Obe krajiny, samozrejme, o sebe vedia, ale hospodárska, kultúrna spolupráca a vôbec obyčajné ľudské spoznávanie môžu byť a celkom určite budú po Expe 2017 oveľa intenzívnejšie ako doteraz. Usporiadateľom atraktívnej svetovej výstavy je kazašské hlavné mesto Astana, jedno z najbúrlivejšie sa rozvíjajúcich miest sveta.
Astana aj Expo 2017 sa stali príležitosťou demonštrovať, čo všetko dosiahol na svojej krátkej emancipačnej ceste Kazachstan od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991. Mesto a výstava súčasne vysielajú obrovské množstvo rozvojových impulzov aj pre krajiny, ktoré chcú s Kazachstanom spolupracovať. Práve Astana mení pohľad na Kazachstan, ktorý si väčšina Slovákov spája s Bajkonurom, odkiaľ vyletel do vesmíru nielen jeho prvý dobyvateľ Jurij Gagarin, ale aj československý kozmonaut Vladimír Remek a slovenský Ivan Bella.
Astana je supermoderné mesto, na rozvoji ktorého zakladateľ moderného Kazachstanu prezident Nursultan Nazarbaev nešetrí. Hovoria o ňom, že je osvietený vládca. Z jeho vôle vybudovaná Astana zdvihla Kazachom sebavedomie do výšok mrakodrapov. Zároveň im pripomenula, že budúcnosť krajiny nemôže stáť len na nerastnom bohatstve – rope, plyne, uráne, titáne či molybdéne, ktoré v prevažnej miere financujú rozvoj krajiny a jeho pýchy Astany.
Chcú supertechnológie aj živú prírodu
Kazachstan horúčkovito modernizuje, túži vyrábať viac hotových výrobkov a nie hocakých, ale s vysokou pridanou hodnotou. Má síce dostatok obilia, exportuje milióny ton pšenice, ale mohol by dorábať ešte viac. Najmä však potrebuje intenzívnejšiu živočíšnu výrobu, pretože súčasníci chcú jesť viac mliečnych výrobkov, pochutnávať si nielen na obľúbenej koňacine a baranine, ale aj na hovädzích steakoch.
Krajina zároveň čelí globálnej klimatickej zmene aj neblahému dedičstvu sovietskej industrializácie, kde výkon a obetavosť ľudí budujúcich komunizmus boli všetko, a nehľadelo sa vždy na kvalitu životného prostredia ani na úroveň samotného ľudského žitia. Stačí spomenúť osud Aralského jazera, skromné sovietske domácnosti, stelesnením ktorých boli komunálne byty obývané mnohými rodinami.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Kazachstan chce byť tiež viac zelený, ale lesy sa rozprestierajú len na necelých piatich percentách z celkových 2,7 milióna štvorcových kilometrov. Je to síce rozloha bývalého Československa, lenže obyvateľstva pribúda. Drevo je vzácnou surovinou a les umožňujúci lepšie hospodáriť s vodou robí život v krajine s horúcimi letami a drsnými mrazivými zimami znesiteľnejší a prívetivejší.
Splneniu týchto kazašských túžob môže pomôcť aj Slovensko. V Astane počas slovenského národného dňa sme takúto ponuku dali aj dostali. Mnohí z domácich návštevníkov Expa smerujú rovno ku kazašskému pavilónu. Je to neprehliadnuteľná guľa pripomínajúca planétu. Po ceste k nej je malý amfiteáter, v ktorom počas slovenského dňa vystupovala Lúčnica. Strhujúce vystúpenie tanečníc a tanečníkov otvorilo kazašské srdcia a pripomenulo im: nezabudnime sa zastaviť v slovenskom pavilóne.
Nosnou témou Expa 2017 je Energia budúcnosti. Slovensko sa vážnej a dôležitej veci, ktorá hýbe osudmi ľudí aj ich peňaženkami, zmocnilo hravým spôsobom. V pavilóne si ľudia všimli Ekokapsulu – energeticky sebestačný inteligentný mikrodom, ktorý umožňuje bývať aj na odľahlých miestach mimo inžinierskych sietí pri zachovaní vysokej úrovne komfortu. Zdrojom energie je solárny panel na streche mikrodomu a vrtuľa, ktorá premieňa na elektrinu zasa vietor. Múdro vymyslené.
Miest vhodných na využitie ekokapsuly je v Kazachstane viac než dosť, veď súm tu rozsiahle púšte či polopúšte, stačí spomenúť Kyzylkum. Pravda, Kazachovia sú skromní, vzišli z kočovníkov, ale súčasníci, ako dokazuje prepychové hlavné mesto, milujú pohodlie. To ekokapsula vie zabezpečiť aj v drsných podmienkach.
