Foto: Archív Márie Pacherovej
Chlap, hrdina, dub… poznáme aj ďalšie vzory pre podstatné mená mužského rodu? Kedy píšeme „byť“ – a kedy „biť“? Symbolom čoho sú Svätoplukove prúty? A za ktoré reformy vďačíme Márii Terézii? Bežné otázky, s ktorými sa na slovenčine či v dejepise stretávajú žiaci každej základnej školy. V tejto však na ne zväčša odpovedajú s citeľným anglickým prízvukom.
„K nám sa na vyučovanie chodí iba v sobotu, dvakrát do mesiaca. A školský rok má deväť mesiacov. Učia sa tu deti Slovákov, ktorí do Írska prišli za prácou,“ približuje riaditeľka Vzdelávacieho centra v Dubline Mária Pacherová (44). Aj ona presne pred 10 rokmi stála pri zrode tohto netypického školského zariadenia fungujúceho v írskej metropole. „Práve v týchto dňoch slávime jubileum,“ hrdo hovorí Slovenka, ktorá sem so synom Andrejom (23) pricestovala v roku 2006 „na skusy“ – a zostala.
Priestory si „slovenská škola“ prenajíma v starosvetskej budove Mount Carmel Secondary School na dublinskej Kings Inns Street. Platí za ne mesačne 460 eur, čo je veľmi slušné, keďže za to smie využívať 10 tried, divadelnú sálu, zborovňu, kanceláriu aj modernú školskú výpočtovú techniku. Malú pobočku má však aj v Corku, druhom najväčšom írskom meste.
Dokopy sa v oboch pravidelne stretáva asi 80 detí, od prvákov po maturantov. Všetky počas pracovného týždňa chodia do írskych škôl, kde sa klasicky učia angličtinu, matematiku a ďalšie predmety. Väčšina z nich je však stále prihlásená aj vo svojej domovskej škole na Slovensku. A v tej musia pre uznanie vzdelania prejsť komisionálnou skúškou.
„Pri skúške majú, prirodzene, najväčší problém zvládnuť slovenský jazyk, keďže v írskej škole komunikujú v angličtine, ale aj poznať slovenské osobnosti, reálie, geografiu,“ zdôrazňuje riaditeľka. Pripomína, že na skúšku môžu deti doma pripravovať rodičia. „No lepšie a rýchlejšie výsledky prináša výučba v kolektíve seberovných,“ tvrdí.
Podľa nej je príjemné sledovať nielen to, aké pokroky robia deti v učení. „Zároveň si tu nachádzajú priateľov, s ktorými sa im pri rozhovoroch v slovenčine ľahšie rozväzujú jazyky,“ hovorí. Mnohým slovenským rodičom sa ich potomkovia narodili už v Írsku, čiže s materčinou majú problémy pomaly ako cudzinci. No v podmienkach, aké im vytvára škola, dokážu zabrať a rodný jazyk nasávajú „ako špongia“.
Počas vyučovacích sobôt býva školská hala plná aj rodičov. Pre nich sa tiež stala miestom, v ktorom aspoň jemne vonia domov. Rozprávajú sa tu, vymieňajú si skúsenosti, navzájom sa núkajú občerstvením. Stali sa z nich priatelia, stretávajú sa aj inde, na rôznych podujatiach či výletoch. Všetko ľudia s podobnými osudmi, z ich vyjadrení sa dá tušiť akási neukotvenosť.
Foto: Archív Márie Pacherovej
Silno sa v nich bije túžba vrátiť sa do vlasti s praktickým poznaním, že v Írsku si vedia viac zarobiť, že je tu adresnejší a spravodlivejší sociálny systém, sľubnejšia perspektíva pre ich deti.
„My slovenskí migranti sme prakticky ľudia žijúci na dvoch stoličkách. Íri sú inak ľudia veľmi srdeční, zdvorilí a milí, oveľa viac ako Slováci – ale pre nich nikdy nebudete domáci,“ netaja smútok za domovinou manželia Rastislav (45) a Lenka Lazniovci pochádzajúci z Prešova. Zdôrazňujú však, že tak ako ich Slovensko vyhnalo, Írsko ich prijalo.
Obaja sa na ostrove pracovne uchytili vo veľkej rodinnej pekárni. Lenka ako administratívna sila, Rasťo ako prevádzkový „team leader“, teda čosi ako zmenový šéf. Doma, s vysokoškolským vzdelaním ekonóma, pracoval v istej banke, ale keď zamestnanie stratil, do iných ho nechceli vziať. Vraj je „prevzdelaný“. „Je to normálne, aby boli vzdelaní ľudia na Slovensku na obtiaž?!“ pýta sa pobúrene.
Lazniovci žijú v Dubline deväť rokov, ich dcéry Sofia (15) a Emma (12) tu vyrástli, pre syna Samuela (5) je Írsko rodnou krajinou. „Ale nie je to ten domov v pravom zmysle slova,“ pripustia svorne. No ani na Slovensku sa už „doma“ celkom necítia. "Máme tam veľkú rodinu, ľúto nám je, že sme roky inde, snažíme sa vracať čo najčastejšie.
