Ako zarobiť na krajine? Dať jej pokoj

Theodora Roosevelta, Fidela Castra, Agathu Christie, Micka Jaggera, princa Filipa, manžela kráľovnej Alžbety II., spája spoločná vášeň. Pozorovanie vtáctva. Nie je to raritná záľuba. Politológ, statik, tlmočník, inžinier dnes hľadá divočinu. Niektorým stačí rýdza krajina modelovaná slnkom. Iní sa ešte pred úsvitom krčia v lužnom lese, aby stihli vtáčí orchester. Hodiny striehnu v zime, kým zahliadnu zubra. Keď zavyje vlk, opantá ich číre šťastie. Sú ochotní zaň zaplatiť. Kuchárovi, majiteľovi penziónu, správcovi lesa, všetkým tým, ktorí pochopili, ako sa dá na krajine slušne zarobiť. Platia dobre.

09.07.2017 07:00
debata
Pohľad na Zástranie cestou zo Straníka. Foto: Andrej Barát, Pravda
Zástranie Pohľad na Zástranie cestou zo Straníka.

Tititititititi tí. Tititititititi tí. Spieva strnádka žltá. Jej hlas inšpiroval Beethovena pri Symfónii číslo 5. Osudová. Tadada dá. Tututu tú. Iba pár kilometrov od nekonečnej rannej povodne áut, trúbiacej, dymiacej, ktorá sa vlečie od Šamorína do hlavného mesta, sa svet hojdá. Na vlnách Hrušovskej zdrže ako labute, kačky. Na ranných melódiách slávikov, trsteniarikov, peníc, drozdov.

Útočiskom je nehybná drevená vlna. Experimentálna pozorovateľňa Duna, ktorú postavili slovenskí a nórski študenti architektúry. Nenápadne sa vynára z terénu. Ľudia sem v zime chodia pozorovať jedno z dvoch najväčších zimovísk v strednej Európe. Huriavk stotisíc vtákov. V lete chodia na kurz vtáčieho spevu. Hodinu a pol si ornitológovia cenia asi na 3,5 eura. Čo je menej ako za hodinu angličtiny. Často je vstupné dobrovoľné.

Interpreti sa schádzajú v remízkach, posledných baštách stromov, kríkov v zmenenej krajine. Pinky. Červienky. Sedmohlások akoby mal v hrdle pískaciu hračku. Drozd plavý opakuje zvuky po ľuďoch. Mobil, motorovú pílu. „Muchárik malý znie ako staré auto. Naštartuje a vzápätí skape,“ opisuje s úsmevom ornitológ Ján Dobšovič z rodinnej cestovnej kancelárie watching.sk.

Zraková pyramída. Foto: Andrej Barát, Pravda
Zraková pyramída Zraková pyramída.

Fungujú už asi päť rokov. Je to jedna z mála slovenských firiem, ktoré veria, že peniaze z turizmu možno získavať aj mäkko. Bez masívneho investovania, betónovania, asfaltu, rúbania stromov a stavby ďalších „ohromných“ atrakcií. Atrakcie sú dávno všade. Len treba otvoriť oči. Na tento jednoduchý princíp sa snaží upozorniť Organizácia Spojených národov, ktorá rok 2017 vyhlásila za Medzinárodný rok trvalo udržateľného turizmu a rozvoja.

Do Bratislavy chodia cudzinci často na jeden deň. Z hlavného mesta ich ornitológovia vodia do prírody. Nie ďaleko, stačí ísť na Devínsku Kobylu, kde žije slovenský „papagáj“ – včelárik zlatý, na pierkach má 16 farieb. Alebo na Záhorie, kde možno na jednom mieste pozorovať množstvo impozantných dravcov naraz – orla kráľovského, orliaka morského, haju červenú, včelára, jastraba krahulca, sokola rároha. Cena za celý deň sa začína od 150 eur, závisí od počtu osôb. Keď tento typ výletov ponúkali bratislavským hotelom, odbili ich s tým, že takúto klientelu nemajú. „Len nedávno som však sprevádzal dvoch ľudí, ktorí sa ubytovali v päťhviezdičkovom hoteli. Išli sa pozrieť na vtáky,“ dodáva Dobšovič.