Chargebrella, ďalší hit slovenského pavilónu, mnohým pripomínala dáždnik. V skutočnosti to bol prenosný generátor elektrickej energie, ktorý dokáže nabiť mobil, tablet, fotoaparát či navigačný systém. Opäť zariadenie šité a nielen na mieru Kazachstanu.
Ako polapiť kazašskú kobylku
Nijaký pavilón nedokáže úplne prezentovať možnosti tej či onej krajiny. Môže však nadchnúť a naznačiť ducha a tvorivú energiu národa, ktorý ho obýva. Kazachovia si Slovákov a opačne Slováci Kazachov otestovali počas kontaktných obchodných rokovaní. Ukázalo sa, že máme čo ponúknuť a že o naše výrobky, služby či projekty a podnikateľské riešenia je veľký záujem.
Stanislav Kučírek je riaditeľ slovenskej spoločnosti, ktorá je členom FT Groupe – tá sa zaoberá tvorbou projektov a konzultačnými službami v energetike. Kučírek sa z Astany vracal dobre naladený – ním vedená neveľká, 30-členná, spoločnosť objavila partnerov, ktorí sa zaujímali napríklad o to, ako likvidovať uhoľné kaly, ktoré sú problémom všetkých krajín, čo vo veľkom ťažia uhlie. Kučírekova firma vie, ako na to.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Krátko po revolúcii mnohí podnikaví slovenskí poľnohospodári uvažovali a aj sa pokúšali podnikať na Ukrajine. Veľké plány napospol stroskotali. Zato v ďalekom Kazachstane sa uchytil Asad Akbari, farmár z Andrejovej neďaleko Bardejova. Akbari prišiel na Slovensko uprostred 80. rokov minulého storočia. Mal sedemnásť rokov a bystrú hlavu. Vyštudoval veterinársku univerzitu v Košiciach, pracoval ako zootechnik, neskôr predseda družstva, potom si založil farmu. Rozpráva plynne po slovensky, iba jeho meno pripomína, že pochádza z krajiny spod Hindukúša.
Asad Akbari urobil v Kazachstane to, čo podnikaví Dáni na Slovensku. Potomkovia Vikingov nemajú doma veľké farmy, tak do sto hektárov najviac, zato na Slovensku skúpili veľké družstvá, s čím sa našinci ťažko vyrovnávajú. Ani Akbari nehospodári na Slovensku na veľkej farme, má 320 hektárov, zato neďaleko Alma-Aty má v podnájme 1¤200 hektárov prvotriednej pôdy od miestnych podnikateľov. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým všetko zadministroval, ale muž s mentalitou blízkou Kazachom bol trpezlivý.
Kazachovia od neho očakávajú, že pozdvihne úroveň poľnohospodárstva. Očakávania vysoko prekračuje – vlani dorobil namiesto bežných 1,5 tony pšenice z hektára 4,5 tony. Doviezol dva zetory, k nim pluhy, náradie na prípravu pôdy, sejačky a zaviedol agrotechniku, ktorá viedla k znásobeniu úrody.
"Nadaných agropodnikateľov máme na Slovensku viac, Asad Akbari je ukážkou, ako sa do veci vložiť,“ povedal generálny riaditeľ sekcie pôdohospodárstva Štefan Ryba. Spolu so svojím kolegom Milanom Lapšanským, šéfom obchodu a potravinárstva na slovenskom rezorte pôdohospodárstva, rokovali o možnostiach spolupráce.
Otvára sa na neočakávaných miestach. Kazachstan je síce moslimská krajina, ale žijú tu aj pravoslávni Rusi, Ukrajinci či Bielorusi. A tým napríklad chutí slovenské víno.
"V Kazachstane dominuje talianske víno, často je veľmi predražené. My sme ponúkli biovíno, a veru si ho domáci pochvaľovali,“ povedal Milan Lapšanský. Spoločnosť Domin&Kušický potvrdila, že traja kazašskí distribútori prejavili záujem o slovenské víno. Práve tak zarezonovali slovenské nápoje z ovocia so zdravotným benefitom. Astanu obývajú mladí ľudia s nadštandardnými príjmami, ktorí majú záujem o zdravý životný štýl.
Kazachstan sa javí pre Slovensko ako alternatíva v dovoze šošovice. Takmer všetku importujeme z Kanady, kazašské firmy ju ponúkajú o desať percent lacnejšie. "Do chvíle než opäť rozbehneme výrobu vlastnej šošovice, je to pre nás dobré obchodné riešenie,“ uvažuje Lapšanský. V jednom má tento muž pravdu: "Slovensko prichádza do Kazachstanu medzi poslednými, ale je tu obrovský trh, na ktorom sa môžeme lepšie uchytiť ako na preplnených západoeurópskych trhoch, kde sú spotrebitelia tvrdo fixovaní na svoje výrobky.“
Kazachovia sa v diskusiách o spolupráci pýtali, či máme skúsenosti so zarybňovaním riek a jazier, aká je úroveň slovenského chovu dobytka. "Myslím, že najlepším riešením je pozvať Kazachov na Slovensko a ukázať im naše farmy,“ povedal Štefan Ryba. Naozaj lepšie je jeden raz uvidieť, ako sto ráz počuť.