Ale… už po pár dňoch máme vždy chuť zase odísť do Írska, keď u našincov vidíme tú neochotu, netoleranciu, nechuť zmeniť svoj život k lepšiemu, závisť, že sa nám v cudzine darí," vymenúva Rasťo. „Napriek tomu si veľmi prajeme, aby sa deti dobre naučili a nikdy nezabudli po slovensky…“ povzdychne si vzápätí Lenka.
„Rodinné väzby nepustia, stále sú pevné. Pokiaľ môžeme, chodievame na Slovensko. Naše deti tam majú starých rodičov a iných príbuzných. Nesmieme pripustiť, aby sa s nimi nedokázali porozprávať,“ pridáva sa Michal Môcik (37) z Partizánskeho. Priznáva, že ak by doma dokázal ako maliar – natierač zarobiť aspoň 800 eur, vážne by uvažoval o návrate.
V súčasných dobrých ekonomických časoch by to ani nemusel byť problém. Lenže dobré sa rýchlo môže zhoršiť. Navyše s partnerkou Miriam Ilavskou (40) vychovávajú v Dubline dve deti, dcérku Nikolu (10) a syna Marcusa (5). A na každé dostávajú prídavok, nie 23,60 eura ako doma, ale 160 eur podľa írskych zákonov. K tomu môžu požiadať o ďalšie príspevky, na ktoré je však v Írsku nárok len v prípade, ak aspoň jeden z rodičov pracuje.
Postupne znejú ďalšie príbehy ako cez „kopirák“. Programátor, šofér kamióna, opatrovateľka, čašník. Ale aj vysokoškolský pedagóg. „V Írsku som si našiel manželku. Moje deti sú Íri, ale rozhodne chcem, aby vedeli aj po slovensky,“ tvrdí Martin Sokol (44), docent dublinskej prestížnej Trinity College. V škole smie so svojím Tomom (9) a Clarou (4) dočasne sedieť priamo v triede, keďže so slovenčinou sa len zoznamujú a bežným pokynom učiteľky ešte nerozumejú.
Foto: Archív Márie Pacherovej
Vyučovanie v dublinskom centre trvá od 11.15 do 14.45 h. Nasleduje krátka prestávka a po nej mimoškolské aktivity podporujúce rozvoj slovenskej konverzácie, napríklad krúžky tanečný, dramatický či tvorivé dielne. Rodičia za výučbu detí platia 50 eur mesačne alebo 360 eur ročne. V pedagogickom zbore je vrátane pobočky v Corku 11 učiteliek. Jedna z nich, Eva Gerbocová (62) zo Sobraniec, sa nechala na Írsko nahovoriť svojou neterou. „Učím prvákov, presne to čo na Slovensku, akurát oveľa intenzívnejšie,“ tvrdí.
Pevnou súčasťou zboru je aj Lucia Šefčíková (41). Od roku 2011 žije v mestečku Newcastle West a vyučovať odtiaľ dochádza do Dublinu aj do Corku. Do Írska prišla zo Starej Ľubovne, nasledovala partnera Petra Kopčáka (43), aj s ich synom Petrom (17). „Chceme zostať prinajmenšom dovtedy, kým náš chalan neskončí strednú školu,“ tvrdia. A potom? Írsko či možno aj USA. Slovensko sa im, žiaľ, pomaly vzďaľuje.
Bez veľkej dávky entuziazmu by učiteľky túto prácu sotva robili. Dostávajú za ňu len skromný príspevok na stravu a cestovné. V Írsku pritom slovenská menšina momentálne počíta už asi 25-tisíc ľudí. Má o ňu vôbec Slovensko záujem? „Naše centrum, tak ako mnohé iné komunitné organizácie, každoročne žiada o granty Úrad pre Slovákov v zahraničí, vďaka ktorým môžeme pokryť niektoré platby. Hoci je to jediná podpora od nášho štátu, s udelením grantu nemožno rátať automaticky a jeho výška sa mení v závislosti od rozpočtu úradu či počtu žiadostí podaných množstvom iných žiadateľov,“ vysvetľuje riaditeľka.
Činnosť Vzdelávacieho centra pozná aj minister školstva Peter Plavčan. „Vážim si zanietenie slovenských pedagógov, s akým deti vzdelávajú v materinskom jazyku a pripravujú ich na zvládnutie skúšok po návrate na Slovensko,“ uviedol a sľúbil zariadenie ďalej podporovať, rovnako ako iné krajanské organizácie a združenia pôsobiace v zahraničí. "Vyvíjame viaceré aktivity – vysielame ku krajanom slovenských učiteľov a lektorov, poskytujeme im knihy a učebnice a podobne.
Našu podporu pre takéto vzdelávacie inštitúcie chceme rozšíriť prostredníctvom vzdelávacích aktivít, projektov, odborných seminárov pre učiteľov či e-learningových programov," sľúbil Plavčan. Na slávnostnú akadémiu k 10. výročiu vyslal do centra svoju štátnu tajomníčku Oľgu Nachtmannovú.
Žiaci z dublinskej školy udržujú kontakt aj s írskou veľvyslankyňou na Slovensku Anne-Marie Callan. Tá Vzdelávaciemu centru takisto srdečne zablahoželala k jubileu. „Deti mi pravidelne posielajú krásne, ručne vyrobené pohľadnice či výtvarné diela, ktoré svedčia o ich tvorivosti a vynachádzavosti. Ďakujem aj učiteľom za ich pozitívny prínos k vzdelávaniu v Írsku,“ napísala im do Dublinu.