Žeriavy za milión

Na vode kormidluje bobor. Prefrngne kukučka. Ornitológ rieši veľmi špecifické turistické požiadavky. Jeden zahraničný klient túžil vidieť červenáka karmínového. Spieva po anglicky nice to meet you, nice to meet you (teší ma, rád vás spoznávam). Či bol nadšený? „Tento rok prišiel znova. Zobral ďalších priateľov. A už nie na jeden deň, ale na štyri,“ naznačuje Dobšovič.

Odborníci dosiaľ napočítali na Slovensku asi 370 vtáčích druhov. Je to málo, veľa? Len na Neziderskom jazere v Rakúsku ich žije asi 340. Zaujímavejšie však je, ako to Rakúšania dokázali využiť. V okolí jazera postavili dômyselnú infraštruktúru. Drevené lávky, pozorovateľne, oddychové miesta, vyhliadky a ďalšiu drobnú a ku krajine veľmi ohľaduplnú architektúru. Kým tu nebola, turistická sezóna sa začínala 15. júna a končila v októbri. Predtým sem chodili najmä cyklisti a milovníci vína. Dnes drvivú väčšinu návštevníkov tvoria pozorovatelia vtáctva. Sezónu predĺžili vďaka nim o tri mesiace. A celý región poznateľne prosperuje.

Srnec na ceste k Straníku. Foto: Andrej Barát, Pravda
srna Srnec na ceste k Straníku.

Americký magazín World Watch písal už v roku 2000 o tom, ako malý vtáčik vireo hájový z Národnej prírodnej rezervácie Laguna Atascosa v južnom Texase pomáha lokálnej ekonomike zarobiť 150-tisíc dolárov ročne. Alebo ako 10-tisícové mestečko Rockport zarobí na turizme každý rok 1,2 milióna dolárov vďaka tomu, že tu zimuje asi 200 jedincov ohrozeného druhu žeriavov (grus americana).

Ministerstvo obchodu Spojených štátov amerických robí pravidelný prieskum o príjmoch z lovu, rybolovu a pozorovania divočiny. Podľa správy z roku 2011 prispeli milovníci divočiny ekonomike štátu New Jersey 986 miliónmi dolárov, príspevok poľovníkov bol 116 miliónov. Divočinová turistika je najrýchlejšie sa rozvíjajúcim segmentom turizmu v USA. A nielen tu. Dobšovič pripomína, že v afrických krajinách pomáha pozorovanie zvierat spolu s ochranou prírody tlmiť pytliactvo. Pochopili, že vďaka zachovanej divočine zarobia viac a dlhodobo. Kedy to pochopíme na Slovensku?

Dohola

Angličania vyhľadávajú Slovensko, pretože doma majú málo lesov. U nás ešte môžu obdivovať lesné druhy – sovu dlhochvostú, pôtika kapcavého, žlnu sivú, ďatľa bielochrbtého. Je však otázne dokedy. Stále lákavejším zárobkom je totiž stínanie lesov ako ich ochrana.

V Chránenom vtáčom území Stolica sa Slovensko zaviazalo chrániť domov hlucháňa hôrneho. Namiesto toho lesné cesty lemujú hromady sivých valcov. Pripravených na odvoz pre súkromnú spoločnosť z Rakúska. Stolické vrchy sú posiate holorubmi. Je pravdepodobné, že hlucháň a s ním ďalšie vzácne lesné druhy do dvoch rokov vymiznú. Ťažia tu miestni urbárnici, poľnohospodárske družstvá, štátne lesy. Legálne. Vysvetlením je lykožrút. Napadnuté stromy treba podľa lesníkov vyťažiť, aby sa hmyz nešíril ďalej. Podobné obrázky prichádzajú z Nízkych Tatier a z ďalších slovenských národných parkov, rezervácií.