Dvere do Kazachstanu majú otvorené aj slovenskí lesníci. "Kazachovia hľadajú krajiny, ktoré majú skúsenosti s obnovou lesov. Náš špecializovaný závod Semenoles Liptovský Hrádok bol založený takmer spred to rokmi a na Slovensku sme zvládli aj s extrémne situácie po živelných pohromách,“ povedal generálny riaditeľ Lesov SR Marian Staník. Slovenskí lesníci uspeli pri zalesňovaní Severnej Kórey a trúfajú si využiť príležitosť aj v Kazachstane.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Konkurencia je veľká – o zalesňovanie sa uchádzajú Poliaci, Američania, Rusi aj Číňania, ale územia a práce bude dosť pre všetkých. Hrádocký Semenoles má voľné kapacity, najmä však bohaté skúsenosti a dobrých odborníkov. Kazachstan túži zalesniť územie okolo Astany, ktorá vyrástla na celine, či presnejšie v stepi. Do lesov chce ukryť rieky a od ich brehov ťahať lesné porasty ďalej do vnútra krajiny, ktorou sa preháňa vysušujúci vietor.
Hlavnými zalesňujúcimi drevinami majú byť smrek, smrekovec, borovica, topoľ, breza a vŕba. Tie stromy Slovensko dobre pozná. Máme rešpektovaný lesnícky výskum, takže najbližšia októbrová návšteva slovenských lesníkov by vari mohla viesť už k tvorbe pilotného projektu. Ak sa vydarí, môže to byť začiatok vzájomne užitočnej spolupráce.
Nemyslime jednosmerne – iba na seba
Andrejovský farmár Asad Akbari tohto roku zasial na svojej kazašskej farme lucernu, červenú ďatelinu a kultúrne trávy. Chystá krmoviny pre mäsový dobytok plemena Charolais, ktoré tam chce priviezť. Ide na to šikovne. Najprv musí byť plná stodola, aby dobre nakŕmený dobytok domácim ukázal svoje prednosti. Najdôležitejší je dobrý príklad. Pre Kazachov aj Slovákov. Pravda, nielen chlebom sú národy sýte. Lepšie si rozumejú, keď sa poznajú. Mnohým Kazachom vyrazilo dych vystúpenie Lúčnice, v tancoch a piesňach sme ukázali, že aj my sme boli národom pastierov. Hneď máme čosi spoločné. Keď návštevníci vošli do slovenského pavilónu, pred očami uvideli na veľkoplošnej obrazovke farebnú krajinu s nádhernými lesmi, dolinami, jaskyňami, hradmi, moderným hlavným mestom. Krajinu civilizovanú, a predsa ešte s dobre zachovanou prírodou, lákajúcou na rôzne adrenalínové športy, ale aj na liečenie ducha i tela uboleného civilizačnými chorobami.
Príroda a kúpele, to boli tromfy, ktoré vytiahla pozývajúc na návštevu Slovenska Ivana Magátová, generálna riaditeľka sekcie cestovného ruchu na ministerstve dopravy a výstavby. Ponuka bola dobre štruktúrovaná, pre mladých šport, turistika, pre starších kúpele, výborná bola kombinácia pre rodičov či starých rodičov kúpele a pre deti pobyt v letnom tábore, kde sa hovorí po rusky.
Mimochodom, Kazachovia plynne rozprávajú po rusky. Ruština je v mnohonárodnostnom štáte dôležitým komunikačným mostom. To uľahčuje dorozumenie aj Slovákom – či už v Kazachstane, alebo na Slovensku. Aj v hlave Ivany Magátovej dozrieva myšlienka pozvať Kazachov na Slovensko, posilniť podnikateľov z cestovného ruchu o lekárov, aby títo po návšteve slovenských kúpeľov aktívne propagovali medzi pacientmi efektívnosť liečebných postupov.
Nemyslime však iba jedným smerom. Kazachstan sa oplatí vidieť na vlastné oči. Je to krajina s úžasnou prírodou, patrí jej kus pohoria Altaj, tristo kilometrov od hypermodernej orientálno-západnej Astany sa rozprestiera pohorie Burabay, označované za kazašské Švajčiarsko. V krajine cestovatelia objavia kaňony, aké inde nevidno, a aj púšť hrá neuveriteľnými farbami. Kazachstan je pre Slovákov neprebádaná krajina, pohostinná, štedrá, s kuchyňou, ktorá každého dostane nejakou dobrotou. Tou môže byť aj koňacina. Nedvíhajte obrvy, nesúďte, každý národ vie, čo je dobré. Môže za to jeho objaviteľská cesta pri spoznávaní kúska planéty, ktorá mu osudom bola zverená do jeho rúk.