Aj Slovensko má svojho Moneta, Sisleyho či Renoira. Pätnásť obrovských a zároveň mimoriadne krehkých impresionistických diel sa skrýva v Podunajskej nížine pri Bokroši, Čenkove, Kameníne, Chotíne a ďalších dedinách. Sú to pieskové duny a slaniská s podivuhodnými slanými okami a kvetmi z kryštálov soli. V 60. rokoch minulého storočia sa rozprestierali na ploche 8 300 hektárov. Za polstoročie Slovensko z nich stratilo 95 percent. Sú európskym fenoménom a každá ich návšteva je jedinečná. Divák si so sebou odnesie vždy iný obraz, pretože tieto ekosystémy dynamicky menia paletu farieb.
Daždivý apríl na slaniskách zamieša bielu so sivou a štetcom fŕka hrdzavú až červenú. Máj lúčne more zafarbí dozelena, veľmi jemne stupňuje odtiene. Aby ich vzápätí letné slnko vypálilo dozlatista a rozpukalo zem do tmavých prasklín hlbokých aj dva metre. Kamenínske slanisko na konci prázdnin sfialovie od kvietkov limonky Gmelinovej. Keď do podunajských piesočných dún vtrhne vietor, rozkolíše biely kavyľ, akoby to boli spenené okraje vĺn skutočného mora.
Ešte pred pár rokmi by tieto miesta sotva niekto považoval za krásne. Bodali, pichali a strácali sa pod nepreniknuteľnou vrstvou kríkov, inváznych drevín. Zapáchali od odpadkov, ktoré sem ľudia vyhadzovali, bezostyšne, hneď za tabuľou Územie európskeho významu.
Päť rokov trvalo reštaurovanie týchto prírodných obrazov odborníkom z DAPHNE – Inštitútu aplikovanej ekológie, ľuďom zo Štátnej ochrany prírody a z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ). Neúnavne čistili nelegálne skládky. Odstraňovali náletové dreviny. Špeciálnymi injekciami likvidovali invázne stromy. V krajine sa robili veľké zásahy, aby sa čo najviac vody vyparovalo a aby sa do pôdy dostalo čo najviac soli. A tak sa premiestnilo asi 800 tatroviek zeminy, bagrovalo sa, rýpalo, odnášali sa celé plochy vrchnej vrstvy zeme a zostávali len holé bezútešné pásy, až sa mohli ľudia chytať za hlavu – čo to má spoločné s ochranou prírody?
Projekt stál asi 2,3 milióna eur, prispela naň Európska únia v rámci programu LIFE+ a ministerstvo životného prostredia. Pavol Littera z BROZ-u priznáva, že často riešili otázku, či má vôbec zmysel snažiť sa za veľké peniaze chrániť nejakú pustatinu, kde dožívajú vzácne druhy. „Niekto by mohol povedať, keď to chcete pre prírodu, nechajte to na prírodu.“ Nemohli. Obraz slanísk a pieskových dún ešte totiž nie je úplný, chýbajú na ňom tri dôležité postavy. Človek, záhadný architekt a autor.
Prchavý svet
Slaniská sú ozvenou pravekého mora Tethys. Pred miliónmi rokov plávali nad dnešným územím Slovenska žraloky, raje, korytnačky, tulene a dokonca aj veľryby. Ich zvyšky sa našli v Devínskej Novej Vsi či v Rohožníku. Za milióny rokov sa na morskom dne nahromadila hrubá vrstva sedimentov vrátane solí. Dnes ich z obrovskej hĺbky vracia na povrch vyvierajúca voda. Autorom dún je Dunaj. Rieka do nížiny priviezla piesok a ďalej ho v čase poslednej ľadovej doby formoval vietor. Na oboch biotopoch panujú extrémne nehostinné podmienky, a predsa je tu rušno.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: FLICKR.COM/GILLES SAN MARTIN
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na svoju šancu striehnu špecialisti. Rastliny, ktoré dokážu prežiť v slanej pôde. Práve tie sú zdrojom bohatých farieb, ako napríklad spomínaná limonka Gmelinova. Na Slovensku rastie už len na jedinom mieste – na Kamenínskych slaniskách. Potom sú to fascinujúce druhy, ktorých život je veľmi úzko naviazaný na náhodne vznikajúce mláky, ktoré sa rýchlo strácajú. Kaluž vyschne a s ňou sa vyparia aj malé kôrovce. O rok, dva či tri sa zrazu objavia v úplne inej, kilometre vzdialenej mláke, aby zas žili iba pár týždňov. Ako to dokážu? „Žiabronôžky majú zvláštnu symbiózu s vtákmi – bahniakmi, typickými obyvateľmi slaných stepí. Kôrovce sfarbia vajíčka do neónovomodrej farby, aby vtáky prilákali a aby ich zožrali a strávili,“ prezrádza pán Littera. Vajíčka prežijú, vták ich v truse rozšíri ďalej a malé stvorenia kolonizujú ďalšie mikrosvety.