Možno z nej pozorovať, ako slnko modeluje krajinu. Foto: Andrej Barát, Pravda
krajina, svetlo Možno z nej pozorovať, ako slnko modeluje krajinu.

Ochranári môžu s lesníkmi donekonečna polemizovať o tom, že lykožrútová kalamita nepredstavuje zlo, ale skôr nevyhnutnú fázu v živote lesa, pričom bez holorubov sa les sám najlepšie obnovuje. Zarážajúca je však podľa ekológa Jerguša Tesáka ekonomická krátkozrakosť masívnej ťažby.

„Z európskeho pohľadu sú Karpaty unikátom, kde sa zachovalo veľa divokej prírody. V okolitých krajinách sa príroda natoľko podriadila človeku, že je v nich ťažko nájsť túto esenciu. Je dôležité, aby si to Slováci uvedomili, aby začali tento potenciál divokosti využívať.“ Ťažba dreva je nevyhnutná, no tempo, akým slovenské lesy ubúdajú, je podľa neho neudržateľné. „Vo veľa prípadoch ide len o rýchly zárobok niekoľkých jednotlivcov, ktorí nebudú niesť zodpovednosť za ďalekosiahle negatívne dôsledky,“ upozorňuje člen občianskeho združenia Prales.

Ľudia tak nielenže prichádzajú o možnosť zarábať. Ale budú platiť. Napríklad za škody na povodniach. „Mizne les, ktorý desiatky až stovky rokov chránil pôdu, zadržiaval vodu a postupne ju uvoľňoval do tokov, ktoré zabezpečujú život v krajine. Keď tam však takýto les nie je, zrazu sa všetka voda vytratí pomocou rýh, ktoré vytvára lesná technika,“ upozorňuje Tesák. Aj toto bola príčina nedávnych povodní.

Na Stolických vrchoch je podľa ekológa už možno neskoro zasiahnuť. „No ešte stále sú miesta, ktoré možno zachrániť a spoločne s miestnym obyvateľstvom ukázať, že príroda sa dá využívať aj bez toho, aby sme ju ničili.“ Krajina je monumentom, nie ľudské ego. Možno to človek pochopí na zvláštnom mieste na pasienkoch nad Súľovom, kde sa do krajiny pozerá zraková pyramída.

Tatranské kamzíky lákajú Španielov. Foto: Tomáš Kaliský 
IMG 3375 Tatranské kamzíky lákajú Španielov.

Nesmrteľnosť

Pod najväčším skalným mestom na Slovensku sa rozliehajú zvonce. Hlavný prúd turistov sa kľukatí pomedzi Súľovské skaly, prechádzajú vôkol Golema, Mnícha, Indiána, míňajú Stratený budzogáň. No trojica návštevníkov sa vydá úplne iným smerom, mimo hlavných turistických trás, na lúku, kde stojí veľký drevený objekt. Dvaja Slováci a dievčina z Macedónska vstúpia dnu. Kráčajú dozadu, strop aj steny sa zvažujú. Je to socha? Prístrešok?

Otočia hlavy a ako cez drevený rám sa zrazu pozerajú na široké plátno. Skaliská ako chrbát obrovského dinosaura, les, vlní sa lúka, prúd oviec. Prečo je to otočené práve týmto smerom, severne? Pýta sa Macedónčanka. Aby dnu nesvietilo slnko a človek tak mohol nerušene vnímať, ako lúče modelujú krajinu. Ako dlhé a krátke tiene od východu do západu odhaľujú a skrývajú jej záhyby, tvary. „Aby sa tu človek skutočne zastavil, spomalil, našiel si čas a odovzdal sa krajine. Ľudia tu môžu prespať a stráviť celý deň,“ naznačuje autor objektu sochár a maliar Juraj Gábor.

Nájdu sa miestni, ale aj ekológovia, ktorí jeho dielo považujú za bizarné, zbytočné (veď tu bol pekný výhľad aj bez toho). No možno ľudia skutočne zabudli pozerať sa len tak na krajinu. Iba ju vnímať a nesnažiť sa ju stonásobne zaznamenávať na mobil a zdieľať na sociálnej sieti. Zraková pyramída zhmotňuje sústredené pozorovanie. Termín definoval v období renesancie taliansky polyhistor Leon Battista Alberti ako lúč pohľadu človeka.

