Vlak prezývaný La Bestia je pre migrantov ako ruská ruleta

29.06.2017 16:00
beštia,migranti, utečenci, vlak
Ženy zo skupiny Las Patronas podávajú jedlo a vodu ľuďom na vlaku zvanom Beštia. Autor: ,

Keď Beštia vystrčí hlavu z bujnej vegetácie a keď počujete jej pískanie, nemôžete si dovoliť, aby vás rozptyľoval adrenalín. Počíta sa každá sekunda a jeden zlý krok môže znamenať smrť.

Musíte sa rozbehnúť, ešte než príde. Bežíte asi 20 metrov, naberáte rýchlosť a rýchlymi pohľadmi späť sa snažíte zistiť, do ktorého vagóna naskočiť. Hneď ako sa ten priblíži, máte zlomok sekundy na to, aby ste sa pevne zachytili a naskočili na kovové schodíky.

„Musíte ho nechať, nech vás chytí, nie naopak,“ hovorí Hondurasan Fredy Naun Hernández. Ovládol techniku ​​naskakovania do nákladného vlaku známeho ako La Bestia, Beštia, ktorý na ceste do USA využívajú tisíce migrantov na cestu cez Mexiko.

Fredy cestuje naľahko. Okrem niekoľkých predmetov osobnej potreby má v batohu teplú bundu a deku, pretože „skoro ráno takmer mrzne“. Predmety, ktoré by mu pripomínali rodinu, so sebou nemá. „Mám ich všetkých v srdci,“ hovorí s úsmevom.

Pohraničník chytil dvoch migrantov pri rieke...
Pohraničník chytil dvoch migrantov pri rieke Rio Grande.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Reuters, CARLOS BARRIA

Toto je Fredyho tretí pokus dostať sa z rodného Hondurasu do Spojených štátov. Pri tom poslednom ho zadržali v Texase po tom, čo sa dostal cez rieku Rio Bravo. Pri naskakovaní na Beštiu ide o „šťastie, je to ako ruská ruleta,“ povedal Fredy, ktorého tentoraz sprevádza bratranec Miguel Ángel.

V malom útulku Las Patronas na východe štátu Veracruz je nástenná maľba so železničnými traťami, kadiaľ Beštia cez Mexiko prechádza – ako pripomienka toho, že „aj sny môžu cestovať“. Fredy tu popisuje svoje ďalšie zastávky: Mexiko, San Luis Potosí, Saltillo a Nuevo Laredo, kde sa cez hranice dostane do Lareda v Texase.

Dôjsť do Spojených štátov

V roku 2016 cez Mexiko prechádzalo podľa Amnesty International zhruba 400-tisíc migrantov. Mnohí z nich nasadnú na nákladný vlak v meste Tenosique v štáte Tabasco alebo v Tapachule v štáte Chiapas.

Títo ľudia pochádzajúci najmä z Guatemaly, Hondurasu alebo Salvadoru dosiahnu túžobne očakávanú severnú hranicu na rôznych miestach – podľa trasy, ktorú si zvolili: tichomorskou trasou sa dostanú na západ, centrálnou alebo cestou cez Mexický záliv prídu na východ.

Kým Tijuanu oddeľuje od USA múr, Nogales je zase synonymom pre drsné dni v púšti. Východná trasa znamená prekročenie rieky Rio Bravo, známej v USA ako Rio Grande. Cesta pozdĺž Mexického zálivu, ktorá sa končí v štáte Tamaulipas, je síce najrýchlejšia, ale aj najnebezpečnejšia, pretože tam pôsobia organizované zločinecké skupiny.

Vybrať si „Beštiu“

Beštia nie je jediná možnosť, ako sa dostať cez Mexiko. Aj keď Fredy trasu vždy prekonával vlakom, podľa neho je oveľa bezpečnejšie ísť autobusom. „Kto by vás okradol v autobuse?“ Keď si však kupujete lístok na autobus, potrebujete doklad totožnosti a bez neho riskujete zadržanie, dodáva.

Migranti, ktorí idú Beštiou, trávia celé dni na streche vlaku alebo v priestoroch medzi vagónmi a prakticky si neodpočinú. „Spíme vedľa železničnej trate, rozložíme deku na zem a to je celé. A často spíme aj vo vlaku,“ hovorí Fredy.