Na pieskoch rastie mimoriadne vzácny chvojník dvojklasý. Obsahuje efedrín, ktorý sa používa pri liečbe srdca alebo astmy. Tiež jesienka, ktorá má vo svojom tele kolchicín, jeden z najprudších rastlinných jedov. Vo svojich výskumoch ho používajú genetici. Svieže modré kvety prezrádzajú alkanu farbiarsku. Z jej koreňov sa kedysi vyrábalo červené farbivo na farbenie súkna.
Sú to vzácne oázy života v šírej poľnohospodárskej monokultúrnej krajine. Aby ich zachránili, museli vedci nájsť spôsob, ako rozšíriť púšť či vrátiť z hlbín zeme viac soli do pôdy. V tomto okamihu sa pedológ Mikuláš Madaras zoširoka usmieva. „Existuje množstvo literatúry o tom, ako pôdu odsoliť. Je to obrovský problém v teplých krajinách, ktoré musia zavlažovať. S každým zavlažovaním rastie podiel soli. Nenašiel som však žiadnu literatúru o tom, ako pôdu zasoliť.“ Inšpirovali sa teda vedeckými prácami o odsoľovaní a robili presný opak. Zatiaľ čo svet robí opatrenia na zadržiavanie zrážkovej vody, v týchto lokalitách robili všetko pre to, aby sa výpar vody zvýšil. Tiež vytvárali v krajine depresie – čiže zníženiny, aby podporili špecifický vodný režim.
Obraz, ktorý nanovo vytvorili, je však veľmi prchavý. Nestabilný. „Zachraňujeme ekosystémy, ktoré nie sú konečné štádiá. Každá neudržiavaná plocha v Európe skončí ako les,“ upozorňuje pedológ. Po čase by slaniská a malé púšte opäť zarástli burinou, kríkmi, agátmi či inváznym pajaseňom žliazkatým do beztvarej formy.
Preto je potrebný architekt.
Farma pre celú Európu
Zabučí, zatrasie obrovskými rohmi a zvedavo si nás obzerá. Na Kamenínskych slaniskách sa v rámci projektu začal pásť sivý stepný dobytok. Takmer zabudnuté plemeno, kedysi najrozšírenejšie v celom Podunajsku.
Práve vďaka pastve sa dlho zachovávali piesky a slaniská. Kravy, ovce, kozy, ošípané či kone sú architektmi krajiny. Spásaním tlmili kríky a stromy. Kopytami upravovali pôdu a udržovali tak lúky a step. Osožili aj človeku.
Podunajsko bolo podľa pána Litteru jednou veľkou farmou pre celú Európu. „V 18., ešte aj v 19. storočí sa tu chovali desaťtisícové čriedy sivého stepného dobytka. Kupci presúvali obrovské stáda po vlastných nohách na trhy vo Viedni, v Mníchove. Hnali ich desiatky kilometrov krajinou a pastva zvierat v nej udržiavala trávnaté plochy.“
Pastvu robil človek v krajine nepretržite vyše 8 000 rokov. Od 19. storočia sa však vytráca. Dobytok sa začína ustajňovať. Pôvodné plemená miznú. Pretože napríklad sivý stepný dobytok nemá také rýchle prírastky. Nie je vhodný na mlieko. Je to len „obyčajná krava“, ktorá sa dokáže pásť vonku aj na nekvalitnej tráve, zvláda tuhé mrazy, nepotrebuje maštaľ ani žiadnu špeciálnu opateru. A práve to sa dnes javí ako výhoda.
Stádo v Kameníne je obecné a starosta Jozef Grman hovorí, že náklady sú minimálne. Pastierovi platia len tri eurá na deň. To preto, lebo sem chodí iba skontrolovať plot. O vodu aj potravu sa postarala príroda. „Pod stromami vyviera minerálny prameň. Celý rok má šesť stupňov, nikdy nezamŕza. Dobytok sa živí vzácnymi bylinami na slanisku. Kravy sú nonstop vonku, tento rok sme ich kvôli silnejšej zime prikrmovali 120 dní, no vlani iba tri dni. Kvalitnejšie mäso v Európe neexistuje,“ smeje sa starosta.