Juraj Gábor sa vôbec nesnažil vytvoriť pyramídu ako architektúru pre turistov. No predsa tak funguje a láka ich z veľkej diaľky. Trojica zvedavcov neváha a fotí. Vytvára úplne rovnaké fotografie, ako každý, kto sem zavíta. Akurát tmavé siluety menia pózy a krajina za nimi mení náladu. Na Facebooku pribúdajú tisíce záberov. Sochár sa len usmieva. Bolo by naivné čakať, že všetci ľudia odolajú, nevytiahnu fotoaparát a radšej sa naplno oddajú pocitu, zážitku. „Takto sa však stávajú súčasťou maľby. Ako postavy na impresionistických obrazoch.“ Dotvárajú nekonečné dielo.

Sochár Juraj Gábor (vpravo) na vyhliadke na... Foto: Andrej Barát, Pravda
vyhliadka Straník Sochár Juraj Gábor (vpravo) na vyhliadke na Straníku. Projekt získal cenu za architektúru CE∙ZA∙AR 2016.

K pyramíde sa blíži Michael Kolář, cyklista, ktorý preteká spoločne s Petrom Saganom v tíme Bora-Hansgrohe. Práve toto miesto na Slovensku prišiel ukázať priateľke z Austrálie. „Ako dlho to tu vlastne vydrží?“ pýta sa sochára. Možno päť rokov. Autor nemá zo zániku diela obavy. Dokonca ho víta. Nepotrebuje po sebe niečo zanechať. Nech sa to zničí. „Možno idea pretrvá.“ Keď si ľudia podľa sochára uvedomia, že sa naozaj stačí iba pozerať, nemusia fotiť, natáčať, už nebudú potrebovať obrovskú zrakovú pyramídu ako pomôcku.

Architektonické gestá a svaly

Ďalšie vlny poskakujú v tráve na Straníku nad Žilinou aj na lávke, ktorá ľudí vedie k novému turistickému prístrešku. Nie je poskladaná z uniformných drevených latiek, ale každá má trochu inú výšku, hrúbku, každá sa krúti iným smerom ako steblá trávy. Jurajovi Gáborovi tak trochu pripomína chodník, ktorý spája Pražský hrad a Jelení příkop. Ten je taký úzky, že sa ľudia musia na ňom obchádzať. Český Architekt roku 2014 Josef Pleskot takto primäl ľudí spolupracovať, robiť ústupky.

Vyhliadka na Straníku je prejavom úcty voči miestu, národnej kultúrnej pamiatke, veď pred tisícročím tu stálo hradisko. Od 40. rokov 20. storočia sa odtiaľto spúšťajú paraglajdisti. Aj vyhliadka sa akoby vznáša, stojí na zemných skrutkách. Neruší, neobmedzuje. Cez medzery presvitá na tváre ľudí oranžové slnko. A to je asi všetko, čo tu autori z ateliérov 2021 architekti a Labak, držitelia ceny za architektúru CE∙ZA∙AR 2016, chceli povedať.

Vyhliadka na Straníku, Duna, zraková pyramída sú však na Slovensku zatiaľ stále výnimkami. Skromnou nevtieravou architektúrou, ktorá slúži turistom v prírode. Fungovalo by to vôbec pri veľkých projektoch, hoteloch či penziónoch? Podľa riaditeľa Architektúry 2020 – výskumného a školiaceho centra udržateľnej a efektívnej architektúry Henricha Pifka je udržateľnosť, energetická pasívnosť a koncept nulového odpadu trendom v mnohých krajinách. „Ľudia to totiž žiadajú.“

Nechcú poškodzovať prírodu svojím príchodom. „To sa odráža aj v ich očakávaniach vo vzťahu k turistickej infraštruktúre. Ocenia, ak ide o energeticky nenáročnú či dokonca autonómnu stavbu, ak využíva recyklované materiály či architektonickým gestom podčiarkne spätosť s prostredím. Architektúra ohľaduplná k prostrediu by mala byť samozrejmosťou najmä v chránených územiach či v ich blízkosti,“ mieni architekt.