Kontrola vlaku na hranici medzi Mexikom a USA.
Kontrola vlaku na hranici medzi Mexikom a USA.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Reuters, LUCY NICHOLSON

Okrem rizika pádov, ktoré usmrtili alebo zmrzačili mnoho migrantov, spánok spoľahlivo zaháňa neistota, kto ešte do vlaku naskočí, a tiež strach z prekvapivej kontroly imigračných úradníkov. Fredy hovorí, že imigrační agenti niekedy vykonávajú kontroly uprostred noci. Počas poslednej z nich z vlaku vypadlo mladé dievča a zomrelo.

Mexické úrady tiež posilnili ochranu hranice na základe plánu z roku 2014 nazvaného Frontera Sur. V tom istom roku minister vnútra Miguel Ángel Osorio povedal, že vláda uskutoční kroky, aby zabránila migrantom cestovať týmto vlakom. Pripomenul viacero rizík, vrátane vykoľajenia vagónov, ku ktorému bežne dochádza.

Napriek tomu migranti stále riskujú jazdu na Beštii.

Nezaspať a neveriť

Pred niekoľkými rokmi sa spisovateľ a aktivista Flaviano Bianchini rozhodol, že sa na čas vzdá svojho talianskeho pasu a povezie sa na Beštii. Vydával sa za imigranta s fiktívnym menom Aimar Blanco.

Svoju 21 dní trvajúcu cestu, ktorú v roku 2016 opísal v knihe El camino de La Bestia (Cesta Beštie), zhrnul do jednoduchej zásady: „Nezaspite a nikomu nedôverujte.“

Útoky ozbrojených skupín sú bežné a migranti môžu prísť o všetky úspory oveľa skôr, než sa dostanú do cieľovej destinácie. Niektorí sú navyše nútení pracovať pre gangy organizovaného zločinu, aby zaplatili za služby „kojotov“, teda pašerákov.

Pozadu nezostávajú skorumpovaní policajti, ktorí sa neštítia obohatiť na úkor zraniteľných migrantov. „Polícia nás dva dni držala ako rukojemníkov. Nakoniec nás nedeportovali ani nezatkli,“ povedal Flaviano EFE.

„Boli sme vo väzení dva dni, ale nikto nám neoznámil žiadne obvinenie, ani si nepoznamenali naše mená.“ Migrantom zabavili všetky veci. „Pravdepodobne sa im nepodarilo nás predať a prepustili nás,“ dodal.

Mať šťastie a peniaze

Cestu podnikajú rôzne druhy ľudí, od silných mladých mužov až po tehotné ženy, takže je veľmi ťažké určiť recept na úspech, hovorí Flaviano. „Závisí to od všetkého možného. Ide o kombináciu fyzickej kondície, mentálnej sily a tiež šťastia – naozaj potrebujete veľkú dávku šťastia,“ povedal.

A nesmieme samozrejme zabudnúť na peniaze. Flaviano zdôraznil, že to je ako z knihy Hlava 22: „Peniaze vám cestu uľahčia, ale mať peniaze tiež znamená, že patríte medzi tých, ktorí až tak nepotrebujú vydať sa na túto cestu.“

Stretnúť anjelov

Migranti sa na svojich cestách tiež stretávajú s „anjelmi“, ako sú napríklad Las Patronas. Je to skupina asi desiatich žien z dediny Guadalupe v kraji Amatlán de los Reyes. Od roku 1995 tieto ženy dávajú potraviny a nápoje ľuďom, ktorí cestujú Beštiou.

Neskôr tiež začali prijímať tých, ktorí na ceste potrebujú zastávku. Ich útulok s ružovými a fialovými stenami ponúka domácu veselú atmosféru, ktorá je v ostrom protiklade s tragickými príbehy niektorých migrantov.

Maria Guadalupe Gonzálezová si spomína na jedného z nich, Cristóbala. Bol vo vlaku s priateľmi a keď vlak prechádzal okolo Las Patronas, vyskočil a začal priateľom hádzať balíčky s jedlom. Bol do toho taký zabraný, že nepočul, ako na neho ženy volajú, aby sa vrátil do vlaku, ktorý začal naberať rýchlosť. Cristóbal sa dvakrát pokúsil naskočiť, ale nepodarilo sa mu to. Pri treťom pokuse mu Beštia odrezala nohu.

Las Patronas majú dobrovoľníkov, ktorí ženám pomáhajú rýchlo sa dostať k Beštii, keď sa v diaľke ozve jej piskot.

Tlačia vozíky s fľašami s vodou a s krabicami červenej fazule, ryžou a tuniakovými konzervami. Niekedy súcitný rušňovodič vlak spomalí a pomôže tak s odovzdávaním jedla. Ale asi za tri minúty sa Beštia znovu vydáva na cestu smerom na sever.

#vlak #USA #múr #migranti #Mexiko #La Bestia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk