíciu ovplyvňovať budúcu spoločnosť.
"Hra je mentálny vitamín, nenahraditeľný pre náš vývoj,” povedal Ladislav Sutnar, významný český dizajnér 30. rokov 20. storočia. Steven Heller, ktorý píše o dizajne a bol tri desaťročia umeleckým riaditeľom denníka The New York Times, považuje dávnu Sutnarovu prácu za kľúčovú inšpiráciu pre súčasný dizajn internetových stránok, digitálnych médií.
Sutnar pritom navrhoval aj prototypy hračiek. Snažil sa k deťom dostať modernú estetiku a funkčnosť. Už pred ním na konci 19. storočia skúmali odborníci to, ako dizajn hračky predurčuje správanie sa človeka v budúcnosti.
Zamýšľali sa nad tým majstri stolári a nábytkári zo Starej Turej, z Kunešova či z Kyjatíc, ktorí v prestávkach medzi jarmokmi vyrábali hračky. Najprv pre svoje deti, a ak ich vyrobili viac, tak ich ponúkali na trhu. Archetyp slovenskej drevenice s miniatúrnym nábytkom. Kohúty, koníky na kolieskach, ktoré mali najmenšie deti motivovať chodiť.
Keď po druhej svetovej vojne nastúpila masívna priemyselná výroba hračiek z Čiech, slovenská drevená hračka si dáva dlhú pauzu. Kde-tu sa mihne v tvorbe výtvarníkov či sochárov (Ľudovít Fulla, Vladimír Kompánek, Václav Kautman). No čaká vlastne až do revolúcie, keď aj toto odvetvie zasiahne nadšenie. Veľa firmičiek, malých dielní so sústruhmi chce zrazu na Slovensku vyrábať hračky, hoci aj z dreveného odpadu. Zažijú drevené hračky renesanciu?
Nebola to pravda a nie je ani dnes, tlmí vášne Tibor Uhrín, vedúci Katedry dizajnu Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach a autor hračky Gringo, ktorá sa ako jedna z mála distribuuje na Slovensku aj v zahraničí. "Výrobcovia z ošiaľu rýchlo vytriezveli.” Za posledné dve desaťročia bol na veľtrhu v Norimbergu zaznamenaný výrazný ústup dreva ako materiálu pre hračky. Navyše, drvivú väčšinu mentálnych vitamínov začala lacno chrliť Ázia. Nuž a do toho prichádzajú tablety a digitálne hry. Sen o slovenskej drevenej hračke je však nezničiteľný.
Peter Hudák, bývalý fyzikár a učiteľ pracovnej výchovy, rozbehol v 90. rokoch výrobu drevenej skladačky na východnom Slovensku. V roku 1998 skrachoval a mal problém splatiť dlhy. A predsa nám dnes po takmer 20 rokoch ukazuje hotovú stavebnicu Moy Toy so stovkami dielov, z ktorých vznikne auto, vrtuľník, lietadlo, dom, čokoľvek. Limitom paradoxne nie je detská fantázia. Ale trpezlivosť rodiča.
Kladivo a rozvoj mozgu
Stavebnica Moy Toy za posledné tri roky už dávno prekročila rámec hračky. Je to trenažér, didaktická pomôcka. Nie sú to vôbec obyčajné drevené dielce, valčeky a paličky. V každom detaile sa skrýva nejaký poznatok, ktorý pán Hudák získal z konferencií detských psychológov, logopédov o vývine mozgu, reči a poruchách, z testovania v škôlkach.
"Zistili sme napríklad, že dieťa si v troch rokoch nevie dobre predstaviť, čo je na zadnej strane predmetov. Ich mozog rozumie len tomu, čo je pred nimi.” Malý staviteľ môže mať problém s takým prostým úkonom, ako je namotanie šnúry na navijak. Preto majú drevené žeriavy pána Hudáka drážku, do ktorej sa šnúra vloží a potom sa už namotáva sama.
Má premyslené hotové súpravy s návodmi pre celú škôlkarskú triedu. Aby sa mohli zahrať na zemi na dopravnom ihrisku, musia si najprv poskladať domy, autá, hasičské aj policajné vozy. No nie každý sám za seba. Dvaja skladajú jedno auto. Jeden má nápravu, druhý kabínu. Hádaním sa nezahrajú. Tu nie je dievča, chlapec centrom pozornosti, ale musí spolupracovať, rozvíjať sociálne zručnosti. A spoločne s ostatnými jemnú motoriku.