Ako príklad spomína horskú chatu MonteRosa pod Matterhornom. Pripomína kus kryštálu, no je to pasívny dom s minimálnym vplyvom na prostredie. Nemecká sieť hotelov Explorer ponúka vysoký komfort a vysokú energetickú efektívnosť a zároveň využíva recyklované materiály ako estetický výrazový prostriedok. Takto láka akčných mladých ľudí a rodiny s deťmi. Alebo rakúsky Schiestlhaus na Hochschwabe. Využíva len obnoviteľné zdroje energie a aj s odpadmi sa musí vyrovnať veľmi čisto, keďže je v ochrannom pásme vodných zdrojov. Tomuto štandardu sa začínajú približovať už aj tatranské chaty. „Ale nedostatok know-how, či skutočnej vôle robiť veci dobre, vedie k menej presvedčivým výsledkom.“

Ak sa tieto diela dobre navrhnú, nemusia byť oveľa drahšie než bežná stavba. „Z hľadiska dlhodobej prevádzky sú oveľa lacnejšie. Ak však developeri očakávajú okamžitú návratnosť investície, volia najlacnejšie, a teda zlé riešenia,“ dodáva architekt. Ľudia podľa neho dokážu navyše oceniť, ak architektúra ťaží z miestnej tradície. Využíva lokálne materiály, miestnych remeselníkov. No máme takých? Stavebné remeslo podľa Pifka na Slovensku „vyhynulo“.

Na úbočí Straníka v tráve mizne srnec. Pasie sa. Vôbec sa nebojí, len zdvihne hlavu, trochu odskočí a udržiava si krátky odstup. Láka vojsť do šera, ktoré dosadá na Karpaty. A vybudovať si svoju infraštruktúru. Svoj vlastný chodník.

Sociálne tvory

Rakúske Alpy sú nádherné, s fantastickým turistickým zázemím, ale nemajú to, čo Tatry. Vlka a medveďa. Zrejme najväčšieho z Tichej doliny asi 300-kilogramového dominantného samca pozorujeme, ako dvorí asi o polovicu menšej samici. V doline je tma, no ich lúka sa už kúpe v rannom svite. Medvedia ruja vrcholí. Strávia niekoľko dní spoločnými prechádzkami, potom prídu postupne ďalšie samice. „Spária sa, aby im nezožral mladé,“ šepká fotograf a sprievodca divočinou Tomáš Kaliský z cestovnej kancelárie Carpatica. Tento ozrutný chlpáč je podľa neho najmenej nebezpečným z medveďov. Je ako tieň. Pohybuje sa skryto, človeku sa snaží čo najviac vyhýbať. Sprievodca tiež spochybňuje tvrdenie o tom, že medvede sú na Slovensku premnožené. V prírode sa podľa neho vždy dosiahne optimálny počet vzhľadom na úživnosť daného prostredia. Problémom je zmena správania. A za tú môže často človek.

Ornitológ Ján Dobšovič v experimentálnej... Foto: Andrej Barát, Pravda
vlna svetla Ornitológ Ján Dobšovič v experimentálnej pozorovateľni Duna.

Medvede si v prirodzenom prostredí vytvoria hierarchiu. Spustia sa zaujímavé mechanizmy, ktoré napríklad nedovolia príliš mladým samiciam otehotnieť. Vo vlčej svorke sa pári iba alfa pár. Ak do týchto väzieb zasiahne človek, zastrelí významných jedincov, skupina sa rozpadá a s ňou aj vlčie či medvedie zákony. „Vymkne sa to kontrole. U vlkov sa môžu objaviť problémové mladé, ktoré začnú chodiť na jahňatá. Pretože ich nikto neučil loviť,“ pokračuje sprievodca. Rizikom môže byť aj mladá medvedica s mláďatami. Chýbajú jej skúsenosti. Možno však už len polemizovať nad tým, ako by na nedávne udalosti reagovala medvedica Ingrid, ak by bola staršia.