V Kameníne sa nezachránilo len slanisko. Vracia sa sem aj dedinský genius loci.
Kučeravé prasa
Aj v tejto obci už ľudia prestali chovať, lebo to smrdelo a aj tak si mohli mäso nakúpiť v supermarkete. Teraz si však rodiny kúpia jedno teliatko za 300 až 400 eur. Pridá sa k stádu, po 18. mesiacoch si ho môžu zobrať. Z malého počtu sa obecné stádo rozrástlo na asi 70 kusov. Dedinčanov to tak nadchlo, že si aj na druhom konci obce zriadili malú farmu. S ošípanými. Už to síce nebolo slanisko. Skôr škaredý zarastený kút za humnami, aký sa dá nájsť za každou slovenskou dedinou.
Foto: WIKIPEDIA.ORG/VITA OVSIENKO
Foto: Andrej Barát, Pravda
Chovajú tu mangalice. Aj tie boli kedysi veľmi rozšírené na Podunajsku, voľne sa pásli v krajine, často spásali a udržiavali v dobrej kondícii pieskové duny. A možno aj svojho majiteľa. Mäso z mangalice propagujú obchodníci ako zdravšie, šťavnatejšie so zníženým obsahom takzvaného zlého cholesterolu. Starosta Grman len pokrčí plecami. „Je pravda, že masť z mangalice nestuhne ani pri izbovej teplote.“
Obec Kamenín však vďaka kučeravým prasiatkam vyriešila najmä pálčivý problém s bioodpadom. Po dedine ho zbiera avia a zváža na farmu. Malé stádo prasiatok je také efektívne, že sem dokonca vyvážal bioodpad jeden z najväčších pestovateľov paradajok na Slovensku z obce Bruty. „Týždenne mali asi dve tony odpadu. Nemali ho kam dať. Priniesli to k nám. Predtým to bolo škaredé miesto, dnes nám prináša úžitok.“ Na jeseň robia obecnú zakáľačku. Projekt inšpiroval podľa starostu aj Rómov. Obec im pomohla z dreva vybudovať zázemie a už chovajú.
Tento týždeň sa začalo pásť asi desať kráv v Čenkove, na najvzácnejšej lokalite viatych pieskov na Slovensku. Na ďalších pieskoch a slaniskách sa pasú kone, ovce, kozy, somár, vodné byvoly. Ochranári si aj v mnohých ďalších prípadoch nenajímali externú firmu na pastvu, neplatili dedinám dotácie. Iba im pomohli so základným vybavením a povzbudzovali miestnych hospodárov, aby sa vrátili k tomu, čo robili ich dedovia. Pavol Littera z BROZ-u hovorí, že toto je spôsob, ako zabezpečiť, aby sa bohatstvo slanísk a pieskov dlhodobo udržalo.
Banka skrytá v pôde
Na Čenkovskej stepi sa vedci rýchlo roztratia. Potom sa skrčia, kľačia, nos zaboria takmer k zemi a nadšene hlásia latinské mená. Aj na ďalších lokalitách sa po dlhých rokoch znovu objavujú vzácne druhy a s nimi ďalšie pozoruhodné ukážky prežitia.
Mangalice napríklad rozryli zem. Nasiakla vodou. V diere sa začal kúpať vodný byvol, aby sa ochladil. Zakaždým si odniesol kus blata a jamu zväčšoval. Keď mala vyše dvoch metrov a začala vysychať, jej dno pokryli krásne zelené slniečka bahienky šašinovitej. „Táto tráva je naviazaná na obnažené dná zasolených mlák, veľmi špecifický ekosystém,“ vysvetľuje pán Littera. Opäť ďalší miniatúrny svet, ktorý existuje len niekoľko mesiacov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ako je však možné, že sa teraz znovu objavujú druhy, ktoré vedci považovali niekoľko rokov za nezvestné? Odpoveďou je pôdna banka semien. Keďže rastliny na slaniskách a pieskoch sa museli prispôsobiť rýchlo sa meniacim podmienkam, nepravidelným obdobiam zrážok a sucha, ich semená dokážu v pôde prečkať dlhé roky. Tieto rastliny si svoju životnú stratégiu nezaložili na tom, že budú s ostatnými súťažiť o svetlo, ako to robia druhy v lese. „Zamerali sa na miesta, ktoré sú najviac spásané, rozšliapavané. Naučili sa žiť v extrémnych podmienkach a potichučky čakajú na svoju príležitosť,“ dodáva ochranár.