Dieťa sa učí ovládať malé svaly ruky. Práca s nimi je veľmi podobná tomu, ako človek ovláda malé svaly tváre, ktoré sa používajú pri reči. Ak sa mozog naučí ovládať svaly ruky, je na správnej ceste zvládnuť reč. Stavebnica Moy Toy však pridáva na rozdiel od Lega a ďalších skvelých stavebníc ešte niečo podstatnejšie. Kladivo a vyrážač. Pán Hudák je presvedčený o tom, že práve používanie nástrojov prinieslo evolučnú výhodu človeku. Je dôležité rozvíjať tvorivosť, ale nástroj pomáha prekonávať problém.
Rastie nám totiž veľmi netrpezlivá generácia, čo frustruje všetkých. Ľudia, ktorí nedokážu počkať, bývajú nešťastní, nevedia sa začleniť.Katarína Trnovská, kurátorka
Zdá sa, že je to samozrejmé. No čo ak sa spoločnosť dostáva vďaka technologickým výdobytkom do stavu akejsi pohodlnosti, netrpezlivosti a nekompetencie? Mnohí rodičia aj učitelia, s ktorými sa Hudák rozprával, pochybujú o tom, že trojročné dieťa sa už môže hrať s kladivom a s takou komplexnou hračkou. "Deti to však zvládajú. Práveže im treba dať čo najviac práce. A všimnite si ich potom, keď sa im niečo skutočne podarí. Zmení ich to na celý život. Získajú sebavedomie. A ak si človek verí, zvládne všetko.”
Preto je chybou, ak rodiča ovládne netrpezlivosť a toto nešikovné objavovanie zruší alebo hračku postaví za dieťa. „Mnohí nechápu, že práve toto dieťa potrebuje. No a čo, že drží kladivo "neomalene“ a nevie trafiť klinec. Musí na to prísť samo.” Takže to vôbec nie je o tom, ako vychovávať budúcich robotníkov za pásom. Chirurg, klavirista musí ovládať precíznu motoriku. No bez sebadôvery by nebol nič.
Schopných už niet?
"Keď sa hrá s tabletom malé dieťa, dostane ohlas bez toho, aby vykonalo prácu. Ťukne a dostane odmenu. Vyrastá z neho človek, ktorý vie, že na to, aby niečo dokázal, nemusí vydať energiu. Toho je potom ťažké niečo učiť a zapojiť do pracovného procesu,” mieni autor hračky. "Toto sú problémy, ktoré nám prináša súčasný svet. A my ich podceňujeme.”
Všetky tieto schopnosti si kedysi deti prirodzene rozvíjali doma. Keď sa tmolili domácim majstrom, dedom, otcom popod nohy, plietli sa babkám, maminám do štrikovania. "Po vojne sa nabehlo na hromadnú výrobu, ľudia skončili vo fabrikách. Už za socializmu sa veľa hovorilo o tom, že dieťa má zrazu málo možností, ako rozvíjať pracovné zručnosti. No ešte boli školské dielne. Prvá vec, ktorá sa udiala po zmene režimu, bola tá, že sa posilnili cudzie jazyky a potom počítače. Dielne zanikli,” naznačuje bývalý učiteľ. Dnes podniká najmä ako výrobca nábytku a jeho slová sa vracajú ako bumerang.
Chce založiť na východe Slovenska druhú výrobu. Nielenže schopnejší zamestnanci sú dávno preč, ale ťažko zháňa ľudí ochotných pracovať. Tu sa skrýva vysvetlenie, prečo sa jeho hračka za tri roky neobjavila na pulte veľkých obchodov.
"Ľudia nás potľapkajú po pleci, pochvália. Ale potom ich zarazí cena. Nie je to však produkt vyrobený v Číne.” Súprava Stavba stojí 94,90 eura, Malá rodina s domom a autom 66,90, Policajti – Dopravná výchova 139,90. Majú aj zostavy v kartónových škatuliach od 8 eur. "Je to uzavretý cyklus. Ak by bola príjmová situácia na Slovensku lepšia, ľudia by si to mohli dovoliť. My by sme mohli pracovníkom lepšie platiť. Lenže za posledných 25 rokov nebola žiadna vláda schopná urobiť také kroky, aby sa zvýšili príjmy,” dodáva pán Hudák.
Stavebnica Moy Toy tento rok získala najvyššie ocenenie na súťaži Etudy z dreva. Do svojich škôlok si ju objednal Volkswagen, zvažuje to spoločnosť Matador. Možno ju nájsť v detských kútikoch bánk, kde ju pán Hudák ponúkal spolu s nábytkom ako pridanú hodnotu. Predáva sa na internete, objavuje sa na výstavách. Teraz si hľadá cestu do slovenského a českého školstva. "To nie je o zbohatnutí. Ja by som naozaj rád pomohol spoločnosti.”