Prirodzené správanie medveďov v divočine narúšajú aj cestovné kancelárie, ktoré garantujú ľuďom fotky a chystajú pri poľovníckych posedoch návnady. Medvede si zvykajú na kombináciu ľudského pachu, jedla a toho, že sa im nič nestane. Carpatica to nerobí.

Klienti vyhľadávajú autenticitu. I keď často z veľkej diaľky. Sú ochotní zaplatiť 300, 400 eur za trojdňový či štvordňový výlet, aby sa naučili stopovať divé zvieratá, aby pozorovali stádo polodivých norikov na Muránskej planine v hustom snehu, zazreli zubra. Bobra. Jeleňa. Jedenásť sa ich práve pasie na Hlinskom hrebeni. Niektorí zákazníci majú pripravený zoznam. Vláčia ťažké objektívy, cvak-cvak. Doma si zavesia fotku. Ďalšia trofej. Sprievodca Kaliský to vníma ako obrovské pozitívum. „Pretože čoraz viac poľovníkov začína fotiť.“

Európa je stále divoká

Španieli majú podľa Kaliského všetko. Medvede, vlky, veľrybu. Aj kamzíky, ale tie sú mimoriadne plaché a je ich veľmi málo. Preto navštevujú Tatry. Pritom koncom 90. rokov sa tatranská populácia stenčila na 200 jedincov. Robili sa rôzne štúdie, hľadala sa príčina. Choroby? Rys? Pytliactvo! Ochranári, dobrovoľníci hliadkovali na prelome milénií celé dni pri stádach kamzíkov. Prijali sa ďalšie opatrenia. Pytliaci ustúpili. Vlani na jeseň ich v Tatrách napočítali 1 367. Zvieratá prestali vnímať ohrozenie, dajú sa ľahšie fotiť.

Jeleň na pastvine v Tichej doline. Foto: Andrej Barát, Pravda
jeleň Jeleň na pastvine v Tichej doline.

Film Vlčie hory Erika Baláža, Karola Kaliského a Jozefa Fialu z roku 2013 dodnes priťahuje do slovensko-poľskej pohraničnej oblasti fotografov. A vďaka nim sa počet vlkov v tomto regióne rozrastá. Pytliaci museli fotografom ustúpiť. A opäť, všetci títo ľudia sa musia niekde najesť, prespať.

Úbočím sa plavne nesie ďalší majestátny jeleň. Kúpou výletu v cestovnej kancelárii Carpatica ľudia podporia aj nadáciu AEVIS, ktorá sa snaží vytvoriť veľké chránené územia. Nie je národných parkov a rezervácií na Slovensku priveľa? Možno. No Kaliský naznačuje, že nemusia fungovať dobre.

Krásny jeleň, ktorého vidíme, totiž trávi v národnom parku iba krátke obdobie. „Osem mesiacov v roku je tu sneh. Vtedy žije niekde nižšie pri rieke Belá alebo v miestach, kam už nesiaha národný park a kde ho môže niekto zastreliť.“ Preto má význam uvažovať o vytvorení rozsiahlejšieho chráneného celku, vrátane hôr a údolia rieky, kde by mohli zvieratá žiť pod ochranou celý rok. Stačí len chcieť lepšie porozumieť prírode a presvedčiť miestnych ľudí, že pozorovanie divočiny môže byť pre nich prínosnejšie ako hospodárska činnosť či ťažba. Podľa fotografa Kaliského je to idea, ktorá môže nájsť uplatnenie kdekoľvek v Európe.

„Európania si už nepamätajú divočinu. Myslia si, že divočina je iba v Amerike alebo v Afrike. No ešte je tu, ukrytá v malých útočiskách. Stále čaká.“ Stačí jej jediný impulz. Aby človek nechal krajinu krajinou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Mick Jagger #Agatha Christie #Fidel Castro #pozorovanie vtáctva #Theodor Roosevelt #princ Filip