Vďaka pastve a trusu zvierat sa vracajú vzácne druhy chrobákov. Napríklad Pentodon idiota, ktorý sa u nás vyskytuje len na niekoľkých miestach. S chrobákmi pribúdajú vtáky.
Ornitológovia hlásia nárast dudka chochlatého, kuvika obyčajného. Oba druhy sa pred pár rokmi začali zo Slovenska výrazne vytrácať.
Entomológ Oto Majzlan dokonca verí, že sa na Slovensku znova objaví skarabeus. Našiel sa iba raz, v roku 1966 na pieskoch pri Chotíne. Egypťania tohto chrobáka povýšili k bohom. Kotúľa si malú guľôčku, do ktorej vloží potomstvo, aby sa ňou živilo.
Akoby mal skarabeus v rukách celú planétu. Ako človek. Tomu môžu byť všetky tie drobné stvorenia a ich ochrana ukradnuté. Veď život si vždy nájde cestu. A skutočne, v máji minulého roka potvrdila skupina českých expertov výskyt kriticky ohrozenej limonky Gmelinovej na diaľnici D2 do Brna. V Česku sa predtým nevyskytovala. Dnes prosperuje v stredovom páse ohraničenom zvodidlami, ktorý je v zime silne zásobovaný soľou.
Ešte zvláštnejší je prípad rusa domového, protivného švába, ktorého názov vo svete zaujímavo varíruje. Angličania mu dali meno the german cockroach (nemecký šváb), Nemci zas „francuzák“. Podľa pána Majzlana dosiaľ nikde v Európe nebol zaznamenaný jeho výskyt vo voľnej prírode. Až sa zrazu objavil na slovenskom slanisku Bokroš, kde sa hmýri po stovkách. Dostal sa sem z odpadu, ktorý tu vyhadzujú aj nemocnice. Aký to bude mať následok, ak sa naruší rovnováha?
Najstarší dlh
Za obrazom slanísk a pieskov je ešte jeden skrytý, veľmi starý a temný motív. Rovnako ako pri maľbách starých majstrov sa nachádzajú na plátne prvotné vrstvy maľby. Chyby, ktoré mali zostať zabudnuté.
Architektov krajiny bolo kedysi oveľa viac. Aj na Slovensku sa pásli pratury, divé kone, zubry, nosorožce, mamuty, slony, obrovské stepné jelene, ktorých parožie dosahovalo rozpätie až 3,7 metra. Žila tu celá plejáda veľkých bylinožravcov, pričom každý sa špecializoval na iný detail krajinotvorby – niekto na kríky, iný na vetvy stromov, ďalší na mokrade. „Dlho sme si mysleli, že človek je jediný tvor, ktorý dokáže ovplyvňovať krajinu. Skutočne sme mohli mať taký oklieštený pohľad, pretože sme z prírody odstránili skoro všetky ostatné živočíchy, ktoré dokážu krajinu meniť,“ zdôrazňuje ochranár Littera.
Pribúdajú vedecké štúdie, ktoré naznačujú, že vymieranie veľkých druhov v Amerike a Austrálii je v súlade s tým, ako oba kontinenty osídľoval človek. Rovnako aj v Európe bol človek najsilnejším predátorom, nie šabľozubý tiger. Pred príchodom ľudí museli obrovské stáda bylinožravcov, veľké mäsožravce a krajina žiť vo vzájomnej rovnováhe. „Prichádza však človek, ktorý vyvolá masové vyhynutie a kolaps celého ekosystému.“
Je dokonca možné, že aj počas ľadových dôb boli mrazové stepi celkom produktívne ekosystémy vďaka veľkým bylinožravcom. Kopytami narúšali pôdu a štruktúru rašeliny, uvoľňovala sa z nej voda, materiál v nej sa začal rozkladať a do zeme sa dostávali živiny. Veľké zvieratá pôdu navyše vyživovali exkrementmi. Posun od výživnej stepi k málo produktívnej tundre mohol vyvolať praveký lovec – tým, že vyhubil veľkú časť bylinožravcov a vyradil z hry krajinotvorcov.
Podľa Litteru máme morálny dlh a mali by sme to napraviť aspoň na malých plochách. „Využiť tie zvieratá, ktoré máme k dispozícii, ako skladačky ekosystému a z nich poskladať čo najkrajší obraz, ktorý by mohol fungovať a pripomínať krajinu, ktorú sme našou činnosťou stratili.“