Foto: Katarína Kincelová
Vrky, vlajky, námorníci
Takmer tretina všetkého dreva, ktoré sa vyťaží na Slovensku, sa vyvezie za hranice. Aby z neho napríklad nemecká firma Nic vyrábala špičkové hračky. "Tiež švédske Brio, výrobca kvalitných drevených vláčikov, nakupuje drevo na Slovensku,” potvrdzuje majiteľ siete predajní Vnímavé hračky Oliver Fodor.
Spolu s kvalitným drevom sa vytráca celá generácia starých remeselníkov, ktorí sa venovali hračkám, no už pozatvárali dielne a tradíciu ďalej neodovzdali. Pre potomkov to už zrejme nebolo zaujímavé alebo rentabilné.
No i tak sa v roku 2013 objavil projekt Hravo, ktorý sa pokúsil nadviazať na to pôvodné, slovenské, a prerozprávať to moderným dizajnérskym jazykom. Manželia Trnovskí oslovili architektov, produktových a grafických dizajnérov, výtvarníkov. "Boli sme zvedaví, čo môžu iné odbory priniesť do témy hračiek. Pričom zadanie znelo – navrhnite hračku, ktorá by zaujala aj rodičov. Pretože dnes je veľmi vzácne, aby rodičia trávili čas pri hre s deťmi,” naznačuje Katarína Trnovská, ktorá pôsobí ako nezávislá kurátorka a vedie občianske združenie just plug_in. Zo zvedavého náhľadu je dnes živý projekt, ktorý sa pripravuje na crowdfundingovú kampaň a výrobu.
Architekt Karol Trnovský navrhol drevenú skladačku vlajok. Pestrofarebné štvorce, trojuholníky, obdĺžniky, z ktorých možno postaviť väčšinu vlajok sveta. Z kyjatických hračiek, ktoré sa vyrábali pred 150 rokmi v Gemeri a Malohonte, vychádzala produktová dizajnérka Michala Lipková pri návrhu BábkoHry. Z 25 ručne vyrezávaných a zdobených dielcov možno navliekaním urobiť bábku. Gašparka, šuhaja, koňa, hocakého vymysleného divadelného hrdinu, ktorý podporí menej smelé deti k rozvíjaniu verbálnych schopností.
Dizajnéri Ondrej Gavalda a Viktória Gavaldová vymysleli hviezdu času. Je to skladačka plná matematiky, základných tvarov, sčítania, odčítania, delenia, tiež pomôcka pri učení sa hodín a významov slov ráno, poludnie, popoludnie. Architekt Igor Marko dáva deťom tajnú reč – drevené kocky potlačil znakmi námorníckej a z druhej strany obyčajnej abecedy. "Deti si stavajú architektúru a zároveň sa môžu hrať na námorníkov, špiónov a kódovať si nejaký odkaz.” Grafický dizajnér Ján Šicko navrhol Vrk. Vĺčik s vymeniteľnými diskami s motívmi, ktoré evokujú slovenskú ornamentiku.
Hračky z projektu Hravo sa nebudú vyrábať na Slovensku, hoci to bol pôvodný zámer. "Počas dvoch rokov sa nám nepodarilo nájsť výrobcu. Nebolo to kvôli cene. Tých, ktorých sme oslovili, nemali chuť zaradiť do výrobného programu produkt, ktorý si vyžaduje takú detailnú prácu, maľovanie a rezbárske úkony,” prezrádza pani Trnovská. Produkcia bude nakoniec v Česku.
Drevené hračky sú pritom súčasťou ekologického trendu. "No je to chiméra. Ľudia si neuvedomujú, že lacná drevená hračka mohla byť vyrobená v Číne, často v nehumánnych podmienkach. Ani certifikát nemusí byť zárukou,” dodáva kurátorka. Podľa nej je dôležité zaujímať sa o pôvod drevenej hračky. O jej poctivé remeselné a premyslené dizajnérske spracovanie. A tiež o jej prednosti oproti digitálnej hračke.
"Fyzická hračka môže učiť trpezlivosti. A to je veľká devíza pre celú spoločnosť. Ak dieťa pochopí, že niektoré veci si vyžadujú čas. Rastie nám totiž veľmi netrpezlivá generácia, čo frustruje všetkých. Ľudia, ktorí nedokážu počkať, bývajú nešťastní, nevedia sa začleniť. To je okamih pre fyzickú hračku.”